Rozhovor s Robertom
ROBERT PATTINSON O ŽIVOTE PO TWILIGHTE
Megastar sa sťažuje aké bolo ťažké prejsť pornom z 80-tych rokov, odhaľuje svoje očarenie tropickými chorobami a sníva o tom ako ho obchytkáva slonica – zase.
KÁVA
Je nezvyčajne chladný November roku 2008 a ja som práve prišla do New Yorkského Bowery hotela. Tu na záhrade sedí mladý muž zabalený asi v deviatich čiernych svetroch, na hlave má vlnenú čiapku, fajčí cigarety, popíja latte veľkosti jeho hlavy a v tejto ukrutnej zime si zúrivo robí poznámky do scenára. Čítala som o tínedžerkách, ktoré sa ohrievajú pri ohni pred jeho hotelom, ale Rob si v tomto momente ohrieva ruky na šálke kávy.
Ahoj, ja som Jenny. Tak som tu, môžeš si ma skontrolovať.
„Okay. Ja som Rob. Um...dáš si hranolčeky? S omáčkou?“
Poslal ma sem Allen Coulter, režisér filmu Hollywoodlands a kreatívna posila seriálu The Sopranos (Sopranovci). Rozmýšľal o natočení nejakého filmu, ktorý ešte nie je celkom istý, ale mám „sa stretnúť s Robom“.
Rob. Keď prišiel do Spojených štátov, spal na gauči u svojho agenta, a potom dostal malú úlohu vo filme s názvom Harry Potter a Niečo Niečoho, ktorý celosvetovo zarobil zhruba 900 miliónov dolárov. A potom natočil ďalší film, Twilight, ktorý v kinách zarobil 385 miliónov dolárov a takmer ďalších 200 mil. na predaji DVD v U.S.A. Bohaté pokladnice kín, ako aj veľká časť ženskej populácie tejto planéty ho prenasledujú z kontinentu na kontinent a zabezpečujú tak narastajúcu posadnutosť.
Coulter mi navrhol, aby som urobila nejaké úpravy na Remember Me (oficiálny scenárista je len jeden, Will Fetters), prvom americkom filme, v ktorom sa Rob objaví ako smrteľník, bez zvláštnych schopností – Salvador Dalí, ktorého stvárnil v snímke Little Ashes sa nepočíta. Podľa toho ako Rob čmára po stránkach scenára, je jasné, že už začal svoju úpravu.
Robova tvár je neprestajne v pohybe – hlavne jeho kaleidoskopické oči, ktoré má doširoka otvorené a behajú zo strany na stranu, pretože stále premýšľa. Počas posedenia pri latte premýšľal nad Jimim Handrixom, hranolkami, dievčatami, umením, pivom, svojim bratrancom filozofom, dievčatami, pravdou, Bohom, svojim psom, dievčatami a či ho tento týždeň prenasledoval fanatický fanúšik z L.A. Myslím, že by svoj mozog nedokázal vypnúť ani keby chcel.
Napriek obrovskej légii fanúšikov, ktorá ho naháňa z hotela do hotela a oblieha ich ako nejaká Rímska armáda, nie je Rob ani vystrašený, ani namyslený – je len hladný, zvedavý a pritom vždy pôsobí ako intelektuál. Na tomto by nič nebolo, ale dajte si to kontextu: Úplne cudzí ľudia vás chcú pretiahnuť, zastreliť, byť vami, kúpiť vás, predať vás, prejsť vám rukami vo vlasoch, sledovať vás pri sexe, počúvať ako čúrate, dať si s vami chipsy, uniesť vás a napchať do kufra svojho auta. A vy? Vy len potrebujete stále viac, viac a viac informácií o exotických tropických chorobách.
Rob a ja zisťujeme, že nás oboch fascinujú choroby, ktoré dokážu zmrzačiť, znetvoriť a znechutiť: Začína s cancrum oris, čo je baktéria, ktorá vyžerie časť vašej tváre a celý svet sa tak môže kochať vaším chrupom. Ja zase spomeniem syndróm nekonečného vracania, kedy človek grcia kade chodí. On to zaklincuje lymfatickou filariázou. Vtedy sa vám parazitické červy zavŕtajú do lymfatických uzlín a vaše gule opuchnú do veľkosti melóna, čo vás núti, aby ste ich nosili na fúriku.
Nakoniec prídeme s nápadom na filmový trhák s názvom Candiru Infestation (Zamorenie Candiru; candiru je rybička menšia ako 15 cm, pozn. prekl.). Bolo by to o maličkej rybe, ktorá prepláva cez vašu močovú trubicu do močového traktu a usadí sa vo vašom vtákovi a zo svojej chrbtice vystreľuje špicaté hroty.
„Kurevsky dobré! Mohlo by to byť ako Hľadá sa Nemo!“, hovorí Rob. „Maličké candiru sa stratilo v guliach! Predstav si ten soundtrack!“
PRVÉ PIVO
O štrnásť mesiacov neskôr sa nachádzame v Londýne. New Moon (Nov), druhá časť so série Twilight Ságy, pokorila hneď v prvý premietací deň rekordy návštevnosti a Remember Me, Robova dráma o mladíkovi v životnej kríze práve, dokončila natáčanie. Predtým má len 24 hodín a hneď nato začína nácviky k ďalšiemu filmu s názvom Bel Ami, ktorý vychádza z románu Guy de Maupassanta, kde stvárni novinára šplhajúceho sa do vyššej spoločnosti cez posteľ.
Čaká na mňa v bare môjho hotela. Objednal si veľké pivo a mne, nezabudol čo pijem, diétnu Colu. Má príjemné spôsoby mamičkinho dobrého synčeka.
Vraví, že ma chce zobrať do jednej neďalekej reštaurácie, „len kúsok odtiaľto“. Ale, len kúsok odtiaľto zisťujeme, že po prejdení takmer celého Covent Garden, tú reštiku nevieme nájsť. No až tak sa tomu nečuduje. Kedysi sa po svojom rodnom meste túlal až až, ale odvtedy prešlo už pekných pár rokov a Londýn je aj bez toho pekelný labyrint.
Po zvážení niekoľkých alternatív, nakukneme do kaviarne preplnenej mladými kráskami, ale Rob cúva preč. O pár minút neskôr, keď vchádzame do maličkej mexickej reštaurácie, spozornie. Vtedy sa ho pýtam, či vie vycítiť bláznivých fanúšikov schovávajúcich sa pod stolmi.
Áno. Iste. Ale keď som tu bol naposledy, mali tu odporné guacamole.
Rob si v najhoršej britskej zime za posledných 30 rokov nerobí žiadne ťažkosti s obliekaním. Kabát, nijaké rukavice a čiapka, pravdepodobne tá istá, ktorú nosil v New Yorku. Zato ja som naobliekaná ako maskot firmy Michelin a je mi kurevská kosa. A on má veselú náladičku, je v pohode a rehoce sa. Mám pocit, že Londýn mu ponúka slobodu, ktorá mu v New Yorku alebo Los Angeles nie je dopriata. No po ohromnej snehovej búrke v pustých nočných londýnskych zasnežených uliciach pulzuje nespútaný život.
Vraciame sa späť k hotelu Covent Garden. Oproti cez cestu je sex shop menom Coco de Mer. Spomeniem mu, že som tam zašla už skôr (ešte pred Národnou Galériou, ďakujem) a hovorím, že tam majú šialený kostým, ktorý keď si navlečieš, je z teba kôň s dlhým chvostom.
„To je tak Anglické. Z jedného špeciálneho dôvodu to chcem mať na sebe a urobiť v tom celé toto interview,“ hovorí a tvári sa, že prechádza cez ulicu, aby som mu uverila. „Vážne. Ako experiment, aby som zistil ako ma bude vnímať verejnosť. Je to ešte otvorené?“
DRUHÉ PIVO
Sedíme v príjemne teplom hoteli Brasserie Max a Rob si dáva ďalšie pivo a hovorí o tom ako to zvláda. „Od svojich 17-tich do, neviem, asi tak 20-tich som bol ohromne a neopodstatnene sebavedomý. Mal som o sebe veľmi jasnú predstavu a aj o tom ako by som dosiahol úspech a robil rozhodnutia. Videl som sa dvíhať telefóny a hovoriť vety typu „Absolútne nie“ alebo „Rozhodne áno“. Mať veci pod kontrolou. Ale postupne zistíte, že to ako zmýšľate v 19-tich alebo 20-tich nemá nijaký význam. A nakoniec som pochopil, že s celou tou kontrolou, ktorá bola aj tak iba ilúziou, nikam nenapredujem. Takže, teraz sa uvoľňujem. Trochu sa odhalím. Ale nie dnes v noci, lebo kurevsky mrzne a scvrkli by sa mi gule.“
V zime si môže nechať svoje gule zakryté, ale Alan Coulter vraví, že počas nakrúcania Remember Me sa vyzliekol sám: „Zo začiatku, to preň ho bolo pod kontrolou. Ale skôr chcel viac okoreniť film ako chrániť sám seba. Skutočne odvážne – hlavne na mladého chalana, ktorého sleduje celý svet.“
Zdá sa, že Rob je celý žhavý, aby mohol zo seba nejaké to šatstvo zhodiť. Odviazať sa.
„Mohli by sme si ísť zaobstarať ten kostým? Vážne, nakoniec zistíš, že sa nemôžeš rozhodovať o každej jednej veci. Vždy som niečo budoval, ochraňoval niečo. Ale zároveň som strácal schopnosť posúvať sa ďalej. Ochraňoval som sám seba až do úplného konca. Dokonca duševne.“ V tej chvíli na niečo prišiel. „Len veľmi ťažko si pamätám posledné dva roky. Nie pre nejaké nočné záťahy alebo tak. Bolo to proste...bláznivé.“
Stali sa bizarné veci. Ako napríklad, keď na charitatívnej akcii v Cannes dali dvaja návštevníci dokopy takmer 60 000 dolárov, len aby ich dcéry pobozkal Rob na líce. Stali sa desivé veci, aj keď predstava, že by bol v ohrození považuje Rob za absurdnú: „Je to fakt sranda – keby ma postrelili, doslova by som sa zvíjal od smiechu. Povedal by som, ´To myslíte vážne? Ježiši Kriste, obachnite radšej Zaca Efrona! Je spoločensky oveľa významnejší ako ja.´“ No je si istý, že sa udiali aj dobré veci. „Bolo to so slonmi na golfovom kurze v Barcelone...“
Začína snívať. Veľmi ľahko sa nechá uniesť a v tom momente ho zaujme záhadné zelené barové občerstvenie. Vyzerá to ako hrášok vo wasabi (strašne pikantná zelená japonská omáčka), ale nie je to ono. Tieto sú posypané chilli a vyzerajú ako malé nádory. Vyjedá každý jeden.
„Kurva, je to fakt dobré. Čo to je? Normálne by som si z toho aj šnupol – prečistilo by mi to dutiny.“
TRETIE PIVO
Rob svoj hlad rozhodne nepredstiera. Objednáva si dva chody – hovädzie mini burgery s rajčinovo-cibuľovou omáčkou a kuracie mini burgery a mangovým chutney (pikantná zmes ovocia a zeleniny ako príloha k mäsu) – spolu s ďalším pivom. „Jem strašne veľa. Som chorobný žrút. Preháňam hotelovú obsluhu a vždy mi je to potom ľúto, tak si potom vyberiem asi šesť vecí z menu naraz a všetko to zjem.“
Nechce premeškať nič, čo by mohol neskôr ľutovať. Nie vždy sa chcel stať hercom. Robil modeling. Je talentovaný gitarista a klavirista, ktorý sa pohrával s myšlienkou, že bude nasledovať svoju staršiu sestru Lizzy do pop music. Ale Rob je seriózny typ človeka a jeho najserióznejšou ambíciou bolo písanie politických prejavov. „Je to fascinujúce. Máte dve alebo tri minúty nato, aby ste niekoho ovplyvnili. Aby vás počúvali. Dostať myšlienku von a možno sa bude šíriť ďalej. Celkom ma bavilo robiť tlačovky pre Twilight, lebo to bolo niečo podobné. Tak som po kúskoch šíril informácie. Ak chcete, aby vás ľudia počúvali, musíte im mať čo povedať. Cítil som zodpovednosť zato byť fascinujúci. Akoby ste vyjednávali s obecenstvom. Je to pre nich dosť? A to ovplyvňuje váš pohľad na umenie.“
Umenie. Je nelogické myslieť si, že by o tom nemohol premýšľať len preto, že pomohol veľa ľuďom zarobiť veľa peňazí.
„Predtým som mal pocit, že nedokážem nič prekonať, ani sám seba. A teraz mám taký pocit, akoby som vyliezol hore po svojom vlastnom mozgu a pozeral sa doň. Ale je mi jasné, že mi zaberie ďalších 10 rokov, kým s tým čo robím nebudem spokojný. No, pri herectve si udržiavate akúsi nádej, že môžete byť...skvelý. Ale potom sa pýtam, nie je skúsenosť tým, že chcem byť dobrý alebo dokonca skvelý alebo len proste robiť umenie, znehodnocovaná?“
Bojím sa, či mu neexploduje hlava. Odpovedá na otázky otázkami. Dvere a za nimi sú ďalšie dvere. Toto niekedy zapríčiňuje problémy pri scenároch: Ako náhle pozná uhol pohľadu každej postavy, potrebuje si to nejako ujasniť. Pointou je, že pokiaľ toto ujasňovanie nezahŕňa podstatu celej postavy, ešte viac to rozprúdi jeho predstavivosť. Je to tzv. kaleidoskopický prístup.
Niektorí ľudia majú pred sebou celý oceán, ale ponoria doň len svoj palec. Rob chce v tomto oceáne plávať až kým sa neutopí, no ešte predtým ako sa ponorí, pokúsi sa ho celý vypiť. Jeho urputné snaženie pramení z obavy, že nikomu nemôže prezradiť, že chce ešte viac: „Prosím, neberte to tak, že by som sa sťažoval. Prosím. Veď ja som ten najšťastnejší bastard na tejto planéte.“ Bojí sa, že by mohol byť sebecký. Má strach, že je z neho neľudský separatista, pretože najkrajšie chvíle prežil so svojim psom. A obáva sa, či môže byť hercom, ktorý vplýva na masy ľudí, ale nič si zato nepýta.
„Ak to naozaj existuje – ten neviditeľný tvorivý duch – tak potom človek je médium, cez ktoré tento duch prechádza a všetci sa ho môžu dotknúť. Ale...čo vám dáva právo byť týmto médiom? Čo vám dáva právo to o sebe tvrdiť? A tiež dostať agenta a hovoriť ´Chcem 20 miliónov dolárov a kôš s ovocím, lebo ja som médium, ďakujem veľmi pekne.´
„Ako herec môžete ľudskosť povýšiť alebo znehodnotiť. Domnievam sa, že je to rovnaké pri hocičom, čo robíte – snažíte sa niečo vyzdvihnúť a možno sa vám to raz aj podarí.“ Druhý herec by sa snažil hovoriť hlasno, ale Rob pri používaní slova herec alebo akéhokoľvek jeho tvaru, podvedome stíši hlas.
Rob, vedel si, že vždy, keď hovoríš herec alebo herectvo, začneš šepkať?
Je skutočne prekvapený. „Fakt?“
Áno, tak potichu akoby si hovoril Neger.
Smeje sa, niečo mu napadne, „Čo keby sme ´hrali´ ako ´Negri´? To by sme boli pekne v riti...nepočuli by sme ani slovo.“
ŠTVRTÉ PIVO
Rob požiada čašníka o ďalšie pivo. Rozpráva o svojom strýkovi, ktorý pracoval v oceliarni v Yorkshire, kde vyrastal aj jeho otec. Robov otec spolu s ostanými bratmi sa odtiaľ odsťahovali hneď ako dospeli, ale ich najstarší brat tam ostal celý život.
„Demolovali domy, celé ulice domov. Preto sa ho môj otec spýtal, ´Načo tu ostávať?´ On mu povedal ´Kto sa postará o našu mamu?´ A ja som si pomyslel, Kriste Ježiši, so mnou je asi niečo špatne, pretože nie som si istý, či by som sa ja vedel takto obetovať. Pre mňa mám najvýznamnejšie emocionálne spojenie so svojim psom. Máme spolu smiešny vzťah.
„Myslím, že potrebujete byť schopní prekonať to, čo si o sebe myslíte, aby ste sa mohli pokúsiť o akýkoľvek druh umenia. Predtým som stále hrával a najúžasnejšia na tom bola tá sloboda, keď som dokázal poslať sám seba do riti, nechať veci tak, proste prekvapiť sám seba.“
Tak trochu chcel nechať photoshoot, ktorý sprevádza toto interview – fotenie nebolo preň ho ľahké.
„Fakt nenávidím vagíny. Som na ne alergický. Ale nemôžem povedať, že som o tom nevedel, lenže fotenie trvalo 12 hodín a už po takých piatich, šiestich hodinách máte dojem, že tie baby zostanú nahé naveky. Nebol som nato celkom pripravený. Netušil som, čo tým dievčatám povedať. Vďaka Bohu, že som bol po opici.“
Povie ti nato niečo tvoja mama?
„Oh, Bože.“ Chytí sa za hlavu. „No, celkom sa tešila, keď som jej zadovážil káblovku.“ To neznamená, že Robova mama teraz trávi všetok čas pozeraním Skinemax vo svojom Londýnskom dome. „Nie, nie! Bože, nie! Ide len o to, že tam je nahota úplne všade. Ale tento shoot obsahuje akoby nahotu z osemdesiatych rokov, chápete? Keď sa pozriete na porno z osemdesiatych rokov, je na tom niečo jedinečné, pekné – je to taká malá nahá spoločnosť. Tým ľuďom, ktorí to robili sa to páčilo, mali rešpekt. Vôbec to nebolo ako dnešné porno. Žiadna spoločnosť. Je to proste všetko a všade.“
SLADKOSTI
Vo Veľkej Britániii sú Smarties (Lentilky) vyrobené z čokolády a podobajú sa na M&M´s, no sú v čudnejších farbách ako svetlo fialová či modrozelená a sú oveľa chutnejšie. Rob nie je veľmi na sladkosti, až kým nezačne vysávať môj posledný balíček Lentiliek. „Úžasné. Zožral som ich už asi 5000. Vidíš s čím všetkým musím bojovať?“
Vo filme Remember Me hrá chalana, ktorý má rovnaké problémy ako Rob. Tyler je mladý muž utiahnutý do seba, ale stretne ženu, zamotá sa do konfliktu a musí si vybrať, či ostane tam, kde je alebo začne žiť.
„Tyler si dobre uvedomuje, čo robí, ale nemá ani potuchy, či to má nejaký význam. Môžete byť človekom, keď žijete v uzavretej bubline? Zasekol sa niekde na pol ceste. No zároveň má šťastie, že sa môže rozhodnúť. Šťastlivci v sebe zvádzajú vnútorný boj.“
Čo ťa na tejto postave zaujalo?
„Som šťastný človek. Vďaka Bohu. A zvádzam vnútorný boj. Vďaka Bohu.“
Rozpráva mi o knihe s názvom Eat the Rich, od autora P.J. O´Rourke, ktorú čítal (celé pravda: P.J. bol istý čas ženatý s mojou sestrou, ale o tom Rob vôbec netuší). Uchvátila ho časť, v ktorej stojí niečo ako: Bohatstvo jedného, neznamená chudobu druhého – a naopak. Robovi je trochu trápne vysloviť túto myšlienku nahlas.
Nevie, či sa má cítiť previnilo, či si to všetko vychutnávať alebo oboje naraz. Faktom ale je, že pre taký neobyčajný život aký on teraz žije, neexistujú nijaké pravidlá. Rozpráva mi príbeh o slonovi. Nie o tom z Barcelony, ale o jednom, ktorého stretol nedávno v Kalifornii.
„Vedela si, že slony pradú? Je to dosť strašidelné, keď nevieš, čo to vlastne robia. Pradú ako mačky, ale je to hrozne hlboký zvuk, a preto to skôr pripomína vrčanie velociraptora. Cítiš pri tom ako sa ti trasie zem pod nohami. Jedna veľká slonica začala oňuchávať moju nohu – bola to obrovská slonica. Oňuchávala ma tak silno, že jej chobot bol ako vysávač. Potom ma celého schytila a strčila do papule. Držal som sa jej hlavy a ako som povoľoval, tak aj ona pomaly uvoľňovala zovretie, až kým som nebol dolu hlavou jej ústach, a potom mi chobotom začala prehľadávať vrecká, či v nich nemám mentolky. Bol to najlepší deň v mojom živote.“
Takže, ty si sa vzdal v boji so slonom, ten ťa prepadol, celého prehľadal, ukradol ti cukríky a podľa teba to bolo úžasné?
„Áno. Tak prekrásne, že si to ani nevieš predstaviť. A malé sloníča bolo z toho také nadšené, že vyletelo von, urobilo svoje denné potreby za päť minút, a potom sa každému uklonilo. Vlastne sa smialo. Skvelé. Vedela si, že vedia dokonca napodobňovať iné zvieratá? Koňa, sliepku, opicu – tieto slony to dokážu, vážne. Boli to filmové slony. Jeden napísal scenár a druhý to celé túži veľmi režírovať.“
Smeje sa. Bol vtedy v Los Angeles na pohovore, či by mohol hrať so Seanom Pennom v pripravovanom filme Water for Elephants (Voda pre slony). Je to adaptácia románu od Sary Gruen. Tieto slony sú hercami tak ako on, a preto je zvedavý, či by nemohol byť zase on ako tieto slony.
„Vieš ako zomierajú? Ten chlapík, čo sa o nich stará mi povedal, že stoličky im vypadávajú pri jedení dreva, ale znova im narastú asi šesť krát. A potom sa nechajú vyhladovať až na smrť. Je to hrozné, ale na druhej strane im to dáva čas pripraviť sa na smrť. Sú to úžasne prispôsobivé tvory. Myslím tým, že ľudia musia čakať až skurvene dlho. Keby som tak ja mohol vedieť, kedy mi vypadnú zuby, to by bolo...Wow. Najlepší deň môjho života. Krásny, krásny deň.“
O chvíľu mi Rob oznamuje, že si objedná taxík domov a ospravedlňuje sa.
Smiem ťa odprevadiť? Nemám rada, keď chodíš von úplne sám.
„Budem v pohode.“
Náhledy fotografií ze složky Edward a Bella
Komentáře
Přehled komentářů
no nemam po tomto clanku ani slov,lebo som z neho udivena.Z tychto perfektnych a velmi zaujimavych riadkov som vyrozumela to ze akoby si bola s Robom nazivo a rozpravala sa s nim a na druhej strane sa mi zda divne ze ako si sa mohal s nim len tak nahodou stretnut a este ktomu si dat snim pivo...Ja by som bola najstastnejsia baba na svete,keby som sa snim mohla aspon odfotit...takze velmi sa mi pacil tento clanocek a prosim ta povedz mi pravdu,naozaj si snim bola a je tento clanok tvoj skutocny zazitok,alebo je to len tvoj spisovatelsky talent??? odpis na moju emailovu adresu - actressSally@azet.sk prosim....dakujem=)
nesplnenysen
(SallyBork, 28. 7. 2010 21:05)