Odkiaľ mali Zarathuštra, Buddha, Konfucius, Sokrates alebo izraelskí proroci tie myšlienky, ktoré hlásali?
Zarathuštra sa ako dvadsaťročný utiahol do samoty hôr, aby sa v tichu a rozjímaní pripravil na úlohu hlásateľa nového náboženstva. V tomto tichu zažil zjavenie. Zjavil sa mu amšaspant (archanjel) Vohumana (Dobrá myseľ), vzal ho za ruku a predviedol pred trón Ahura Mazdu. Neskôr došlo ešte k ďalším šiestim rozhovorom Zarathuštru s najvyšším božstvom.
Pri Buddhovom osvietení pod stromom bódhi asistovali všetci nebešťania, vrátane boha Indru a démonov na čele s arcidémonom Márom, ktorí sa ho pokúšali zviesť z cesty.
Konfuciova matka mala pred narodením syna sen. Videla päť starcov, predstavujúcich päť planét známych vo vtedajšej Číne, ako vedú jednorožca. Priestor sa naplnil vôňou a hudbou a zaznel hlas: „Nebesá, pohnuté tvojimi modlitbami, ti darovali požehnaného syna“.
Sokrata usmerňoval jeho daimonion, božský hlas, ako sám hovorí. Tento hlas ho podľa jedných iba odradzoval od toho, čo robiť nemá (Platón), podľa iných mu tiež prikazoval, čo by robiť mal (Xenofanes).
Prorokovi Danielovi sa zjavili archanjeli Gabriel a Michael, aby ho „učinili schopného rozumieť tajomstvám“ (Dan 9, 10).
Ezechiel mal videnie štyroch cherubínov a počul hlas, ktorý povedal „ja ťa posielam“ a dal mu zjesť slovo, ktoré mal priniesť Izraelu, v podobe zvitku knihy (Ez 1, 2).
V tom istom čase ako vystúpil Zarathuštra sa „stalo slovo Hospodinovo“ aj k prorokovi Jeremiášovi: „Ku komukoľvek ťa pošlem, pôjdeš, a všetko, čokoľvek ti prikážem, budeš hovoriť“ (Jer 1). Tak ako Zarathuštra učil, že zákon už nemôže byť len vonkajší, nasledovaný bez pochopenia a zo strachu, ale musí vyplynúť zo slobodnej morálnej voľby jednotlivca, tak ohlásil aj Jeremiáš, že Hospodin ide v tieto dni uzavrieť s domom Izraela novú zmluvu: zákon vytesaný na Mojžišových doskách zapíše do ich vnútra, do ich sŕdc.
Čo ak Jeremiáš aj Zarathuštra naskutku reagovali na nejaký spoločný podnet, ktorý sa obom samostatne vynoril v ich vnútri? Sokrates, Buddha, Konfucius - všetci ohlásili tento veľký etický zlom: morálny korektív už nemôže byť vonkajší, musí sa presťahovať do vnútra jednotlivca.
Medzi západnými učencami od čias Locka prevládla myšlienka, že „nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch“. Každá myšlienka, ktorú človek má, sa k nemu musela dostať zvonka, prostredníctvom fyzických zmyslov, alebo bola na základe týchto vnemov utvorená. Žiadne iné myšlienky nejestvujú. Toto tvrdenie však nebolo nikdy riadne zdôvodnené ani dokázané vedou v zmysle jej vlastných kritérií pravdivosti. Patrí k nezdôvodneným predpokladom materialistického svetonázoru, materialistickej viery. Ba bola od začiatku v rozpore s celým radom empirických faktov, ktoré nikdy neboli vysvetlené, a je teda nielen nezdôvodneným predpokladom, ale ozajstným predsudkom.
V staroveku boli ľudia presvedčení, že inšpirátorkami umení a vied sú múzy.
Dnes sme presvedčení, že také myšlienky, ktoré menia svet, sa rodia v hlavách výnimočných, geniálnych ľudí; že sú čisto výsledkom činnosti šedej mozgovej kôry uzavretej v lebečnej dutine. Lenže ani nie pred dvesto rokmi sa ešte nehovorilo, že „je génius“, ale že „má génia“, čiže inšpirujúceho ducha! Slovné spojenie „mať génia“ sa nahradilo slovným spojením „byť géniom“ len pomerne nedávno. Podstata tvorivosti geniálnych ľudí je pre človeka dneška, aj pre odborného psychológa, jednou veľkou neznámou.
Vo vedeckom výskume sa silno zdôrazňuje racionálna, vedomá stránka procesu objavovania: pozorovanie, meranie a induktívne preverovanie hypotéz na základe empirických údajov. Aj vedec však musí mať najprv hypotézu, myšlienku, nápad, čo má pozorovať, overiť, merať. Akúkoľvek empirickú alebo matematickú hypotézu musíme najprv mať, aby sme ju mohli dokázať. Len táto druhá fáza vedeckého procesu je racionálna. Na počiatku, vo fáze tvorby hypotézy, sa u vedca uplatňujú psychické procesy rovnakého druhu ako pri inšpirácii umelca. Počiatok každého vedeckého objavu je iracionálny. Plodnou sa môže ukázať myšlienka, na ktorú vedec prišiel „náhodou“, intuitívne, pri meditácii, v zjavení, alebo sa mu mohla aj snívať. Všetky tieto procesy sa v počiatočných fázach vedecko-technickej tvorby skutočne uplatňujú.
Často citovaným príkladom je prípad Friedricha Augusta von Kekulého, ktorý mal náhlu víziu chemického vzorca benzénu, ktorá viedla k zrodu modernej organickej chémie, keď v polospánku hľadel do žeravých uhlíkov v krbe. Uvidel hada, ktorý požiera svoj vlastný chvost; a to ho priviedlo na myšlienku cyklickej štruktúry benzénu. Pri zrode organickej chémie stála vízia tohoto prastarého alchymického symbolu.
Aj Dmitrij Mendelejev prišiel na kľúč k periodickému zatriedeniu chemických prvkov vo sne: „Hovorí sa, že raz večer chcel dopísať článok na túto tému, ale nevedel, čo napísať na záver. Sklamaný sa uložil spať a prácu nedokončil. Riešenie sa mu prisnilo. A čo tak zatriediť prvky podľa pomernej atómovej hmotnosti? Odrazu mal pocit, že takto dosiahne oveľa viac, než keby ich zoradil podľa reakčných vlastností“.
Podobné situácie sa odohrali pri zrode planetárneho modelu atómu Nielsa Bohra, Heisenbergovej formulácii princípov kvantovej fyziky a objave chemického procesu neurónových impulzov, za ktorý bol Otto Loewi odmenený Nobelovou cenou.
Galileo sformuloval zákon kyvadla pri pohľade na knísajúcu sa kostolnú lampu. Archimedes objavil hydrostatický zákon v okamihu, keď vstupoval do kade s vodou. Natešený vyskočil a utekajúc nahý k svojmu domu hlasno kričal „heuréka“ (našiel som). Nie nepodobne objavil Isaac Newton zákon gravitácie: „Jedného pamätného dňa mu so slabým zadunením spadlo na nohu jablko.
Matematika, ktorú obvykle spájame len s rozumom a logikou, je v konečnom dôsledku vybudovaná na axiómoch, ktoré nie sú zdôvodniteľné logicky ani empiricky, ale sú predmetom intuitívnej evidencie. Typické matematické objavy majú povahu čisto intuitívneho vhľadu.
Matematik a fyzik Henri Poincaré opisuje svoju osobnú skúsenosť, ktorá je typická: „Pätnásť dní som sa pokúšal dokázať, že žiadna funkcia analogická tomu, čo som neskôr nazval Fuchsovými funkciami, nemôže existovať. Všetky tieto dni som sedel za mojím pracovným stolom, skúšal veľké množstvo kombinácií a nemohol som dospieť k žiadnemu výsledku. Jedného večera som v rozpore s mojimi zvykmi vypil šálku čiernej kávy a nemohol som zaspať; idey sa objavovali v zástupoch; pociťoval som, ako keby sa tiesnili a tlačili jedna na druhú, až kým dve z nich nezapadli takpovediac do seba a nevytvorili stabilnú kombináciu. Do rána som ustanovil existenciu triedy Fuchsových funkcií. Všetko, čo som musel spraviť, bolo zopakovať výsledky, čo mi zabralo len niekoľko hodín“. Na ďalšom mieste Poincaré opisuje, ako ho riešenie iného matematického problému napadlo v okamihu, keď nastupoval do autobusu. Náhle mal pocit istoty, že našiel riešenie. Po príjazde do Caen si problém prepočítal a overil, že riešenie bolo správne.
Významný matematik a astronóm 18. storočia Karl Friedrich Gauss dokázal takmer okamžite vykonávať úžasne zložité výpočty a popisoval, ako jeho vedecké a matematické vhľady k nemu skutočne prichádzajú rýchlosťou blesku - „z Božej milosti“.
Začiatkom 20. storočia šokoval nevzdelaný mladík menom Šrínivás Rámanudžan, ktorý vyrástol v malej dedine v Indii, špičkových matematikov v Cambridge svojím prekvapujúcim riešením vysoko komplikovaných matematických problémov. Podľa Rámanudžana mu túto matematickú múdrosť odovzdala v sérii objavných snov bohyňa dediny, z ktorej pochádzal, ktorej hovoria Námagiri.
Významní objavitelia a vynálezci dosvedčujú, že nápady im prichádzajú vtedy, keď ich čakajú najmenej; často v polospánku alebo pri dennom snení; prídu nečakane „ako blesk“ v čase odpočinku alebo vtedy, keď sa zaoberajú niečím iným. Otázka, problém sa ponorí do podvedomia, tam pracuje, zreje a po čase sa vynorí na hladinu vedomia spolu s riešením. Psychológovia to označujú za „činnosť podvedomej mysle“. Tým však je povedané len toľko, že ide o procesy, ktoré sa odohrávajú pod hladinou toho, čo si vieme uvedomiť, teda tam, kde nevieme, čo sa deje. Pravda je taká, že nevieme, či sa na tom nepodieľajú múzy, bohovia, anjeli. To, že sa nepodieľajú, sa vyvodzuje len z apriórnej materialistickej predstavy, že celý duševný život musí byť izolovaný v lebečnej dutine jednotlivca.
Anglický básnik William Blake povedal o svojom diele „Milton“ : „Napísal som túto báseň z okamžitého vnuknutia, dvanásť alebo niekedy i dvadsať až tridsať riadkov súčasne, bez predchádzajúcej úvahy, a dokonca proti svojej vôli“.
„Sonety Orfeovi“ nemeckého spisovateľa Rainer Maria Rilkeho sa podobne vynorili v kompletnej forme a nevyžadovali si žiadne opravy.
Taliansky huslista Domenico Scarlatti mal sen, v ktorom k nemu pristúpil diabol a predviedol mu neuveriteľnú husľovú skladbu. Dielo, ktoré Scarlatti po prebudení spísal, nesie názov Diablova sonáta.
Keď sa Wolfganga Amadea Mozarta pýtali ako tvorí, odpovedal: „Pýtate sa ma, čo je moja metóda písania a vypracovávania mojich veľkých diel? Nemôžem o tom vskutku povedať nič viac ako toto: Sám neviem a nikdy na to neprídem. Keď mám dobré podmienky, povedzme pri ceste v koči, alebo na prechádzke po dobrom jedle a počas bezsenných nocí, hrnú sa ku mne myšlienky. Odkiaľ a ako - to neviem a nemôžem zistiť. Tie, čo sa mi páčia, si ponechám v hlave a pohmkávam si ich, ako ostatní tvrdia... Všetko to nachádzanie a tvorenie sa vo mne iba odohráva ako vo veľmi živom sne“.
Johannes Brahms takto popísal svoj tvorivý postup: „Nápady ku mne priplávajú priamo od Boha a ja nielenže v zraku svojej duše vidím jednotlivé témy, ale tieto témy už sú odeté do správnej formy, harmónie a orchestrálnej úpravy. Ak som v jednej z týchto vzácnych inšpiračných nálad, konečný výtvor sa mi odhaľuje kus po kuse“. Richard Wagner zase počul, ako mu pri komponovaní hudba vychádza z „vnútorného ucha“. Ešte výstižnejšie sú slová
Giacoma Pucciniho v jeho popise toho, čo prežíval pri písaní opery Madame Butterfly: „Hudbu k tejto opere mi diktoval sám Boh - bol som čírym nástrojom, ktorý ju zapisoval na papier a zoznámil s ňou verejnosť“.
Najväčšie filozofické a náboženské podnety boli dané intuitívne
Inšpiráciu pre „Diskusiu o metóde“ Reného Descarta, knihu, ktorá reformovala celú štruktúru západného poznania a položila základy modernej vedy, poskytli jej autorovi tri vizionárske sny a jeden „sen vnútri sna“, ktorý poskytol kľúč pre výklad rozsiahlejšieho sna.
Aká irónia, že
celá budova racionálnej, redukcionistickej a pozitivistickej vedy, ktorá dnes odmieta „subjektívne poznanie“, bola pôvodne inšpirovaná zážitkami v snovom stave vedomia!
Srb Nikola Tesla si dokázal „vizualizovať“ priebeh experimentu do najmenších detailov a vedel si presne predstaviť aj výsledok. Väčšinou sa nemýlil. Tvrdil, že o jeho schopnosť mať vízie sa zaujímali aj psychológovia a rôzni iní odborníci. K tomu, pri príležitosti preberania Edisonovej medaily povedal len toľko: „Možno si myslíte, že som mal halucinácie. To je vylúčené. Halucinácie vznikajú len v chorom a úzkostnom mozgu. Moja hlava bola vždy jasná ako zvon a ničoho som sa nebál…“
... Uviedol by som ešte mnoho príkladov ako sa prichádza k objavom a módnym hitom. Lenže k tomu aby som tak mohol urobiť by som musel sedieť pri klávesnici niekoľko pozemských životov.
Lebo je zrejmé že aj bežný človek má zväčša myšlienky „vnuknuté“ a je „inšpiriovaný“. Je síce pravda že máme aj slobodnú vôľu, ale tá len rozhoduje o tom, ku ktorej myšlienke sa prikloniť.
Ak by som bol materialista dôsledný v myslení, musel by som dôjsť k záveru že moje Ja vlastne ani neexistuje. Lebo ja som len výsledkom evolúcie, plodom predkov – rodičov ... Moja myseľ tým pádom nie je moja, je len genetickým variantom predkov. A teraz ako konám dnes som to ja? Nie, je to krv mojich predkov. Ak by som bol dôsledný, tak napríklad to že môj predok pred 2000 rokmi zjedol muchotrávku, mi teraz môže spôsobiť to že rád počúvam hip – hop. Prečo nie? Veď je to len fyzika a, chémia, genetika a čo neviem aká ešte „tika“.
Ak by som materialistickými metódami hľadal svoje Ja, svoje vnímanie seba samého, svoju schopnosť seba reflexie .... nikdy by som neuspel a táto materialistická veda ani v tom neuspieva. V prvom rade ak sa pozorujem, musí tu byť oddelenie, musí byť prerušená kontinuita vzťahov medzi pozorovateľom pozorovaním. Hmota toto oddelenie neumožňuje, čo vidno z horeuvedeného a aj z jednoduchej úvahy človek aschopného aj myslieť, namiesto stávania sa médiom pre vonkajšie iracionálne sily.
Záver: Chcem debatovať o veciach Bytia s ľuďmi, ktorí sú v prvom rade úprimní voči sebe samým a z toho vyplývajúc neberú polemiku o otázkach bytia ako silový súboj, kde vyhrá ten kto má „väčšiu hubu“. Napokon ... ja si myslím že môj najväčší oponent sa raz stane mojim priateľom. Prečo tak zmýšľam?
Z dejín je známe že tie národy, ktoré porazili iné národy, boli po čase akosi samé porazené podmanenými ale trocha inak a to hlavne ideologicky. Napríklad kde sú kočovníci snažiaci sa dobýjať západ? Tatári, Turci, Huni? Turci sa tlačia do únie a Maďari sú už dávno Európanmi a ich gény sú teraz už viac slovanské. Bulhari? Tam vládcovia prevzali reč i zvyky porazeného kmeňa. A čo sa týka novších dejín – čo Nemci? Na hlavu porazení a zdevastovaní sú nám dnes v podstate príkladom.
Áno .. je to absolútny axióm, že to čo nenávidíme, raz budeme milovať. A preto sa nehrozím nenávisti voči učeniu ktoré propagujem. Práve naopak. Spomeňte si na apoštola Pavla, ako horlivo prenasledoval a vraždil kresťanov a ako sa potom tým kresťanom stal! A ja ho obdivujem že akým sa stal!
Víťazov vždy ovládne duch porazených. A to nie pre nenávisť, ale pre syntézu Bytia!
