Tiene minulosti - 1/5 - úvod
Takže po dlhšom čase sem pridávam novú poviedku (bude to taká kratšia poviedka) s úmyslom ju aj dokončiť, dúfam, že mi tento úmysel vydrží.Poviedka bude mať 5 častí ako môžete vidieť nižšie. Najkratšia časť je táto - čiže úvod, práve teraz som ju napísala, tak som sa rozhodla ju sem dať a nedržať ju u seba, príjemné čítanie.
1 – úvod
2- spomienky
3 – dohnaná minulosť
4 – zdanlivá sloboda
5 - koniec
1/5 - úvod
Bol som so svojou babkou v byte. Len my dvaja. Babka varila obed a ja som umýval riad. Keď som zrazu počul hluk pri dverách, akoby sa niekto snažil dobiť do nášho bytu. V tom okamihu som to vedel. Musel som ujsť. Išli po mne. Otočil som sa na babku, aby zamkla dvere do kuchyne, keďže k nim bola bližšie, ale vedel som, že to nestihne ešte skôr ako som to vyslovil. Boli dnu. Pozrel som sa k oknu. „Skry sa v kúpeľni a zamkni sa,“ povedal som jej. Vedel som, že ju nechajú na pokoji, ak si všimnú mňa. Nemohli sme sa zamknúť obaja. Bol som si istý, že by vypáčili dvere rovnako ako to urobili s tými vstupnými. Takto by ju nechali na pokoji a šli by za mnou. Napokon aj tak chceli mňa. Babka tak urobila. Rýchlo som vyskočil na stoličku, na parapet a v tom sa objavili štyria ľudia v čiernom oblečení v našej kuchyni. Traja muži a jedna žena. Okamžite som otvoril okno, potočil sieťku na okne, ktorá vypadla a bez rozmyslu som vyskočil. Našťastie sme bývali na prvom poschodí, takže som zoskočil bez ujmy. Hneď som sa zodvihol, ani som nehľadel hore, vedel som, že za okamih pôjdu po mne. Rozbehol som sa odtiaľ preč, ale ďaleko som sa nedostal a už ma prenasledovali. Muž za mnou tiež vyskočil z okna a dolu pri činžiaku stáli ďalší, ktorí sa ihneď keď ma zbadali rozbehli. Mal som ich za pätami. Nevedel som, kam a ktorým smerom bežať, proste som bežal. Prv som to mal namierené k potôčiku, s tým, že ho preskočím a zatúlam sa k niekomu do domu, aby ma nevideli. Dúfal som, že budem mať náskok, ibaže muži za mnou sa ku mne veľmi rýchlo približovali a medzera medzi nami bola čoraz menšia a menšia, tak som túto cestu zavrhol, pretože by ma spomalila a možno by som aj spadol a v tom momente by ma mali. Lapal som po dychu, ale vedel som, že mi ide o veľa, že ma nesmú chytiť. Musel som im ujsť. Zmenil som smer, aby som ich striasol, ale nič také sa nekonalo. Boli rýchlejší, mali lepší tréning ako ja a ten chlap za mnou mi už bol v pätách. Čakal som, že v priebehu ďalších sekúnd ma chytí a presne to sa stalo. Silno ma chytil za paže a ja som sa hneď začal zmietať. Moje šance sa blížili k nule čím viacej sa približovali jeho spoločníci. V priebehu nasledujúcich sekúnd som sa snažil vynaložiť maximálne úsilie a z jeho oceľového zovretia sa vyslobodiť, ale nemalo to požadovaný efekt. Začal som kričať z plných síl o pomoc. Vedel som, že by dotyčného eliminovali, ale dúfal som, že ak ich bude viacej možno by pribehla aj polícia so zbraňami a keby sa strhla prestrelka, mal by som väčšiu šancu na útek, ale nikto nechodil. Keď ku mne pribehla žena z ich skupiny, takú mi strelila, že ak by ma ten muž tak pevne nezvieral, určite by som skončil na zemi. Keď som sa pozrel do jej tváre videl som víťazoslávny a posmešný úškrn. „Tak predsa len ťa máme. Myslel si si, že ťa nedostaneme, že nám môžeš ujsť?“ chechtala sa. Stále som sa vzpieral i keď som vedel, že nemám žiadnu šancu, ale nádej umiera posledná. Keď sa však z poza môjho chrbta vyrútil ruka a pritisla sa látkou na moju tvár, vedel som, že som nateraz prehral. Snažil som sa ako som mohol nedýchať, vyslobodiť sa, ale mužova ruka sa nepohla, iba viacej sa ku mne tisla. Po chvíle som stratil vedomie a v mužovom zovretí ochabol. Vedel som čo bude nasledovať. Hodia ma do auta a prevezú k sebe. Vedel som čo uvidím keď sa zobudím a bolo mi strašne. Keď som sa prebral prvé čo som zbadal bolo žiarivé svetlo na strope. Ležal som v bielej miestnosti na lehátku. Zaklipkal som očami, aby som si privykol. Posadil som sa a obzrel som sa okolo seba. Miestnosť bola veľká. Vedľa mňa boli ďalšie lehátka, prístroje a v kútiku izby sa krčili ďalší ľudia. Vedel som prečo sú tu, rovnako ako som chápal ich strach v očiach. Aj ja som sa tak triasol a desil, keď som tu bol prvý krát. Nebál som sa pokusov, tých už nie. Bál som sa niečoho iného, lepšie povedané niekoho iného. Ani som dlho nemusel čakať a dvere sa s cvaknutím otvorili. Vo dverách sa objavili ľudia v bielych plášťoch, prešli ku skupinke schúlených a vystrašených deciek. Doktorky a doktori si ich vytiahli zo zeme za paže a nasmerovali na lehátka. Niektorý mali na tvári zaschnuté slzy, ale nik sa neodvážil odporovať. Všetci boli paralyzovaní strachom. Keď sa dvere otvorili opäť, nik si to nevšímal. Všetci sa desili svojho strachu so svojim prideleným doktorom. Tento strach bol môj. Vo dverách sa objavil muž v bielom plášti. Nehľadel na ostatných. Vedel presne kde som. Celý čas venoval pohľad mne. Pristúpil ku mne, sadol si vedľa mňa na stoličku a konečne odvrátil zrak od mojich očí, ale iba na chvíľu, aby si ma prezrel, potom sa vrátil späť k nim. „Tri roky,“ povedal a ja som na chvíľu prestal dýchať. „Tak dlho sa ti darilo predo mnou skrývať a unikať. Nikomu sa nepodarilo odo mňa ujsť. Ale už je koniec,“ povedal a neustále ma prepaľoval pohľadom. Vtedy do miestnosti vošla skupina ľudí v čiernom, ktorí ma priviedli späť a žena medzi nimi prehovorila: „a preto si zaslúžiš špeciálne zaobchádzanie. Myslím, že nejaký pekný trest by bol na mieste,“ uškrnula sa povýšene. Bolo vidieť, že jej toto postavenie, v ktorom mala nad ostatnými moc robilo dobre. Chytila mi ruku a pritiahla prístroj. Muž predo mnou sa usmial a povedal: „Minule to bolo po zlom a nepomohlo to, teraz to skúsime po dobrom,“ nebol to vrelý úsmev, z ktorého vás zahreje pri srdci. Skôr posmešný. Stále zo mňa nespustil oči. Ozval sa krik a ja som stočil pohľad na jedno z lôžok. Práve tam ležal chlapec, ktorému doktorka spôsobovala bolesť rovnakým prístrojom ako bol vedľa mňa. Doktor sa ku mne naklonil: „Skutočne si si myslel, že sa ti odo mňa podarí ujsť? Že ťa nenájdem?“ keď rozprával, tak sa tvárou ku mne približoval, a ja som sa automaticky odťahoval. „Mne nemôžeš ujsť, to si zapamätaj a pre tvoje vlastné dobre, čím skôr.“ Takto ma donútil si opäť ľahnúť. Odtiahol sa a opäť si ma premeral: „Vôbec si sa nezmenil,“ povedal. Jeho slová, ale postrádali posmešný alebo výhražný tón a ja som si uvedomil, že sa nezmenil ani on. Stále z neho sálal rešpekt a spôsoboval strach, a presne to som mal aj na jazyku. Opäť som sa posadil: „Ani vy ste sa nezmenili. Stále ste desivý,“ povedal som a on sa uškrnul. „Tuším si sa nezmenil ani povahovo. Stále si vzpurný a drzý,“ povedal a bez ďalších slov odišiel. Žena si ma ešte pohŕdavo prezerala, zjavne nemohla predýchať, že ma nepotrestal. Napokon som tam pri lôžku osamel a hľadel na to ako ubližujú ostatným. Chcel som tomu zabrániť, ale nemohol som, rovnako ako som nemohol, ani vtedy...
Nasleduje 2/5 - spomienky