Vzrušujúci list
„Pomoc! Pomoc!“ vykríkol s hrôzou čudný piskľavý hlas. „Prosím vás, zachráňte ma!“ Traja pátrači - Jupiter Jones, Peter Crenshaw a Bob Andrews - síce počuli krik, ale nevšímali si ho a pokojne pracovali ďalej. To kričal ich talizman, vycvičený papagáj Čierna Brada, ktorého získali v predchádzajúcom prípade. S úžasnou ľahkosťou vedel pochytiť nové slová a vety a vyžíval sa v tom, že si ich stále precvičoval.
„Jupiter!“ Pani Matilda Jonesová, Jupiterova teta, zagánila na klietku visiacu na doske uprostred Jonesovho bazára. „Príliš často nechávaš toho vtáka dívať sa na televíziu. Rozpráva už ako ľudia v detektívkach.“
„Áno, teta Matilda,“ odvetil Jupiter a s námahou zodvihol staré dvere. „Kam ich mám položiť?“
„K ostatným dverám,“ odpovedala teta. „Hej, chlapci! Neulievajte sa tam! Máme ešte kopu roboty a čas letí.“
Čas však ani zďaleka neletel tak rýchlo, ako by to bolo vyhovovalo Trom pátračom. Pod vedením pani Matildy Jonesovej boli zamestnaní pozorovaním, z ktorého by sa boli najradšej vyšmykli - skúmali, koľko práce môžu vykonať traja chlapci za jeden horúci deň. V skutočnosti viedla bazár urastená pani Jonesová. Jupiterov strýko Titus robil nákupy pre podnik a väčšinu času trávil na cestách. Dnešný deň bol jedným z mnohých, keď tetu Matildu pochytilo upratovanie. Pri takých príležitostiach zapriahla do práce Jupitera i hociktorého z jeho priateľov, ktorý mohol byť na niečo užitočný. Chlapci premiestňovali kopy stavebného materiálu a upratovali rozličné haraburdie, no všetci traja túžili dostať sa späť do svojho Hlavného stanu - skrytého prívesu - a lúštiť nejakú novú záhadu. S poslednými úspechmi vzrástla aj ich dôvera vo svoje pátračské schopnosti - možno až priveľmi. Ale uľavilo sa im, až keď poštár na svojej malej trojkolke zamieril k hlavnej bráne. Spustil zväzok listov do starodávnej železnej schránky, pripevnenej na prednej stene kancelárie, a išiel ďalej svojou cestou.
„Božemôj!“ vykríkla Matilda Jonesová. „Jupiter, celkom som zabudla na list. Tvoj strýko Titus chcel, aby sme ho poslali doporučene.“ Zalovila v hlbokom vrecku a vytiahla trochu pokrčenú obálku. Vyrovnala záhyby a podala list Jupiterovi. „Utekaj rovno na poštu, Jupiter. Tu máš peniaze. Ponáhľaj sa, aby šiel ešte dopoludňajšou poštou.“
„Dobre, teta Matilda,“ prisvedčil zavalitý chlapec. „Kým budem preč, Peter a Bob budú robiť aj za mňa. Aj tak sa sťažovali, že majú málo práce.“
Zatiaľ čo Bob a Peter prskali od rozhorčenia, Jupiter sa vyhupol na bicykel a vypálil cez bránu smerom do mesta. Pani Jonesová sa zachichotala. „Tak, chlapci,“ povedala, „ste voľní. Môžete si schôdzovať, stavať, alebo čo to tam vzadu za tou starinou robíte.“ Mávla smerom k hromade odpadu, za ktorým bola dômyselne ukrytá Jupiterova dielňa, a - hoci to ani netušila - k ich Hlavnému stanu. Potom sa pobrala do kancelárie. „Radšej prezriem poštu hneď teraz,“ zastavila sa. „Môže tam byť niečo pre Jupitera. V poslednom čase si necháva posielať vzorky strašne čudných vecí.“
Chlapci ju nasledovali, naradovaní, že drina sa už skončila. Pani Jonesová vybrala poštu a začala v nej listovať. „Karta z dražobného domu,“ povedala. „Účet. Šek na ten starý bojler. Hmm.“ Zastrčila nejaký list pod pazuchu a pokračovala: „Ďalší účet. Pohľadnica od mojej sestry Zuzany. Reklamy na pobyt na Floride.“ Opäť sa zachichotala. Pozrela na ďalší list, zahmkala ešte raz a aj ten strčila pod pazuchu. Potom sa ďalej prehŕňala v pošte. Bolo tam niekoľko listov pre Titusa Jonesa, pravdepodobne dotazy na špeciálne druhy tovaru. Jonesova zberňa bola široko-ďaleko známa ako miesto, na ktoré sa možno obrátiť, ak človek chce niečo zvláštne alebo zriedkavé.
Medzi inými vecami mal Titus Jones na predaj aj starý píšťalový organ. Občas večer zašiel na dvor a zahral si na ňom pieseň „Spi, sladko spi“. Hans a Konrád, urastení bratia z Bavorska, ktorí vykonávali všetku ťažkú prácu a riadili Jonesove dve nákladné autá, ho vždy obstúpili a dali sa veľmi melancholicky vyspevovať.
Pani Jonesova prezrela všetku poštu a potriasla hlavou. „Nie, nič pre Jupitera.“ Zvrtla sa, že vojde do kancelárie, ale potom sa obzrela. Zo záblesku v jej očiach chlapci vycítili, že si ich doberá. „Ale predsa, sú tu dva listy adresované Trom pátračom. To je váš nový klub, však?“
Pred časom, keď sa zaujímali o riešenie hádaniek a o súťaže, založili si chlapci hádankársky klub. Práve vďaka tomuto záujmu sa Jupiter zúčastnil súťaže, ktorú usporiadala miestna požičovňa áut, a vyhral starodávny rolls-royce na tridsať dní aj so šoférom. Keďže mali k dispozícii auto, chlapci si hneď založili firmu Traja pátrači na riešenie skutočných hádaniek, s ktorými sa stretnú vo svojom okolí. Ale pani Jonesova, trochu roztržitá vo veciach, čo sa netýkali jej obchodu, stále považovala ich podnik za klub. Jej presvedčením neotriasli ani mnohé vysvetľovania, a tak sa chlapci nakoniec vzdali.
S potláčaným vzrušením vzal Peter listy, ktoré mu podávala. Pani Jonesová sa pobrala do kancelárie a chlapci zamierili priamo k Hlavnému stanu. „Až v Hlavnom stane sa pozrieme, od koho sú,“ povedal Peter. „Môže to byť úradná záležitosť.“
„Dobre,“ súhlasil Bob. „Teraz už môžem založiť kartotéku korešpondencie. Všetko máme hotové, len sme doteraz ešte nemali poštu.“
Predierali sa cez kopy stariny, kým sa nedostali k Jupiterovej dielni. Bola v nej vŕtačka, sústruh, cirkulárka, malý tlačiarenský lis a iné užitočné nástroje. Všetky tieto veci priviezli do zberne ako odpad, ale Jupiter s chlapcami ich opäť dali do poriadku. Vysoký drevený plot a asi dva metre široká strecha z vnútornej strany chránili nielen lepší tovar, ale aj dielňu. Okrem toho tu boli veľké pokrývky z plastu, ktoré sa používali, keď pršalo. Kus pokrútenej rúry, aká sa používa v stokách, zatarasoval zadnú časť dielne. Ale keď chlapci odtisli staré železné mreže, ukryté za tlačiarenským lisom, v rúre sa zjavil otvor. Chlapci do neho vliezli. Opäť založili mreže a potom štvornožky postupovali vpred asi dvanásť metrov. Rúra prechádzala kúsok pod zemou a popod neužitočné vyzerajúce železné oje a ústila na druhom konci priamo pod skrytým prívesom, ktorý si chlapci premenili na Hlavný stan. Keď pani Jonesová zistila, že ho nemôže predať, prenechala ho Jupiterovi a jeho priateľom. Sklápacie dvierka sa otvárali nahor. Chlapci nimi preliezli a ocitli sa dnu, v maličkej kancelárii s obhoreným stolom, niekoľkými stoličkami, písacím strojom, kartotékou a telefónom.
Na stole bolo staré rádio. Jupiter spojil mikrofón s reproduktorom, takže mohli telefonický rozhovor počúvať všetci naraz. Zvyšok prívesu bol premenený na maličkú tmavú komoru, miniatúrne laboratórium a umyváreň. Dnu bolo tma - príves bol zvonku obložený kopami haraburdia, preto Peter rozsvietil lampu, čo visela nad stolom. Potom sa usadili a pozerali na listy.
„Fíha!“ vykríkol Peter vzrušene. „Tento je od Alfréda Hitchcocka! Otvorme ho prvý!“
Aj Bob bol vzrušený. Ak im píše Alfréd Hitchcock, potom určite musí ísť o nejaký prípad, pretože pán Hitchcock im prisľúbil, že ak sa dozvie o nejakom tajomstve, ktoré by vyžadovalo ich talenty, určite im to oznámi. „Nechajme si ho nakoniec,“ povedal. „Určite to bude najzaujímavejší list. Aj tak, nemyslíš, že by sme mali počkať na Jupitera?“
„Akurát! Po tom, ako sa k nám pred chvíľou zachoval, keď podkúšal pani Jonesovú, aby nás zavalila robotou,“ zlostil sa Peter. „A okrem toho, ty máš na starosti záznamy a výskum, a do toho predsa patrí aj pošta, či nie?“
Takýto argument Bobovi celkom postačil a načiahol sa za druhým, menej dôležitým listom. Už ho otvoril, keď si všimol niekoľko vecí na obálke a čosi mu napadlo. „Skôr než list prečítame, skúsme, či sa nám podarí niečo z neho vydedukovať. Jupiter vravel, že sa máme cvičiť v dedukcii vždy, keď na to máme príležitosť.“
„Čo môžeš povedať o liste, ktorý si ešte neprečítal?“ zapochyboval Peter.
Ale Bob už študoval obálku spredu i zozadu. Bola svetlofialová. Privoňal k nej: mala orgovánovú vôňu. Potom zaškúlil na zložený hárok papiera vnútri. Aj ten mal farbu a vôňu ako orgován. V hornej časti listového papiera bol vytlačený obrázok dvoch hravých mačičiek.
„Hm,“ zamrmlal Bob a podoprel si rukou hlavu, ako keď človek tuho premýšľa. „Začína mi to byť jasné. Tento list písala žena, tak asi... no, myslím, päťdesiatročná. Je malá a bucľatá, odfarbuje si vlasy a určite veľa rozpráva. A okrem toho je zbláznená do mačiek. Je dobrosrdečná, ale niekedy trochu nedbanlivá. Obyčajne je veselá, ale keď písala tento list, bola pre niečo rozčúlená.“
Peter vypleštil oči. „Pána! Toto všetko možno vydedukovať z obálky a papiera bez toho, žeby si prečítal list?“
„Jasné,“ nedbalo odvetil Bob. „A zabudol som ešte dodať, že má veľa peňazí a venuje sa dobročinnosti.“
Peter vzal do ruky obálku a list a zamračene si ich prezeral. Zrazu mu preletel tvárou záblesk pochopenia. „Tie mačiatka na liste by mohli svedčiť o tom, že má rada mačky,“ začal. „Fakt, že známku nalepila nakrivo a trochu ju natrhla, keď ju oddeľovala od ostatných, hovorí, že je trochu nedbanlivá. Písmo jej ide šikmo nahor, čo je často znakom veselých ľudí. Ale na konci listu už klesá dolu, a to znamená, že sa kvôli niečomu rozčúlila a bola nešťastná.“
„Presne tak,“ prisvedčil Bob. „Dedukcia je jednoduchá vec, keď sa jej trochu venuješ.“
„A keď máš Jupitera, ktorý ti dáva lekcie,“ dodal Peter. „Ale chcel by som vedieť, ako si uhádol jej vek a výšku, to, že veľa rozpráva, má veľa peňazí, venuje sa dobročinnosti a odfarbuje si vlasy. Musel by si byť Sherlockom Holmesom, aby si to všetko vedel.“
„Nuž,“ odpovedal Bob a uškrnul sa, „spiatočná adresa je zo Santa Moniky, a v tej časti mesta sú domy veľmi drahé. Ženy, ktoré tam bývajú, sú obyčajne bohaté a venujú sa dobročinnosti, pretože, ako vraví moja mama, v domácnosti majú príliš málo roboty, čo by ich zamestnávala.“
„Dobre, ale čo jej vek, výška a fakt, že priveľa rozpráva a odfarbuje si vlasy?“ dobiedzal Peter.
„Pozri sa,“ vysvetľoval ďalej Bob, „zelený atrament a fialový papier s orgovánovou vôňou, aké používa väčšina starších žien. Ale priznám sa ti, že moja teta Hilda používa presne taký istý druh listového papiera. Má päťdesiat rokov, je nízka, rada rozpráva a odfarbuje si vlasy. Tak som si myslel, že táto ...“ pozrel na list a prečítal si meno, „že táto pani Banfryová by sa na ňu mohla ponášať.“ Peter sa zasmial a povedal: „Podarilo sa ti to, aj keď tú poslednú časť si si vymyslel. A teraz si pozrime, čo píše.“
Vzal list a začal čítať:
Milí Traja pátrači. Moja dobrá priateľka slečna Waggonerová z Hollywoodu mi povedala, že ste našli jej strateného papagája. Pri týchto slovách mu Bob vytrhol list z ruky. Pani Banfryová sa určite dopočula o ich predchádzajúcom prípade, o Záhade zajakavého papagája. „Nezabúdaj, že záznamy mám na starosti ja,“ pripomenul Petrovi. Pred istým časom Bob spadol a zlomil si nohu a ešte teraz záhada Šepkajúcej múmie musel na nej nosiť podporný prístroj, takže čo sa týka telesnej obratnosti, bol trochu v nevýhode oproti ostatným. Preto mal na starosti výskum a záznamy o všetkých prípadoch. „Listy patria do môjho rezortu,“ povedal Bob, „prinajmenšom vtedy, keď tu nie je Jupiter. Čítať budem ja.“
Peter čosi zamrmlal, ale neodporoval. Bob sa oprel a rýchlo prečítal list. Fakty boli veľmi jednoduché. Pani Banfryová mala abesínskeho kocúra, ktorého chránila ako oko v hlave. Kocúr sa volal Sfinx a pred týždňom zmizol. Polícia ho nenašla a pani Banfryová márne dávala inzeráty do miestnych novín. Teraz by bola veľmi rada, keby jej Traja pátrači, ktorým sa tak skvelo podarilo vypátrať papagája slečny Waggonerovej, pomohli nájsť milovaného kocúra. Bola by im skutočne povďačná. List sa končil slovami: S úprimným pozdravom Vaša Mildred Banfryová.
„Stratený kocúr,“ zamyslel sa Peter. „Napokon, aj to je prípad. Celkom sympatický, normálny prípad na upokojenie nervov. Zavolám jej a poviem, že súhlasíme.“
„Počkaj,“ zastavil ho Bob, keď sa už naťahoval za telefónom. „Pozrime sa ešte, čo nám píše pán Hitchcock.“
„Dobre,“ prisvedčil Peter. Bob otvoril podlhovastú obálku. Vytiahol z nej papier veľmi dobrej kvality s menom Alfréda Hitchcocka vytlačeným v záhlaví listu. Potom začal nahlas čítať. Ale po prvej vete sa odmlčal a len zrakom behal po papieri, hltajúc jeho obsah. Keď dočítal, pozrel na Petra široko otvorenými očami.
„Fantastické!“ vykríkol. „Čítaj! Neveril by si mi, keby som ti to povedal. Myslel by si si, že si vymýšľam.“ Peter vzal list do rúk a zvedavo začal čítať. Keď skončil, zdvihol oči a vyjavené pozrel na Boba.
„Pánabeka!“ zašepkal. A potom povedal niečo, čo by každému, kto nečítal list, znelo veľmi čudne. „Ako môže tritisíc rokov stará múmia šepkať?“
jj
(jj, 14. 10. 2011 17:23)