Puška pušku myje
No ahoj, tak sa to podarilo! Konečne sme presvedčili ministerstvo pôdohospodárstva, aby sme mohli spolu ísť na vlka. Neuveríš, ale tí šialení ochranári už zase otravujú. Dokonca aj Európsku Úniu na nás chcú poštvať.
A aby toho nebolo málo, ešte aj na ministerstve životného prostredia sa tvária, že niečo ochraňujú. Smiešni! Tvrdia, že nemáme právo tých vlkov postrieľať. Pritom nám tie potvory strhávajú najlepšie jelene. Také kusy, čo majú parožie aj cez polovicu steny, vieš si predstaviť. A je z nich plný mrazák – aj na celý rok, ak to nepredáš do krčmy. No nič, zavolaj ostatným, dohodneme sa, kedy vyrazíme do lesa. Máme to, dúfam, v suchu; našich máme všade dosť.
Asi takto si predstavujem rozhovor poľovníkov, ktorí čakajú ako na spasenie, kedy si zas budú môcť ísť v tlupe ďalších hrdinov zastrieľať na živé terče. Je to predsa ich právo od boha, prípadne aj od prírody. Zobrať si, čo chcú. Aj niečí život. A pokiaľ ide o vlka, medveďa, líšku či jeleňa, sú to len veci. Tak to stojí v zákone, tak o čo ide? Koho zaujíma, že aj „veci“ potrebujú potravu a ochranu. Komu dal boh zákon, tomu dal aj rozum, či nie?
Na Podpoľaní sú, súdiac podľa aktivít miestnych poľovníkov, premnožení predovšetkým oni. A ako inak, ich argumentácia je postavená na polemickom premnožení predátorov, ktorí ohrozujú naše spoločné hodnoty: lesnú zver i hospodárske zvieratá. Pre lovca je nepochopiteľné, že ochrancovia dravej hávede siahajú poľovníkom na ich neodňateľné právo zabíjať. Pasovať sa na hôrnych rytierov a brániť chlapom s puškou v ich bohumilej činnosti – čo si to vôbec dovoľujú?
Poľovníkov v opodstatnenosti ich krvilačnej vášne utvrdzujú aj úradníci na ministerstve pôdohospodárstva. Vlkov je veľa, načo sú nám, žere nám to ovce. Nedajbože to raz začne loviť aj nás – a potom buďte múdri, ochranári! Tí ale tvrdia, že škoda na hospodárskych zvieratách, ktoré vlci ulovia, sa rok od roka znižuje. Ochrancovia „nákupu“ jelenieho mäsa v lese si ale ďalej melú svoje. Možno im hlad zatemňuje mozog. Alebo majú iný dôvod na lov?
Poukladať desiatky zajacov či sŕn do radu, do papuľky vetvičku, preukázať im patričnú úctu, urobiť si spoločnú „family“ foto, zavesiť ju na Facebook. Dobre si zajesť srnčieho guláša, zapiť si oroseným čapovaným. Srdce poľovníka síce plesá, ale vlk je vlk. Ten už aj adrenalín naženie do krvi. Zvlášť, keď naňho idú aspoň tridsiati. Tak ako to dovoľuje zákon. Alebo nejaká výnimka, ak nie zákon. Alebo nejaký poľovník, kamarát z ministerstva, ak ani zákon, ani výnimka zo zákona.
Poľovnícky lobing na Slovensku je jeden z najúspešnejších. V parlamente sedia poľovníci, na úradoch sedia poľovníci, v samosprávach sedia poľovníci. Puška pušku myje a každý od každého niečo potrebuje, každý na každého niečo vie.
V okolitých krajinách je odstrel vlka zakázaný. Slovensko má od Európskej únie výnimku, aj keď „iba“ podľa schválených kvót. Zaujímavé, že niektorých kvót sa Slovenská republika dožaduje, iné urputne odmieta. Ale to som odbočila. Alebo?
