Calgary Flames
Klub Calgary Flames pôvodne sídlil v Atlante. Práve tam vznikol názov „plamene“. V roku 1864 totiž založil Generál William Tecumseh Sehrman požiar, ktorý zničil kľúčové južanské mesto Atlanta. Táto udalosť je považovaná za začiatok konca Občianskej vojny. Po presťahovaní klubu do kanadského Calgary sa fanúšikovia v hlasovaní rozhodli ponechať pôvodný názov Flames. Calgary je pritom mesto známe skôr ropným priemyslom, pre ktorý je oheň jedným z najväčších nepriateľov.
Logo klubu predstavuje horiace písmeno C. Alternatívnym logom je konská hlava s plameňmi šľahajúcimi z nozdier. Farmárskym tímom Calgary je Lowell Lock Monsters pôsobiaci v AHL.
Klubovými farbami sú červená, žltá a čierna. Svoje domáce zápasy hrá Calgary v hale Pengrowth Saddledome. Tento štadión bol v rokoch 1983-1995 označovaný ako Olympic Sadledome a v rokoch 1995-2000 ako Canadian Airlines Sadledome.
NHL po prvýkrát zavítala do kanadského mesta známeho svojou westernovou tradíciou (prezývané i Cow-Town, čiže kravské mesto) v sezóne 1980/81, keď sa sem z Atlanty presťahoval klub Flames. Domovským stánkom plameňov sa stala aréna Calgary Corral, v ktorej dovtedy pôsobil tím hrajúci vo WHA. Prvý zápas odohrali Flames 9. októbra proti Quebecu Nordiques a mužstvá sa rozišli po remíze 5:5.
Káder Flames tvoril v úvodnej sezóne z veľkej miery hráči, ktorí pôsobili i v Atlante a tak nepredstavovalo Calgary typického nováčika. Lídrom produktivity tímu bol Kent Nilsson, ktorý nazbieral v 80-tich zápasoch 131 bodov, pričom nastrieľal 49 gólov. Po solídnej sezóne obsadili plamene s bilanciou 39-27-14 tretie miesto v Patrickovej divízii. Do play-off vstupovali s malou dušičkou, veď Atlanta vyhrala v predošlých siedmich vyraďovacích sériách len dva zápasy. Hokejisti Calgary však na históriu nedbali a v prvom kole hladko vyradili Chicago Blackhawks. Plamene ostali nažhavené i v druhom kole, keď viedli s Philadelphiou už 3:1 na zápasy. Potom sa však letci spamätali a dvoma víťazstvami prinútili Flames cestovať na siedmy súboj do Philadelphie. Nováčik po dvoch prehrách na kolená nepadol a bodku za postupom do semifinále urobil víťazstvom 4:1. Tam už bola nad ich sily Minnesota North Stars, ktorá dala Calgary stopku po šiestich zápasoch. Účasť v semifinále Stanleyho pohára však rozhodne nebola pre nováčika ligy neúspechom.
Flames plánovali nadviazať na úspešnú premiérovú sezónu a tak angažovali z Colorada Rockies Lannyho McDonalda. Ten získal po prestupe v 55-tich zápasoch 67 bodov a v kanadskom bodovaní tímu skončil za Melom Brighmanom (87 bodov). Geografické zmeny v NHL mali za následok preradenie Calgary do Smythovej divízie. Výkony na ľade však boli sklamaním a bilancia 29-34-17 na viac, než tretie miesto v divízii nestačila. Ešte horšie dopadla cesta vyraďovacou časťou, kde prehrali plamene s Vancouverom tri zápasy v rade a museli sa nedobrovoľne pobrať na predčasné dovolenky.
V sezóne 1982/83 Lanny McDonald žiaril naplno, ale ani jeho 66 gólov nepomohlo plameňom k pozitívnej bilancii. Najproduktívnejším hráčom Calgary sa stal Kent Nilsson, ktorý získal 104 bodov (46+58). Do play-off postupovali Flames z druhého miesta, pričom v ich Smythovej divízii dominoval provinčný rival Edmonton Oilers. V nadstavbovej časti spálili plamene v prvom kole Vancouver Canucks, ale potom narazili na azbest v podaní Edmontonu. V piatich zápasoch inkasovali až 35 gólov a z postupu sa tešili olejári.
Po troch rokoch v starej hale Corral sa pred sezónou 1983/84 presťahovali Flames do nádhernej haly Olympic Saddledome, ktorá bola postavená pre zimné olympijské hry, ktoré sa usporiadali v Calgary v roku 1988. Prvá sezóna v novom domovskom stánku bola úspešná a po druhom mieste v základnej časti nepredstavoval Vancouver v prvom kole play-off vážnejšiu prekážku. Finále divízie bolo reprízou predošlého ročníka a Flames ani tentoraz na Edmonton nevyzreli. V sérii prehrávali už 1:3 na zápasy, ale zvýšenou bojovnosťou si napokon dokázali vynútiť siedmy súboj. Ten však prehrali 4:7.
Sezóna 1984/85 sa pre Calgary skladala z dvoch odlišných fáz. Základná časť bola výborná a Flames zaznamenali 41 víťazstiev. O produktivitu sa starali predovšetkým Kent Nilsson (99 bodov), Hakan Loob a Carey Wilson (obaja po 72 bodov). V play-off sa však karta otočila a plamene zhasli po štyroch prehrách s Winnipegom Jets.
V sezóne 1985/86 vyšla na nebo hviezda nováčika Garyho Sutera. Obranca Flames nazbieral 68 bodov a získal Calder Trophy určenú pre najlepšieho nováčika. Významnou posilou sa stal Joe Mullen, ktorý po prestupe zo St. Louis nazbieral v 29 zápasoch 38 bodov. Darilo sa aj ďalším oporám, ako boli Dan Quinn, Lanny McDonald, John Tonelli, Al MacInnis, Gary Sutter, Hakan Loob, či Joel Otto a výsledkom bola pozitívna bilancia 40-31-9. Do play-off tak vstupovalo Calgary z druhej priečky. Prvé kolo sa nieslo v znamení odvety a plamene vrátili Winnipegu vyradenie z predošlej sezóny. Vo finále Smythovej divízie ich čakal tradičný rival – Edmonton Oilers. Olejári boli na ceste za tretím Stanley Cupom v rade a spočiatku sa zdalo, že budú úspešní. Flames však nezložili zbrane ani za nepriaznivého stavu 1:3 na zápasy. Po dvoch víťazstvách vyhrali rozhodujúci siedmy súboj 3:2 a vo finále Campbellovej konferencie na nich čakalo St. Louis. Séria s bluesmanmi priniesla opäť viacero náročných bitiek a o jej osude opäť rozhodoval až siedmy duel. Flames potvrdili pevné nervy v náročných zápasoch a po víťazstve 2:1 sa ocitli v prvom čisto kanadskom finále od rozšírenia NHL. Prvé stretnutie s Montrealom Canadiens vyhrali hráči Calgary 5:2 a sen o Stanley Cupe začal naberať reálne kontúry. Ako zlomový moment série sa však neskôr ukázala prehra v predĺžení druhého zápasu. Od tohto bodu už vo finálovej sérii dominoval Montreal.
Po neúspechu vo finále Stanley Cupu patrilo Calgary medzi špičku NHL i v sezóne 86/87. Celková bilancia 46-31-3 znamenala postup do play-off z druhého miesta. Najproduktívnejším hráčom tímu bol opäť Joe Mullen (87 bodov), ktorému sekundoval Al MacInnis (76 bodov). V prvom kole nastúpili plamene opäť proti Winnipegu, ale tentoraz sa po šiestich súbojoch tešili Jets.
Vo februári 1988 sa stalo Calgary centrom svetového športu. Hostilo totiž Zimné olympijské hry a hala Saddledome patrila medzi najvyťaženejšie športoviská. Flames tak odohrali väčšinu mesiaca na ľadoch súperov. Na hráčov Calgary to však negatíne nepôsobilo. Práve naopak. Skvelá bilancia 48-23-9 predstavovala v konečnom účtovaní historicky prvý divízny titul a Prezidentskú trofej pre najlepšie mužstvo základnej časti. V prvom kole play-off nastrieľali plamene kráľom z Los Angeles v piatich zápasoch 30 gólov a vo finále Smythovej divízie ich čakal tradičný rival z Edmontonu. Olejári opäť potvrdili svoju kvalitu a v štyroch súbojoch uštedrili Calgary ľadovú sprchu.
Pred sezónou 1988/89 prestúpil Wayne Gretzky z Edmontonu do Los Angeles a Calgary tak prebralo úlohu najlepšieho kanadského tímu. Plamene sa rozhoreli naplno a postupne pálili jedného súpera za druhým. Požiar, ktorý zachvátil NHL vyústil do obhajoby Prezidentskej trofeje a výbornej bilancie 54-17-9. Lanny McDonald, ktorého sa vďaka hustým fúzom prakticky nedalo prehliadnúť absolvoval svoju poslednú sezónu a 16-ročnú kariéru túžil zakončiť ziskom Stanleyho pohára.
Pozíciu najproduktívnejšieho hráča Flames obhájil Joe Mullen, ktorý nastrieľal 51 gólov a pridal k nimi 59 nahrávok. Priemer viac, než bod na zápas zaznamenali i Hakan Loob, Doug Gilmour a Joe Nieuwendyk.
V play-off prešlo Calgary tvrdým testom hneď na úvod. Séria s Vancouverom Canucks dospela až k siedmemu súboju. Aby bola dráma dokonalá, po riadnom hracom čase bol stav nerozhodný. O postupe do druhého kola napokon rozhodol Joel Otto a Flames stáli vo finále Smythovej divízie. Opäť sa ocitli zoči-voči Waynovi Gretzkemu, tentoraz však už ako hráča Los Angeles. V tíme kráľov nemal takých spoluhráčov, ako kedysi v Edmontone a tak plamene vyhrali všetky štyri zápasy. Spanilá jazda Calgary pokračovala i vo finále konferencie, keď na postup cez Chicago Blackhawks stačilo päť stretnutí.
Vo veľkom finále dostali Flames šancu na odvetu za rok 1986. Na programe bolo totiž opäť kanadské derby s Montrealom Canadiens. Po výhre a prehre v úvodných dvoch zápasov na domácom ľade sa dopracovali plamene v historickej hale Montreal Forum až k predĺženiu. Šťastena im však nepriala a po prehre 3:4 sa vedenia v sérii ujali Habs.
Hráči s céčkom na hrudi sa však nevzdávali a zvýšené úsilie im prinieslo v štvrtom zápase výhru 4:2. Do piateho stretnutia vstúpili žeravé plamene vo veľkom štýle a Otto skóroval už po 28 sekundách hry. Potom sa však hra vyrovnala a Flames mali napokon radosť i z tesnej výhry 3:2. V šiestom zápase v Montreale získal Lanny McDonald v druhej tretine vedenie 2:1 a posadil tak spoluhráčov na koňa. V tretej tretine strelil Doug Gilmour dva góly a Calgary vyhralo 4:2. Flames tak dokázali ako prvý tím v histórii získať Stanley Cup na ľade Montrealu.
Obranca Al MacInnis získal ako odmenu za svoje skvelé výkony v obrane Calgary Conn Smythe Trophy a nezabudnuteľným emocionálnym momentom pre všetkých fanúšikov Calgary bolo slávnostné krúženie Lannyho McDonalda so striebornou trofejou nad hlavou. Legenda plameňov konečne získala vytúženú trofej.
O dosiaľ jediný Stanley Cup Calgary v histórii sa zaslúžila táto zostava: Mike Vernon, Rick Wamsley, Al Maclnnis, Brad McCrimmon, Dana Murzyn, Ric Nattress, Joe Mullen, Lanny McDonald, Gary Roberts, Colin Patterson, Hakan Loob, Theoren Fleury, Jiří Hrdina, Tim Hunter, Gary Suter, Mark Hunter, Jim Peplinski, Joe Nieuwendyk, Brain MacLellan, Joel Otto, Jamie Macoun, Doug Gilmour, Rob Ramage, Norman Green
Tréneri: Terry Crisp, Doug Risebrough, Tom Watt
Majstrovská forma Calgary neopustila ani v sezóne 1989/90. Plamene dosiahli 42 víťazstiev a od tretej Prezidentskej trofeje v rade ich delili len 2 body. Významnou posilou Flames bol Sergej Makarov, ktorý tvoril spoločne s ďalšími krajanmi prvú významnú vlnu ruských hráčov v NHL. Makarov vzbudil i istú dávku kontroverzity, keď získal ako 31-ročný hokejista cenu Calder Trophy určenú pre najlepšieho nováčika ligy. Viacerí odborníci vtedy argumentovali tým, že tak starý hráč už nemôže byť po dlhej kariére v Sovietskom zväze považovaný za nováčika. Joe Nieuwendyk nastrieľal 45 gólov a so ziskom 95 bodov sa stal najproduktívnejším hráčom mužstva. Len o pár bodov menej získali Doug Gilmour a Al MacInnis.
Po kvalitnej základnej časti nastali v play-off problémy. Cesta za obhajobou trofeje sa pre Calgary skončila už v prvom kole, keď v prvých štyroch zápasoch inkasovali plamene až 24 gólov. V tom čase prehrávali už 1:3 na zápasy. Iskričku nádeje vykresali víťazstvom v piatom súboji, ale prehra 3:4 v predĺžení šiesteho duelu znamenala koniec.
Sezóna 1990/91 bola treťou a zároveň prelomovou v kariére Thea Fleuryho. Kanaďan nastrieľal 51 gólov a pridal k nim 53 nahrávok. Oheň Flames bol naďalej žiarivý a po základnej časti patrila Calgary druhá priečka s bilanciou 46-26-8. V play-off však opäť skončili plamene už v prvom kole. Flames opäť nezachytili nástup do série a nenávidený Edmonton sa ujal vedenia 3:1 na zápasy. Potom sa plamene zmobilizovali a dokázali si vynútiť siedmy súboj, ale na domácom ľade v Saddledome prišlo trpké sklamanie po prehre v predĺžení.
Problémy s defenzívou sprevádzali Flames počas celej sezóny 91/92 a Calgary sa po prvýkrát vo svojej histórii nedostalo do vyraďovacej časti. Tridsaťjeden víťazstiev stačilo len na piate miesto v divízii.
Kríza našťastie netrvala dlho a už v sezóne 92/93 boli Flames späť. Najsilnejšie do pahreby dúchol Gary Roberts, ktorý nastrieľal 53 gólov a významnou mierou prispel k druhému miestu Calgary. Oporou bol opäť i Theo Fleury, ktorý zaznamenal druhú (a zároveň i poslednú) stobodovú sezónu v kariére. V prvom kole play-off však prišlo sklamanie v podobe vyradenia tímom Los Angeles. Rozhodujúce boli súboje číslo päť a šesť, v ktorých inkasovali plamene až 9 gólov.
Pred sezónou 1993/94 prešla NHL opäť geografickou reorganizáciou a Flames sa tak zaradili do Pacifickej divízie. Calgary dosiahlo 42 víťazstiev a mohlo sa pochváliť až tromi hráčmi s bilanciou viac než 40 gólov a 40 nahrávok. Boli nimi Róbert Reichel, Theo Fleury a Gary Roberts. Vstup do play-off sa na rozdiel od predošlých rokov hráčom s písmenom C na hrudi vydaril a po štyroch súbojoch viedli nad Vancouverom 3:1. Potom sa však šťastena otočila a Canucks vyhrali tri predĺženia v rade, pričom dvakrát rozhodol Pavel Bure.
V roku 1994 pokračovali odchody hrdinov z roku 1989 a káder Flames opustili brankár Mike Vernon a obranca Al MacInnis. Napriek zmenám si však Calgary udržalo dobrú formu a po štvormesačnom štrajku patrilo k špičke Pacifickej divízie. Mohlo to byť ešte lepšie, ale zranenie umožnilo Garymu Robertsovi odohrať len 8 zápasov. Theo Fleury získal v 47 zápasoch 58 bodov, ďalších 50 pridal Joe Nieuwendyk, ktorý po sezóne prestúpil do Dallasu. V prvom kole play-off však nádeje plameňov zhasli ako fakľa vo vode, keď v rozhodujúcom siedmom súboji podľahli v Saddledome tímu San José Sharks.
Napriek negatívnej bilancii 34-37-11 sa dokázali Flames v sezóne 1995/96 zo siedmej priečky prebojovať do play-off. Gary Roberts bol ocenený trofejou Billa Mastertona, hoci stihol pre zranenie odohrať len 35 stretnutí. Theo Fleury sa priblížil k stobodovej hranici, keď nastrieľal 46 gólov a zaznamenal 50 asistencií. V play-off prehralo Calgary všetky štyri zápasy s Chicagom a to bola predzvesť nasledujúceho ústupu z vydobytých pozícií.
Gary Roberts sa po zdĺhavej liečbe napokon vrátil na ľad až v sezóne 1997/98. Jeho návrat sa ale neodohral v drese Flames, lež Caroliny Hurricanes. V tom čase predvádzalo najslabší hokej vo svojej histórii a na účasť v play-off nemohlo ani len pomýšľať.
Rok 1998 bol v Calgary vyhlásený za „Rok kovbojov“ a Flames pri tejto príležitosti predstavili nový tretí dres, ktorý reprezentoval konskú silu. Tento dres sa v roku 2000 stal oficiálnym dresom plameňov pre stretnutia na ľadoch súperov.
Na klub Calgary Flames začala čoraz viac doliehať zlá ekonomická situácia, ktorá bola okrem iného spôsobená i slabým kanadským dolárom. Vedenie bolo napokon nútené uvoľniť v sezóne 98/99 zo svojich služieb jedného z miláčikov publika – Thea Fleuryho. Plamene dosiahli bilanciu 30-40-12 a po tretíkrát v rade ostali pred bránami play-off.
Do nového milénia vstúpili Flames s mladým tímom a novými hrdinami. Napriek solídnej sezóne Jarome Iginlu a Valerija Bureho však do vyraďovacej časti opäť nepostúpili, pričom dokonca obsadili až poslednú priečku Severozápadnej divízie.
Pred sezónou 2000/2001 sa do Calgary vrátil hrdina z roku 1989 – brankár Mike Vernon. Skúsený gólman mal pomôcť mladému tímu k návratu do play-off. Realita však bola krutá a Flames skončili s 27 víťazstvami na štvrtom mieste svojej divízie.
V sezóne 2001/2002 sa na nebi NHL naplno zaleskla hviezda menom Jarome Iginla. Útočník s tmavou pleťou nastrieľal 52 gólov a so ziskom 96-tich bodov patril medzi najproduktívnejších hráčov ligy. Po výbornom štarte do sezóny však zastihol jeho spoluhráčov útlm a šnúra absencií Calgary v nadstavbovej časti sa natiahla na šesť sezón. V drese Flames sa v tridsiatich zápasoch objavil i Slovák Ronald Petrovický, ktorý okrem deviatich bodov nazbieral 54 trestných minút. Počas sezóny pribudli do kádra Craig Conroy a Igor Kravčuk.
Po vydarenej sezóne 2001/02 zažil Jarome Iginla o rok neskôr sklamanie. Nastrieľal síce 35 gólov, ale v hodnotení plus-mínus mal -10 a na ľade pôsobil často frustrovaným dojmom. Tak ako Iginla, trápili sa i jeho spoluhráči. Nakoniec si to za všetkých odskákal tréner Greg Gilbert, ktorého vedenie nahradilo Darrylom Sutterom. Ako sa neskôr ukázalo, bol to zo strany manažmentu majstrovský ťah. Ronald Petrovický, ktorý nazbieral v 77 zápasoch 12 bodov sa po sezóne sťahoval do Atlanty.
Do sezóny 2003/04 vstupovali hráči Calgary s prvým kapitánom čiernej pleti v histórii NHL. Jarome Iginla od začiatku dokazoval, že si túto poctu zaslúžil a nakoniec zaznamenal v základnej časti 41 gólov, ku ktorým pridal 32 nahrávok. Pred druhým najproduktívnejším hráčom Flames Craigom Conroyom mal v záverečnom hodnotení základnej časti náskok 26 bodov.
Začiatok sezóny nevyšiel českému brankárovi Romanovi Turkovi a tak manažment získal zo San José Miikku Kiprusoffa. V tom čase bola bilancia Calgary 6-8-0-2. „Kipper“ do bodky naplnil očakávania vedenia a stal sa pevnou oporou zadných radov Flames. Jeho priemer inkasovaných gólov 1,70 patril k najlepším v lige a počas prvých šiestich týždňov od jeho príchodu dosiahli plamene výbornú bilanciu 13-2-3-0. V januári sa však zranil a to malo negatívny vplyv na výsledky Calgary. Po návrate fínskeho gólmana do zostavy vyhrali plamene prvé štyri zápasy v rade o opäť začali bojovať o prvú účasť v play-off od roku 1996. Napokon sa im to i podarilo a s bilanciou 42-30-7-3 obsadili tretie miesto v Severozápadnej divízii. V závere základnej časti posilnili rady Flames Chris Simon, Markus Nilson a Ville Nieminen.
V prvom kole play-off narazili hráči Calgary na Vancouver. Favoritmi boli Canucks, ktorí boli vedení Markusom Näslundom. Prvý zápas papierové predpoklady potvrdil a Flames prehrali 3:5. V odvete však zažiaril Kipprusoff a Calgary si z ľadu Vancouveru odnieslo cenné víťazstvo 2:1. Po deviatich rokoch konečne zavítalo play-off i do Saddledome a priaznivci plameňov sa dostávali do varu. Prehra 1:2 ich na malý okamih zmrazila, ale vo štvrtom súboji zatiahol „Kipper“ roletu a po výsledku 4:0 sa začínalo odznova. O víťazovi série Vancouver-Calgary mali rozhodnúť výkony brankárov a tak sa i stalo. Fín sa rozchytal do výbornej formy a po víťazstve 2:1 v piatom stretnutí už chýbal Calgary len krôčik. Vidina postupu však hráčom Flames začala zväzovať ruky a v druhej tretine 6. zápasu doma prehrávali už 0:4. Vypredané hľadisko však hnalo svojich miláčikov napred a tí sa im odvďačili nevídaným zvratom. Štyrmi gólmi si vynútili predĺženie a nasledovala obrovská dráma. Každá chyba mohla rozhodnúť a tak sa hráči oboch súperov strážili ako oko v hlave. Po dvoch bezgólových predĺženiach sa napokon šťastena usmiala na Canucks a séria sa naposledy sťahovala do Vancouveru.
V siedmom súboji sa ujali Flames vedenia 2:1, ale Canucks dokázali šesť sekúnd pred koncom vyrovnať. Hráčov Calgary tento gól nezlomil a v predĺžení v čase 1:25 strelil v presilovke Martin Gelinas zlatý gól. Flames tak postúpili po prvýkrát od roku 1989 do druhého kola play-off.
V druhom kole narazili Flames na víťaza základnej časti a pre Detroit Red Wings mali byť ľahkým sústom. Plamene však po rokoch zacítili šancu na úspech a vďaka defenzívnej taktike trénera Suttera dokázali súperiť s hocikým. V prvom zápase predviedol Miikka Kiprusoff niekoľko skvelých zákrokov a stav po 60 minútach bol najmä jeho zásluhou 1:1. Skúsenosti z predĺžení zo série s Vancouverom hráčom Calgary prospeli a v čase 2:39 rozhodol o prvom triumfe nad červenými krídlami Marcus Nilson. V druhom zápase potvrdil Detroit svoje kvality, ale v treťom súboji už opäť dominoval Kiprusoff. Fínsky brankár zneškodnil v tretej tretine 12 striel a Flames oslavovali víťazstvo 3:2. Po prehre v 4. zápase zatiahol Miikka roletu a po víťazstve 1:0 sa ujali plamene vedenia v sérii v pomere 3:2. „Kipper“ však čaroval ďalej. V šiestom stretnutí zneškodnil všetkých 44 striel Detroitu a o nečakanom postupe do ďalšieho kola rozhodol gólom v predĺžení opäť Martin Gelinas.
Do finále Západnej konferencie už vstupovali hráči Calgary ako miláčikovia Kanady. Tréner Darryl Sutter sa ocitol zoči-voči San José Sharks, teda tímu, z ktorého bol v roku 2003 vyhodený. Strelcov súpera poznal dokonale i Miikka Kiprusoff, ktorý prestúpil zo San José v novembri.
Do prvého zápasu Flames doslova skočili a rýchlo sa ujali vedenia 2:0. Žraloky však potom vycerili zuby a zápas sa skončil po riadnom hracom čase remízou 2:2. V predĺžení rozhodol o cennom prvom víťazstve Steve Montador. Po víťazstve 4:1 v druhom zápase privítalo svojich hrdinov fantastické publikum, ktoré v Saddledome pripomínalo červené more. Tlak zo strany fanúšikov však zapôsobil na hráčov negatívne a výsledkom boli prehry 0:3 a 2:4 v treťom a štvrtom meraní síl. Piaty súboj potvrdil skutočnosť, že v tejto sérii sa doma nevyhráva. Kiprusoff si pripísal ďalší shutout v play-off a po víťazstve 3:0 stála pred Calgary jediná úloha: vyhrať konečne i na domácom ľade. Flames to napokon dokázali a po víťazstve 3:1 postúpili ako prvé kanadské mužstvo v poslednej dekáde do finálovej série bojov o Stanley Cup. V tej chvíli fandila mužstvu Calgary Flames celá Kanada.
Súperom hráčov z kolísky hokeja boli reprezentanti slnečnej Floridy – Tampa Bay Lightning. Eufória v Calgary bola taká veľká, že fanúšikovia plnili domáci Saddledome i počas zápasov svojich miláčikov v Tampe. V červených dresoch sledovali stretnutie na veľkoplošnej obrazovke a na diaľku držali prsty hráčom Flames. Ak by sa malo o držiteľovi striebornej trofeje rozhodnúť na základe nadšenia fanúšikov, tak by vyhralo Calgary 4:0 na zápasy. O slávnej trofeji sa však rozhodovalo na ľade...
Prvý zápas vyhralo Calgary 4:1, ale Tampa vzápätí odpovedala navlas rovnakým výsledkom. Za stavu 1:1 sa séria sťahovala pred rozvášnených priaznivcov Flames. Do prasknutia naplnená aréna Saddledome explodovala nadšením po víťazstve 3:0. Miikka Kiprusoff zopakoval podobný výkon i v zápase číslo 4, pričom tentokrát inkasoval jediný gól z hokejky Brada Richardsa. Strelecký prach však jeho spoluhráčom tentoraz zvlhol a tak sa blesky radovali z tesného víťazstva 1:0.
Na piaty súboj cestovali Flames opäť na Floridu a domov sa vracali s cenným triumfom po góle Olega Saprykina v predĺžení. Rozvášnené publikum v Saddledome čakalo na rozhodujúce štvrté víťazstvo a druhý Stanley Cup v histórii Calgary. V dramatickom zápase si nedokázal ani jeden tím vypracovať náskok a po riadnom hracom čase svietil na svetelnej tabuli stav 2:2. Puk si cestičku do siete nenašiel ani v prvom predĺžení a o finálový thriller pokračoval. Stúpajúcu teplotu na vypredaných tribúnach napokon schladil na bod mrazu gólom v druhom predĺžení najužitočnejší hráč ligy Martin St. Louis. O všetkom tak mal rozhodnúť siedmy súboj.
Rozhodujúci zápas sa niesol v znamení pozorných obrán. Lightning sa ujali vedenia 2:0 a Nikolaj Chabibulin privádzal útočníkov Flames do zúfalstva. V tretej tretine vsietil Craig Conroy v presilovke kontaktný gól a vykresal tak iskričku nádeje. Na viac sa už však plamene nezmohli a magická jazda Calgary sa skončila tesne pred dosiahnutím vytúženého cieľa. Kapitánovi Jarome Iginlovi (počas spanilej jazdy skrz play-off nastrieľal 13 gólov) a jeho spoluhráčom tak ostali len oči pre plač. Napriek finálovej prehre však patrili hráči Calgary Flames k najpozitívnejším prekvapeniam sezóny 2003-2004 a finálovou účasťou nemuseli povedať svoje posledné slovo.
Logá Calgary Flames:
Tréneri: (12)
Al MacNeil 1980/81-1981/82
Bob Johnson 1982/83-1986/87
Terry Crisp 1987/88-1989/90
Doug Riserbrough 1990/91-1991/92
Guy Charron 1991/92
Dave King 1992/93-1994/95
Pierre Page 1995/96-1997/98
Brian Sutter 1997/98-1999/00
Don Hay 2000/01
Greg Gilbert 2000/01-2002/03
Al MacNeil 2002/03
Darryl Sutter 2002/03- dodnes
Členovia Siene slávy: (4)
Grant Fuhr G 1999/00
Bob Johnson - tréner 1982/83-1986/87
Lanny McDonald RW 1981/82-1988/89
Joe Mullen RW 1985/86-1989/90
Aktuálne dresy Calgary Flames:
Komentáře
Přehled komentářů
<Insane>Hack] Unique A.I. App Makes Us $635/Day
https://www.youtube.com/watch?v=z0aiLF3Sz7E
Exploiting A "UNKNOWN" Marketing Secret
(GeorgeBaize, 2. 3. 2024 5:41)