Jupiter vyvoláva ducha
Jensena v nasledujúce ráno nechytili. Buď sa mu podarilo utiecť, ak naozaj poznal okolie tak dobre, ako sa chválil, alebo zahynul v nejakom neznámom kaňone. Rozhodne ho už nikdy nevideli. Pokiaľ ide o Harolda Carlsona, slečna Greenová, ktorá nechcela zažalovať svojho príbuzného, ho poslala preč a povedala mu, aby sa už nikdy nevrátil.
Bobov otec, keď už mal syna v bezpečí a získal príbeh pre svoje noviny, rýchlo sa vrátil do Los Angeles. Opísal zelené strašidlo ako žart a podrobne vyrozprával, čo sa prihodilo, nevynechajúc ani krádež perál a ich zničenie v bani pod skalou.
Ale chlapcom, ktorí sa zúčastnili na dobrodružstve, nepripisoval veľkú dôležitosť, aby sa o nich príliš veľa nehovorilo, a úplne vynechal pána Wona, o ktorom nemohol nič zistiť. Pyšné slová starého Číňana, že sa mu podarilo zostať pre svet záhadou, boli zrejme pravdivé.
Titus Jones telefonoval Jupiterovi, že Jonesov bazár môže zostať na deň-dva zatvorený, a tak Bob, Peter a Jupiter s radosťou zostali na návšteve u Čanga Greena. Teraz, keď už strach zo strašidla bol preč, robotníci sa vrátili a načas obrali a vylisovali zrelé hrozno. Chlapci si prezerali okolie a bolo im u Čanga dobre, hoci Bob si musel zopár dní oddýchnuť, pretože mal trochu presilenú nohu.
Trávil čas tým, že si robil poznámky o prípade.
Jupiter chcel vidieť banské chodby, ale keď videl Hrdlo a nízky priechod, cez ktorý sa ostatní museli plaziť, uznal, že bolo lepšie, že tam s nimi nebol. So svojou guľatou, zavalitou postavou by mohol v niektorom z nich celkom zaviaznuť.
Nakoniec sa Traja pátrači vrátili do Rocky Beach. Čoskoro po ich návrate si šerif Reynolds dal tú námahu, že chlapcov osobne navštívil a pochválil ich za to, že odhalili fígeľ so zeleným strašidlom.
„Neviete si ani predstaviť, aký som rád, že je to tak,“ priznal sa. „Chlapci, kedykoľvek budete potrebovať pomoc, obráťte sa na mňa. Aby ste vedeli, že to myslím naozaj vážne, tu máte maličkosť, ktorá sa vám môže zísť.“
Každému podal malú zelenú kartičku, na ktorej bolo napísané: Týmto sa potvrdzuje, že majiteľ je dobrovoľný externý spolupracovník polície v Rocky Beach. Žiadame občanov a inštitúcie, aby mu boli nápomocní pri jeho činnosti.
Samuel Reynolds náčelník polície
„Pána!“ zajasal Peter a Bob. Jupiter od radosti zružovel.
„Možno sa vám to niekedy zíde,“ povedal šerif. „Ak sa niečo prihodí a vy sa do toho pustíte, aspoň vás mnohí ľudia nebudú považovať za decká, ktoré všade pchajú nos.“
Odišiel, odprevádzaný nekonečnými slovami vďaky.
V nasledujúci deň, keď mal Bob poznámky hotové, vybrali sa navštíviť Alfréda Hitchcocka, ktorý sa veľmi zaujímal o všetky ich prípady odvtedy, ako sa rozhodol uviesť ich - ak si budú dobre počínať.
Chlapci sedeli v priestrannej pracovni, zatiaľ, čo si známy filmový a televízny režisér čítal podrobnosti prípadu. Občas prikývol a niekoľkokrát sa usmial.
Nakoniec odložil kopu papierov.
„Dobre ste to urobili, chlapci,“ povedal. „Úplné dobrodružstvo.“
„Ale mi to dalo do tela!“ vášnivo sa ozval Peter.
„Pochopil som, o čo šlo,“ pokračoval pán Hitchcock. „Harold Carlson chcel získať majetok, a preto si požičal od priateľov peniaze, hoci vedel, že ich nebude môcť vrátiť.
V tom mu pomohol Jensen. Potom pán Won, ktorý sa dozvedel, že v starom dome v Rocky Beach sa nachádzajú strašidelné perly, skúpil zmenky od Carlsonových priateľov a naliehal na pána Carlsona, aby mu zadovážil strašidelné perly.“
Naklonil sa dopredu a poklopal po papieroch.
„Ale čo ten pán Won?“ opýtal sa. „Ten ma zaujíma. Má stosedem rokov, pije perly, aby žil, a žije po starom. Dopočuli ste sa o ňom ešte niečo viac?“
Povedali, že áno. Vyrozprávali pánu Hitchcockovi, že niekoľko dní po tom, ako sa objavil článok Bobovho otca v novinách, prišli do Verdant Valley dvaja Číňania. Prosili, aby im dovolili pohľadať zvyšok perál, ktoré sa rozdrvili pod skalou. Pán Won by za to dal slečne Greenovej na zaplatenie hypotéky takú dlhú lehotu, akú by len potrebovala.
Slečna Greenová súhlasila. Dvaja chlapíci vliezli do bane so sochormi a vyšli von s nejakým prachom, ktorý mali uložený v malom koženom vrecku. Nikto nevedel, či to bol prach z perál, kostí alebo niečoho iného. Odišli bez slova. Pán Hitchcock zošpúlil ústa.
„Myslím,“ povedal, „že prach poslúži takisto ako samotné perly, ak ho tí dvaja naozaj našli. Hm, je to zaujímavé, vypiješ strašidelné perly, a budeš žiť dlhšie. Je to naozaj len povera. Alebo nie? Človek nikdy nevie.“
Uprel zrak na Jupitera Jonesa.
„Jones,“ povedal, „hoci si sa sám nezúčastnil na tomto dobrodružstve, zdá sa, že záhadu si rozlúštil ty. Dve otázky mi však nedajú pokoja.“
„Aké, pane?“ zdvorilo sa opýtal Jupiter.
„V tých poznámkach,“ pán Hitchcock poklopal po Bobovom zápisníku, „je zmienka o psíkovi, ktorého mal so sebou jeden muž na Zelenom panstve v tú noc, keď sa zjavilo strašidlo. Záhadu ti zrejme pomohol rozlúštiť tento pes. Chcel by som vedieť, ako. Čo urobil pes, že si prišiel na stopu?“
„Nuž, pán Hitchcock,“ odvetil Jupiter režisérovi, „keď som rozmýšľal o tom psovi, spomenul som si na jedného psa z príbehu Sherlocka Holmesa. Určite si spomínate, ako Sherlock Holmes povedal doktorovi Watsonovi, aby porozmýšľal o tom, čo zvláštne urobil pes v noci.“
„Pravdaže!“ Z výrazu tváre bolo vidieť, že pochopil. „Dr. Watson mu na to odvetil, že pes nerobil v noci nič. A Sherlock Holmes mu povedal, že to bola práve tá zvláštnosť!“
„Áno, pane,“ prikývol Jupiter.
Pán Hitchcock zalistoval v zápisníku a našiel jedno miesto. Ešte raz si ho prečítal.
„To je ono!“ zvolal. „Pes, ktorého muž niesol, neurobil nič. Iba trochu skučal, asi preto, že sa mu na rukách nepáčilo. Jones, klobúk dolu pred tebou, že si si všimol takú maličkosť.“
Peter a Bob vypleštili oči. Čo už môže povedať pes, ktorý nič nerobí?
„Nechápem,“ povedal Peter. „Pes teda nič nerobil. Ako je to potom?“
„Môj milý chlapče,“ odvetil mu Alfréd Hitchcock, „vo všeobecnosti sa tvrdí, že psy a mačky sú v prítomnosti nadprirodzenej bytosti veľmi nepokojné a vyplašené. Mačky vrčia a prskajú. Psy zavýjajú a utekajú. V každom prípade narobia krik. Ak tento pes nič nerobil, bolo to preto, lebo ho tam nemalo čo vyplašiť.
Z toho teda vyplýva, že to, čo ste videli vy a tí muži, nebolo naozajstné strašidlo, a preto si ho pes vôbec nevšímal.“
„Pána!“ zvolal Peter. „Tak je to teda. A my sme si to vôbec neuvedomili!“
„To nič,“ povedal pán Hitchcock. „Všetci si zaslúžite veľké uznanie. Peter, ty si prejavil veľkú odvahu, Bob vždy vedel nechať po sebe stopy, ktoré váš priateľ Jupiter zas vedel nájsť.“
Pán Hitchcock trochu zvraštil obočie.
„To mi pripomína,“ pokračoval, „že pán Won vás všetkých troch uspal pomocou hypnózy. Keď ste šli zo San Franciska, ty, Bob, si písal lístočky, v ktorých si žiadal o pomoc, a prestrčil si ich popod zadné dvere auta. Prečo ostatní spali, a ty nie?“
„Prešiel som pánu Wonovi cez rozum,“ usmial sa Bob. „Keď som videl, ako sa Čang a Peter zvalili a zaspali, hneď som vedel, čo to znamená. A keď to pán Won začal so mnou, jednoducho som sa zvalil, akoby som v tom okamihu zaspal. Lenže ja som nespal. Celý čas som bol hore.
A tak som mohol napísať lístočky. Ale skoro všetky odvial prudký vietor. Našťastie jeden sa zachytil na burine a Jupiter ho našiel.“
„Kto je šikovný, má šťastie,“ povedal pán Hitchcock. „Tak sa mi vidí, že v tomto prípade ste všetci traja prejavili veľkú šikovnosť. Veľmi rád ho ponúknem čitateľom.“
„Ďakujeme vám, pane,“ povedal Jupiter a všetci vstali. Boli takmer von z pracovne, keď pán Hitchcock na nich zavolal.
„Počkajte!“ povedal. „Zabudol som na tú najdôležitejšiu otázku.“ Uprene na nich pozrel.
„Keď to nebolo naozajstné strašidlo, čo ste to teda všetci videli?“ vypytoval sa. „Vznášalo sa to po chodbách, prechádzalo stenami - čo to bolo? Len mi nepovedzte, že to bola látka natretá svetielkujúcou farbou, pretože poznám lepšie triky.“
„Nie, pane,“ odvetil Jupiter. „Bolo to niečo oveľa šikovnejšie. Pochopil som to až vtedy, keď som si uvedomil, že pes nič nezaňuchal ani nezbadal, čo znamenalo, že tam vlastne nič nebolo. Môžem zatemniť pracovňu?“
Režisér prikývol. Jupiter stiahol žalúzie a zatiahol ťažké závesy na oblokoch. V pracovni bolo teraz polotma.
„Pozerajte na tamtú stenu,“ povedal.
Pán Hitchcock sa pozrel. Na bielej stene sa nečakane zjavila zelenkastá svetelná škvrna. Vyzerala ako strašidelný Jupiter Jones v bielej plachte. Pomaly sa zakrádala k šatníku, a potom, zmizla z očí, akoby prešla dvermi.
„Zaujímavé,“ povedal pán Hitchcock, keď Peter a Bob odhŕňali závesy. „Za určitých okolností by to bolo celkom presvedčivé strašidlo.“
„A k tomu ešte príšerný výkrik, dom, v ktorom straší, skutočne všetko, čo bolo k tomu potrebné,“ vyhlásil Peter, „však Bob?“
Bob prikývol. Pán Hitchcock si prezeral nejakú vec, ktorú mu podal Jupiter. Vyzerala ako väčšia baterka. Vo vnútri však bola malá baterka a šošovky.
„Je to vlastne miniatúrny premietač,“ vysvetľoval Jupiter. „Premietajú sa na ňom diapozitívy. Ale ak sa diapozitív s nejakou strašidelnou postavou nezaostrí, keď sa premieta na tmavom pozadí, a ešte k tomu v dome, v ktorom straší, môže z toho byť celkom presvedčivé strašidlo.“
„A lúč svetla sa môže celkom pokojne pomaly zakrádať popri stene a vyletieť po schodoch,“ súhlasil pán Hitchcock. „Veľmi dôvtipné. Pánu Carlsonovi to dal pán Won, však?“
„Áno, pane,“ prikývol Jupiter. „Vtedy, keď pán Carlson s falošnými fúzmi a s hlbokým hlasom, aby ho nikto nepoznal, priviedol tých mužov do domu, aby im ukázal strašidlo, niesol prístroj jednoducho v ruke. Každý si myslel, že je to obyčajná baterka.
Niekoľkí mali naozajstné baterky, nikto si teda nevšimol, že táto jedna nesvietila. Namiesto toho pán Carlson premietal obraz strašidla po stenách a dverách. Keď stlačil malý gombík, obraz zmizol, akoby prešiel cez stenu.
A keď vo Verdant Valley odprevádzal slečnu Greenovú do izby, zostal stáť vonku, zatiaľ čo ona vošla do tmavej izby. Spoza nej premietol na stenu obraz strašidla. Keď vykríkla a zapálila svetlo, jednoducho položil premietač do vrecka, utekal k nej a chytil ju, a keď tam všetci pribehli, šúchal jej zápästie.
Bolo to veľmi presvedčivé strašidlo, až dovtedy, kým som neprišiel na to, že na Zelenom panstve musel niekto byť, kto kričal, že psík nezacítil nijakú nadprirodzenú bytosť a že pán Carlson bol so slečnou Greenovou sám, keď uvidela strašidlo. Mohol to urobiť len on.“
Jupiter si vložil malý premietač späť do vrecka.
„Odložíme si ho ako spomienku na tento prípad,“ povedal. Potom sa všetci obrátili a odišli.
Režisérovi pohrával na perách úsmev, keď hľadel za nimi, ako odchádzajú. Ani sám Sherlock Holmes by nebol lepšie rozlúštil záhadu zeleného strašidla!
dik
(hurikan , 23. 4. 2016 18:02)