Nie v našom mene
Na Slovensku je skôr pravidlom ako výnimkou, že na podujatia, volajúce po rovnosti a ľudskosti, nechodia žiadne veľké davy (azda s výnimkou Dúhového Pridu). A platí to dokonca aj pre akcie, ktoré pripomínajú najzásadnejšiu udalosť slovenských novodobých dejín, nota bene jednu z tých, za ktoré sa naozaj nemusíme hanbiť.
Nie sme jediná krajina v Európe, ktorá sa potýka s extrémizmom, ale nie je zrejme veľa tých, kde s extrémizmom súhlasí pravdepodobne väčšina národa a je ochotná dať to aj verejne najavo. A už nie iba na sociálnych sieťach. Už nie iba anonymne. Naopak zaujímavú účasť mávajú rôzne paranoidné zrazy – proti Rómom, proti teplým, proti islamu, proti cudzincom, prípadne tiež národné „spartakiády“ za nenarodený život – proti životom už narodeným.
Pátrať po príčinách tohto stavu nie je úlohou tohto článku. Slovensko však, ako sa mnoho ľudí domnieva, „nehnedne“ len tak z ničoho nič; hnedá nátura sa iba čoraz viditeľnejšie hlási o slovo. Pochopila totiž, že môže. Politické garnitúry ju celé roky svojím tichom, prípadne podnecovaním či pritakávaním nenechávajú na pochybách, že je v poriadku ísť menšinám po krku. Hlavne, že nejde o ich krk; množstvo politických, ekonomických a ďalších štátotvorných prepytujem prešľapov stojí za to prekrývať inými témami. Slováci i Slovenky na zástupné problémy sadajú ako osy na med – a politici si mädlia ruky.
Toto všetko (ale nielen to) sa podpisuje pod slabú účasť na liberálne ladených, i keď často mimoriadnych podujatiach, akým bolo nesporne aj nedávne Slovenské národné pokračovanie. Akcia s originálnym názvom a zároveň výstižným odkazom v názve zakódovanom, ktorá sa 29. augusta uskutočnila v Bratislave, napriek všetkému priviedla na Námestie SNP množstvo návštevníkov i známe tváre z ľudskoprávneho prostredia. A pritiahla aj pozornosť mnohých okoloidúcich.
Čo spravilo z tejto spomienkovej udalosti také jedinečné a príjemné podujatie bolo jeho úplné odpatetizovanie a účasť zdanlivo nesúrodých menšín. Na akcii spolu diskutovali, jedli vegánske jedlá, maľovali, vyrábali tašky s emblémom podujatia či tancovali v afrických a arabských rytmoch bezdomovci, deti rôznej farby pleti so svojimi „dospelákmi“, bisexuáli, teplí i hetero, cyklisti (pre ktorých je bicykel životným štýlom), bratislavskí aktivisti, intelektuálne elity „z domova i zo sveta“, ba i katolícka charita.
Muži, ženy, deti. Vek, pohlavie, rod, farba pleti ani sociálny status nehrali rolu. Utópia? Nie, manifest Slovenského národného pokračovania v praxi. A hoci podujatie hostilo aj bývalých partizánov, dokázalo sa vyhnúť atmosfére „kladenia vencov“ a povinnej jazde nudných politických príhovorov. Napriek tomu ani na chvíľu nedovolilo zabudnúť, prečo sme tam.
Všetci sme sa na SNP stretli pod jednou ideovou zástavou: sme ľudia, chceme žiť v mieri a dôstojne, nič viac, nič menej. A ak súčasní politici používajú vlastné zlyhania v oblasti spolužitia s menšinami ako argumenty proti podpore multikulturalizmu a pomoci ľuďom v núdzi, nehovoria v našom mene.
