Stretnutie s pánom Wonom
Bob a Čang sa ocitli v akejsi miestnosti. Mala hrubé steny, nijaký oblok a len jedny dvere.
Dvere boli zamknuté - to už zistili.
Obidvaja chlapci si pri plazení pod zemou veľmi zašpinili šaty. Teraz však väčšinu špiny malí vykefovanú a boli poumývaní.
Aj si zajedli. Vlastne práve teraz vyprázdňovali veľký podnos plný čínskeho jedla, ktoré Bobovi pripadalo zvláštne, ale lahodné.
Kým boli hladní, nebolo im do reči. Teraz, príjemne nasýtení, oddychovali.
„Rád by som vedel, kde to sme,“ povedal Bob. S plným žalúdkom bol omnoho pokojnejší ako za posledných pár hodín.
„Sme vo veľkom meste, v miestnosti pod zemou. Pravdepodobne v San Francisku,“ odvetil mu Čang.
„Ako si na to prišiel?“ opýtal sa Bob. „Mali sme zaviazané oči. Mohli by sme byť hocikde.“
„Cítim, že sa podlaha trasie, keď vonku prechádzajú veľké nákladné autá. Veľké nákladné autá znamenajú veľké mesto. Sem nás doviedli čínski sluhovia a priniesli nám jedlo. V San Francisku je najväčšia čínska štvrť v Spojených štátoch. Sme v tajnej izbe v dome nejakého veľmi bohatého Číňana.“
Bob pokrútil hlavou. „Ako si na to prišiel?“
„Jedlo. Pripravili ho na pravý čínsky spôsob a výborne. Vie ho uvariť len veľmi dobrý kuchár. A takého kuchára si môže dovoliť len boháč.“
„Ty a Jupiter Jones by ste spolu dobre vychádzali,“ povedal Bob. „Prial by som si, aby si býval v Rocky Beach a pridal sa k Trom pátračom.“
„Aj ja by som chcel,“ túžobne povedal Čang. „Verdant Valley je dosť osamelé. V Hongkongu bolo na okolí vždy veľa ľudí, veľa chlapcov, s ktorými som sa rozprával a hral. Teraz…Ale čoskoro budem dospelý a budem mať na starosti vinohrad a pivnice, tak ako si to želá moja teta.“ Po chvíli dodal: „Ak to bude možné.“
Bob vedel, čo tým chcel povedať. Ak sa niekedy dostanú z tejto kaše - nech už je to čokoľvek. Jupiter mal určite pravdu v jednej veci - za záhadou strašidla, ktoré sa objavilo v opustenom dome, sa zrejme skrývalo oveľa viac.
Chlapcov vyrušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Stál v nich starší Číňan, oblečený v staromódnych šatách.
„Poďme!“ povedal.
„Kam máme ísť?“ smelo sa opýtal Čang.
„Pýta sa myš, kam ide, keď ju orol schmatne do pazúrov?“ opýtal sa muž. „Poďme!“
Čang sa vystrel a vyšiel z dverí. Bob, ktorý sa narovnal, ako len vládal, šiel za ním.
Nasledovali starého Číňana po chodbe k malému výťahu. Vyviezli sa hodne vysoko a zastali pred červenými dverami. Starec odsunul dvere na výťahu, otvoril červené dvere a postrčil Boba.
„Choďte dnu!“ povedal. „Hovorte pravdu, ináč vás orol zožerie.“
Ocitli sa sami vo veľkej okrúhlej miestnosti, vyzdobenej červenými závesmi, na ktorých boli zlatou niťou vyšívané prekrásne výjavy. Bob tam videl drakov, čínske chrámy a dokonca i vŕby, ktoré akoby sa kolísali vo vetre.
„Obdivujete moje závesy?“ ozval sa slabý, starý, ale zreteľný hlas. „Majú päťsto rokov.“
Pozreli na druhý koniec izby a zbadali, že vlastne nie sú sami. Vo veľkom vyrezávanom kresle z čierneho dreva, vystlanom mäkkými poduškami, sedel starec.
Mal na sebe splývajúce šaty, aké nosievali starí čínski cisári. Bob videl ich obrázky v knihách. Starec mal malú chudú tvár, žltú ako prezretá hruška. Pozeral na nich cez okuliare v zlatom ráme.
„Poďte bližšie,“ povedal potichu. „Sadnite si, vy decká, čo ste mi spôsobili toľko starostí.“
Bob a Čang kráčali izbou po kobercoch, ktoré boli také hrubé, že sa v nich skoro zabárali. Boli tam pripravené dva stolčeky, akoby čakali práve na nich. Posadili sa a začudovane pozerali na starca.
„Môžete ma volať pán Won,“ povedal im starý Číňan. „Mám stosedem rokov.“
Bob mu to celkom veril. Ešte nikdy nevidel takého starého muža. I keď sa nezdal byť slabý.
Pán Won pozrel na Čanga. „V tvojich žilách tiež prúdi krv nášho národa, svrček. Tvoja rodina má veľa spoločného so starou Čínou. Tvoj praprastarý otec si ukradol za nevestu našu kňažnú. Ale nie o tom chcem hovoriť. Ženy idú za hlasom svojho srdca. No tvoj praprastarý otec ukradol ešte čosi iné. Alebo podplatil niekoho, kto to pre neho ukradol. To však nič na veci nemení. Šnúru perál!“
Pán Won prejavil prvé známky rozčúlenia.
„Šnúru drahocenných perál,“ povedal. „Vyše päťdesiatrokov sa nevedelo, kde sa nachádzajú. Teraz sa znovu objavili. Musím ich mať.“
Trochu sa naklonil. Hlas mu zosilnel.
„Počujete, myšičky? Musím tie perly mať/“
Bob hrozne znervóznel, pretože veľmi dobre vedel, že pánu Wonovi perly nemôže dať. Rozmýšľal, ako sa asi cíti Čang. Čang, ktorý sedel vedľa neho, sa smelo ozval.
„Ctihodnosť,“ povedal, „my perly nemáme. Má ich niekto iný. Niekto, kto má rýchle nohy a smelé srdce, kto s nimi ušiel a kto ich vráti mojej tete. Pustite nás k nej, a my sa pokúsime presvedčiť ju, aby vám ich predala. Bude to však možné len vtedy, ak list, v ktorom sa niekto vydáva za príbuzného ženy môjho praprastarého otca, nie je pravdivý.“
„Nie je!“ povedal ostro pán Won. „Poslal ho niekto, kto chce narobiť zmätky, pretože by tiež chcel perly kúpiť. Ja ho poznám. Som bohatý, ale on je bohatší. Kúpi ich skôr, ako sa k nim ja dostanem. A preto …musím ich mat7“
Čang sklonil hlavu.
„Sme len malé myšičky,“ povedal, „a nemôžeme vám pomôcť. Tí, ktorí nás chytili, nechytia nášho priateľa. On má perly. Má odvahu a ujde im!“
„Tí babráci!“ Pán Won bubnoval prstami po operadle svojho dreveného kresla. „Zaplatia za to, že ho nechali ujsť!“
„Takmer ho chytili,“ odvetil Čang. „Nejako uhádli môj plán. Čakali v tichosti, kým som ja a za mnou môj priateľ prechádzal úzkym priechodom, kadiaľ by sa dospelý nedostal. Potom som začul, ako sa kotúľajú skalky. Zasvietil som baterkou, zbadal som niekoho a sotva som stačil zakričať priateľovi, keď nás chytil Jensen so svojimi chlapmi. A tak môj priateľ ušiel. Priechod bol príliš úzky na to, aby sa Jensen alebo jeho prisluhovači cezeň dostali.“
„Tí babráci!“ povedal pán Won. „Keď mi včera večer Jensen telefonoval, že má perly a dnes mi ich prinesie, varoval som ho, aby neurobil nejakú chybu. Teraz…“
Odmlčal sa. Odniekiaľ sa ozvalo zvonenie. Pán Won strčil ruku pod podušku na kresle a na Bobovo prekvapenie vytiahol telefón. Priložil si ho k uchu a počúval. Po chvíli ho znovu odložil.
„Udiali sa nové veci,“ povedal. „Čakajte.“
Ticho čakali. Bobovi sa zdalo, že ticho je čím ďalej väčšie, hoci vedel, že sú to nervy. Čo sa bude diať? Za jediný deň zažili toľko prekvapení, že teraz ich už takmer nič nemohlo prekvapiť.
Ale to, čo sa stalo, bola vari jediná vec, ktorú naozaj nečakali.
Červené dvere sa otvorili.
Do izby vošiel Peter Crenshaw, veľmi špinavý a bledý, ale odhodlaný.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář