Splašený kôň
Ráno, potom ako zavolal Jupiter o vi - v to ráno, keď Jupiter mal toľko práce v zberni - vybral sa Bob spolu s Petrom a Čangom na koňoch poprezerať si Verdant Valley. Ani jeden z nich netušil, aké nebezpečné a vzrušujúce príhody zažijú v ten deň.
Chystali sa prezrieť si jaskyne, ktoré slúžili ako pivnice. V nich sa uskladňovalo víno z hrozna, ktoré sa pestuje vo Verdant Valley. Tieto jaskyne, ako im vysvetľoval Čang, boli vlastne staré bane, ktoré voľakedy dávno vykopali pod vysokým vrchom smerom na západ od údolia.
Chlapci si naplánovali jednodňový výlet. Bolo dosť ťažko pátrať po ukradnutých strašidelných periach. Ak ich ukradli zlodeji z mesta, ako hovorí šerif Bixby, potom obidvoje, zlodeji i perly, boli už pravdepodobne v San Francisku.
Ale i tak sa veľký dom hemžil novinármi, ktorých sem prilákali správy, že sa objavilo strašidlo a že ukradli perly. Slečna Greenová, ktorú videli len zbežne, vyzerala utrápená a vyčerpaná. Požiadala Petra a Boba, aby ani slovkom novinárom nenaznačili, že sú tí chlapci, ktorí videli prvé strašidelné zjavenie v prázdnom dome v Rocky Beach. Obávala sa, že keby sa novinári dozvedeli, prečo zavolala chlapcov, narobili by okolo celej záležitosti so strašidlom ešte väčší rozruch. I tak historky o strašidle, tak ako predpokladala, narobili dosť škody.
A preto sa Bob, Peter a Čang naraňajkovali v kuchyni a potichu sa vykradli do stajní, kde si osedlali tri kone. Urobil to vlastne Čang, pretože Bob a Peter mali s koňmi málo skúseností. Dostali sa k nim len zriedka, keď navštívili nejaký ranč.
A tak teraz, s baterkami pripnutými k opaskom, pretože pri prezeraní vínnych pivníc - alebo baní - ich budú potrebovať, šli pomaly obrobenými vinicami pomedzi kríky, na ktorých na horúcom slnku rýchlo dozrievalo fialové hrozno.
Čang bol zjavne skľúčený.
„Vo viniciach by malo teraz byť prinajmenej sto oberačov,“ povedal. „A niekoľko nákladniakov, ktoré by odvážali pooberané hrozno do lisovni. Ale pozrite. Je tu sotva dvanásť ľudí. A len jedno nákladné auto. Všetci ostatní ušli zo strachu pred strašidlom. Ak to takto pôjde ďalej, tetu Lýdiu a vinohrad to zničí. Nikdy nebude môcť zaplatiť zmenky, a už čoskoro budú splatné.“
Bob a Peter si nevedeli vymyslieť nič, čím by ho rozveselili, ale Peter sa predsa len pokúsil. „Náš spoločník, Jupiter Jones, sa práve teraz v Rocky Beach pokúša rozlúštiť záhadu strašidla,“ povedal. „Jupiter je veľmi múdry. Ak sa mu podarí rozlúštiť záhadu a nejako upokojiť strašidlo, potom sa možno oberači vrátia.“
„Len aby nebolo neskoro,“ povedal Čang. „Ináč oberači odídu niekde inde. Dnes ráno mi stará Li povedala, že všetko som zapríčinil ja, že som priniesol so sebou smolu, keď som sem prišiel pred jeden a pol rokom z Hongkongu, a že by som sa mal vrátiť naspäť.“
„To je hlúposť,“ povedal náhlivo Bob. „Ako by si mohol priniesť smolu?“
Čang pokrútil hlavou. „Neviem. Ale je pravda, že odkedy som tu, stále sa niečo deje. Víno sa pokazilo, sudy sa rozsušili, z času na čas sa pokazí zariadenie. Nič nefunguje poriadne.“
„Nechápem, ako môže za to niekto obviňovať teba!“ vyhlásil Peter.
„Asi na tom niečo je,“ povedal Čang. „Možno keby som sa vrátil do Hongkongu, strašidlo by odišlo so mnou a na Verdant Valley by sa znovu usmialo šťastie. Keby som vedel, že ja som príčinou všetkého, hneď zajtra by som odišiel. Za nič na svete by som nechcel svojej tete spôsobiť trampoty a nešťastie!“
Čang vyzeral taký skľúčený, že sa Bob rozhodol zmeniť tému rozhovoru.
„Slečnu Greenovú voláš teta a pána Carlsona strýko,“ povedal. „Neviem prísť na to, akí ste vlastne príbuzní. Starý Mathias Green bol tvoj starý otec …“
„Môj prastarý otec,“ povedal Čang. „Slečna Greenová je vlastne moja prateta, ale zo zdvorilosti ju volám teta. Strýko Harold je jej vzdialený bratanec. Neviem presne, v akom príbuzenskom vzťahu sme, ale jeho takisto zo zdvorilosti volám strýko. My traja sme jediní členovia tejto rodinnej vetvy.“
Peter pozrel pred seba na dlhé úzke údolie obklopené z obidvoch strán strmými horskými hrebeňmi. Ako ďaleko mu oko dovidelo, všade rástol vinič. „Naozaj je toto všetko tvoje, Čang?“ opýtal sa so záujmom. „Chcem povedať, patrí ti to ako jedinému priamemu potomkovi starého Mathiasa?“
„Ach, nie, nie,“ odvetil chlapec. „To patrí tete Lýdii. Založila to jej matka a teta Lýdia to tu budovala po celý svoj život.
Chce to na mňa prepísať, ale ja to nepripustím. Zanechá mi to teda vo svojom závete. Rozhodol som sa, že potom dám polovičku strýkovi Haroldovi. Koniec koncov, on ako správca tetinho majetku sa všemožne snaží, aby vinohrad a pivnice dobre vynášali. Ale…“ znovu zosmutnel, „ … ak nebudú peniaze na zaplatenie pôžičiek, ani jeden z nás nebude mať nič.“
Po poľnej ceste k nim prichádza džíp. Pridržali kone, aby mohol prejsť. Čang sedel na veľkom čiernom žrebcovi, ktorému tak ihrali žilky, že ho musel tuho držať. Volal sa Ebony. Peter jazdil na mladej kobyle Nellie, ktorá bola trochu nervózna, a preto ju takisto musel pevne držať. Bob bol na starej kobyle Rockinghorse, ktorá sa pohybovala mierne a bola pokojná. Džíp zastal. Vyklonil sa z neho pán Jensen.
„Hej, Čang,“ povedal, „dúfam, že si zbadal, koľkých oberačov tu máme dnes ráno.“
Chlapec prikývol.
„Včera večer tí darebáci tomu teda dali,“ pokračoval Jensen. „Rozprávali o strašidle, ktoré vraj videli, a zakaždým bolo väčšie a odpornejšie, a dokonca z neho šiel dym a plamene. Poriadne vyplašili ostatných oberačov. Snažil som sa im to vyhovoriť, ale myslím, že márne.“
Pokrútil hlavou.
„Idem to oznámiť slečne Greenovej,“ povedal. „Nevyzerá to dobre.“
Džíp odštartoval. Chlapci pokračovali v ceste a Čang len s námahou potlačil v sebe skľúčenosť.
„Čo sa stalo, už sa neodstane,“ povedal. „Nedá sa nič robiť, a preto sa aspoň zabavme.“
Prechádzali celým údolím, tu a tam sa zastavovali, keď im Čang ukazoval ďalšie lisovne. Krátko po poludní im začalo byť horúco a pocítili aj hlad. Mali so sebou obložené chlebíčky a poľné fľaše. Potravu pre kone mali v sedlových vakoch.
„Poznám miesto, kde si môžeme pohodlne a v chládku oddýchnuť,“ povedal Čang. Prešli popri starej lisovni, ktorá sa používala len v najnutnejších prípadoch. Prešli ešte niekoľko metrov a ocitli sa v tieni západného hrebeňa. Za vyčnievajúcou skalou bol malý tienistý priestor, kde zosadli, uviazali kone a dali im ovos, ktorý priniesli so sebou.
Potom ich Čang zaviedol na druhú stranu vyčnievajúcej skaly a ocitli sa pred ťažkými dverami, zasadenými do skalnej steny hrebeňa.
„Toto je jeden z vchodov do jaskýň alebo pivníc, o ktorých som vám rozprával,“ povedal Čang. S námahou otvoril dvere. Za dverami bola tmavá diera, ktorá smerovala rovno dovnútra úbočia. „Keď sa najeme, poprezeráme si to tu.“
Natiahol ruku za vypínačom, ktorý bol vnútri, šťukol, ale nič sa nestalo.
„Dočerta,“ povedal. „Zabudol som na to. Dynamá sú vypnuté. Musíme si tu vyrábať vlastnú elektrinu a dynamá na jednotlivých úsekoch sú zapnuté len vtedy, keď sa dnu pracuje. Ešte dobre, že máme baterky.“
Odopol si baterku a posvietil dopredu. Peter a Bob videli pred sebou dlhú chodbu s kamennými stenami a výstužou, ktorá podopierala povalu. Na obidvoch stranách chodby ležal na zemi dlhý rad veľkých sudov, ktoré boli väčšie ako sudy na vodu. Uprostred chodby boli dve úzke koľajnice, o pár krokov ďalej stál na nich malý vozík.
„Sudy sa môžu naložiť na vozík a odtlačiť ku vchodu,“ vysvetľoval Čang. „Ak chceme prepraviť sud, jednoducho ho potom naložíme na nákladné auto, ktoré pricúva ku vchodu. Takto sa dá celkom ľahko narábať s ťažkými sudmi.
Myslím „že by sme sa mohli posadiť dnu, zajesť si a trochu oddýchnuť.“
Peter a Bob sa s radosťou posadili vedľa neho, opreli sa o skalu a pustili sa do jedenia. Dnu bolo chladno, hoci len o nejaký meter ďalej už bola popoludňajšia horúčava.
Mali odtiaľ pekný výhľad do údolia. Rovno pred sebou videli lisovňu, ale ich v sklepe nemohol nikto vidieť.
Keď sa najedli, chvíľu sa ešte rozprávali v príjemnom chládku. Čang im rozprával o svojom živote v Hongkongu, kde ho vždy obklopovalo veľa ľudí, na rozdiel od tichého života vo Verdant Valley. Vtedy chlapci zbadali niekoľko starých áut, ktoré zastali pred lisovňou, vzdialenou od nich niekoľko sto metrov.
Vystúpili z nich šiesti chlapi, všetci vysokí a silní, a postavili sa do malého hlúčku. Zdalo sa, že na niečo čakajú.
Čang prerušil svoje rozprávanie a zamračil sa.
„Rád by som vedel, prečo nie sú pri oberačke,“ povedal nahlas. „Dnes potrebujeme každú ruku.“
O chvíľu nato prišiel džíp pána Jensena. Silák vystúpil z auta a vošiel do starej lisovne. Chlapi vošli za ním a dvere sa zavreli.
„Zdá sa, že pán Jensen ide pracovať. Ale to už je jeho vec. Nemám ho veľmi rád, ale musím priznať, že s robotníkmi vie zaobchádzať, hoci niekedy je na nich dosť surový.“
Oprel sa o lakeť a obrátil sa k Petrovi a Bobovi.
„Chcete si ísť prezrieť chodby?“ opýtal sa.
Chlapci prikývli a odopli si baterky z opaskov. Peter sa však pri vstávaní pokĺzol. Natiahol ruku, aby nespadol, baterka sa mu vyšmykla spomedzi prstov a padla na skalu: ozval sa cvengot rozbitého skla. Zodvihol ju, ale šošovka i žiarovka boli rozbité.
„Dočerta!“ zahrešil Peter, nahnevaný sám na seba. „A teraz nemám baterku.“
„Stačili by nám aj dve,“ povedal Čang, „ale …“
Hľadel na džíp, ktorý stál pred lisovňou.
„Už viem,“ povedal. „Požičiame si od pána Jensena. Tú, čo mi požičal včera večer. Vo dne ju máva v skrini medzi ostatným náčiním. Vrátime ju ešte za svetla. Zájdem ta a prinesiem ju.“
Ale Peter naliehal, že baterku si rozbil on, a preto si musí ísť po ňu sám. Čang napísal lístok, v ktorom oznamoval pánu Jensenovi, že si požičal baterku a že mu ju neskôr vráti. Lístok mal Peter položiť do skrinky na nástroje.
„Neznáša, keď ho pri práci vyrušujú,“ povedal. „Okrem toho, baterka patrí vlastne tete Lýdii, a preto nemôže nič namietať, keď si ju na chvíľu požičiame.“
Peter nasadol na koňa a pustil sa klusom cez pole k lisovni. O pár minút zastal pri zaparkovanom džípe. Oddýchnutý kôň bol veľmi bujný, a preto mu musel pevne pritiahnuť uzdu, aby chvíľu postál na mieste.
Jednou rukou otvoril skrinku, v ktorej boli nahádzané nástroje. Baterku nebolo vidieť. Nakoniec ju zbadal zastrčenú celkom v rohu. Vytiahol ju a zasunul si ju za opasok. Bola to staromódna baterka s veľkým čiernym držadlom, na ktorom nebol krúžok, takže si ju nemohol pripnúť na opasok.
Lístok, ktorý mu dal Čang, položil do skrinky a nechal ju otvorenú, aby ho pán Jensen určite zbadal.
Potom s námahou vysadol na koňa a klusom sa vracal k Bobovi a Čangovi, ktorí ho čakali.
Prešiel asi sto metrov, keď začul za sebou krik. Obzrel sa. Pán Jensen stál pri džípe a kričal za ním. Peter ukázal na baterku, potom na džíp, čím chcel dať najavo, že na lístku je všetko vysvetlené, a klusal ďalej.
O chvíľu muž naskočil do džípu a silné vozidlo sa pustilo za Petrom pomedzi kríky viniča. Ostatní chlapi, čo s ním boli v budove, sa zhŕkli vonku a sledovali, čo sa deje.
Zrejme chcel Petra zastaviť. Peter, prekvapený jeho rozčúlením, krotil koňa, ktorý trochu tancoval.
„Stoj, moja, stoj,“ upokojoval ho.
Ale kobyla pri pohľade na blížiace sa auto stále nervózne ustupovala bokom.
Džíp prihrmotal k nim a zastal. Pán Jensen z neho vyskočil, akoby ho vystrelili, a utekal k Petrovi.
„Ty zlodej ča!“ reval. „Tak ťa zmlátim! Ja ťa naučím …“
Ale nedokončil.
Keď prišiel bližšie, nervózny kôň s Petrom v sedle vyskočil. Peter sa nestačil ani poriadne posadiť a už uháňal preč.
Ozlomkrky sa rútil vinohradom k úbočiu hory a Peter ho nijako nemohol zastaviť.
Peter sa ledva držal v sedle, tuho stískal kolenami koňa a vôbec sa nehanbil, že tak zúfalo zviera okrúhlu hrušku sedla.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář