Toto dielo vzniklo ako pocta slovenskému básnikovi majstrovi Milanovi Rúfusovi. Nemali sme v pláne nejako uškodiť autorovi.
Milan Rúfus
Milan Rúfus je slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista. Narodil sa 10.12.1928 v slovenskej dedine v Závažnej Porube v rodine murára. Ľudovú školu navštevoval v rodisku, v roku 1948 zmaturoval na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na FF UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite v Neapole. Žije na dôchodku v Bratislave.
Predpoklady pre to čím a hlavne kým sa Milan Rúfus stal dostal už v rodičovskom dome. Otcova húževnatá vytrvalosť a obetavá láska matky vošli do jeho srdca a stali sa devízami jeho života. Sám píše, že mal neuveriteľne krásne detstvo. Teplo rodného domu tvorili prvé a rozhodujúce pozitívne skúsenosti zázemia a istoty, lásky a dôvery, ktoré ho neskôr ovplyvňovali.
Po načrtnutí jeho duchovnej tváre viac ako jeho rodičovský kozub vstupujú do popredia verše, v ktorých spoznávame tvorbu básnikov rodu poeta sacer. Milan Rúfus je úžasne duchovne založený, verí v Boha, v jeho silu a moc, ale aj v jeho lásku a nesmiernu dobrotu, nikdy sa od neho neodvrátil. Verí však aj v silu a pokoru ľudí, ktorí sa prehrešili a sklamali.
Básnici poeta sacer žili na prelome kultúrnych vekov, kde umierajúce odchádza a nové sa ťažko rodí. Na týchto básnikov prešla vznešená, ale ťažká úloha vnímať a zviditeľniť duchovné a preto neviditeľné procesy a tak tvoriť most medzi Bohom a ľuďmi.
Sacer má dvojaký význam. Znamená svätý i prekliaty, vznešený i úbohý. Sacer pred ľuďmi zastupuje božské a pred bohmi ľudí. Spája nebo a zem tak, že horí sám. Preto boli títo básnici pokladaní neraz za chorých a bláznov. Im bola zverená úloha nájsť reč, ktorá by jasne hovorila o procesoch medzi nebom a zemou.
Archetypom spomenutých básnikov boli hebrejskí proroci. Spoločnosťou neakceptovaní, kňazmi odcudzovaní, verejnosťou vysmievaní, ba i za bláznov pokladaní starozmluvní proroci ako prví pestovali reflexívnu lyriku a odhaľovali priepasť záhuby a skazy, do ktorej sa rútil boží ľud ich doby.
V 19. storočí k nim zaraďujeme básnika Friedricha Hölderlina a postupne nadväzujú na nich básnici, v ktorých kritický postoj k spoločnosti sa stával signálom rozkladu a konca kultúrnej epochy, ale aj hľadania mosta k novému životu. Boli to známy prekliati básnici (Paul Varlaine, Charles Baudelaire – Kvety zla, Arthur Rimbaud). Boli to básnici, ktorí sa prepracovali k reflexívnej lyrike schopnej vyjadriť duchovné procesy.
Javy medzi zmyslovým a duchovným boli ako schody zo suterénu (slepé ohmatávanie a živočíšnosť) na poschodie otvorených okien (ľudskosť a božskosť). Do tohto rodu básnikov poeta sacer patrí aj náš Milan Rúfus. Rúfus prežíva a dokáže pretrpieť protiklady a extrémy. On sám prijal údel poeta sacer v básni Vianoce, ktorá svedčí o prehodnocovaní jeho vlastného duchovného sveta. Boh si ho vybral a vyzval ho aby šiel, aby sa nebál, aby neváhal.
,,Choď, ži, je prestreté: nôž, zub i podzub, máš čo ti treba a rovno na obruse. Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.“
Básnik však vzhľadom na svoj vek nevedel všetko pochopiť a Boh mu to ani nezakrýval:
,,Nepoznáš pravdu, vieš iba abecedu.“
V nej denne slabikoval službu do ktorej bol povolaný.
Smútok a žiaľ básnikov rodu poeta sacer neobišiel ani Rúfusa. Aj on poznáva smútok z pocitov, že sa Boh vzdialil. Tieto pocity mal v súvise s dobou a jej kultúrou. Písal:
Prázdno je Bože, chýbaš nám,
prázdny je priestor, tu i tam.
Jeho hrôza i veleba,
prázdno je Bože bez teba.
V kolektívnom rozmere znamená spomenuté úpadok a rozklad. Opak, teda vidieť Božiu tvár, znamená vzostup a vitalitu. V jeho poézií stretneme aj jóbovské tóny. Rúfus, ktorý nikdy neplytval slovom v súvislosti s jatkami na bojiskách sa však pustil do sporu s Bohom:
Povedz mi kde si bol keď živých zabíjali?
Kde v prítmie večnosti noril si múdru tvár?
Jeho bolesť a otázky sú bolesťou a otázkami mnohých básnikov celosvetovej kultúry. V pekle vojny sa stratili domy synov a dcér, milióny sa nevrátili z koncentračných táborov, státisíce umierajú dodnes na choroby z ožiarenia po páde atómových bômb.
Vystupuje tu pred ním množstvo otázok a jednou z nich je - Či nie je Boh bezmocný a slabý? Aj Rúfus prežíva umieranie v európskej kultúre, ale nehlása, že Boh je mŕtvy. Rúfus prekonal rúhavú bolesť jóbovských otázok. Svet nie je harmonický, ale je rozporným procesom, v ktorom zápas robí život človeka zmysluplným. A v situáciách podľa neho keď Boh skrýva svoju tvár, prezentujú ho vo svete jeho synovia a dcéry životom ochotným sebaobetovania. Básnik prekonal úskalia a krízy, ktoré na neho doliehali. Po rokoch sa díva retrospektívne na podmanenie Bohom a v básni Dcérka píše o prste, ktorým si ho Boh nahmatal a hovorí Bohu:
Nemusel si až tak,
možno by som i bez toho sám sa ozval.
Tu hovorí o svojej postihnutej dcérke Zuzanke, o ktorej často hovorí, že je báseň krásna i boľavá.
Zuzanka
Slnko. Tep mojich žíl.
A moje horké nebo
Či ma Boh povýšil,
či pokoril ma tebou?
Akože uhádnuť,
On svoje gesto chráni.
I svoj dar i svoj prút
nesie v tej istej dlani.
Pokoril, povýšil...
Zabudni také slová.
A potom dýchni len
vánku na teplú dlaň:
,,Ešte som nikoho
až takto nemiloval.
Ešte som od lásky
neplatil takú daň.“
Rúfus nechápe umenie ako izolovanú estetickú oblasť, ale vie, že zároveň zaväzuje. Ako poeta sacer nadväzuje na poslanie, ktoré neznamená byť mágom, alebo čarodejníkom, ide tu o zvláštnu milosť neba, v ktorej sa pokorný Rúfus ostýcha použiť slovo vyvolený, lebo to pokladá za osobnú záležitosť, o ktorej sa nevykrikuje na ulici. Preto v súvislosti s otázkou ,,Čo je pre vás báseň?“ hovorí o poverení pri ktorom sa neodvráva i keď je to poverenie hovoriť. Pri písaní básne cíti pokoru.
Súčasne nepatrí medzi montérov básne, ktorí sa naučili remeslo veršovania. Takí vyrábajú, ale výroba nie je tvorba. U neho ide o autentickú tvorbu s autentického zážitku. U neho si téma hľadá autora. Rúfus varuje pred remeselným prístupom k tvorbe a pokorne prosí:
Všetko Bože, len nie tú hladkú zručnosť čo kedykoľvek spustí.
Radšej večným učňom, len nie tú zručnosť.
Tvrdí, tvorba nie je remeslo a báseň nie je kšeft. Ak sa s ňou kšeftuje, ihneď to urobí z autora verejne známu kofu. Tvorba je darom a on ju vysvetľuje aj ako schopnosť, ktorú majú deti, a ktorú dospelí po čase strácajú, okrem básnika. Nič však nebýva zadarmo a Rúfus dodáva, že básnik za túto schopnosť platí daň, ktorá sa pohybuje od nepríjemností až k tragédiám.
K básni sa podľa neho nejde pohodlnou, ale najstrmšou stenou. Vie, že hoci je neschodná a tŕním zarastená, vedie k cieľu. Poézia podľa Rúfusa nie je vodou, z ktorej sa varí polievka, je len štipkou korenia do nej. Poézia je teda na to, aby polievka života chutila, nevyvolávala depresie, beznádej, ale dodávala nádej a chuť do života.
Báseň a modlitba sú podľa neho sestry. Modlitba zbavuje úzkosti a strachu a tým uzdravuje. Rúfus to pozná a preto v básničkách modlených detstvu ďakuje.
Milan Rúfus je naozaj majster slova. Vie sa zhovárať s deťmi i starcami, chápe bolesti všetkých, každému hovorí to, čo ho dokáže utešiť, pomôže mu. Majster Milan Rúfus nie je neznámi ani pre deti, jeho modlitbičky patria medzi najobľúbenejšie básne pre deti. Deti ich čítajú práve preto, že Rúfus je tak hlboko ľudský, jeho jazyk nie je náročný na pochopenie, i keď sa môže stať, že každému z nás povie niečo iné. Srdce jeho poézie znie, varuje lebo sa o nás bojí a zároveň jeho láska nás obklopuje a naozaj máme pocit, že tento muž daroval báseň nám a žiadne slovo v nej nie je náhodne.
,,Ktosi mi slová posiela a práve také slová – košieľku z ramien anjela, čo letel do domova.“
Básnik a prekladateľ Viliam Turčány o ňom povedal v rozhovore pre Katolícke noviny, že ,,je náš najväčší kandidát na Nobelovu cenu – a na večnosť nielen v našom národe.“