K 17. novembru 1989.
Áno, je tu 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu. Akéže to vlastne boli túžby a očakávania pred devätnástimi rokmi?! My starší, čo sme už toho niečo prežili, sme si, pravdaže, viac ako tí druhí uvedomovali, že každý spoločenský systém by objektívne mal zachovávať aspoň dve základné premisy: 1. prirodzenú zásadu slobody myslenia, a tým aj konania (samozrejme v intenciách etických noriem); a za 2. zásadu dodržiavania demokratických predpokladov spravovania štátu a života v ňom.
U mňa obidva spomenuté východiskové predpoklady určovali skoro celé moje životné postoje, a to až do takej miery, že som sa stal človekom, ktorého komunistická štátostranícka moc kruto prenasledovala, najmä v odbobí Husákovho represívneho, tzv. normalizačného režimu. Toto obdobie poznačilo môj život takým výrazným spôsobom, ako žiadná iná udalosť v celom mojom doterajšom živote.
Ak sa potom na 17. november pozerám cez takúto prizmu svojho života, tak pre mňa ako človeka a navyše i pedagóga, je tento deň významnou udalosťou, najmä ak si v ňom pripomíname ešte aj Svetový deň študenstva /SDŠ/.
Tento Deň študenstva si svet začal pripomínať od 17. novembra 1939, keď český národ vyjadril svoj otvorený protest proti nacistickej okupácii, a tí zavraždili študenta J. Opletala a následne jednotky SS popravili aj ďalších 9 študentov v Prahe, Brne a zároveň nacisti uzatvorili i vysoké školy.
No a v tento deň, 17. novembera 1989, sa znova tak ako vždy predtým, ale už v podmienkach Husákovho socialistického Česko-Slovenska, pražskí študenti znova rozhodli pripomenúť si tento pamätný Svetový deň študenstva, položením kvetov na pamätných miestách, kde došlo ku krvipreliatiu v časoch nemeckej okupácie Česka. A keďže obe totality, či tá nacistická alebo komunistická, akékoľvek hromadné protesty nenávideli /pokiaľ ich oni neorganizovali/, lebo v každom z nich videli ohrozenie svojej moci, tak túto moc aj použili. Ozbrojení príslušníci Zboru národnej bezpečnosti vtedy proti študentom, ktorí na pamätných miestach pálili sviečky zakročili hrubou a neprimeranou silou, aby ich rozohnali, čo vyvolalo spontány hnev aj ďalších občanov.
S pražskými študentmi ale tento raz prejavili sympatie aj študenti slovenskí, lebo tí už o deń skôr vyšli do ulíc, aby vyjadrili svoj protest proti obmedzovaniu ľudských práv a slobôd. Takže oba tieto pamätné dni, z roku 1939 i 1989 i keď ich od seba delí celé polstoročie, spojila vlastne jedna, jediná idea - boj za slobodu a demokraciu. No a pretože základným motívom každého boja za slobodu je obrana prirodzených práv človeka na dôstojný život; a ten začína od možnosti slobodného prejavu svojej vôle a túžob, ale i myslenia, svedomia a prejavu až po činy, ktoré sa uskutočňujú v zmysle etických predpokladov a noriem /aspoň tak to má prebiehať v demokratických podmienkach/,- lebo cieľom ľudských dejín by vždy malo byť - zachovávanie slobody mravného jedinca či celku, teda celej spoločnosti, lebo iba vtedy takýto boj má aj všeobecný a zmysluplný charakter. Pretože, ak sa až flagrantne zásady demokracie v akejkoľvek spoločnosti začnú porušovať, musí sa rátať s tým, že môže dôsť k prejavom nespokojnosti, ktorý často vyústi aj v revolučný prevrat.
No pokiaľ totalita fašistická, ktorá má na svedomí aj vznik 2. sv. vojny, bola zmetená do prepadliska dejín hrôzostrašnou vojnou, ktorú sama vyvolala, tak tá druhá totalita, komunistická, zanikla aj v dôsledku neustálej represívnej politike voči vlastným občanom. To ne jednej strane, ale na strane druhej, neobstála ani v hospodárskej súťaži s kapitalistickým svetom, čiže sa stala neživotaschopná, a ako taká, si vlastne sama vykopala hrob.
Preto je moje pripomenutie si 17. novembra ako sviatku slobody a demokracie, no zároveň, keďže som i pedagóg, aj Svetového dňa študenstva, teda je aj mojim sviatkom.
J. Suja-Žiak