Prejav
Vážená pani profesorka, milé spolužiačky, spolužiaci
Zamyslel sa z vás niekto niekedy nad slovíčkom šťastie, jeho významom a kedy sa človek, cítiaca bytosť, vlastne cíti šťastný?
Túto otázku som položil zámerne, lebo predpokladám, že minimálne polovica ľudí v tejto triede sa nad tým skutočne nezamýšľala a pritom šťastie nás sprevádza celý život, už od samotného narodenia človeka. Samotné slovíčko šťastie má veľa významov, ale zhodneme sa v tom, že jeho hlavnou podstatou je, že dokáže vyčariť úsmev na každej ľudskej tvári, či už dieťaťa alebo dospelého človeka, dokáže rozveseliť ľudskú dušu, vyvolať dobrú náladu a chuť do života.
Pojem šťastie chápu ľudia ako akúsi hodnotu, ktorú majú alebo nemajú alebo by ju chceli získať. Ako raz povedal jeden múdry človek : „ Každý si je sám strojcom svojho šťastia“ z toho vyplýva, že šťastie ľudí závisí od toho, čo vo svojom živote považujú za prvoradé, od ich postoja k životu, čo je pre nich prvoradé ale aj od ich charakteru. Niekto sa ženie za peniazmi a nájde svoje šťastie v bohatstve a moci. Takýto človek ma síce veľa hmotného bohatstva, ale predsa čo priatelia, šťastie, láska a zdravie.
Je pravda, že zdravie sa dá dnes do určitej miery už kúpiť ,,a priatelia tiež,, ale to potom nie sú tí skutoční priatelia. Myslíte si, že takýto človek môže byť naozaj šťastný? Stále túži mať viac a nikdy nebude spokojný. Vlastne takto nemôže byť ani šťastný. Na druhej strane sú však aj ľudia, ktorí uprednostňujú rodinu, lásku, priateľstvo, zdravie, bežné maličkosti, ku šťastiu im treba málo, stačí, že môžu vnímať krásu sveta, netrápia ich choroby, môžu uživiť rodinu. Vlastne nie sú to ani maličkosti, nie je toho tak málo – je to naozajstné skutočné šťastie, ktoré si my ani neuvedomujeme, alebo nechceme, lebo radšej sa zaoberáme inými vecami, chceme viac a to čo máme si nevážime, závidíme.
Dovolím si citovať výrok P.Daninosa „ Ľudia poznajú zriedkakedy svoje vlastné šťastie, ale šťastie iných im neujde nikdy“ Mali by sme sa teda sústrediť na hľadanie toho vlastného šťastia, ktoré isto máme. Každý človek má istým spôsobom šťastie, len je umenie si to uvedomiť. A ak sa nám to už naozaj nedarí, skúsme sa aspoň postarať o šťastie iných, veď sa predsa hovorí „ Kto sa stará o šťastie iných, nachádza svoje vlastné šťastie“ Neveríte? Tak si to vyskúšajte.
A na záver čo dodať ,,asi len toľko, že naozaj platí to jedno známe heslo ,,že človek si je naozaj strojcom svojho vlastného šťastia.
Ďakujem za pozornosť.
.........................................................................................................................................................................
JESEŇ - CITOVO ZAFARBENÝ OPIS
Ročné obdobie, ktoré zvlášť vnímam a obdivujem
Jedným z najkrajších ročných období je citlivá jeseň, ktorá neprestajne hýri farbami ako maliarska paleta. Pestrofarebné lístky akoby kreslili ostré obrazce na predmety aj ich prefarbovali na jednoduchší tón. Teplota býva akási prívetivejšia a príroda sa pozdáva byť útulnejšou.
Jeseň je akýmsi umeleckým dielom, ktoré by sa dalo prirovnať k obrazu nejedného svetoznámeho maliara. Jej autorom je však jednoduchá príroda. To neustále prelínanie farieb a ten úžasný vzhľad v nás vyvoláva dojem, akoby sa stromy odievali do jesenných šiat. Chodníčky parku sú nádherne vyfarbené listami a tým vytvárajú pestrofarebné koberce. Postupom času zostanú stromy úplne nahé. Vonku nájdeme aj lietajúcich šarkanov ako sa bláznia pomedzi mraky.
Vždy nás vie prekvapiť aj vrtkavé počasie. Slniečko sa už začína zubatieť a pomedzi stromy fúka niekedy príjemný no niekedy bláznivý vetrík. Niekedy vydáva aj strašidelné zvuky, ktoré nám môžu vytvárať spolu s tmavou, zatiahnutou oblohou neopakovateľnú atmosféru. Môžu sa však objaviť aj kvapôčky dažďu, ktoré s radosťou poskakujú po lístkoch. Prekvapujúci je aj nežný sniežik, ktorý sa z nenazdajky vynorí z hustej oblohy. Mraky sa niekedy pozdávajú, akoby vytvárali malinkých anjelikov.
S príchodom jesene sa mení celá príroda, mení sa všetko vôkol nás.
Jeseň je obdobím kedy sa príroda ukladá na zimný odpočinok. Znakom príchodu jesene je štebotavá pieseň lastovičiek, ktorú si spievajú pred odletom do slnečných a teplých krajín. Aj ostatné zvieratká ovplyvní toto nežné obdobie a preto sa začínajú uberať na svoj zimný spánok. Toto pochmúrne a smutné ročné obdobie zohráva v našich životoch veľmi dôležitú úlohu. Na poliach dozrieva úroda a ovocné sady nám odovzdajú svoje plody, na ktoré sa deti tak veľmi tešili.
Aj jeseň sa raz musí niekedy skončiť. Koniec vládnutia jesene nám ukazuje prvý mrázik pokreslený na oknách a konárikoch a vtedy sa jeseň akoby ukladá na svoj zimný spánok. Potom svoje vládnutie preberá zima.
.........................................................................................................................................................................
Bol krásny zimný večer a mraky vyzerali akoby malo už už začať snežiť. A začalo. Razom celá obloha zbelela a ráno to vyzeralo akoby sa celé mesto zahalilo do bielej prikrývky. A kde sa vzala tu sa vzala jedna snehová vločka, ktorá sa volala Eliška. Bola celkom najvyššie lebo sa práve teraz narodila. A padala. Ako padala stihla si nájsť nových kamarátov. Hrali sa guľovačku. A hrala sa takto.
Malé vločky si nachádzali staré veľké vločky a uždibovali z nich a kým ich naháňali museli ten uždibnutý kúsok hodiť do nepriateľskej vločky. Raz sa hrala guľovačka modré lupene proti zeleným lístkom ktorých členom bola aj Eliška. Fíha tam sa ale lietalo všade lietali uždibnuté kúsky z veľkých snehových vločiek. Veľké a staré snehové vločky ich už nenaháňali ale sa len pozerali lebo boli staré a unavené. Zdalo sa že zelené lístky vyhrávajú ale to sa iba zdalo a aj to len veľmi krátko. Pretože Eliška hodila snehovú guľu do Fera. Fero sa rozzúril a pretože bol starší tak urobil obrovskú snehovú guľu. A zrazu bola na jeho muške Eliška. Ani si to poriadne nerozmyslel a hodil snehovú guľu na Elišku. A trafil ju rovno do hlavy a padala. A ako padala dopadla rovno na sneh pred Jurkovými nohami. Jurko nabral sneh na snehuliaka a Eliška sa stala súčasťou snehuliaka. Bolo jej trochu smutno lebo bola sama. Smútila za kamarátmi a spomínala ako sa hrali na guľovačku.
A keď akurát plakala za kamarátmi oslovila ju jedna malá vločka ktorej tvar sa nedal rozoznať pretože bola stlačená v snehuliakovi. Rozprávali sa a každý povedal svoj životný príbeh. Ani sa nenazdali a bola tu jar. Tak sa začal sneh roztápať a snehuliak s ním. Tak sa zo snehovej vločky stala para.
.........................................................................................................................................................................
PRÍBEH BUBLINIEK VO FĽAŠI COCA COLA
Prebiehalo to takto:
„Dobré ráno,“ povedal, tatko bublina. „Bré ránko tatko bublina,“ povedal jeho syn Juro aj jeho dcéra Sára. „Dobré ránko,“ odpovedala na to mamka bublinka.
„Toto toto to čo je?“ Vykoktala zo seba Sára ukazujúc prstom na bublinu za Jurom. Juro sa otočil a zasmial sa. „Veď to je strýko Fred.“
„HEJ Sára, zasa si mi pokazila zábavku. Veď vieš aké je to nuda keď si zavretá vo fľaši.“ „Nie neviem. Veď som tu len 3 dni.“ odpovedala Sára. Ha a ja som tu 10 z 11.“ „Ja za to nemôžem že som vytvorila len pred troma dňami.“ ohradila sa Sára. „A ja za to môžem že som sa vytvoril hneď na začiatku?!“
„Ahoj strýko Fred.“ skočil mu do reči Juro aby predišiel hádke. „Ako si sa vyspal, strýko??“ „Ušlo to. Ale nie tak ako včera. Táto noc bola veľmi rušná, pretože sme akurát cestovali dodávkou a hrkotali sme tak že sa vytvárali tak rýchlo bubliny že som sa ani nevyspal, taký bol pri mojej hlave vreskot a hukot.
Ale dúfam že keď nás vyložia tak nás už vypustia.“ povedal jedným dychom strýko. „Čo sa stane keď nás vypustia?“ Spýtal sa Juro so Sárou jednohlasne.
„Neviem. Ale asi to čo sme boli predtým ako sme sa stali bublinami.“
„A čo sme boli predtým? Lebo my si to nepamätáme!“ skríkli Juro a Sára.
„Ako si to môžete pamätať? Veď to že všetky bublinky v tejto fľaši existujú je len náhoda.“ vysvetľoval tatko bublina. „Moja reč, moja reč.“ povedal strýko Fred a zamračene si poťahoval fúzy. „Ako to vieš?“ opýtal sa Juro.
„Od strýka Freda, samozrejme.“ odpovedala za tatka bublina mamka bublinka.
„Strýko Fred, ako to vieš?“ vysypal zo seba Juro.
„Počul som to od prvej bubliny. A vôbec máme dneska nejaký deň otázok o ktorom neviem? povedal strýko Fred a huncútsky žmurkol na deti bubliny. Tak poďte ideme niečo.... uprostred vety sa strýko zasekol. A to čo nasledovalo bolo hrozné. Fľaša sa rozbila všetky bublinky od strachu kričali, vrieskali akoby sa zem rútila. „Čo sa to deje?!“ skríkla Sára.
„Fľaša sa rozbila! A teraz sa nápoj rozlieva a tým sa ničia bublinky!!“
„NIE!“ skríkol Juro. „Nechcem prasknúť! doplnila ho Sára.
A kde sa vzal tu sa vzal akurát keď sa to stalo bublinka Sára, Juro, mamka bublinka, tatko bublinka aj so strýkom Fredom padli malému dievčatku menom Klára do bublifuku.
Ale o tom až nabudúce.
.........................................................................................................................................................................
Sloh - Odborny Opis Slnka
Slnko je našou najbližšou hviezdou. Slnečné žiarenie ovplyvňuje celú slnečnú sústavu. Bez Slnka by neexistovali planéty ani život na zemi. Slnko rozmerom a žiarením patrí iba k priemerným hviezdam. Hmotnosť slnka je 1,989.1030 kg, priemer 1 391 960 km. V porovnaní so Zemou je 335 000 ráz hmotnejšie, so 19 ráz väčším priemerom. Slnko je obrovská rotujúca plynová guľa, tvoria ho vodík (70%), hélium (28%) a zvyšné 2% pripadajú na ostatné prvky. Teplota v strede Slnka dosahuje 19 miliónov °C. Každý štvorcový meter slnečného povrch vyžiari za sekundu do priestoru 62,86.106 J energie, celý povrch Slnka 3,826.1026 J.
Slnko je najjasnejšou hviezdou na oblohe. Prevažná časť Slnka je priamemu pozorovaniu neprístupná. Pozorované žiarenie k nám prichádza iba z horných vrstiev slnečného povrchu, ktoré nazývame slnečnou atmosférou. Škvrny na povrchu Slnka sú viditeľné voľným okom. Sú to oblasti vo fotosfére s nižšou teplotou ako okolie. Na dobre vyvinutej škvrne rozoznáme tmavý tieň (umbra), akoby jadro škvrny, s teplotou asi 4 000 až 4 500 °C. Tieň je obklopený svetlejším polotieňom (penumbra). Iným znakom aktívnych oblastí na povrchu Slnka sú zjasnené miesta fotosféry, ktoré nazývame fakulové polia. Predchádzajú vzniku slnečných škvŕn a trvajú často aj po ich zániku.
Jednotlivé vlákna fakulových polí tzv. fakuly, vznikajú anomálnymi chodom teploty v aktívnych oblastiach. Vyššie vrstvy sú teplejšie, nižšie vrstvy zasa chladnejšie ako okolie. Vrstvu slnečnej atmosféry nad fotosférou nazývame chromosféra. Chromosféru môžeme pozorovať iba niekoľko sekúnd počas úplného zatmenia Slnka. Mimo slnečných zatmení chromosféru uvidíme iba spektroheliokopom alebo monochromatickým filtrom. Chromosféra je husto popretkávaná prúdmi vystupujúcich plynov, ktorých rýchlosť dosahuje až 20 km/s. Nazývame ich spikuly. Ich kinetická energia prispieva čiastočne k zahrievaniu koróny. Ohromným dojmom pôsobia protuberancie. Sú to obrovské husté chladné oblaky, prevažne vodíkovej plazmy, vyvrhnuté z povrchu do koróny, kde ich lokalizujeme. Zhustením a ochladením oblastí koróny vznikajú protuberancie i v samotnej koróne.
Slnko je okrem elektromagnetického žiarenia, v ktorom nechýba ani rádiové, röntgenové a gama žiarenie, aj zdrojom korpuskulárneho žiarenia, známeho pod názvom slnečný vietor. Častice, zo slnečného žiarenia, pri styku so zemskou atmosférou vyvolávajú polárne žiary a sú zdrojom porúch magnetického poľa zeme. V medziplanetárnom priestore sa podieľajú na formovaní chvostov komét. Poslednú, najvyššiu vrstvu slnečnej atmosféry, korónu, můžeme pozorovať iba pri úplných zatmeniach Slnka, a od roku 1930 aj pomocou špeciálneho ďalekohľadu, koronografu. Zatmenie Slnka patrí k nápadným, ale pomerne zriedkavým prírodným úkazom. Zatmenie nastáva, keď Mesiac vojde sčasti alebo celkom do spojnice Slnka a Zeme. Slnečné zatmenia sa opakujú v perióde Saros, ktorej dĺžka je 18 rokov a 10 alebo 11 dní. Počas Sarosa sa vystrieda 45 slnečných zatmení. V jednom roku môže byť maximálne päť a minimálne dve slnečné zatmenia.
Budúcnosť Slnka v súlade so scenárom vývoja hviezd hlavnej postupnosti nie je pre nás zvlášť povzbudivá. Po vyhorení vodíka v centrálnej oblasti Slnka, k čomu dôjde asi za 5 miliónov rokov, bude jeho centrálnu oblasť tvoriť héliové jadro obklopené rozsiahlou vodíkovou atmosférou. Termojadrové reakcie sa zastavia a Slnko sa začne zmršťovať. Tým začne stúpať teplota v jeho vnútri a opäť začne horieť vodík, tentoraz v tenkej vrstve okolo héliového jadra. Teplota vrstvy vodíka vzrastie za krátky čas tak, že tlak žiarenia v nej prevládne nad gravitáciou a vrstva sa začne vzďaľovať od centrálnej oblasti Slnka. Slnko sa stane červeným obrom a bude 1 000 ráz jasnejšie a 100 razy väčšie ako dnes. Jeho povrch bude siahať až po dráhu Zeme. Vzniknutá planetárna hmlovina pohltí zvyšné vonkajšie planéty, ktoré sa ešte nestihli vypariť pri stúpajúcej teplote Slnka. Vonkajší pozorovateľ uvidí na mieste slnečnej sústavy peknú planetárnu hmlovinu a po čase na mieste Slnka bieleho trpaslíka.
.........................................................................................................................................................................
KARIKATÚRA SUSEDA
Keby sme mali zoradiť ľudí podľa toho, ako nás na prvý pohľad zaujmú svojím vzhľadom, bol by vyhral. Keďže som ho nikdy nemohol odfotiť a fotku doniesť do školy, tak aspoň ho opíšem. Vždy, keď ho stretnem tak sa ma spýta toto „Tak ako? hmm“ a nikdy nič iné. No nezačali by ste sa smiať? Ja áno, ale našťastie udusím smiech v sebe.
Každý si ho všimne, keď okolo neho prechádza. Často sa stáva, že do vás vrazí. Je to preto, že je vysoký, nemotorný a guľatý ako slon. Ešte aj líčka má akoby balóny, ktoré chcú silou mocou uletieť. To však nieje najhoršie. Jeho fúzy sú také dlhé a špinavé, že nikto mu neuvidí na ústa. Pravdupovediac vyzerajú, ani čo by si ich umýval v naftalíne alebo nafte.
Oči jak šálky kávy, každé sa pozerá na inú svetovú stranu. Nos, afrického tipu je mierne ohnutý a modročervený ba až zelený. Ruky aj nohy má neprimerane tučné a chlpaté oproti zvyšku tela. Zakaždým, keď slnko pečie, má pri sebe vreckovku, ktorý je mu však nepomáha. Staré tričko a tepláky má mokré od zapáchajúceho znoja. Kto si myslí, že jeho hlas je hrubý, mýli sa. Jeho hlas je nepríjemne piskľavý akoby bol nejakým slávikom. Určite by ste sa nechceli stať jeho priateľom a postávať s ním pri plote.