Jamajský feminizmus
Jamajčanky sú odmerané feministky a aj ten najkrajší Slovák by pri nich nadobudol komplex menejcennosti!
13.03.2008
SoShanicou Philipsovou som sa zoznámila celkom kurióznym spôsobom. Stopovala som na výpadovke za Kingstonom, keď mi cestu skrížil džíp veľký ako tank. Na luxusnom Range Roveri sa otvorili dvere a vystúpila z neho mladá žena. Vzápätí som uvidela pár veľmi dlhých nôh a na nich jednu z tých obdivuhodných jamajských krások s postavou, za ktorou by sa obzrel každý výrobca plaviek. Každá jej črta bola sformovaná tak, že mužské srdce by pri pohľade na ňu zaplesalo – telo mala hriešne, pokožku čistú, pery plné a pohľad taký ohnivý, že by roztopil aj syrový sendvič. Baba fakt krásna ako, koniec koncov, všetky mladé Jamajčanky.
Chcieť neznamená môcť...
Shanica mi ochotne ponúkla odvoz do Port Antonia. Trkotali sme celou cestou a hoci moja nová priateľka len nedávno dovŕšila devätnásť, šoférovanie svojho obrovského džípu zvládala s takou ľahkosťou, akoby sa už s rukami prirastenými k volantu narodila. Zlý terén ani neosvetlené cesty jej nerobili problém. Bravúrna šoférka! Kým sme došli do Port Antonia, vedela som o nej všetko. To, že je jedináčik a jej rodina patrí k tým bohatším (ktoré na Jamajke vďaka mohutným ziskom z pašovania drog tvoria jednu tretinu národa). To, že študuje právo na univerzite v Kingstone. I to, že sa mala onedlho vydávať proti svojej vôli. „Otec mi už kúpil svadobné šaty,“ posmutnela a zapálila si cigaretu. Všimla som si, ako nervózne zatína gélové nechty do volantu. „Tyrese je skôr otcov priateľ než môj... Je milý, slušný, inteligentný, aj celkom fešný, ale... Nič k nemu necítim.“ Vyzvedám, prečo sa potom podriaďuje vôli rodičov a nie vôli svojho srdca. „Lebo to tak musí byť! Mám všetko, na čo si len pomyslím, naši mi vyhovejú vo všetkom – no v tomto nie. Sú nekompromisní. Ale zase – nie som jediná baba na ostrove, ktorej ženícha vybrali rodičia. V dobrých jamajských rodinách to tak chodí.“
Belosi sa im zdajú chorí
V jamajskom meste Negril sa všetko točí okolo lásky. Prechádzky po pláži sú zážitkom samým osebe. Rovno predo mnou kráča ruka v ruke stará beloška s telom statného bizóna s mladým atraktívnym chlapom. Presnejšie – rastamanom. Ona odkvitnutá, on šťastný, hrdý, vypočítavý... Gigolo. Máme predsa rovnoprávnosť, prečo by sa teda za peniaze nemohli ponúkať aj muži?!? A miestne krásky? Nuž, dnes sa už slušná, zdržanlivá Jamajčanka považuje za zakomplexovanú, preto toľko žien odhodilo zábrany. V negrilskom sexuálne prehriatom ovzduší to ani nemôže byť inak. Noci v tunajších tančiarňach, kde sa ľudia zabávajú deň čo deň, 365 dní v roku, sú ako šialené. Príliš horúce, príliš divoké. Dievčatá si sem prichádzajú vyhodiť z kopýtka. „O belochov nestojíme!“ tvrdia mi svorne vysmiate školáčky, čo cez deň nosia staromódne školské uniformy so sukňou siahajúcou až do polovice lýtok, no len čo slnko zapadne, vypadnú z domu vyparádené ako z módneho katalógu. Pravda, sukňa nikdy nesmie byť širšia ako opasok. Ich ďalšou mániou je navštevovanie kaderníckych salónov. Každá chce mať čo najoriginálnejší účes, preto si dávajú do svojich krátkych kučierok prišívať umelé vlasy, ktorými môžu ohurovať supermanov. Jamajčanky pred turistami uprednostňujú domorodcov – biela pokožka je pre nich symbolom akejsi neduživosti. „Keď vidím belocha, pripadá mi ako chorý,“ hovorí jedna z nich. „Naši muži majú krásnu pokožku, telo aj pohyby,“ dodáva dvojzmyselne. Ak pod pojmom pohyb myslela tanec, treba uznať, že nielen muži, ale najmä ženy vášnivo rady tancujú a živelnosť ich pohybov prekonala všetko, čo som kedy videla. Iskrí z nich nefalšovaná divošská vášeň. Jedno jamajské príslovie hovorí, že človek nikdy nedostane druhú šancu urobiť prvý dojem. Verte mi – Jamajčanky ju ani nepotrebujú.
Zbláznené do sexu
Stephanie má dvadsaťdva a do kolónky povolanie si píše striptérka. Oblieka sa výstredne, aby svojím miniodevom upozornila zámožných Američanov. Hoci je ešte mladá, tvár má zvädnutú a namiesto očí iba dve bezodné čierne jamy. Celý večer sa zvodne krúti okolo tyče a po „šichte“ sa túžobne túli k srdcu mužských návštevníkov baru, len aby zistila, či majú pri sebe peňaženku. Väčšina jamajských striptérok sa v skutočnosti živí prostitúciou. Mnohé ani nie preto, že sú na to odkázané, ale preto, že ich táto „práca“ naozaj baví. Jamajčanky sú zbláznené do sexu! Lákajú ich ľahko zarobené peniaze a nádej, že sa na ne raz usmeje šťastie a lapia si Američana, ktorý im okrem svojho srdca odovzdá aj vkladnú knižku. Niečo na spôsob filmu Pretty Woman.
Miss Jamaica
Aby som získala obraz o súčasných kritériách krásy, zašla som sa pozrieť na slávnostnú korunováciu Miss Jamajky do prestížneho hotela Jamaica Pegasus. Pred divákmi na pódiu defilujú naozajstné fešandy. Jamajčanky, šikmoočky, ktorých rodokmeň siaha možno až kdesi do Šanghaja, Indky aj všelijaké mulatky... Tu však netreba riešiť rasovú otázku – skrátka, všetky sú Jamajčanky a sú na to patrične hrdé. Čierne finalistky sú ako police z Ikey – rovné a čierne ako ebenové drevo, povrch majú hladký, no studený až hrôza! Sú odmerané, nesú sa hrdo ako pávice... Aj tá najkrajšia Slovenka by pri nich nadobudla komplex menejcennosti. Mimochodom, čo sa krásy týka, tá sa tu meria iným metrom – ak baba nemá zadok prinajmenšom taký veľký ako družstevný dvor, muž o ňu ani len nezakopne. Tu nikomu neimponuje hrkot kostí... Voľba kráľovnej krásy má oficiálny ráz, jej víťazku deleguje promotér do celosvetovej súťaže Miss World. Umiestnenie v prvej trojke otvára dvere do sveta. „Náš ostrov je síce fajn, ale mládež sa tu neuplatní,“ tvrdí Shanica. „Dnešné dievčatá utekajú z Jamajky v rovnakých húfoch ako aj chalani. Bežia za vidinou peňazí.“ Koniec koncov, blahobyt je vždy dobrý. Má ho na dosah ruky aj dnešná víťazka – dvadsaťjedenročná čínska miešanka Jade Fulfordová. Do jej blízkosti sa mi dostať nepodarilo, obklopili ju novinári. No šarmantná Grace Conellyová, ktorá obsadila štvrté miesto, mi neunikla. K tomuto imidžu si dopomohla farebnými kontaktnými šošovkami a peroxidom... Ale žiadna primitívka ani naivka. Keď som ju poprosila o pózovanie pre svoj objektív, musela sa veľmi premáhať. „Ale najprv mi zaplať!“ rozkáže si. Dávam jej päť dolárov. Mne by to stačilo. Jej nestačí. „Málo! Daj mi dvesto!“ zhúkne na mňa, až sa zľaknem. Pripomína mi tú Marfu z rozprávky o Mrázikovi... Ako Mrázik, tak aj ja som vzala nohy na plecia a ušla kadeľahšie.
Prémie za ničenie nervov?
Menej obývané územia – to sú na Jamajke osídlenia, kde sa mestom nazýva osada, kde neďaleko seba stojí desať domov, benzínová pumpa, obchod a kostol. Moje túlavé topánky ma zaviedli do svojráznych, nehostinných končín vnútrozemia, kam sa belochom ani neodporúča chodiť. Ťažko priechodná, erózna vápencová krajina sa v časoch kolonizácie stala útočiskom otrokov na úteku. Ľudia tu zotrvávajú na starej zaužívanej štruktúre, panuje nedostatok lekárov, škôl, neraz chýba elektrina... Zatiaľ čo moderná Jamajka kráča so súčasnosťou, osady vo vnútrozemí sú od pokroku odrezané. Aby sme nerečnili len tak podaromnici, pomáham svojej hostiteľke čistiť zeleninu k obedu. Toto boli najvhodnejšie chvíle na dlhé rozhovory, z ktorých som čerpala informácie. Od vidiečanky Yasmine sa dozvedám, že tí exotickí rastamani, ktorí sú symbolom celého ostrova, sa od bežných Jamajčanov ktovieako nelíšia – hoci si na pohľad žijú slobodne ako vtáci v korunách stromov, prikladajúc dôležitý význam duchovnej existencii. Aj oni si zakladajú rodiny a vášnivo milujú svojich potomkov. Neplodnosť ženy býva bežným dôvodom na rozvod. Rodiny sú zvyčajne veľké, päť percent dievčat privádza na svet svoje prvé dieťa ešte pred dosiahnutím pätnástych narodenín. Nie div, keď so sexom väčšina z nich začína už v dvanástich! Takto si však mladé devy radikálne skomplikujú život. S neplánovaným materstvom prichádza ruka v ruke aj frustrácia z existenčných problémov, z nevydareného partnerstva či z nesplnených snov. A vychovať z dieťaťa plnohodnotného človeka si vyžaduje more úsilia, odriekania, niekedy aj sĺz. Že to nie je lacný špás, to dnes už chápe veľa Jamajčaniek. Kým generácia ich matiek zmýšľala v duchu „mám päť hladných krkov, musím si preto nájsť muža, ktorý sa o nás postará“, ony odmietajú hrať úlohu samozvanej obete. A preto majú detí len toľko, o koľko sa dokážu bez problémov postarať aj samy, bez pomoci muža. Dnes nie je nič nezvyčajné, ak má žena deti od viacerých mužov a ak si muž založí rodiny s viacerými ženami. Preto sa človek ani veľmi nečuduje, že takmer dve tretiny jamajských detí sa rodia mimo manželských zväzkov. Táto promiskuitná morálka má pôvod v minulosti, keď sa od otrokov vyžadovalo plodiť čo najviac detí, no zároveň sa im odopierali trvalé zväzky.
Silnejúci hlas
Najväčším problémom dnešných čias je však rozpínajúci sa feminizmus. „Našich mužov šľak triafa zo žien, ktoré sú príliš emancipované a nezávislé. Kedysi bol chlap chlapom, ale teraz?!?“ krúti hlavou Yasmine. Áno, ženy sú mužom už rovnocenné. Majú dobré vzdelanie a pracujú na špičkových pozíciách. Sú také, čo robia kariéru a zarábajú, aby uživili deti i muža, ktorý sa im doma iba povaľuje bez roboty... Keď sa Yasmine pýtam, či poberajú aspoň nejakú podporu v nezamestnanosti, rozpáli sa ako paprika... „Podpora v nezamestnanosti?! Ba kieho, a čo ešte?!? Prémie za ničenie nervov, nie?!? Neblázni! Vláda nebude podporovať nezamestnaných! Prečo podporovať tých, čo nič nerobia??? Podporiť treba pracujúcich!“ Maniok bol očistený, a tak sa Yasmine musela vrátiť k svojim každodenným povinnostiam. Pranie, žehlenie, upratovanie, varenie – žiadna žena žijúca rodinným životom sa nevyhne týmto únavným činnostiam. A je úplne jedno, v ktorom kúte zemegule žije. Iný kraj, iný mrav – ale starosti sú všade rovnaké.