Hľadá sa Karen
Meno Silkwood zrejme niečo povie ľuďom, ktorí videli rovnomenný film z roku 1983 s Meryl Streep v hlavnej úlohe. Prípadne tým, ktorí sa zaujímajú o dejiny odborárskeho hnutia. Alebo ak chcete, o morálne i praktické poslanie odborov. Karen Silkwood pracovala v malom americkom meste v štáte Oklahoma vo firme, ktorá spracúvala materiál pre jadrové elektrárne. A bola to práca nebezpečná; taká, pri ktorej mohlo kedykoľvek dôjsť k fatálnemu poškodeniu zdravia.
Pri jednej nehode Karen zistila, že firma v rámci udržania ziskovosti opakovane a zámerne porušovala bezpečnostné predpisy. Keď sa začala bližšie zaoberať praktikami firmy, musela odrazu čeliť odporu nielen zo strany vedenia, ale aj zo strany kolegov, ktorí sa báli o prácu. O jedinú dostupnú robotu široko ďaleko. Zdravie akoby bolo menej dôležité. A Karen, ktorá sa aj napriek otrasnému psychickému tlaku spojila s odborármi a médiami priamo vo Washingtone, zahynula (v roku 1974) pri autonehode práve vo chvíli, keď cestovala na stretnutie s novinármi.
Karen Silkwood nebola „iba“ odborárka, aktivistka (znie to až hanlivo, však?). Bola predovšetkým človekom, ktorému záležalo na ľuďoch a na pravde - nech už to znie akokoľvek pateticky. Chorá je spoločnosť, ktorá stigmatizuje a ako modlivka požiera tých najlepších spomedzi seba.
Nájsť niekoho zo slovenského odborového výslnia, kto by nám oduševnením čo len z rýchlika pripomenul Karen, by bola asi rovnako náročná úloha, ako nájsť takého človeka v elitnom rebríčku slovak top ignorant medzi politikmi a ich vlastníkmi. Exaktné dôkazy nemám. Je však dosť pravdepodobné, že nielen „vďaka“ prepojeniu rozhodovacej moci s peniazmi, ale sčasti aj kvôli nemastným neslaným odborom sa Slovensko nachádza v stave, keď obsadzuje jediné vrchné priečky európskych prieskumov verejnej mienky. A to vtedy, keď ide o pesimistické vízie obyvateľstva.
Za príbehmi štrajkov posledných rokov stoja príbehy spoločností fungujúcich bez takýchto zaťatých Silkwoodiek. Zato ondekovcov či saktorovcov akoby zhadzovali. V socialistickom „nivó stabl“ úradujúci odboroví „profíci“ viac ako dobré podmienky pre svojich ľudí riešia dobré vzťahy s mocou. Hlavne aby si to nerozhádzali u chlapcov v hodvábnych kravatách, ktorí rozdávajú karty a trafiky.
Možno je to iba zdanie, ale vyzerá to tak, že tam, kde fungujú neústupné odbory, ktoré sa nebratríčkujú s nadriadenými, majú zamestnanci lepšie podmienky i platy. Ak to ide na firemnej úrovni, prečo to nejde na úrovni štátnej? Kríza ako zámienka nestačí. Peniaze sú, veď banky neustále produkujú obrovské zisky. Odbory si jednoducho musia dupnúť. A vydržať. Nové učiteľské odbory naznačujú, že ľahostajnosť ako relikt všeobecnej atmosféry socializmu, v odboroch mimoriadne prítomný, končí v ďalšom segmente života ponovembrovej spoločnosti.
Tak ako, vážený pán premiér? Zachytíme z budúcnosti ozvenu krokov vašej vlády z dobre vybavených škôl, nových moderných učebníc a spokojných učiteľských domácností? Alebo žeby lepší Hlúpy Jano na streche ako Ján Ámos v hrsti?
