Aj od Trnavy sa dá ísť pohodlne bokom cez les, ak prejdeme celú dedinu a nájdeme si chodníček k lesu, no výstup popri kameňolome má svoje čaro a myslím že to je jediná vyznačená trasa - turistický chodník od Trnavy. Teda jediná blízka, lebo za dedinou hlbšie v lese určite natrafíme na nejakú lesnú trasu ktorá vedie po hrebeni či sedle, alebo sa na ňu napája a má spojnicu s hradom. Ale prečo tak ďaleko? No ak má niekto chuť a predsa chce vblúdiť ďalej do lesa a trocha sa potúlať, môže mať k tomu zaujímavý cieľ, ktorým je cintorín miestnych grófov z rodu Ehrenheim a Sztaray.
Nechcem unavovať informáciami o histórii hradu, ale kto chce poznať podrobnosti a vidieť fúru fotiek, pre toho vypracoval veľmi obsažný blog Peter Molnár. A niečo o renovácií hradu tu.
Je sobota ráno a ja ešte nie som rozhodnutý či ísť. Veď nejaká užitočná práca v domácnosti by sa možno našla ... A potom veď nie je pracovný deň (liberáli, len sa upokojte) a naši stredovekí murári nie sú doktori čo musia do práce, ani nič nepredávajú, ani nemontujú autá ... Mám teda minimálnu šancu nafotiť si do práce nažhavených ľudí oblečených v dobových kostýmoch. No ale cez týždeň robím, a vlastne keď tam aj nebudú, tak nafotím aspoň ich prácu. Možno tie zmeny na hrade budú návnadou pre mojich blízkych aby zdvihli svoje lenivé zadky, odtrhli svoj zrak od žiaru monitorov, ktorá ich zaživa mumifikuje, a urobili niečo pre svoje telesné aj duševné, a dokonca aj pre svoje duchovné zdravie.
Tak už len zobrať bicykel s poplátanou dušou a idem.
Na cestách okolo Zemplínskej Šíravy treba byť opatrný. Hlavne pre kombináciu rekreačnej oblasti +"zlatej mládeže"+ zemplínskeho temperamentu a všetkým čo s tým súvisí.
Hrad je na kopci vpravo. Belejúce sa strechy patria do Trnavy pri Laborci. Vinné je ďalej vpravo. Od Michaloviec do Trnavy je 11 km.
A tak schádzam z hlavnej cesty doľava medzi aleju čerešní, ktoré ma sprevádzajú aspoň v kuse cesty do dediny. Atmosféra ako vo filme "Slunce seno ..." keď si farár na bicykli v páľave slnka trieli cez žírne polia.
Koníky ma zbadali a zvedavo na mňa hľadeli. Ale kým som vytiahol foťák a nastavil ho, prestali javiť o mňa záujem.
Vyvstala otázka, že kde si pripnem bicykel. Nič lepšie mi nenapadá ako zábradlie pred krčmou a tak sa peši vraciam pred obec a hľadám cestu k hradu.
Vari sa rodí niečo nové?
Vľavo míňam dedinu.
Samozrejme hradný kopec sa dá dobyť okrem kameňolomu z akéhokoľvek smeru a ja som už skúsil kadejaké cesty. Tú Trnavskú cestu popri kameňolome poznám už od detstva. Bolo to dobrodružstvo "liezť po skalách", aj keď to celkom tak nie je. Je to cesta náročná pre starších a pohodlnejších. Ja asi po 14 rokoch som mal problém s dychom. Ale ak často odpočívame, tak dá sa.
Ups!!! Išiel som rovno, kašľal som na cestu v pravo, ktorá sa mi zdala nejaká veľmi mimo akoby smerom do polí . A tu ma zrazu omráčil pohľad na priepasť. Je to tu husté, pred 20 rokmi bol lepší prehľad. Myslím teda tie kriaky, nie politickú scénu. Takže turisti, treba ísť vpravo!!!
Ale keby som tým nesprávnym smerom nešiel, nenašiel by som hŕbu masliakov. No aj tak mi to bolo na "houby", nevzal som si ich pre nedostatok vhodného miesta vo vaku, podusili by sa mi tam. (Neboli to len tieto dva)
Tááák, a som na správnej ceste ...
Dedinu mám za sebou ...
Keď som bol malý chlapec, výšok som sa veľmi nebál. Teraz sa mi kolená zachvejú .... Ale ak by som nefotil, tak by som ani nevedel o tom,že som tak vysoko a nad lomom, ako nad priepasťou. Kedysi komunisti (trocha zaprovokujem) nabili kolíky a natiahli drôt na okraji lomu popri ceste na hrad. Toto teraz chýba ... Ale chodníček sa vinie asi 2 metre od lomu a väčšinou je okraj zarastený takými hustými kríkmi, že keby aj niekto omdlel, tak určite dole nespadne. A tiež je chodník vnorený hlbšie do zeme. To len mne sa krútila hlava od spomienok za časmi minulými ...
Stúpanie od Trnavy nie je ľahké, ale hneď vidno výsledok. Po každých päť krokoch keď sa obzrieme za seba, uvidíme kraj akosi inak, z inej prespektívy. A čím sme vyššie, čím menej fyzicky vládzeme, tým máme väčšiu šancu sediac na skale zažiť tú najväčšiu nádheru. Dedinský rozhlas spustil zemlínske ľudovky akoby len pre mňa. "Pozor, turista na svahu, ta zahrame mu dajaku šumnu pišničku do kroku ňe?":-)
V diaľke Michalovce. Teraz keď máme tie digi-foťáky s dobrým zoomom a pixelami (ja mám taký starší), môžme sa vyžívať v tom že čo sa dá všetko vidieť v diaľke. Napríklad aj elektráreň Vojany. Ale samozrejme blog nie je o tom, tak som tie fotky "do diaľav" veľa nedal.
Tak asi o tomto výstup od Trnavy je ...
Ale nie ....., to som obišiel.:-)
Odpočinok.
Materina dúška rozvoniavala všade vôkol.
Poslednou fázou výstupu je lesný chodník blízko hradu. Už na chodníku môžme nájsť črepiny z hlineného riadu. Kedysi dávno som dokonaca našiel kúsok kachle z pece. Bola to kachlička so zelenou glazúrou a rastlinným ornamentom. Dnes mi padla do oka aj vystrelená nábojnica. Asi si preštudujem boje o Trnavu za II. svetovej ...
Pod nohami je história a ani kopať netreba ...
A tu zrazu predo mnou povstali schody. Prvá novinka.
Prvé schodíky sú kamenné. Možno išlo o test, že ako im to pôjde z kameňa.
Môj prvý pohľad na renovujúci sa hrad. Vlastne ani by nemalo ísť o úplnú renováciu, ale o zakonzervovanie a ešte nejaké úpravy.
Je sobota, približne 11.30 hod., a tak ako som predpokladal, nepracovalo sa. No ocitol som sa ako Snehulienka v dome siedmych trpaslíkov. Všetko bolo tak, ako by len teraz odišli. Na hrade nebolo živej duše. Namiešaná malta tvrdla, čakala na miešanie, kytica ruží na stole za novým okenným oblúkom túžila po mojom nose.
Tam kde kedysi vyčnieval spod zeme otvor do ktorého sa zmestil skrčený človek, je teraz pravdepodobne sklad náradia. Ľudia to nazývali pivnicou pre polohu, ale nezabúdajme na sutinu padnutú zhora, ktorá možno z prízemia urobila pivnicu. Teraz je to pivnica aj s tým chladom čo k nej patrí. (mal som ruky hore nad dverami kde je diera.) Klobúk dolu nad tými ktorí tento priestor vypratali tak, že sa tam dá chodiť vzpriamene.
Pohľad od "pivnice" smerom von.
Tak tu sa to všetko mieša...
Teda vápno si nevyrábajú z vápenca pálením v jame ... Podľa mojich informácií by naši stredovekí stavitelia boli radi ak by použili autentický materiál z dôb stavby hradu. Videl som dokument o fanatikoch, ktorí chceli postaviť staro-rímsky dom presne podľa receptu starých Rimanov, a potom museli všetko prerábať, lebo starý recept sa neosvedčil. Pomaly im to schlo a tak nemohli pokračovať, malta sa drobila a pod.
Museli predsa len nájsť náhradu cementu. Oni totiž rovnako ako naši stavitelia hradu použili len vápno a piesok. Je jasné že v našom teritóriu niečo ako cement nepoznali, ale prečo ruinu nezakonzervovať čím lepšie? Prečo sa hrať na renováciu, keď to tak celkom nie je? Prečo nepoužiť hoci aj najmodernejšie spojivá ako maltu? Nakoniec možno aj stavitelia Vinianskeho hradu používali niečo pevnejšie.
Všimol som si že v okolí je dosť ílu ktorý sa podobá na to, z čoho sa dnes drví cement. Starí Rimania používali sopečný popol. Dnes sa používa rozdrvená "slieň" ako cement, čo je niečo medzi ílom a vápencom, obsahuje aj iné nerasty okrem vápenca a tie umožňujú rýchlejšie tuhnutie a väčšiu pevnosť.
Vyzerá to na jedáleň. Ale mištičky tam neboli, nič som im nezjedol.:-)
Naši stavitela hradu, naši slobodní murári si urobili provizórny prístrešok so starou pieckou. Možno v nej pečú chlieb, lebo som videl vrecia od múky. Teda aspoň si myslím že to boli vrecia od múky, nápisy boli v maďarčine a to až doma som googlil ...
Tak takto sa murujú oblúky. Niekde je zachovaná približne rovnaká hrúbka ako na tomto novom a drží to. Po trocha hrubšom oblúku sme ako študenti chodili asi v trojmetrovej výške a teraz ma až zamrazí ak si na to spomeniem. No vtedy nebolo ani tú výšku poznať, lebo z oboch strán múru boli husté koruny stromov a vysoké kríky.
Strieľňa?
Vytýčenie murárskych prác. Po tomto oblúku kedysi turisti chodili ...
Pri severovýchodnej stene (smerom k Vinnému) na moje veľké potešenie rastie Srdcovník obyčajný. Okľudňuje a harmonizuje srdcovú činnosť. Pozor, je veľmi horký ale dá sa ... Potešil ma, lebo môj zdroj blízko paneláku už roky neexistuje. Pár listov som si odtrhol a dobre som urobil, lebo pri písaní blogu v sobotu večer som mal problém s vkladením fotografií, čo som zapíjal práve čajom z neho. Pre srdciarov len na lekársky predpis a tehotným ženám vôbec!
!
Naľavo od srdcovníka sa pekne točito vinuli schody v smere - Vinné. Trnava nad Laborcom je za chrbtom, smer Vinné predo mnou. No tie schody viedli ako som sa presvedčil hlavne k drevenému suchému záchodu. Omrkol som aj "wecko", ale vrátil som sa ešte medzi hradné múry. Mimochodom luxus ako je toaleťák tam poznajú.
Píše sa rok 1415. Pán sa vykloní z okna a kričí: "Marčo, ta tebe už padla že nemaš motyku u rukov? Ta robce poriadne ľudze mojo poddane!":-)
Obec Vinné, v pozadí Zemplínska Šírava.
Posed v strieľni. Škoda že som nemal so sebou notbúk, super by sa odtiaľ četovalo.:-)
Informačná tabuľa je v slovenčine, angličtine, poľštine, nemčine, maďarčine a v ruštine.
Terajší osídlenci hradu sa zaoberajú aj inými remeslami ako je murárstvo. Hlavne všetkým čo je potrebné pre údržbu, rôzne prístrešky a videl som tam niečo ako kováčsku dielňu. Alebo to bola hrnčiarska?:-)
V areáli hradu pribudli rôzne zábrany a zátarasy pre zlepšenie bezpečnosti.
Nejaký šikovník vie pliesť koše a rôzne prútené steny.
Vpravo hore sa črtajú komíny Chemka Strážske.
Zišiel som dole, vľavo mám "wecko" a zbieram sa smerom kam fotím. Som zvedavý na brvná vyčnievajúce z múru. Je to aj smer na relatívne pohodlnú cestu ktorá vedie až do Vinného a dá sa ísť po nej aj autom.
Možno to raz bude strieška ktorá bude lemovať obvodový múr. Dole prebiehajú výkopové a opravné práce. No ktohovie k čomu pôvodne tie diery boli. Žeby takto v stredoveku riešili lešenie?
Pekne vidno narušený múr v oblasti bašty a zdola sa už ťahá nový múr aby vyplnil prázdny priestor.
Alebo do tých dier v múre vkladali fakle? Tak takto sa zvyknú osvetľovať strážené miesta doteraz ...
Žeby staré spojivo ktoré preosejú a použijú k vápnu ako piesok?
Týmito schodíkmi som zostúpil k prírodnému "parkovisku", kde materiál v podobe dosiek a tehál prezrádzal, že tu je prekladisko a posledný bod kde sa dá dostať autom.
Kráčam teda tou širokou cestou, ktorá sprvu smeruje opačným smerom ako je Vinné, ale po chvíli sa stále viac zatáča do prava k obci. Ja mám však bicykel upnutý o krčmový plot v Trnave vľavo. No tak keďže som na žiadnu odbočku mojím smerom nenarazil a cesta sa zatáčala stále viac a viac, jednoducho moje ďalšie kroky smerovali do lesa.
Tu sa nedá zablúdiť. Keď už celkom nevieme kde je vpravo a kde vľavo, kde hrad a kde Trnava, povedie nás zvuk kosačiek, jednoducho sobotňajší dedinský ruch.
Prešlo možno 5 minút a už som videl svetlo ktoré veštilo lúku. A naozaj, dostal som sa do sadov za dedinou a tu je už orientácia ľahká.
Idem tadiaľ kade sa dá, šľapem po všetkom čo sa podobá na chodník či cestu. No je tu aj neistota. Čo keď som na súkromnom pozemku a ľudia majú psov kedejakých bojových plemien? No nič vzrušujúce tohto druhu som nezažil. Prešiel som popri malej chatke a zacítil vôňu pizze. Ono z poľnohospodárskych objektov vanú všelijaké pachy ...
Jeden z mnohých domčekov so zaujímavou štukou a ornamentami. Mnohé domy sú moderne vynovené, je sa na čo dívať, ale nebolo mi veľmi príjemné fotiť, keď som videl ľudí na dvore, a otravovať som nechcel ...
A ideme domov. Uff, to bola túra. Po skalách som už dávno nelozil, tak únava bola poriadna. Nohy boleli. No na moje počudovanie energie som mal ešte toľko že spať som išiel o 2.30 a ráno žiadne vyspávanie nebolo! Ako keby som na tom hradnom vrchu získal energiu. No na budúce možno pôjdem pozrieť proces renovácie hradu radšej cez les ... Alebo nie? .....
fotografie autor
fotografia perex: Maľby hradu Vinné - autor : Thomas Ender
