Fábry píše Lacovi Ďurkovičovi
Vážený pán Ďurkovič – alebo radšej – milý Laco,
v úvode môjho otvoreného listu mi dovoľ Ťa veľmi srdečne pozdraviť a moje tykanie čitateľom a čitateľkám vysvetliť. Poznáme sa dlhé roky. A to z prostredia veľmi špecifického. Z tretieho sektora (3S) alebo inak – z prostredia aktívnej občianskej spoločnosti. Aktivizmu. Roky stojíme na rovnakých alebo veľmi príbuzných pozíciách. Pozíciách nie príliš ekonomicky lukratívnych, ale zato hodnotovo veľmi silných a zásadných.
Začínal si v Bratislave so Slobodou zvierat, vytvoril si Ľudí proti rasizmu, s tvojím menom sa spája niekoľko ďalších organizácií a viditeľných akcií proti čiernobielemu videniu – za videnie farebné. Dnes veľmi výrazne kopeš za svoje ďalšie dieťa – za organizáciu, ktorá sa snaží do slovenského právneho poriadku pretlačiť reálne fungovanie striedavej rodičovskej starostlivosti o deti po rozvode rodičov. A je to veľmi osobné – ide aj o tvoje deti, o tvoju rodinu. Osobné je politické, privátne je verejné, v tejto téme to platí možno ešte viac ako v iných, pretože nejde iba o jedno ego – o to aktivistické. Ide o deti, ide o ich svet, o ich dobrý život s oboma rodičmi, aj keď sa rodičia viac už „nemusia“. Stáva sa to a deti nemajú byť obeťou. Nikoho obeťou. Sám to hovoríš.
Pre mnoho ľudí z tretieho sektora si, Lacko, kontroverzná postava, ale to určite vieš. A nie si sám, aj ja poznám túto nálepku, takže Ti v mnohom rozumiem. Sú ľudia, ktorí Ti dôverujú, sú aj tí druhí. Pravdepodobne neexistuje človek, ktorý by niečo aktívne robil a občas svoje vízie presadzoval aj „proti všem“, aby pri tom nenarazil a niečo nepokazil. Poznáme to staré známe „Kto nič nerobí, nič nepokazí“. Nejdem ale tým smerom, ktorým som v tomto monológu chcela ísť, tak už len dokončím a pôjdeme ďalej. Ak si aj niekedy niečo „zmrvil“, neverím, že by v tom bol zámer. Nedostatok času, energie, netrpezlivosť pri čakaní na výsledok a dlhodobý efekt svojej roboty, tam zvykne byť pes zakopaný (strašné slovné spojenie).
Takže o čo ide? Prečo ti píšem? V spojitosti s (ne)kauzou, ktorú chcem otvoriť, je tu ešte jedno meno, jeden človek, ktorému by som mohla písať. Pôvodne som aj chcela, ale rozmyslela som si to, pretože ty si ten, komu prioritne patria tieto úvahy. A na druhej strane Lucia Nicholson. Sympatická štátna tajomníčka na ministerstve práce. Sympatická, ale stále ešte „iba“ štátna úradníčka. Vlastne tak trochu aj Tvoja zamestnankyňa. Na facebooku (verím, že rovnako ako ja nevnímaš tento priestor len ako súkromný, ale práve naopak) som zachytila akýsi konflikt (nielen) medzi vami, ale nevenovala som mu pozornosť. Konfliktov je na každom kroku nepreberné množstvo, voči časti z nich už sme otrlí – a ani nám iné zrejme neostáva, ak si chceme uchovať sviežu myseľ a veselého ducha.
Tento konflikt má ale pravdepodobne svoju neobvyklú dohru. Na spomínanej sociálnej sieti si zverejnil nahrávku, kde hlas podobný tvojmu sa dohaduje s hlasom, ktorý ja osobne neviem k nikomu priradiť. Z kontextu je ale zrejmé, že ide o pracovníčku ministerstva práce, ktorá pre pani tajomníčku organizuje pracovný program – v tomto prípade stretnutie so zástupcami a zástupkyňami Tvojej „striedavkovej“ mimovládky. Potiaľto je to klasika. A potom to prišlo. Tá podmienka. Pani tajomníčka je ústretová. Chce sa stretnúť, chce rokovať, chce hľadať riešenia. Pekné od nej. A ty si vďačný. Na stretnutie si pripravený, vyzbrojený argumentmi svojimi otcovskými, svojimi aktivistickými, argumentmi právnickými, podpornými stanoviskami autorít, príkladmi dobrej praxe. Ale... Ale pani štátna tajomníčka si položila podmienku. Prijme ľudí z mimovládnych organizácií, ktoré si vytvoril a „zabehal“: Ligu Otcov a/alebo Právo detí na oboch rodičov. S jedinou výnimkou. S Tebou. S Tebou rokovať odmieta. Bez relevantného vysvetlenia je stretnutie s cieľom pomáhať deťom mocensky podmienené. Alebo detsky? Niekto tu hodil copom a dupol si. Hodil a dupol, pretože mohol. Môže. Má tu moc hádzať, dupať, podmieňovať – a Ty to nie si. A Ty v mene dobrého výsledku, v mene vyššieho princípu, v mene dobrej veci, v mene najlepšieho záujmu detí mieniš ustúpiť. Nerob to!
Nerob to, prosím ťa. Ak dnes Ty ústretovo ustúpiš smiešnej mocenskej podmienke, viažucej sa k akémusi jednému rokovaniu na akomsi úrade, ktorý má za naše peniaze pracovať v náš prospech (nie naopak) s nami vybranými ľuďmi, tak dáš úradu jasné znamenie. Znamenie, že aj Ty hráš hru na moc a si ochotný ustupovať, pretože ti ide o dobro veci. O dobro detí. Odmietaš vidieť, že odobruješ hru na moc, v ktorej Ty ako človek-milión ťaháš kratšiu zápalku. Vždy ťaháš kratšiu zápalku, ak ustúpiš. Tvoje aktivistické ego sa zbalí do ulity a skotúľa sa z kopca. No a čo, že narazí. Ide o deti.
A zajtra? Čo bude zajtra? Kto bude musieť pre akési hodenie copom ustúpiť? V akej mocenskej sfére sa to opäť uchytí a prejaví? Lacko, aktivizmus je o princípoch. A tvoj najvyšší princíp – dobrá budúcnosť detí – dostane na frak najviac od Teba samého. Pretože ustupovať moci dnes, hoci len v malom, môže zajtra znamenať pre Tvoje deti skláňať hlavu pod bičom Veľkého brata, ktorý si z každého princípu urobí to, čo vyhovuje jeho záujmom. Blato na topánke...
Deti nemajú obeťou. Nikoho obeťou. Ani súbojov jednej tajomníčky s jedným aktivistom. Pragmatické tvrdenie, že účel svätí prostriedky je v mocenskom súboji, Lacko, cestou dobrých skutkov, dláždiacich cestu len a iba do pekla. Neustúp. Nejde o Teba, iste by ťa vedeli tvoji kolegovia a kolegyne zastúpiť. Neustúp, ide o princíp. Vyšší princíp.
