3. Ametyst
Kapitola 3. - Ametyst
Na ďalší deň sa tej predstavy desím ešte viac. Keď za ním dnes prídem a poviem mu že Vincent ho chce spoznať, čo si asi pomyslí. Bože, Bell ma zabije. Fňukám v duchu ale moja najväčšia obava by bola ajtak tá, keby sa navzájom pozabíjali. Pokrútim hlavou. Prečo myslím vždy do predu? A vždy na to najhoršie. Som debil. Deň strávim premýšľaním nad tým, ako mu o tom dnes poviem aby som neprišiel o hlavu. Čas prejde rýchlo, musím ísť. Pred tým ako vyjdem z domu, pozriem sa do zrkadla aby som skontroloval svoj stav. V tom sa zarazím. Neni to jedno?
Rozhodnem sa jednoducho vyraziť von a ďalej na hlúposti nemyslieť. Čím som bližšie k svojej obľúbenej čistinke, tým viac sa teším. Aj keď v kútiku duše dúfam, že dnes to nebude ako včera, tie jeho dotyky a pokusy o bozk. V tejto chvíli si niesom istý ničím, ale viem že by určite nebolo dobre si s niekým začať. Začať s chlapcom, začať s niekým kto ani nieje človek. Na chvíľu sa zastavím a v duchu si zanadávam, keď si uvedomím aké sebecké sú moje myšlienky. Nejdem ho za nič odsudzovať. To že nieje človek je vlastne na ňom to krásne, to čo sa mi páči. Je taký čistý, nevinný, krehký... Samozrejme keď neberiem v úvahu to, že požiera ľudí. Pousmejem sa. Je jednoducho dokonalý. A to že je chlapec sa dá prehliadnuť. Jeho črty tváre sú podobné ženským a jeho postava tiež nieje zrovna mužná. Samozrejme, keby som si odmyslel to čo má medzi nohami.
„Čo znamená ten chorý úsmev?“, zamrká na mňa keď sa spamätám zo svojich perverzných predstáv a uvedomím si ako hlúpo musím vyzerať. Ihneď sčerveniem a ďakujem bohu, že Bell nevie čítať myšlienky.
„Neviem o čom hovoríš.“, hryziem si do pery aby som zachoval kľudný výraz tváre. Stále nemôžem uveriť tomu, že som si to predstavoval s chlapcom. Pohľad upieram do zeme, poriadne som sa naňho zatial nepozrel. Ako by som sa aj mohol po tých myšlienkach.
„Si taký zlý klamár.“, ozve sa po chvíli pobavene jeho jemný hlas. V tom má teda pravdu. Konečne sa mu pozriem do tváre a uvidím to, po čom som posledných dvadsaťštyri hodín toľko túžil. Bledulinká pokožka, fialové oči ktoré žiaria aj v tejto tme a ten najsladší úsmev aký som kedy videl. Pokrútim hlavou. Musím znova vyzerať blbo.
„Si dnes nejaký zamyslený.“, vydedukuje z môjho správania a chytí ma za ruku. Pri tom dotyku ma príjemne zamrazí, čo si našťastie nevšimne. Má dosť práce s ťahaním ma k jazierku.
Keď sa tam konečne dostaneme, znova sa ku mne otočí tvárou. Chytí ma opatrne aj za druhú ruku a slabo nimi pohojdáva. Fialkastý pohľad upiera priamo do toho môjho červeného. Mám chuť uhnúť, som nervózny. Presne tohto som sa bál. Keď sa správa takto, vždy spanikárim. Toto u mňa nieje bežné. Je mi naozaj divné, čo so mnou dokáže urobiť jeden chlapec. Dokáže vo mne vyvolať pocity, ktoré som ešte nikdy necítil. Pozerám sa naňho, stále neviem čo chce urobiť, o čo mu ide. Baví ho ma týrať, zistil už aký som z neho nervózny?
„Deje sa snáď niečo, Bell?“, oslovím ho keď je to už k nevydržaniu. Môj hlas znie znova roztrasene. Inokedy by som sa čudoval, ale teraz som to čakal. Začínam si zvykať.
„Vyzeráš byť smutný. Urobil som niečo zle?“, starostlivo šepká a stále ma drží. Nepovedal by som, že smutný je to správne slovo. Možno skôr zúfalý? Sám neviem. Jeho pohľad je priam k nevydržaniu, som slaboch.
„Nie, len na mňa prestaň tak zízať a toto už zachádza ďaleko.“, upriem pohľad na naše ruky aby som mu objasnil čo tým myslím. „Vadí mi to.“, keď dokončím svoju vetu v jeho očiach spatrím záblesk bolesti. Ihneď mi pustí ruky a odvráti pohľad. Čo som to zase urobil? Môj hlas znel ako keby som ho chcel zabiť. Prečo najprv nepremýšľam kým niečo poviem? Som debil, idiot, hlupák, kretén, sám predsa chcem aby sa ma dotýkal. Raz mu hovorím ako mi chýbal, ale keď to prestanem zvládať tak sa naňho náhle osočím. Ublížil som mu, toto som nechcel. Musím to nejako napraviť.
„Bell?“, oslovím ho potichu a opatrne. On sa len posadí na trávu a pohľad upiera na jazierko.
„Hm?“.
Nepozerá sa na mňa, moje slová sa ho museli naozaj dotknúť. „Ja som to tak nemyslel. Notak poď sľúbil som ti že sa dnes spolu okúpeme. Nechcel som ti povedať nič také len mám zlú náladu.“, snažím sa ospravedlniť svoju hlúposť. Chytím ho za ruku a vytiahnem k sebe.
Prekvapene na mňa zamrká. „Si v poriadku?“.
Chápem, už si myslí že som chorý. Trochu sa pousmejem. „To asi niesom. Notak vyzlečieme sa a pôjdeme si zaplávať. Dnes večer nieje veľká zima. A ak ti potom bude, tak sa o mňa budeš môcť zahriať.“, mrknem naňho a vidím že ďalej ho presviedčať nemusím. Usmeje sa a nešikovne zo seba stiahne sveter. Môj pohľad sa zastaví na jeho hrudi a tenkom brušku, ktoré by som tak rád držal v náručí. Hneď potom si vyzlečie nohavice a hodí ich na sveter. Už ďalej nezabránim tomu pokušeniu a prehliadnem si ho celého. Má krásne tvarovaný zadoček. Zahryznem si do pery a pohľadom prejdem na jeho penis. Pri tom zuby zatnem do pery ešte silnejšie. Je taký nádherný, úplne celý. Je to až nemožné. Stále sa mu pozerám medzi nohy a ani si to neuvedomujem. Začínam mať tesno v gatiach, to nieje dobre. Mám sa predsa vyzliecť a ísť plávať. Pocítim na brade jemné pošteklenie a začínam sa spamätávať.
„Nepáčim sa ti?“, začujem Bellov sklamaný hlások. Začína si prezerať svoje telo a prísť na to, prečo tak čumím.
„Páčiš, nechcel som tak čumieť prepáč.“, naše pohľady sa znova stretnú a on ku mne rýchlo pristúpi. Chytí ma celkom surovo zozadu na krk, nechápem to. Chce bozk? Prečo je jeho dotyk taký necitlivý? Nakloní sa ku mne a jazykom mi prejde pomaly od krku cez bradu až sa jemne dotkne aj mojich pier. Vyjde mi z nich tichý ston plný túžby. Trochu sa zarazím. To som nechcel, musím sa ovládať. Náhle ma pustí a pozrie sa mu znova do očí.
„Prepáč, len som zlízol krv, dlho som nejedol.“, skloní zahanbene hlavu. „Asi si si rozhryzol peru.“. Tak preto. Som trochu sklamaný, ale teraz by som mal nejak upokojiť moje stvrdnuté mužstvo.
„To nič.“, odpoviem potichu a nútene sa usmejem. Čo teraz? Mala by ma ukľudniť tá studená voda alebo by som si mohol... Nie, preboha to teraz nepripadá v úvahu. Pokrútim hlavou. Jednoducho na to nesmiem myslieť.
„Laurenc? Ty sa nevyzlečieš?“, pozerá na mňa zvedavo.
„Ale áno.“, povzdychnem si a viac už sa na jeho telo ani nepozriem. Dám si dole tričko a hodím ho k Bellovej kôpke vecí. Kľud, kľud... Opakujem si v mysli a funguje to. Pomaly už na perverznosti nemyslím, predsa len sa trochu ovládať dokážem. Rozopnem si nohavice a ihneď mám ďalší problém, začínam sa hanbiť. Myslím ale že pred ním sa nemusím, je zvyknutý na nahotu a bude mu to ajtak jedno. Skôr sa bojím toho, že sa mu nebudem páčiť. Má nejakú predstavu o dokonalom tele? Jeho zvedavý uprený pohľad ma znervózňuje. Nech sa snažím akokoľvek, nemôžem.
„Bell? Mohol by si sa na chvíľu otočiť?“, žiadam ho trápne zúfalým tónom. Na to sa trochu pousmeje, čo ma prekvapí.
„Nehanbi sa. Aj ja ťa chcem vidieť.“, stojí si za svojim a ja nervózniem stále viac. Keď vidí že to nezaberá, jeho úsmev nahradí prosebný výraz. „Notáák Laurii.“.
Odkašlem si a nadvihnem jedno obočie. „Lauri???“, to dúfam nemyslí vážne.
Nadšene prikývol. „Hovorí ti tak už niekto? Laurenc mi príde príliš vážne.“, som rád, že je z toho taký nadšený, ale toto je snáď príliš. Lauri? To nie.
„Samozrejme že mi tak nikto nehovorí znie to ako keby si oslovoval nejaké pubertálne dievča.“, zatvárim sa znechutene ale jemu to očividne nevadí.
Znova sa na mňa usmeje. „Keď ti na tom tak záleží, Laurenc, nezahováraj, vyzleč sa ideme si zaplávať.“, prekvapuje ma ako rýchlo mení svoje nálady. Ale keď nad tým tak premýšľam, asi niesom o nič lepší. Počkať, to sa ide pozerať?
„Tak sa otoč.“, prekrížim si ruky na hrudi.
„Nebuď ako malý.“, povie pobaveným tónom. Kto je tu ako malý? Trochu sa urazím.
„Ale ja...“.
„Ale čo?“, spýta sa tichým sladkým tónom ktorý ma preruší. „Laurenc nemusíš sa ma hanbiť.“.
Začínam byť naštvaný. Keď to tak chce, ja sa nehanbím. Stiahnem si nohavice bez toho aby som si všímal jeho uprený pohľad. Hodím ich na svoje tričko a hneď potom si stiahnem trenky ktoré hodím na rovnakú kôpku. „Poďme do vody.“, poviem trochu chladným tónom. Nemôžem sa naňho ani pozrieť, bojím sa. Jemu sa predo mnou vyzlieka keď je nahý možno celý život.
„Nemrač sa, si nádherný Laurenc.“, pocítim horúci dych ako mi šeptá do ucha. Jemne sa pritom zachvejem a jeho ruka sa objaví na mojom líci kde ma krátko pohladí. Chytí ma za ruku a vykročí k jazierku. Spolu vstúpime dnu, nieje také studené ako som si myslel. Keď už sme dosť hlboko, na chvíľu sa ponorím a vlasy si prehrabnem do zadu. Mal by som mu už povedať o Vincentovi, aj keď, ja neviem. Mám na to ešte čas.
„Poď, zaplávame si.“, tentoraz ho chytím za ruku ja. Plávame asi takú pol hodinu, občas sa špliechame a len tak blbneme. Keď už máme dosť, prejdeme do menšej vody. Skúsim to teraz, vyzerá že má zrovna celkom dobrú náladu.
„Bell?“, oslovím ho potichu. Zdvihne ku mne svoj nádnerný pohľad a olizne si pery. Najradšej by som ho... Nie, na toto teraz nemám čas. „Vieš, ten môj priateľ o ktorom som ti hovoril.“, začnem nevinne.
„Ten čo žiarli?“, tvári sa neutrálne. Super, ak bude takýto pred Vincentom, skočia si po krku.
„O to teraz nejde. Včera večer ma čakal pred domom a ospravedlnil sa mi. Vlastne dúfal, že ťa môže spoznať.“, poslednú vetu som vyslovil tak, že som ju sotva sám počul.
„Chceš ho sem priviesť?“, uisťuje sa a upiera na mňa pohľad. Opatrne prikývnem a čakám na odpoveď.
Bell sa diabolsky usmeje čo ma trochu znepokojí. „Ak ku mne bude hnusný dám si ho na obed.“, oznámi pobavene. Neviem aký mám mať pocit, reaguje lepšie než som čakal, no predsa to nieje bohviečo. Vincent je strašne tvrdohlavý a vždy povie čo si myslí. Povzdychnem si. Dám na nich pozor.
„Tak to nie. Nebude k tebe hnusný a ty ho nebudeš chcieť zožrať. Budete sa správať slušne.“, poviem trochu výstražným tónom.
Len nakloní hlavu na bok a pozoruje ma. „Nehnevaj sa, nemyslel som to vážne.“.
„Len aby.“, dodám potichu a vyleziem von. Už mi je v podstate jedno že som nahý, ajtak ma už videl. Dám si na seba trenky a nohavice, aby som si mohol sadnúť do trávy. Bell vyjde chvíľu po mne a tiež si na seba nešikovne navlečie nohavice. Sadne si ku mne, skôr sa ku mne pritúli, pritisne. Na svojom bruchu pocítim jemné pohladenie jeho ruky.
„Čo je zase toto?“, mierim pohľadom na jeho ruku.
„Predsa si povedal že sa môžem zahriať.“, pozrie na mňa svojimi fialovými očami. Má pravdu, skoro som zabudol. „A páčia sa mi tvoje svaly.“, prechádza mi po jemných svaloch po bruchu. Nenazval by som to ani svaly, ale pri jeho dodatku sa jemne začervenám.
„To je super.“, odpoviem roztraseným ironickým hlasom.
„Lauri? Koľko máš rokov?“, spýta sa zvedavo sladkým tónom. Počkať, zase Lauri?
„Poviem ti to ak ma nazveš normálne.“, nahodím kamenný výraz a pozerám sa pred seba.
„Laurenc, koľko máš rokov?“, opraví sa a ďalej sa na mňa pozerá.
„Sedemnásť, a ty?“, upriem naňho svoj krvavočervený pohľad. Je dobre že som sa ho to spýtal? Môže mať aj sto, predsa nieje človek. Prečo najskôr nepremýšľam pred tým ako otvorím ústa? To sa v poslednej dobe pýtam sám seba dosť často.
„Sedemnásť? Robíš si srandu?“, pýta sa prekvapene. Aký je zase problém? Odpovede na svoju otázku sa ajtak nedočkal. Prečo ma to ani neprekvapuje? Niekedy sa chová na desať ale keď som s ním hovoril prvý krát, skôr rozprával ako osemdesiat-ročný muž ktorý už všetko pozná a život má za sebou. Možno je už veľmi hladný tak mu hrabe.
„Nie, prečo?“, nadvihnem obočie.
„Vyzeráš na dvadsať. Na sedemnásť si dosť mužný.“, začne sa hrať s mojimi stále mokrými havraními vlasmi.
„Čo?“, spýtam sa nechápavo. Niesom mužný. Nemám bradu a na hrudi žiadne chlpy. Možno sa mu to zdá, lebo mám mohutnejšie telo ako on. Ale to nieje také ťažké, je strašne štíhly. Nechápem kde sa v ňom berie taká sila ako keď na mňa zaútočil.
„Myslím to vážne. Nevyzeráš len na sedemnásť.“, prejde mi prstom po jemných svaloch na ruke.
„Naozaj? Zato ty vyzeráš ako roztomilé dievčatko.“, usmejem sa a slabo ho postrčím do trávy. Zachytí sa môjho ramena aby nespadol a trochu urazene sa na mňa pozrie.
„Notak, snáď som ťa nenahneval?“, zafňukám a dúfam, že ten naštvaný výraz z jeho tváre zmizne. No dúfam márne. Miesto toho odo mňa odvráti pohľad. Asi päť minút sa na mňa nepozerá a mňa to začína unavovať. „Bell, povedz čo mám urobiť aby si sa nehneval.“, ozvem sa zúfalo a potíšku. Trochu ma prekvapí že ku mne zdvihne pohľad. Je taký nádherný.
„Čo chcem?“, pozerá sa na mňa vážne a mne v tú chvíľu dojde že to nebol najlepší nápad, ale ajtak prikývnem. Nesmiem byť taký zbabelec.
„Tak ma pobozkaj.“, pošepká mi roztúžene do ucha. Prejde mi príjemný mráz po chrbte a pootočím opatrne svoju tvár k tej jeho. Pozriem sa mu na plné pery ktoré sa lesknú od slín. Popravde si práve nič neželám viac, ako ho bozkávať. Pri tom pohľade si oliznem aj tie svoje a pozriem sa mu do tých nádherných fialkastých očí. Upiera svoj pohľad do tých mojich, asi čaká na to čo urobím. Začnem teda ja. Rukou ho začnem hladkať po vlasoch a druhou ho obíjmem okolo pása. Cítim ako si tie svoje položí ma môj chrbát. Trochu sa trasú. Predsa len nieje taký pokojný, ako som si myslel. Stále sledujem jeho oči. Nejdem to ďalej preťahovať. Viac sa k nemu nakloním a svoje pery si pritisnem jemne na tie jeho. Chutia nádherne sladko, ešte krajšie ako v mojich predstavách. Sú také mäkké, telom mi prejde príjemný pocit, pri ktorom si želám, aby to trvalo večne. Cítim ako sa Bell zachveje a ja ho ďalej upokojujúco hladím po vláskoch. Začnem jeho pery obdarovávať nežnými bozkami a čakám na odozvu, ktorej sa mi po chvíli aj dostane. Nesmelo moje bozky opätuje. Cítim sa ako v siedmom nebi a márne sa modlím aby sa to nikdy neskončilo. Po nejakom čase mi naše nežné bozky prestávajú stačiť. Pohladkám ho po boku a opatrne sa dotknem jazykom jeho spodnej pery. Pri tom dotyku ho však trhne a stiahne sa späť.
„Prepáč, nechcel som...“, upieram svoj previnilý červený pohľad do zeme.
„Nie, to nič.“, povie zadýchane a obíjme ma okolo pása. „Bolo to nádherné.“, pošepká mi do ucha. Som rád že sa mu to páčilo rovnako ako mne. Pery sa mi roztiahnu v úsmeve a pohladkám ho po chrbte.
„Takže odpustené?“, uistím sa keď prikývne. „Bell, stále si mi nepovedal koľko máš rokov.“.
„Mám šestnásť.“, pozrie sa mi do tváre a čaká na reakciu. Tak to mi odľahlo. Asi by som sa desil predstavy že som sa tu bozkával s niekým kto by bol päťkrát starší ako ja. Moju reakciu si všimol a usmial sa. „Vidím že ti trochu odľahlo.“.
Skôr než som na to stihol niečo povedať sa zaujato zahľadel do trávy. Vytiahol v dlani stredne veľký kamienok.
„Je nádherný.“, zvedavo si ho obzeral.
„Je to ametyst. Pripomína mi tvoje oči.“, pošepkám a pohladkám ho po chrbte. Zdvihne ku mne svoj pohľad. Trochu sa červená, je to sladké. Pousmejem sa v duchu.
„Ak mi budeš hovoriť takéto veci tak sa neudržím a celého ťa vybozkávam tak, že nebudeš môcť dýchať.“, pohrozí mi.
Rozstrapatím mu vlasy a pobavene sa usmejem. „Nezvykaj si, bolo to len aby si sa nehneval.“, poviem nakoniec polovičnú pravdu. Bolo to aj aby sa nehneval, ale chcel som to sám.
Zatvári sa na moju vetu trochu nespokojne. „Tak fajn.“
Povzdychnem si. „Aj keď sa mi od teba nechce mal by som už ísť. Musím sa vyspať, zajtra prídem aj s Vincom možo trochu skôr, tak sa chovaj slušne.“, postavím sa a on zároveň so mnou.
„Pre teba čokoľvek.“, uistí ma a ja mám chuť ho obdarovať tým najväčším bozkom.
„Tak zatiaľ, a najedz sa pred tým.“, usmejem sa, ale naozaj nechcem aby sa na Vincenta pozeral ako na kus mäsa. Prikývne a stále sa na mňa pozerá. Nakloním sa k nemu a dám mu dlhý bozk do tých jemných strieborných vlasov. Počujem ako podomnou spokojne zavrní.
„Uvidíme sa zajtra.“, otočím sa a vykročím smerom domov. Celú cestu myslím len naňho a na ten najkrajší bozk, aký som v živote zažil.
Neviem presne čo cítim, ale jedno viem určite. Na ten bozk nikdy nezabudnem...
:-)))))
(Jenny, 25. 6. 2010 9:31)