Jupiter má podozrenie
Na druhý deň ráno sa Traja pátrači zišli v Hlavnom stane na schôdzku. Peter a Bob vyčítali Jupiterovi z tváre, že od minulého večera veľa premýšľal. Ale on sa vôbec neponáhľal ukojiť ich zvedavosť. „Nemám rád dohady,“ povedal. „Najprv musíme mať poradu. A nemôžeme začať, kým nepríde Hamid.“
Peter pozeral do Vševida a videl, že do bazára práve prišiel taxík a vystúpil z neho Hamid. Rýchlo prešiel Tunelom číslo 2, aby priviedol Hamida tou istou cestou dnu. Keďže Hamid bol ich klient a skôr či neskôr sa vráti do Líbye, neprekážalo im, že sa dozvie o ich skrytom Hlavnom stane.
„Zoznámte sa, Hamid,“ povedal Peter, „toto je Bob Andrews, ktorý má na starosti záznamy a výskum, a toto je Prvý pátrač Jupiter Jones.“
„Veľmi ma teší,“ povedal zdvorilo malý Líbyjčan. „A teraz,“ začal Jupiter, „by som rád podrobne počul všetko, čo sa ti, Peter, prihodilo včera večer, odvtedy, ako sme sa rozišli. Bob, rob poznámky.“
Peter začal rozhovorom u pani Banfryovej o jej stratenom kocúrovi, potom spomenul svoj príchod do domu profesora Yarborougha i všetky ostatné dobrodružstvá toho večera. Bob, ktorý sa okrem písania na stroji naučil aj tesnopis, mal čo robiť, aby to všetko zaznamenal. To, ako sa Peter a Hamid viezli v ukradnutom sarkofágu, počul prvý raz. „Pánabeka!“ zhíkol, keď Peter skončil. „Naozaj ste boli v sklade, kde tí zlodeji schovali sarkofág? A to ani neviete adresu?“
„Vravím ti, že sme vzali nohy na plecia. Nemali sme čas zastavovať sa a čítať názvy ulíc. Polohu toho skladu môžem určiť len približne v okruhu dvadsiatich blokov.“
„Dvadsať blokov!“ zvolal Bob. „To aby sme prehľadali štyristo ulíc, ak vezmeme územie s dvadsiatimi blokmi na každej strane. A ak čo len polovica ulíc je spojená uličkami, tak...“
„Nezabúdaj, že Peter poznačil dvere skladu naším tajným znakom,“ prerušil ho Jupiter. „Keď nájdeme otázniky, budeme vedieť, že sme na mieste.“
„Ale máme na to len jeden deň!“ rozčuľoval sa Bob. „A prehľadať všetky tie uličky...“
„Mám plán,“ nedal mu dohovoriť Jupiter. „Ale treba na to istý čas. Teraz pouvažujeme o čudnom tajomstve múmie, ktorá profesorovi šepká.“
„Múmia Ra-Orkona, predka rodu Hamidovcov!“ zvolal Hamid. „Vieš, ako ju možno nájsť?“
Jupiter si potiahol peru. „Ešte nie,“ odvetil. „Ale musím ťa opraviť, Hamid. Nemyslím, že Ra-Orkon je predkom tvojej rodiny.“
Hamid pozrel na neho s hnevom a potom v pomykove zaprotestoval. „Ale Sardon povedal, že je,“ vyhlásil tvrdohlavo. „A Sardon je čarodejník. Má dar jazyka a veštectva. Dostal sa do tranzu a hovorili s ním duchovia. Má veľkú moc a môj otec vie, že vravel pravdu. A ja tiež.“
„Je pravda,“ súhlasil Jupiter, „že asi pred tritisíc rokmi líbyjskí králi dvadsiatej dynastie ovládli Egypt.“
„A Ra-Orkon bol líbyjský princ. Sardon to povedal,“ tvrdil Hamid.
„Možno bol,“ pripustil Jupiter. „Ale ani profesor Yarborough nevie, kto bol Ra-Orkon a kedy bol pochovaný. Mohol byť líbyjským princom, ale to ešte neznamená, že je tvojím predkom.“
„Sardon to povedal!“ trval Hamid zaťato na svojom. „Čarodejník Sardon vravel pravdu.“
„Nie celkom,“ odporoval Jupiter. „Zmýlil sa v kocúrovi. A ak klamal v jednej veci, mohol si vymyslieť aj ostatné.“
„Nerozumiem,“ mračil sa Hamid. „Tak podľa teba,“ začal Jupiter, „čarodejník Sardon povedal, že keď prídeš sem, do Ameriky, na znak toho, že hovoril pravdu, zjaví sa ti duch Ra-Orkona, prevtelený do jeho obľúbeného líbyjského kocúra s rôznofarebnými očami a čiernymi prednými labkami.“
„Presne tak,“ povedal Hamid pevne. „A to sa stalo. Duch Ra-Orkona v podobe kocúra sa minulý týždeň v noci záhadne zjavil v mojej izbe.“
„To je práve to,“ začal Jupiter, ale Peter ho prerušil otázkou. „Čo je to vlastne prevtelenie? Čosi sa mi o tom marí, ale nie som si istý.“
„V Oriente,“ vysvetľoval Jupiter, „mnohí nábožní ľudia veria, že po smrti sa narodia znovu, niekedy v podobe nižšieho živočícha alebo dokonca hmyzu. To sa nazýva prevtelenie.“
„Áno,“ povedal Bob a doložil: „A skôr či neskôr sa znovu premenia na ľudské bytosti.“
„Ra-Orkonov duch zobral na seba podobu svojho obľúbeného líbyjského kocúra, ktorý bol pochovaný spolu s ním,“ povedal Hamid. „Kocúr má rôznofarebné oči a čierne predné labky, tak, ako vravíš, Prvý pátrač.“
„Veď to je práve to,“ odvetil Jupiter. „Chcem vám niečo ukázať. Niečo veľmi dôležité.“
Zmizol v malom priľahlom laboratóriu a vrátil sa s pradúcim kocúrom v náručí.
„Ra-Orkon!“ zvolal Hamid. „Ctihodný predok. Som šťastný, že si v bezpečí.“
„Našli sme ho včera v kríkoch u profesora Yarborougha,“ povedal Jupiter. „Zobral som ho so sebou, aby som sa oň postaral. Ale teraz dávajte dobrý pozor.“
Jupiter vytiahol vreckovku a namočil ju do nejakého rozpúšťadla. Potom ňou potrel jednu z kocúrových predných labiek. Na vreckovke sa objavila čierna škvrna a labka zostala biela. „Kocúr má v skutočnosti biele labky,“ povedal Hamidovi. „Vidíš? Je to naozaj Sfinx pani Banfryovej. Mal labky zafarbené na čierno, aby vyzeral ako kocúr, o ktorom Sardon predpovedal, že sa ti zjaví.“
Peter už chápal, čo mal Jupiter na mysli, keď povedal, že kocúr je zamaskovaný. „Pána!“ zvolal. „Prečo by niekto maskoval kocúra?“
Malý Hamid sa načiahol za kocúrom. Prezeral si bielu labku, ktorá ešte pred chvíľou bola čierna. „Naozaj! Mačka bola zafarbená. To nie je Ra-Orkonov duch. Čarodejník Sardon výslovne povedal, že mačka, ktorá sa zjaví, bude mať predné labky čierne, ako mal kocúr Ra-Orkona.“
„To znamená,“ povedal Jupiter a znovu sa posadil, „že kocúr pani Banfryovej bol zamaskovaný, aby si uveril, že Sardonovo proroctvo sa vyplnilo.“
„Ale prečo?“ čudoval sa Hamid.
„Prečo?“ vyhŕklo z Petra ako ozvena.
„Aby Hamidov otec a Achmed uverili, že Ra-Orkon je predkom Hamidovcov, a snažili sa dostať múmiu Ra-Orkona od profesora späť,“ vysvetľoval Jupiter. „Som si istý, Hamid, že Ra-Orkon vôbec nie je tvojím predkom.“
„Ra-Orkon je náš predok!“ Hamidove čierne oči sa zaligotali. Bolo vidno, že už má slzy na krajíčku a len horko-ťažko ich potláča.
Jupiter zmenil predmet rozhovoru. „Pravda vyjde na svetlo, keď zistíme, kto a prečo ukradol Ra-Orkona,“ povedal taktne. „Peter už povedal, čo vedel, a teraz by si nám aj ty, Hamid, mohol prezradiť to, čo si rozprával včera večer Petrovi, aby si Bob mohol urobiť poznámky.“
Hamid rád privolil. Povedal im o chromom, poloslepom čarodejníkovi, ktorý prišiel do ich domu, i o Sardonovom tranze, keď Ra-Orkonov duch prehovoril jeho perami, prosiac Hamidovho otca, aby ho vyslobodil z krajiny barbarov. Ďalej rozprával o tom, ako on a Achmed prišli do Ameriky a prenajali si dom blízko domu profesora Yarborougha. Potom Achmed požiadal profesora, aby vrátil Ra-Orkona, ale keď odmietol, Achmed podplatil bratov Magasayovcov, aby mu dovolili hrať úlohu profesorovho záhradníka. Tak mohol byť vždy nablízku a striehnuť, či sa mu nenaskytne príležitosť získať múmiu.
„Doparoma!“ zvolal Bob pri týchto slovách. „Tak to sa Achmed celý ten čas potuloval okolo domu. To on ťa schmatol, keď ťa Peter zazrel v kroví. Žiaden div, že sa ti podarilo utiecť!“
„Achmed mi povedal, aby som ho uhryzol do ruky, a ja som ho poslúchol,“ odvetil pyšne Hamid. „Achmed je veľmi múdry.“
„Povedz, Hamid,“ spýtal sa ho Jupiter, „vedeli ste ty a Achmed o údajnej Ra-Orkonovej kliatbe?“
„Pravdaže,“ prisvedčil Líbyjčan. „Sardon nám o nej povedal. Povedal, že Ra-Orkon nebude môcť odpočívať, kým mu nevrátime pokoj.“
„Vyskytli sa tu ešte určité záhadné okolnosti,“ pokračoval Jupiter. „Zvalila sa Anubisova socha. Spadla maska zo steny. Dedukujem, že všetko toto spôsobil Achmed.“
„Áno,“ uškrnul sa Hamid a vyceril svoje biele zuby. „Ako záhradníka v montérkach si ho nikto nevšímal. Stál vonku za veľkými dverami a dlhou tyčou, ktorú prestrčil cez škáru medzi oknom a stenou, posotil Anubisa. Potom zhodil aj masku zo steny. A odstránil aj maltu okolo tej kamennej gule, takže sa skotúľala. Snažil sa vystrašiť profesora, aby sa vzdal Ra-Orkona.“
„Myslel som si to,“ zamrmlal Jupiter. „S pomocou záhradníka, ktorý vyzerá dôveryhodne, ale v skutočnosti je to maskovaný protivník, sa môže stará egyptská kliatba veľmi ľahko vyplniť.“
„To by šlo,“ súhlasil Peter. „Ale ako vysvetlíš, že ukradli Ra-Orkona? Hamid sa zaprisahal, že Achmed s tým nemá nič do činenia. A kto ukradol kocúra pani Banfryovej? A prečo ho zamaskoval a strčil do Hamidovej izby? Všetky tieto záhady sa mi ešte vidia príliš tajomné.“
„Aj mne,“ poznamenal Bob. „A to sme ani nespomenuli, že múmia šepká. To Hamid nevie. Ako to chceš vysvetliť?“
„Len pekne po poriadku,“ povedal Jupiter povýšené. „Hamid, naozaj si videl, že tí dvaja chlapi, Joe a Harry, ukradli Ra-Orkona?“
„Áno,“ prikývol Hamid. „Včera večer Achmed vravel, že ho uhryznutá ruka bolí a že si chce trochu oddýchnuť. Keď sa zotmilo, vykradol som sa na cestu, aby som mohol pozorovať profesorov dom. Kocúr šiel za mnou. Prišiel som práve vtedy, keď dvaja muži vyniesli z domu v plátne zabaleného Ra-Orkona a naložili ho na auto.“
„To bolo vtedy, keď sme odišli k profesorovi Freemanovi,“ doplnil ho Bob.
„Nevedel som, čo robiť, a tak som len čakal,“ pokračoval Hamid. „Potom prišiel pátrač Peter. Pozoroval som ho ukrytý v kroví. Chodil po dome, potom vyšiel na terasu a vzal môjho kocúra. Myslel som si, že to ste vy ukradli Ra-Orkona a teraz chcete ešte aj kocúra. Veľmi som sa nahneval a napadol som ho. Je mi to ľúto, Peter.“
„Nič sa nestalo,“ odvetil Peter. „Vlastne nám to pomohlo, aby sme sa dali dokopy a spoločnými silami vyriešili toto tajomstvo.“
„Hm.“ Jupiter si zamyslene poťahoval peru. „I keď je celá záležitosť komplikovaná, potiaľto je všetko jasné.“
„To tvoje konštatovanie,“ vyhlásil Peter, „je zároveň komplikované i nejasné. Podľa mňa je celá záhada väčší zabijak ako čokoľvek predtým.“
„Chcel som povedať, že máme všetky fakty. Teraz z nich musíme vyvodiť nejaký záver.“
Bob by si bol veľmi želal, aby sa aspoň trochu vyznal vo faktoch, ktoré zapisoval. Čím viac o nich premýšľal, tým viac sa mu v hlave zamotávali.
„Myslím,“ pokračoval Jupiter, „že ak nájdeme miesto, kde je ukrytý sarkofág, budeme na dobrej ceste k rozriešeniu celej záhady. Navrhujem, aby sme vyhľadali tajný sklad a potom čakali. Niet pochýb, že dnes večer Harry a Joe dopravia sarkofág záhadnému zákazníkovi, ktorý už má ukradnutú múmiu. Budeme ich sledovať, a tak sa dostaneme k tomu prefíkanému zločincovi v pozadí a získame múmiu späť.“ Jupiterovi zrejme lichotila myšlienka, že chytia niekoho, koho možno nazvať prefíkaným zločincom. „Keď budeme mať zločinca, múmiu i sarkofág, ľahko objasníme aj ostatné záhady.“
„Úžasné,“ povedal Peter ironicky. „Proste úžasné. To aby sme už aj tam boli, ak máme medzi toľkými uličkami nájsť tajný znak, ktorý som nakreslil. Môže nám to trvať týždeň i dva, a my máme k dispozícii iba osem alebo deväť hodín.“
„Mám iný plán,“ povedal Jupiter. „Dnes ráno som už podnikol isté kroky. Pamätáte sa na spojenie 'Od ducha k duchovi', ktoré sme použili v prípade zajakavého papagája?“ Chlapci sa dobre pamätali. Tento Jupiterov výmysel im vtedy pomohol rozriešiť prípad.
Ale Hamid bol zarazený. „Prosím vás, čo je to 'Od ducha k duchovi'?“
„Je to metóda,“ vysvetľoval Jupiter, „ktorou získavame informácie. Zavoláme niekoľkým chlapcom a každého z nich požiadame, aby zavolal ďalších, a tí zase ďalších, takže nakoniec stovky alebo dokonca tisícky chlapcov v celom Los Angeles sa snažia dozvedieť niečo, čo chcú vedieť Traja pátrači. Ak niekto získa potrebné informácie, zavolá nám do Hlavného stanu. V prípade zajakavého papagája sa nám ozval akýsi Carlos. Jeho strýko predával záhadné papagáje, ktoré boli hlavným kľúčom k tomu vzrušujúcemu prípadu.“ Hamid počúval s veľkým záujmom. „Dnes ráno som zatelefonoval piatim chlapcom, ktorých otcovia robia v Los Angeles. Požiadal som ich, aby zavolali priateľom, ktorých otcovia robia v meste. Každý chlapec má poprosiť svojho otca, nech dáva pozor na modré otázniky, nakreslené na dverách skladu, a ak ich zbadá, aby si zapísal adresu. Na vysvetlenie som im povedal, že prvý chlapec, ktorý dodá žiadanú informáciu, dostane odmenu. O tom, aká odmena to bude, porozmýšľame neskôr. Teraz sa pozrieme, ako pokračuje môj plán.“
Zdvihol slúchadlo a vytočil číslo. Mal krátky rozhovor s priateľom, ktorý si vďaka malému mikrofónu a zosilňovaču všetci mohli vypočuť. Chlapec mu oznámil, že podľa dohovoru zavolal piatim kamarátom a tí všetci požiadali otcov, aby sa poobzerali po modrých otáznikoch. Pravda, musia čakať, kým sa otcovia okolo šiestej vrátia domov.
„'Od ducha k duchovi' funguje,“ povedal Jupiter, keď zložil slúchadlo. „Len škoda, že nemôžeme čakať informácie skôr než pred večerom. Času nemáme nazvyš, ale keď budeme mať šťastie, pôjdeme priamo na miesto. Teraz by som sa mal pozhovárať ešte s profesorom Yarboroughom.“
„Ale tvoja teta ťa nikam nepustí,“ pripomenul mu Peter. „Počul som, keď vravela, že sa musíš pustiť do práce, len čo skončíme našu schôdzku.“
„Hm. To je pravda,“ prikývol Jupiter. „Radšej mu zavolám. A ty, Bob, medzitým odprevaď Hamida a zavolaj pre neho taxík.“
„Dobre.“ Hamid vstal a povedal: „Niekedy vás zoznámim s Achmedom, Prvý pátrač Jupiter. On si myslí, že všetci americkí chlapci sú pojašení, nevychovaní a nevážia si starších. Dokážem mu, že niektorí z nich sú naozaj veľmi šikovní.“
„Ďakujem ti, Hamid,“ povedal Jupiter, zjavne potešený jeho slovami. „Mimochodom, nevyrozprával si Achmedovi všetko, čo sa ti prihodilo, však?“
„Povedal som iba, že som vás najal, aby ste mi pomohli nájsť Ra-Orkona a sarkofág. Hundral a tvrdil, že je hlúposť žiadať deti, aby robili mužskú robotu, a tak som mu už nepovedal ani slovo.“
„To je dobre,“ potešil sa Jupiter. „Dobre, že si mu viac neprezradil. Všimol som si, že keď chlapci robia niečo dôležité, dospelí sa vždy snažia radiť im a často tým všetko pokazia. V tomto prípade treba zachovať všetko v tajnosti, pretože ani profesor Yarborough, ani rod Hamidovcov si neželá, aby sa o tom dozvedela verejnosť.“
„To je pravda,“ súhlasne prikývol Hamid. „Kedy sa znovu stretneme?“
„Príď dnes večer okolo šiestej,“ odvetil Jupiter. „Dovtedy, ak budeme mať šťastie, dozvieme sa adresu skladu, kde je schovaný sarkofág.“
„Prídem. Vezmem si taxík. Achmed má dnes veľa práce. Povedal, že musí navštíviť veľa zákazníkov.“
Zdvorilo sa uklonil a nasledoval Boba, ktorý ho cez Tunel číslo 2 vyviedol z Hlavného stanu.
„Hamid je fajn chlapec,“ ozval sa Peter, keď odišli. „Ale od začiatku rozhovoru som pozoroval tvoju tvár, Jupiter. Zdá sa, že ti niečo prišlo na um. Tušíš už, kto ukradol Ra-Orkona, však?“
„Mám podozrenie. Vravel si, že o kocúrovi pani Banfryovej a jeho očiach sa veľa popísalo v časopisoch i novinách a že boli uverejnené aj jeho fotografie.“
„Presne tak. Pani Banfryová mi tie časopisy aj ukázala.“
„Predstav si, že niekto potrebuje líbyjského kocúra s rôznofarebnými očami. Celkom ľahko sa o ňom mohol dozvedieť z novín. A pretože Sfinx, na rozdiel od typických čistokrvných líbyjských mačiek je veľmi prítulný, nebolo ťažké ukradnúť ho a zafarbiť mu labky. Uvažuj! Kto sa tak veľmi dožadoval Ra-Orkona? Kto má najľahší prístup do Hamidovej izby? Kto vedel všetko o kliatbe a snažil sa vymámiť Ra-Orkona od profesora?“
Peter sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: „Záhradník. Totiž Achmed, zástupca Hamidovho otca, preoblečený za záhradníka.“
„Výborne. Je veľmi dôležité, aby mal pôvodný sarkofág, ak chce doň vrátiť múmiu. Či nie?“
„Samozrejme. Ale Hamid sa dušuje, že Achmed nič nevie a s krádežou nemá nič spoločné.“
„A Hamid tomu aj verí. Ale nezbadal si, že dospelý muž sa málokedy zdôverí so svojimi plánmi chlapcovi, hoci by to bol i syn jeho zamestnávateľa? Možno Achmed má nejaký tajný plán, ako sa zmocniť múmie, a potom povie Hamidovmu otcovi, že musel za ňu zaplatiť vysokú cenu, aby ju získal. Prirodzene, že Hamidov otec mu uverí, a on takto môže veľmi ľahko zbohatnúť.“
„Pánabeka!“ zvolal Peter. „To teda môže. Achmed vie po arabsky a iste vie napodobniť aj starú „arabčinu. Obšmietal sa vonku za dverami preoblečený za záhradníka a ľahko mohol použiť bruchovravectvo, aby sa zdalo, že hovorí múmia.“
Jupiter prikývol. „Ale ak Hamidovi povieme o našom podozrení, skôr než niečo dokážeme, môže varovať Achmeda, a ten bude môcť zotrieť za sebou stopu. Nesmieme mu prezradiť ani slovíčko.“
„Správne,“ potvrdil Peter. „A čo teraz, Jupiter? Premárnime celé popoludnie, kým sa dozvieme niečo o otázniku, čo som nakreslil na dvere skladu. Ale myslím,“ dodal skľúčene, „že tvoja teta sa už o nás dobre postará.“
„Veru, ale najprv zavolám profesorovi Yarboroughovi a opýtam sa, čo je s Wilkinsom,“ povedal Jupiter. Vytočil číslo a o chvíľu už hovoril s egyptológom.
„Wilkins je už z nemocnice doma,“ oznamoval profesor. „Bol to iba šok. Vraví, že včera večer videl niečo úžasné. Bôžik Anubis, ktorý má telo muža a hlavu šakala, vykročil z krovia a drsným hlasom na neho cudzou rečou čosi zakričal. Wilkins od hrôzy omdlel. Anubis vraj potom ukradol Ra-Orkona.“
Peter s Jupiterom si vymenili pohľady. „Ale my vieme, že Ra-Orkona ukradli dvaja zlodeji, Joe a Harry,“ ozval sa zmätene Peter. „Pán profesor,“ povedal Jupiter do telefónu, „sme si istí, že Wilkinsa vystrašil niekto, kto mal na sebe šakaliu masku. Niekto, kto bol preoblečený za Anubisa.“
Potom mu v hlavných bodoch vyrozprával udalosti, ktoré Peter zažil predošlého večera.
„Áno, pravdaže,“ povedal po chvíli profesor Yarborough. „To by mohlo byť vysvetlenie. Ale povedzte mi - myslíte, že sa vám podarí nájsť sarkofág? Máte aspoň nejaké tušenie, čo sa za tým všetkým skrýva? Myslíte, že vinníkom je ten chlapík Achmed?“
„Tušenie mám, pane,“ povedal Jupiter. „Ale dôkaz zatiaľ nijaký. Čo sa týka sarkofágu, dnes večer si naň zapoľujeme. Len čo sa niečo dozvieme, spojíme sa s vami.“ Zložil a zahľadel sa do prázdna.
Peter sa začal hniezdiť. „Tak čo?“ spýtal sa. „O čom premýšľaš?“
„Myslel som na to, čo nám včera profesor Yarborough povedal o Wilkinsovi. Skôr ako sa stal jeho komorníkom, hrával divadlo.“
„No a čo?“
„Herec predsa môže ľahko predstierať hlboké bezvedomie. A len si predstav, že Wilkins býval na scéne bruchovravcom.“
„Naozaj?“
„Neviem. Ale len si to predstav. O čom by to svedčilo?“
„Doparoma!“ vzrušene vykríkol Peter. „To by znamenalo, že Wilkins je nakoniec predsa len vinný. Alebo spolupracuje s Achmedom. Alebo s niekým iným. Čo myslíš, Jupiter?“
„Čas všetko ukáže,“ zamudroval Jupiter a Petrovi na zlosť celé popoludnie neprehovoril o prípade už ani slovo.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář