Nešťastné pošmyknutie
„Jupiter!“ zazvonil hlas Matildy Jonesovej do jasného, slnkom zaliateho kalifornského rána. „Poukladaj tieto železné tyče k ohrade. Peter! Pomôž ich Jupiterovi poodnášať. Bob, dúfam, že si všetko značíš a kontroluješ!“
V Jonesovom bazári mali rušný deň. Bob Andrews sedel na prevrátenej vani a usilovne kontroloval dodaný tovar. Pritom hútal, či sa vôbec dostanú do Hlavného stanu, aby sa mohli poradiť. Prešli už dva dni, čo sa Jupiter a Peter rozprávali so Šeptošom, no doteraz sa nemohli zísť. Pani Jonesová ich naháňala až strach. A keď ich nezapriahla do roboty ona, Bob mal zase prácu v knižnici a Peter musel pomáhať pri domácich prácach.
Pán Jones bol na obchodnej pochôdzke, takže na dvor jednostaj prichádzali nekonečné zásoby nového materiálu. V tomto zhone môže prejsť aj týždeň, kým nájdu trochu pokoja, aby si mohli na chvíľku sadnúť a zamyslieť sa nad niektorými záhadnými vecami, s ktorými sa stretli.
Chvíľka oddychu nadišla pre chlapcov okolo poludnia, keď pani Jonesová zazrela vchádzať bránou do dvora ich najväčšie nákladné auto plné materiálu.
Jupiterov strýko Titus Jones, územčistý muž s dlhým nosom a s veľkými čiernymi fúzmi, sedel na samom vrchu nákladu v nádhernom starožitnom vyrezávanom drevenom kresle ako kráľ na tróne. Keď sa pán Jones vybral na obchodnú pochôdzku, pokúpil všetko, čo vyhovovalo jeho vkusu. Nákladné auto zastalo a pani Jonesová zhíkla: „Pre zmilovanie božie! Titus Andronicus Jones, čo si to zasa pokúpil! Chceš nás priviesť na mizinu?“
Pán Jones im zakýval fajočkou, druhou rukou pridržiavajúc veľký zväzok kovových rúr čudného tvaru. Bol to asi dva a pol metra vysoký bytový organ.
„Matilda, kúpil som organ,“ zavolal pán Jones na manželku svojím zvučným hlbokým hlasom. „Budem sa na ňom učiť hrať. Hans... Konrád, sem sa! Musíme túto cennú hudobnú relikviu opatrne zložiť na zem.“
Hans šiel za ním a Konrád pripevňoval píšťaly organa na žeriav umiestený v zadnej časti nákladného auta. Keď s tým bol hotový, Hans všetko prekontroloval a náklad opatrne spustil na zem.
„Organ!“ Matilda Jonesová bola taká ohromená, že zabudla rozkázať chlapcom, aby pokračovali v práci. „Prepánajána, čo budeš robiť s organom?“
Pán Jones si zabafkal z fajočky. „Naučím sa na ňom hrať, duša moja,“ povedal. „Koniec koncov, kedysi som hrával v cirkuse na kaliope.“
Hans a Konrád podľa pokynov pána Jonesa zložili z nákladného auta ostatné časti organa. Títo dvaja bratia boli Bavori. Obaja boli mocní, asi dva metre vysokí plavovlasí mládenci. Dokázali zdvihnúť takmer všetko na svete.
Pán Jones sa rozhodol postaviť organ v ohrade, čo najbližšie k domu. Hans a Konrád ťahali a zdvíhali a nosili, až boli napokon všetky časti organa na kope a čakali na zmontovanie.
„Toto je naozajstný píšťalový organ. Hrá sa na ňom tak, že sa vháňa prúd vzduchu do píšťal,“ pyšne povedal pán Jones chlapcom. „Tento vzácny exemplár som našiel cestou do Los Angeles v malom divadle, ktoré sa má búrať.“
„Pane na nebesiach!“ zavzdychala pani Jonesová. „Som naozaj rada, že bývame tak ďaleko od najbližších susedov.“
„Keby sme tu mali naozaj veľký píšťalový organ,“ povedal chlapcom pán Jones, „taký, aké bývajú v koncertných sieňach, mohli by sme doň namontovať také veľké píšťaly, viete, takej dĺžky a rozmerov, ktoré vydávajú také nízke zvuky, že ich ľudské ucho nezachytí.“
„Strýko Titus, ale ak ich nepočuť, možno ich potom nazývať zvukmi?“ spýtal sa Jupiter.
„Niekto ich azda počuje - možno napríklad slony. Slony majú velikánske uši,“ uškrnul sa pán Jones.
„Načo je komu dobrý organ, čo vydáva také zvuky, ktoré človek nepočuje?“ spýtal sa Peter. „Myslím, že sa sotva nájdu slony, čo by počúvali organovú hudbu.“
„Neviem, chlapci moji, neviem,“ odvetil Titus Jones. „Myslím, že veda by ich mohla na niečo využiť, keby sa o to pokúsila.“
„Koniec koncov,“ pridal sa Bob, „aj na psy sú píšťalky, ktoré my nepočujeme, lebo vydávajú veľmi vysoké tóny.“
„Správne, chlapče,“ súhlasil pán Jones. „Azda v cirkuse by si mali zhotoviť píšťalky na slony, ktoré by boli pravým opakom píšťaliek na psy. Namiesto vysokých tónov by vydávali nízke.“
„Subsonické,“ dodal Jupiter. „Zvuky, či skôr vibrácie príliš nízke, nepočuteľné, sú subsonické zvuky alebo podzvuky. Zvuky príliš vysoké pre ľudské ucho sú ultrasonické.“
Všetci boli takí zaujatí organom, že si nevšimli modré športové auto, ktoré prefrčalo bránou a zabrzdilo tesne za nimi. Šofér - vysoký, vyziabnutý dlhonosý mládenec - hlasno zatrúbil. Všetci traja spolujazdci vybuchli v hlasitý smiech.
„Dlháň Norris!“ vykríkol Peter, keď zbadal vykĺznuť z auta vysokého mládenca.
„Čo ten tu chce?“ spýtal sa Bob.
Norrisovci trávievali v Rocky Beach iba niekoľko mesiacov v roku, ale podľa názoru Petra, Boba a Jupitera to bolo až priveľa. E. Skinner Norris, preceňujúc svoju inteligenciu a využívajúc výhodu, že jazdí na vlastnom aute, sa všemožne usiloval stať sa vodcom svojich rovesníkov. Väčšina chlapcov a dievčat v meste ho ignorovala. Podarilo sa mu však získať niekoľko dobrých kamarátov. Priťahovali ich peniaze, čo s nimi ľahkomyseľne utrácal, a večierky, ktoré usporadúval. Títo v ňom ešte väčšmi upevňovali pocit dôležitosti.
Dlháň Norris niesol v ruke škatuľu od topánok prikrytú vrchnákom a blížil sa k Trom pátračom. Jeho priatelia ho sledovali z auta a chichúňali sa. Prv ako k nim pristúpil, vybral z vrecka veľkú lupu a predstieral, že si prezerá dvor, plný všakovakého haraburdia. Pán Jones a jeho pomocníci zatiaľ skladali jednotlivé časti organa.
„Ó, pravdaže,“ povedal, usilujúc sa rozprávať čistou angličtinou, čo mu išlo mizerne. „Myslím, že sme na pravom mieste. Toľko haraburdia možno nájsť iba v Jonesovom bazári.“
Jeho snahu byť vtipný povzbudzoval z auta hurónsky smiech. Peter zaťal päste.
„Čo chceš, Dlháň?“ opýtal sa rázne.
E. Skinner Norris sa tváril, že nepočuje. Obrátil sa s lupou k Jupiterovi, akoby si ho cez ňu dôkladne prezeral, a potom si ju vložil späť do vrecka.
„Pane, vy nemôžete byť nik iný ako Jupiter MacSherlock, svetoznámy detektív,“ povedal, ďalej sa usilujúc hovoriť čistou angličtinou. „Som nesmierne rád, že sa mi dostalo tej cti. Chcel by som vám totiž zveriť prípad, s ktorým si nevedel rady celý Scotland Yard. Ide o beštiálnu vraždu nevinnej obete. Som presvedčený, že vy ho rozriešite.“
Už keď podával Jupiterovi škatuľu od topánok, všetci traja chlapci bezpečne vedeli, čo v nej je. Podľa zápachu, čo z nej vychádzal, to nebolo ťažké uhádnuť. Napriek tomu Jupiter otvoril škatuľu a pozrel sa do nej. Dlháň Norris so širokým úsmevom čakal, ako zareaguje.
V škatuli bola veľká krysa, ktorá sa už dávnejšie rozlúčila so životom.
„Domnievate sa, že budete schopný rozriešiť tento ohavný zločin, MacSherlock?“ spýtal sa E. Skinner Norris. „Ponúkam primeranú odmenu za dolapenie páchateľa. Päťdesiat známok.“
Jeho spoločníci v aute zrejme pokladali žart za geniálny. Ale Jupiter nepohol ani brvou, iba pomaly a dôstojne prisvedčil.
„Chápem tvoju túžbu urobiť zadosť spravodlivosti, Dlháň,“ povedal, „lebo vidím, že obeťou sa stal jeden z tvojich najlepších priateľov.“
Smiech v aute stíchol, akoby uťal, a po chlapcových vpadnutých lícach sa začal rozlievať rumenec.
„Môj predbežný prieskum,“ pokračoval Jupiter, „naznačuje, že pravdepodobne zomrel na poruchu tráviaceho systému, keď sa pokúsil zožrať chvastúnstvo človeka, ktorého totožnosť nateraz ešte musí zostať skrytá za iniciálkami E. S. N.“
„Myslíš, že si vtipný, čo?“ spýtal sa zlostne Dlháň Norris. Mal tú smolu, že vždy stratil výrečnosť práve vo chvíli, keď ju najviac potreboval.
„Zišlo mi na um, že pre teba čosi mám,“ povedal Jupiter a odložil škatuľu na kopu starého železa. Len zo dva kroky odtiaľ stála kancelária Jonesovho bazára. Jupiter vbehol dnu a vzápätí sa vrátil s baterkou, ktorú s Petrom našli v Čiernom kaňone.
„Sú na nej vyryté iniciálky E. S. N.,“ povedal. „Že by znamenali E. Skinner Norris?“
„Mohli by tiež znamenať Extra Slabý Nervák,“ navrhol Peter a uškrnul sa. „Dlháň, tuším v poslednom čase trénuješ beh, čo?“
„Daj to sem!“ Dlháň Norris chňapol po baterke a vytrhol ju Jupiterovi z rúk. Obrátil sa a rýchlo nasadol do auta.
„Pátrači!“ posmieval sa trom chlapcom. „To je do popuku! Každé dojča v meste sa vysmeje takému nápadu.“
Naštartoval auto, cúvol a vyrazil von bránou. Jupiter, Peter a Bob hľadeli za ním, ako odchádza.
„Vedel som, že mi vtedy vzal v knižnici tú navštívenku,“ ozval sa Bob. „Teraz vie všetko. Vie, že sme sa stali Tromi pátračmi.“'
„Veď chceme, aby to vedeli všetci,“ povedal Jupiter. „Ale to nás zaväzuje, aby sme nestroskotali hneď na prvom prípade.“
Poobzeral sa na všetky strany. Strýko, Hans a Konrád boli práve za stenou. Motali sa okolo organa. Teta sa vrátila do domu, aby pripravila obed.
„Teraz nás nik nepozoruje,“ povedal. „Ak sa poponáhľame, môžeme si urobiť krátku schôdzku, kým nás teta Matilda nezavolá na obed.“
Vyrazil k Tunelu číslo dva.
A vtedy sa to stalo. Jupiter, zaujatý svojimi plánmi, stúpil na kus rúry, tá sa mu zvrtla pod nohou, pošmykol sa a padol na zem. Keď sa zo všetkých síl pokúšal posadiť, Bob a Peter zbadali, ako zatína zuby.
„Vyvrtol som si členok,“ povedal. A keď si vytiahol nohavicu, aby sa o tom presvedčil, videl, že členok mu už puchne. „Obávam sa,“ poznamenal váhavo, „že budem potrebovať lekárske ošetrenie.“