Prekliatie 1/2
Smrť, choroba a šialenstvo boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a sprevádzali ma po celý život. Tieto slová nevyslovili ako prvé moje ústa, no aj napriek tomu presne zodpovedajú času, ktorý som tu strávil. Nedokážem to vysvetliť, ani opísať. Neviem ani uviesť príčinu tohto všetkého. Jediné, čo viem je, že moje oči a uši nie sú ako všetky ostatné. Vidím, počujem, ba dokonca aj cítim tvory, ktoré nepatria do nášho sveta. Tvory desivejšie ako tie najhoršie nočné mory. Prvý-krát sa u mňa toto "šialenstvo" (ako to zvykli ostatní nazývať) prejavilo, keď som mal trinásť. Poverčivosť nepatrí medzi moje vlastnosti, ale toto číslo bolo mojím prekliatím. V tomto veku mi bolo umožnené zazrieť démona, či lepšie povedané padlého anjela. Mal som more času si ho prezrieť. Každý takýto anjel totiž vládne nejakou schopnosťou, prejavujúcou sa zvukom, pohľadom, alebo už len svojou prítomnosťou. Tento mal schopnosti vizuálneho charakteru. Keď som ho zbadal, moje telo znehybnelo a ostalo tak aj vtedy, keď si ma všimol a začal sa ku mne približovať. Pamätám sa, že nemal tvár človeka. Ústa mal kvôli obrovským tesákom pootvorené a na zem dopadali jeho žltozelené sliny. Oči boli fialové a miesto nosa mal len prázdne diery ako v ľudskej lebke. Bol vysoký, vystretý a okolo celého jeho zjazveného tela vial modrý vietor. Natiahol ku mne svojou znetvorenú ruku. Mojou záchranou vtedy bola teta, ktorá mi vlepila a tým prerušila môj kontakt s ním. Vydesenie som zo seba striasol po druhej facke a konečne som bol schopný prehovoriť. Plakal som a skrz slzy som na ňu ustráchane hľadel. Počúvala ma. Uverila mi. Neviem, či ju k tomu donútili moje vyľakané oči alebo smrteľne bledá tvár. Nikdy som to veľmi neriešil, no bol som jej vďačný. Postupne to už nebolo také jednoduché. Moje prekliatie sa stále zdokonaľovalo a vďaka mne sa padlým naskytla možnosť dosiahnúť na ľudí. To som však nevedel, kým sa to nestalo . . . Po niekoľkých mesiacoch, keď sa moje prekliatie už nedalo rušiť iba obyčajnými fackami, prišiel padlý, ktorého prítomnosť ma zbavila mojej milovanej tety. Dodnes si ho dokážem dokonale vybaviť. Bol bledý, oči mal previazané nejakou látkou a pery čierne. Vystrel svoju ruku, na ktorej chýbala pokožka a dlhým prstom na mňa ukázal. Odrazu ma niečo odhodilo do steny za mnou a na chvíľu mi ten úder vyrazil dych. Bol som zdesený. Ešte ma žiadny priamo nenapadol. Myslel som, že to bude môj koniec. Nanešťastie sa tak nestalo. Hluk, ktorý spôsobilo moje odhodenie prilákal tetu. Pozrela sa na mňa a pribehla ku mne. Snažila sa mi pomôcť vstať, lenže to už nestihla. Padlý namieril prst svojej druhej ruky na ňu. Obmotal ju hustý prach, ktorý určite nevidela. Plazil sa po jej tele smerom k hlave, vliezol jej do úst,nosa, uší a hneď nato ju zvnútra roztrhol. Niektoré zvyšky jej orgánov sa ocitli na mne, o krvi ani nehovoriac. Naplo ma. Prikryl som si ústa, ale aj napriek tomu som zvracal. Oči ma pálili, no neplakal som. Odrazu som cítil, ako sa tá bytosť blíži a zachvátila ma panika. Zastavil sa tesne predo mnou, svojou chladnou rukou mi zodvihol hlavu a zašepkal: ,,Konečne nadišla naša chvíľa." Spolu s jeho slovami sa navôkol rozlievala studená hmla. Kútik jeho čierných pier sa zodvihol. Ostrým nechtom druhej ruky mi pešiel po líci a zanechal tam krvavú stopu. Následne si ho zodvihol k ústam a jeho dva jazyky ho obkrúžili a ochutnali moju krv. Potom ma pustil a odišiel. Táto tragédia na mne zanechala stopy. Nebola to len jazva na ľavej časti tváre, ale predovšetkým hlboká nenávisť a túžba pomstiť sa. Padlí sa zjavovali v mojom okolí a za nejakú dobu som pochopil, prečo ma nechávali nažive- to vďaka mne mohli vkročiť na tento svet. Riešením by bola moja samovražda, ale túžba po pomste bola omnoho silnejšia. Zdokonaľoval som sa fyzicky aj psychicky a prišiel som na to, ako sa vyhýbať ich schopnostiam. Dokonca som našiel spôsob, ako ich zabiť. Okruh, v ktorom sa môžu padlí pohybovať sa stále zväčšuje a tak je stále obtiažnejšie ich nájsť. Teraz, po šiestich rokoch, je tento okruh veľký asi ako celé Tokyo. Moja sebecká túžba nájsť toho padlého priniesla už mnoho obetí a som si istý, že sa budem smažiť v pekle. Musím ho však nájsť. Musím! Počujem pridusený výkrik. Môj sluch aj zrak sú oveľa viac vyvinuté ako u ostatných ľudí. Narodil som sa s prekliatím, ale popri ňom som dostal aj dar nájsť a likvidovať tie obludy. Bežím na miesto odkiaľ ten zvuk prišiel. Padlý je ku mne otočený chrbtom. Chystám sa zaútočiť, keď ho pohltia plamene. Je po ňom. Ale ako? Plamene pomaly uhasínajú a za nimi sa črtá nejaká silueta. Rozhodne to nie je človek, z čoho usudzujem, že je to ďalší padlý. Vyskočím do vzduchu a prudkým úderom moje sai narazí na protivníkov biely meč. Uskočím dozadu a pozriem sa pred seba. Doširoka roztvorím oči a párkrát zaklipkám. Tá postava tam už nie je. Odrazu ucítim ostrie na svojom krku. ,,To ťa už hnev zaslepil natoľko, že nerozoznáš démona od anjela?" -opýta sa muž za mnou. Jeho hlas je ako rajská hudba. Rozlieha sa v priestore a prináša harmóniu. Zatrepem hlavou, aby som sa dostal z pod jeho moci, čím si ale spôsobím drobnú ranku na krku. Anjel? Tomu tak verím. Keby skutočne existovali, zjavili by sa už skôr. Keby existovali, nedovolili by, aby zomrela! Potlačím slzy, ktoré sa mi hromadia v očiach a zaútočím na brucho neznámeho. Ten sa šikovne vyhne a voľnou rukou mi zalomí tú moju za chrbát. ,,Na tvojom mieste nič neskúšam." - šepne a v hlase nemá ani náznak posmechu. ,,Ak si skutočne anjel, prečo si tu?" - opýtam sa, lebo zjavne nemám šancu ho poraziť. ,,Som tu, aby som ťa zabil." - odpovie pokojne, dokonca na moje prekvapenie až smutne. Jeho žiaľ srší okolo a dolieha aj na mňa. Pritlačí mi čepeľ meča silnejšie ku krku. ,,Zabiť ma . . . Nemôžem ti to dovoliť. Nie kým ho nezničím!" - zakričím. Môj zúrivý útok naplnený zúfalstvom ho vyvedie z miery. Otočím sa a zbesile ho napádam. Moment prekvapenia však pominul a s ním aj moja jediná šanca na úspech. Ostrie jeho meča sa prederie hrudníkom a ja klesám na kolená. Dlho sa na nich neudržím a dopadnem na zem úplne. Vykašliavam krv a snažím sa dýchať. Ostrá bolesť a krv dostávajúca sa do pľúc mi v tom bránia. Anjel sa ku mne skloní. Vidím jeho strieborné vlasy a krásnu tvár naplnenú bolesťou. Viem, že ho to mrzí, cítim to. ,,Prečo chceš ostať nažive v takomto živote?" - opýta sa. ,,Musím ho zničiť . . . " ,,Koho?" ,,Vraha osoby, ktorú som miloval." Tentoraz sa moje oči zaplnia slzami. Prichádza koniec. Peklo na mňa už čaká. Vyslovím poslednú otázku, hoci viem, že odpovede sa už nedočkám : ,,Prečo si neprišiel skôr? Nemusela zomrieť . . ." Anjel obklopený belasou žiarou. To som už mŕtvy? Na tvári sa mu ligocú drobné kvapky stekajúce z očí. Plače . . . Kvôli mne? Natiahnem k nemu ruku a opatrne mu ich zotriem. Taká prekrásna bytosť by nemala smútiť. Svetlo okolo zmizne a modré oči sa pomaly zavrú. Ticho sedí vedľa mňa so sklopenou hlávkou. Až teraz si uvedomím, že som tam, kde prebehol náš súboj. Môj nechápavy výraz si všimnúť nemôže, ale moje slová k nemu doľahnú. ,,Som nažive, však?" Nemo prikývne. ,,Prečo?" ,,Nedokázal som ťa nechať zomrieť, nie s toľkým zármutkom. Bolo by to príliš kruté." ,,Nenechal si. Tak prečo plačeš?" ,,Prišiel som sem, aby som ti zabránil púšťať sem démonov. Mal som ťa usmrtiť. Takto umrie veľa ľudí." Na tvári sa mu zračí nerozhodnosť a vnútorný boj so svojím rozhodnutím. Mrzí ma, že moje sebectvo zasahuje dokonca aj anjela. Nedokážem však zomrieť bez pomsty. Posadím sa a obíjmem ho. Prstami prechádzam po hebkých bielych vlasoch, ktorých vôňa je sladká a opojná. ,,Pomôž mi ho nájsť, nechaj ma ho zabiť a potom sa odovzdám do tvojích rúk." - navrhnem mu. Prikývne na znak súhlasu. ,,Môžem vedieť ako sa voláš?" - opýtam sa a odsuniem, aby som mu videl do tváre. ,,Asantiel." ,,Asantiel . . . " - zopakujem a dívam sa na tú nádhernú osobu predo mnou. ,, Ja som Yoshito." Po šiestich rokoch sa na mojej tvári znova objaví úsmev. Anjelik mi ho opätuje a na malú chvíľu ma zaplaví pocit šťastia.Takto vyzerá kúzelne. Neodolám. Prstami skĺznem po jeho líci k perám a bruškami prstov skúmam ich mäkkosť. Anjelik sa na mňa pozrie svojimi belasými uslzenými očičkami s nechápavým výrazom. ,,Som až príliš veľký hriešnik . . ." - vyslovím a spojím naše pery v jedno. Cítim ako zavrie očí a slzy, ktoré sa aj napriek tomu predrali na povrch. Nemôžem prestať. Silno si ho k sebe pritisnem a bozkávam ho so všetkým zúfalstvom svojho života. Po chvíli sa neochotne odtrhnem od toho skvostu. Asantiel si ukazováčikom prejde po spodnej pere. Potom sa na mňa pozrie, sklopí zrak a postaví sa. ,,Mali by sme ísť niekam, kde to nebude mať dosah na také množstvo ľudí." Prikývnem. Odrazu rozprestrie svoje obrovské biele krídla a vzlietne nado mňa. Podám mu ruky a nechám sa vynášať k oblohe. Vznášame sa nad mestom. Dýcham chladný vzduch noci a sledujem osvetlené mesto podo mnou, ktoré sa rýchlo vzďaľuje. Za krátky okamih ma anjel pustí. Šikovne dopadnem na obe nohy a pravou rukou sa podopriem. Asantiel sa znesie ku mne a sklopí krídla. ,,Zajtra začne lov, takže mi musíš presne opísať toho démona. Ty ostaneš tu." Otvorím ústa na protest, ale anjel ma predbehne. ,,Ničomu by nepomohlo, keby si sa pohyboval- iba by si tým posúval hranice a zbytočne nám pridával prácu." V podstate má pravdu, ale nemôžem to nechať iba na jeho pleciach. Je to predsa moja pomsta, moja zodpovednosť! ,,Nesúhlasím." - zaprotestujem. Asantiel si len povzdychne. ,,Nenechám ťa premiestniť sa ani o centimeter." ,,Tak mi v tom skús zabrániť." - vyzvem ho aj napriek tomu, že viem, že to dokáže urobiť. Bez boja sa však nevzdám! Prekrížim ruky za chrbtom a vytiahnem svoje sai. ,,Nedávaš mi na výber." - skonštatuje. Než si stihnem uvedomiť, čo sa deje, sú moje zápästia pripútané k sebe. Anjel ma za akési lano tiahne smerom dozadu. Keby som sa vzpieral, tak skončím na zadku. Myslím, že by mu to bolo jedno a tiahol by ma ďalej, takže s ním nebojujem a postupujem. Odrazu prudko zatiahne, čím ma odhodí a prudko narazím do kmeňa stromu. ,,Ak ma chceš zabiť, tak to urob rovno!" - nahnevane vykríknem. Zaobchádza so mnou ako s nejakou handrou. ,,Vravel som, že to neurobím, tak zbytočne neprovokuj, lebo môžem svoje rozhodnutie zmeniť." - výhražne povie a prenikavo sa mi pozrie do očí. Obkrúži kmeň a tak ma k tomu stromu priviaže. Kľakne si oproti mne. Nahnevane sledujem jeho tvár. ,,Nechcem ťa zabiť." - prehovorí po malej odmlke. Nepatrne sa usmeje a priblíži sa ku mne. Naše tváre sú tak blízko . . . Je prekrásny. Túžim po jeho bozku. Chcem znova cítiť jeho sladké pery. ,,Porozprávaj mi o nej a o svojom živote." -zašepká a pretrhne tak moje snenie. Posadí sa vedľa a oprie si hlavu o moje rameno. Vôňa jeho mesačných vlasov ma opäť vzďaľuje od reality a vháňa do mojej hlavy nemravné myšlienky. Asantiel ma obchytí rukou. Zavriem oči a zakloním hlavu. Ponorím sa do trpkých spomienok minulosti a všetky udalosti podrobne opisujem. Hladí ma a tíško počúva. ,,Je mi to ľúto." - vzlykne, keď skončím a uprie na mňa belasé oči. Smutne sa usmejem. ,,Aj mne . . ." To je už ráno? Ani som si neuvedomil, kedy som zaspal. Asantiel je ku mne ešte stále pritúlený. Keď spí, je sladký. Hrejivý pocit zalieva moje vnútro. Uchechtnem sa. Vlastne má šťastie, že som spútaný. Zamrvím sa, čo stačí na to, aby otvoril oči. Pár-krát zaklipká a zoširoka si zívne. Zasmejem sa pri tom geste. Skutočne je na zjedenie. ,,Dobré ráno." - pozdraví ma. ,,Dobré ráno." -oplatím mu - ,,Spalo sa ti dobre?" ,,Hmm . . . Nie je to ako u nás. Si trochu tvrdý." - zareaguje na moju otázku. ,,No ty sa máš čo sťažovať." - prehodím. To Asantiela zjavne pobavilo, dôkazom čoho je jeho zvonivý smiech. ,,Prepáč." - povie napokon a vlepí mi pusu na líce. Vstane a rozprestrie krídla. ,,Hej!" -zakričím. ,,Nemohol by si ma pustiť? Sľubujem, že sa odtiaľto nepohnem." Váhavo si ma premeriava. Po dlhej úvahe ku mne pristúpi, zadíva sa na lana, ktorými som spútaný a tie sa v sekunde stratia. ,,Ďakujem." Vstanem a natiahnem svoje ubolené telo. Premnem si zápästia a pozriem sa na anjelika. Chvíľu ho len pozorujem. Zrazu sa ma zmocní túžba. Urobím tri rýchle kroky a ocitnem sa pri ňom. Rukou si ho k sebe pritiahnem a surovo pobozkám. Pod mojim náhlym náporom sa snaží uniknúť. Dlaňami sa pokúša odo mňa odsunúť. Postupne to vzdá a na moje veľké prekvapenie sa do bozku pridá. Toľko pôžitku. Skúmam jeho ústa, ale postupne zisťujem, že skôr on skúma tie moje. Slastne vzdychám pri krátkych odtrhnutiach potrebných pre nádych. Asantielova ruka sa presunie k môjmu pozadiu, pohladí ho a stlačí. Cítim ako mi stúpa krv do tváre. ,,Prečo si prestal?" - opýtam sa a hlavu skloním k zemi. ,,Musím splniť svoje poslanie Čím skôr." - odpovie s nádychom smútku v hlase. Ukazováčikom ma pohladí po líci. Prejde po celej dĺžke mojej jazvy, nechtom sa dostane pod bradu a vystretím prsta mi ju nadvihne. Sleduje moju tvár, oči, pery . . . priblíži sa k nim a nepatrne sa ich dotkne. Natiahnem sa bližšie, ale on sa odtiahne späť. ,,Tak bež." - šepnem. Ustúpi o krok a prudko vzlietne do vzduchu. Oveje ma silný vietor spôsobený jeho bielymi krídlami. Jeho obrysy sa zmenšujú až úplne zmiznú. Povzdychnem si a prejdem ku neďalekému stromu. Sadnem si a chrbtom sa oň opriem. Asantiel . . .
***
(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 28. 4. 2010 17:59)