Výkriky zeleného strašidla
Bob Andrews a Peter Crenshaw nečakali výkrik.
Stáli na súkromnej ceste, ktorá bola zarastená burinou, a prezerali si starý prázdny dom, veľký ako hotel, ktorého jedna časť bola už zbúraná. Pri mesačnom svite všetko vyzeralo neurčité a neskutočné.
Bob mal na krku zavesený prenosný magnetofón a nahrával naň svoje pozorovania a opis okolia. Po chvíli prestal hovoriť a obrátil sa k Petrovi:
„Peter, veľa ľudí si myslí, že v tomto dome straší. Škoda, že sme na to nepomysleli, keď Alfréd Hitchcock zháňal strašidelný dom pre jeden zo svojich filmov.“ Mal na mysli čas, keď sa zoznámili so známym filmovým režisérom a rozlúštili záhadu Strašidelného zámku.
„Pánu Hitchcockovi by sa toto miesto určite páčilo,“ súhlasil Peter. „Ale mne sa nepáči. Naozaj, cítim sa čoraz väčšmi nesvoj. Čo povieš, nemali by sme už odtiaľto odísť?“
Vtedy sa z domu ozval výkrik.
„Iíííí-aahhhhh!“ Bol to vysoký zvuk, pripomínajúci skôr hlas zvieraťa ako človeka. Obidvom chlapcom sa postavili vlasy dupkom.
„Počul si to?“ preglgol Peter. „Poďme odtiaľto!“
„Počkaj!“ povedal Bob, hoci aj on len s námahou premohol chuť zutekať. Keď Peter zaváhal, povedal: „Zapnem magnetofón pre prípad, že by sme ešte niečo začuli. Jupiter by urobil to isté.“
Hovoril o Jupiterovi Jonesovi, ktorý tiež patril k Trom pátračom, ale ktorý teraz nebol s nimi.
„No…“ začal Peter. Ale Bob už zapol magnetofón a zamieril mikrofón na prázdny, rozpadávajúci sa dom medzi stromami.
„Aaaaaaahhhhhh … ahhiiií… iiii!“ Znovu sa ozval výkrik a pomaly tíchol, budiac hrôzu.
„Ale teraz už poďme!“ súril Peter. „Už sme počuli dosť!“
Bob súhlasil. Obrátil sa a rozbehli sa po starej ceste k miestu, kde mali odložené bicykle.
Peter utekal ako jeleň a Bob už niekoľko rokov nebežal tak rýchlo ako teraz. Dlho musel nosiť podporný prístroj, pretože raz spadol na kamenistom svahu a zlomil si na niekoľkých miestach nohu. Ale noha sa dobre zahojila, a po dlhom čase cvičenia mu práve minulý týždeň povedali, že si už môže podporný prístroj dať dolu.
Teraz sa bez neho cítil taký ľahký, že takmer lietal. Ale nech bežali akokoľvek rýchlo, nedostali sa ďaleko.
Zrazu ich nečakane zastavili silné ruky.
„Ach!“ vykríkol prekvapene Peter, keď prudko do niekoho vrazil. Ani Bob sa nedostal ďalej, lebo vrazil do akéhosi muža, ktorý ho zachytil a držal.
Vleteli plnou parou do skupiny mužov, ktorí prišli po súkromnej ceste až k nim, kým chlapci počúvali strašidelné výkriky.
„Hej, chlapče!“ vykríkol dobrosrdečne muž, ktorý chytil Petra. „Skoro si ma zvalil!“
„Čo to bol za zvuk?“ opýtal sa muž, ktorý zachytil Boba, keď ten do neho slepo vrazil a len-len že nespadol. „Videli sme vás, chlapci, ako ste stáli a počúvali.“
„Neviem, čo to bolo,“ ozval sa Peter. „Ale nám sa to zdalo ako strašidlo!“
„Strašidlo? Nezmysel! Možno niekto potrebuje pomoc! Možno to bol iba nejaký tulák …“
Všetci piati alebo šiesti muži, do ktorých chlapci vrazili, začali zrazu hovoriť jeden cez druhého a na Petra a na Boba celkom zabudli. Chlapci im nevideli dobre do tvárí, ale všetci boli pekne oblečení a hovorili ako obyvatelia príjemnej štvrte, ktorá obklopovala zarastený pozemok a prázdny dom, známy ako Zelené panstvo.
„Mali by sme ísť dnu!“ povedal nahlas muž s neobyčajne hlbokým hlasom. Bob nemohol rozoznať jeho črty, ale zbadal, že má fúzy. „Chceli sme sa pozrieť na túto starú budovu, ešte kým ju nezrúcajú. Počuli sme niekoho kričať. Možno je niekto dnu a je zranený.“
„Ja som za to, aby sme zavolali políciu,“ povedal trochu nervózne muž v károvanom športovom kabáte. „Takéto veci majú vyšetrovať oni.“
„Niekto je možno zranený,“ povedal muž s hlbokým hlasom. „Poďme pozrieť, či mu môžeme pomôcť. Kým by prišla polícia, mohol by zomrieť.“
„Súhlasím,“ ozval sa muž s hrubými okuliarmi. „Mali by sme ísť dnu a uvážiť, čo sa dá robiť.“
„Vy môžete ísť dnu a ja zavolám políciu,“ povedal muž v károvanom kabáte. Obrátil sa a vtedy sa ozval muž, ktorý viedol na remeni malého psa.
„Možno je to len sova alebo mačka, ktorá sa dostala dnu,“ povedal. „Budú vás pokladať za blázna, ak preto zavoláte políciu.“
Muž v károvanom kabáte zaváhal.
„Ale…“ začal. Vtedy sa ujal vedenia najsilnejší muž zo skupiny.
„Ide sa,“ povedal. „Sme šiesti a máme niekoľko bateriek. Najprv sa ta pozrieme, a až potom, ak bude treba, zavoláme políciu. Vy, chlapci, môžete ísť domov, vás tu už nepotrebujeme.“
Vykročil na cestičku dláždenú kameňmi, ktorá viedla k domu. Po ch vilke váhania sa za ním pobrali aj ostatní. Muž, ktorý viedol malého psa, ho zdvihol na ruky, a chlap v károvanom kabáte šiel trochu zdráhavo na konci.
„Poďme,“ povedal Peter Bobovi. „Povedal, že nás nepotrebujú. Poďme domov.“
„A nezistíme, čo to bol za krik?“ opýtal sa Bob. „Len uváž, čo by povedal Jupiter. Nikdy by nám to neprestal vyčítať. Sme predsa nejakí pátrači. A okrem toho, nemáme sa čoho báť. Veď nás je tu veľa.“
Ponáhľal sa po cestičke za mužmi a Peter za ním. Chlapi neisto postávali pred veľkými dverami domu. Potom silný muž, ktorý ich viedol, stlačil kľučku. Dvere sa otvorili a pred nimi sa objavila čierna chodba.
,,Zažnite baterky,“ povedal. „Chcem zistiť, čo sme to vlastne počuli.“
Vošiel prvý s rozsvietenou baterkou. Ostatní mu šli tesne v pätách a ďalšie tri baterky razili jasné cestičky do tmy. Keď muži vošli, Peter a Bob potichu vkĺzli za nimi.
Ocitli sa vo veľkej, príjemnej hale. Muži svietili baterkami dookola, takže všetci videli steny pokryté niečím, čo voľakedy bolo krémovostriebornými tapisériami s orientálnymi výjavmi.
Pôsobivé schodište sa stáčalo z haly na prvé poschodie. Jeden z mužov naň zasvietil.
„Tu asi padol starý Mathias Green pred päťdesiatimi rokmi a zlomil si väz,“ povedal. „Ovoňajte vzduch! Celých päťdesiat rokov sa tu nevetralo.“
„Hovorí sa, že v tomto dome straší,“ povedal iný muž. „Som ochotný tomu veriť. Ale dúfam, že strašidlo nestretneme.“
„Zatiaľ sme ešte skoro nič neprezreli,“ povedal silák. „Začnime od prízemia.“
Muži spolu zamierili do veľkých miestností na prízemí. V izbách nebol nijaký nábytok. Všade plno prachu. Jedno krídlo domu nemalo zadnú stenu. Práve v ten deň začali budovu rúcať.
Nenašli nič okrem ozývajúcich sa prázdnych izieb, cez ktoré prechádzali váhavo, rozprávajúc sa iba šeptom. Prezreli druhé krídlo domu. Nakoniec prišli do niekdajšieho salónu. Na jednom konci bol orientálny kozub a na druhom vysoké obloky. Muži sa znepokojene zhromaždili pred kozubom.
„Nerobíme dobre,“ ticho povedal jeden. „Mali by sme zavolať políciu…“
„Ššš!“ prerušil ho iný hlas. Všetkým zamrzli slová na perách. „Myslím, že som niečo počul,“ ticho zašepkal druhý muž. „Možno je to len zviera. Zahaste všetky svetlá a uvidíme, či sa niečo pohne.“
Všetky svetlá zhasli. Miestnosť pohltila tma a cez špinavé obloky prenikal len veľmi slabý mesačný svit.
Potom ktosi prestrašene povedal: „Pozrite! Tam, pri dverách!“
Všetci sa obrátili. A všetci to videli. Pri dverách, ktorými vošli, stála zelenkastá postava. Zdalo sa, akoby zvnútra vyžarovala svetlo, a mihotala sa ako hmla. Ale keď Bob na ňu pozrel, podvedome zatajil dych. Zdalo sa mu, že je to postava muža v dlhom, splývajúcom zelenom rúchu.
„Strašidlo!“ ozval sa ktosi slabým hlasom. „Starý Mathias Green!“
„Zažnite všetky svetlá!“ povedal ostro silný muž. „Posvieťte tým smerom!“
Ale kým zapálili svetlá, hmlistá zelenkastá postava akoby prekĺzla popri stene a mihla sa za otvorenými dverami. Len čo tri baterky vrhli na ňu svetlo, zmizla.
„Chcel by som byť niekde inde,“ zašepkal Peter Bobovi do ucha. „Už aspoň hodinu.“
„Možno to bol iba záblesk z reflektora auta,“ povedal pevne ktorýsi muž. „Náhodou zasvietil do okna. Poďme sa pozrieť do haly.“
Všetci sa hlučne nahrnuli do haly a znovu svietili dookola. Nebolo tam však nič. Ktosi navrhol, aby ešte raz zhasili svetlá. Znovu čakali v tichu a tme. Malý pes, ktorého muž niesol na rukách, trochu zaskučal.
Tentoraz zbadal postavu Peter. Ostatní sa obzerali dookola, ale on náhodou pozrel na schody, a tam na odpočívadle stálo zelenkasté zjavenie.
„Tam je!“ zakričal. „Na schodoch.“
Všetci sa obrátili. Všetci uvideli postavu, ako sa z odpočívadla zakráda na prvé poschodie.
„Poďme!“ zakričal silný muž. „Niekto nás tu vodí za nos. Poďme za ním a chyťme ho!“ Bezhlavo sa rútili hore schodmi. Ale keď prišli na prvé poschodie, nikoho tam nebolo.
„Mám nápad,“ ozval sa Bob. Spytoval sa sám seba, čo by urobil Jupiter, keby teraz bol s nimi a mal dojem, že na to prišiel.
„Ak išiel niekto pred nami po schodoch,“ povedal, keď sa muži obrátili k nemu a niektorý z nich mu posvietil do tváre, takže musel zažmurkať, „nechal by stopy na zaprášenej dlážke. Ak nechal stopy, môžeme ho sledovať.“
„Chlapec má pravdu,“ vykríkol muž so psom. „Priatelia, posvieťte sem na dlážku v hale, kadiaľ ešte nikto z nás neprešiel.“
Tri baterky osvietili dlážku. Bolo tam veľa prachu, ale nič ho neporušilo.
„Tu nikto nebol!“ ozval sa zmätený hlas. „Čo to teda išlo hore schodmi?“
Nikto neodpovedal, hoci každý vedel, na čo myslia ostatní.
„Zhasnime svetlá a uvidíme, či sa ukáže ešte raz,“ navrhol jeden hlas.
„Poďme odtiaľto preč,“ povedal niekto iný, ale všetci súhlasili s tým prvým. Koniec koncov, bolo ich sedem alebo osem - ak rátame Petra a B oba… a nikto nechcel priznať, že sa bojí.
Stáli v tme pri schodoch a čakali.
Peter a Bob hľadeli do haly, keď niekto ostro zašepkal:
„Vľavo! V polovici haly!“
Obrátili sa. Pri dverách stálo zelené svetlo, ktoré bolo sotva vidieť. Postava sa stávala zreteľnejšou. Teraz to bola určite ľudská postava v zelenom splývajúcom rúchu ako mandarín.
„Nevyplašme ju,“ povedal ktosi ticho. „Pozerajme, čo urobí.“
Všetci ticho čakali.
Strašidelná postava sa začala pohybovať. Zakrádala sa tesne popri stene až na samý koniec haly. Potom zašla za roh, aspoň tak sa zdalo, a zmizla.
„Sledujme ju, ale pomaly,“ zamrmlal niekto. „Neodchádza.“
Znovu sa ozval Bob. „Skôr ako prejdeme halou, pozrime sa, či teraz nechala nejaké stopy,“ navrhol.
Rozsvietili dve baterky a pohybovali sa sem-tam po hale.
„Nijaké stopy!“ ozval sa duto hlboký hlas. „Ani jedna šľapaj v prachu. Nech je to čokoľvek, vznáša sa to vo vzduchu.“
„Dostali sme sa až sem, teraz musíme pokračovať,“ povedal odhodlane ktosi iný. „Ja pôjdem prvý.“
Silák, ktorý to povedal, pustil sa smelo do haly. Ostatní ho nasledovali. Prišli k priečnej chodbe, do ktorej zabočila zelená postava, a zastali. Niekto zasvietil do druhej chodby. Vo svetle sa ukázalo dvoje otvorených dverí. Na konci chodby za dverami bola holá stena.
Zahasili svetlá a čakali. O chvíľu strašidelná zelená postava vykĺzla z jedných otvorených dverí, pokračovala popri stene a zastavila sa na prázdnom múre, kde sa hala končila. Potom sa postupne strácala.
„Akoby prešla stenou,“ povedal neskôr Bob.
A v prachu neboli nijaké stopy.
Keď potom prišla polícia, ktorú muži zavolali, ani šerif Reynolds, ani nikto z jeho ľudí nič nenašiel. V dome nebolo ani stopy po ľudskej bytosti, nijaký ranený, nijaké zviera. Nič.
Šerif Reynolds nechcel veriť, že by osem spoľahlivých svedkov videlo strašidlo a počulo ho kričať. Ale neostávalo mu nič iné. Lebo v tú istú noc, o niečo neskôr, strážnik hlásil, že videl strašidelnú zelenkastú postavu, ktorá striehla pri zadnom vchode veľkého obchodného domu. Keď sa priblížil, zmizla. Neskôr telefonovala na políciu vyplašená žena, ktorú vraj zobudilo stonanie a na dvore videla stáť zelenkastú postavu. Keď zapálila svetlo, postava zmizla. Dvaja šoféri z nočnej reštaurácie hovorili, že videli strašidelnú postavu pri svojom nákladnom aute.
A nakoniec šerifovi Reynoldsovi volali dvaja policajti z hliadkujúceho auta, že videli postavu na cintoríne GreenHills v Rocky Beach. Reynolds sa tam hneď ponáhľal a veľkou železnou bránou vošiel na cintorín. Pri vysokom bielom pomníku stála strašidelná zelená postava, ale keď sa priblížil, prepadla sa do zeme a zmizla.
Šerif posvietil na pomník.
Bol to pomník nešťastného Mathiasa Greena, ktorý pred päťdesiatimi rokmi vo veľkom starom dome spadol zo schodov a zlomil si väz.