Jupiter je odkázaný sám na seba
Jupiter sa zvrtol a rozbehol sa k nákladnému autu, ktoré už mizlo v tmavom otvore skladu. Mal iba jednu možnosť, aby ho nezbadali. Vyšvihol sa na pravý bok auta z opačnej strany, ako stál Joe, keď nadvihoval dvere. Keď auto vchádzalo dnu, musel sa poriadne pritlačiť, aby sa zmestil do malej medzery medzi autom a rámom dverí. Ocitol sa v tme. Auto sa zastavilo a on zoskočil.
„Zatvorím dvere,“ zakričal Joe. „Ty rozsvieť, aby sme videli.“
Jupiter, prikrčený vedľa nákladného auta, rýchlo rozmýšľal. Nevidel ani na krok, ale ak bude čakať, kým rozsvietia, môžu ho zbadať. Iba na jednom mieste ho nemohli objaviť. Spustil sa na kolená, ľahol si na brucho a vtiahol sa pod auto. Škripot zatvárajúcich sa dverí prehlušil slabý šramot, ktorý spôsobil. Vzápätí sa zažali reflektory auta a osvietili vnútrajšok skladu. Jupiter toho spod auta veľa nevidel, ale jasne rozoznal kolesá starého auta a za ním niečo, čo malo tvar sarkofágu, hoci to bolo prikryté vrecovinou. Bol na mieste. Ale nemohol privolať pomoc, pretože keby použil vysielačku, chlapi by ho začuli a chytili. Čakal. Srdce mu prudko búšilo.
Šofér Harry vystúpil z auta. Jupiter videl iba nohy dvoch mužov, stojacich asi dva metre od neho.
„Zákazník sa teda umúdril, čo?“ uškrnul sa Harry. „Vedel som to. Priam sa trasie za tým sarkofágom. Nepochopím, čo len s ním môže chcieť.“
„Hlavná vec, že zmäkol,“ odvetil jeho spoločník. „Ale počúvaj: máme ho odviezť na nejaké iné miesto, za Hollywood. Vravel, že je tam prázdna garáž a môžeme vojsť rovno dnu.“
„Pre mňa za mňa.“
„To nie je všetko. Bojí sa, že nás môže niekto sledovať. Máme byť ostražití, a ak by sme niečo zbadali, nemáme nič doručovať.“
„Kto by nás sledoval?“ spýtal sa ostro Harry. „O tomto kšefte predsa nikto nič nevie. Sarkofág doručíme! Chcem peniaze, čo nám dlhuje.“
„Jasné. Ale ešte som neskončil. Keď budeme v polovici cesty a budeme si istí, že nás nik nesledoval, máme zastaviť a zatelefonovať. Povedal, že možno bude chcieť, aby sme mu to dodali na pôvodnú adresu. Vraj podľa okolností.“
„Akých?“
„To nepovedal. Ale ešte si nepočul to naj čudesnejšie.“
„Pokračuj, počúvam.“
„Keď prídeme, vloží múmiu znovu do sarkofágu. Potom máme sarkofág i s múmiou odviezť a spáliť, aby po nich neostala ani stopa. Za to nám zaplatí tisícku navyše.“
„Tisícku navyše! Prečo nám najprv káže kradnúť, ak to potom chce spáliť?“
„Ktovie. Možno má z niečoho strach a chce sa zbaviť dôkazov. Peniaze dostaneme, tak sa môžeme tváriť ako hlupáci a robiť jednoducho to, čo nám káže. Poď, naložíme tú debnu. Potom sa vydáme do Hollywoodu.“ Dva páry nôh sa pohli. Vo svetle reflektorov Jupiter videl, ako dvaja muži prišli k sarkofágu a naklonili sa nad ním. „Radšej sa pozrime, či vnútri niečo nie je,“ povedal nižší muž, ktorý sa volal Joe. „Možno je tam niečo cenné, za čím sa ženie.“
Nadvihli vrchnák a nazreli dnu. Joe prešiel rukami po dne. „Nie, nič. Tak poď, naložme to do auta.“ Pritiahli sarkofág do tmy pri zadnej časti nákladného auta a zistili, že auto je príliš blízko dverí, aby mohli sarkofág naložiť. „Treba voz trochu potiahnuť.“
„Urob to, ja sa idem napiť vody,“ povedal Harry. Joe si sadol za volant, spustil motor a auto sa pohlo niekoľko metrov dopredu, pričom nechalo za sebou Jupitera, ktorý sa pod ním skrýval. Harry zmizol za malými dvermi.
Jupiter stál pred ťažkým rozhodnutím. Ak sa pokúsi zavolať vysielačkou Petra a ostatných, začujú ho aj zlodeji. Ak sa odplazí do kúta a schová sa za sudmi, ktoré tam videl, auto odíde a on ho nebude môcť sledovať. Ak vyskočí na plošinu auta, zbadajú ho, keď budú nakladať sarkofág. V tej zúfalej chvíli nevidel nijaký spôsob, ako by sa mohol schovať a zároveň nespustiť auto z očí dovtedy, kým sa nebude môcť spojiť s ostatnými.
Odrazu dostal nápad. Harry bol ešte stále v umyvárni a Joe za volantom. Nikým nevidený priplazil sa Jupiter k sarkofágu, ktorý ležal na betónovej dlážke. Nadvihol vrchnák, vteperil sa dnu ako nemotorný medveď a zatiahol za sebou veko, nezabúdajúc na otvor pre vzduch, ktorý udržiaval ceruzkou. S búšiacim srdcom čakal, čo bude ďalej.
V tom čase Peter, Bob a Hamid stáli na chodníku pri dodávke. Boli znepokojení. Prešla už hodná chvíľa, ako dostali posledný rozkaz od Jupitera, a odvtedy sa márne snažili nadviazať s ním spojenie cez vysielačku. Vari sa mu len neprihodilo niečo vážne?
Zrazu v Petrovom prijímači zapraskalo a ozvali sa slová: „Tu Prvý pátrač. Volám Druhého. Počuješ ma?“
„Tu Druhý pátrač. Príjem. Počujem ťa. Čo sa stalo?“
„Naše nákladné auto má namierené do Hollywoodu,“ oznamoval Jupiter. „Je to dvojtonový voz modrej farby, ktorá sa miestami odlupuje. Číslo PX 10-43. V tejto chvíli sa nachádza na druhom konci Maliarskej ulice. Rozumel si?“
„Rozumel!“ zvolal Peter. To znamenalo, že auto stálo na tej istej ulici ako oni. Muselo ich deliť od seba iba niekoľko blokov, pretože Jupiterov hlas znel veľmi silno. „Obrátime sa a hneď ho budeme sledovať,“ doložil Peter. „Kde si, Jupiter?“
„Tam, kde si bol včera ty,“ odvetil Jupiter.
„V sarkofágu?“ zhíkol Peter.
„Nanešťastie. Som tu ako v pasci. Bol to jediný spôsob, ako ich nespustiť z očí. Prosím vás, nestraťte auto z dohľadu. Budem potrebovať pomoc, keď sa ocitnem zoči-voči chlapíkovi, ktorý čaká na sarkofág.“
„Budeme sa držať za vami,“ povedal Peter a skupina sa rýchlo pustila do akcie. Chlapci vliezli do dodávky a Peter povedal Konrádovi, čo má robiť. Veľký Bavorčan obrátil auto, pridal plyn a rýchlo prefrčali popri niekoľkých blokoch. Čoskoro sa ocitli za starým modrým autom s číslom, ktoré im dal Jupiter. Konrád ho sledoval vo vzdialenosti pol bloku. Našťastie prechádzali dobre osvetlenou ulicou, takže mohli sledovať auto i z väčšej vzdialenosti. „Sme za vami pol bloku, Prvý pátrač,“ oznamoval Peter do vysielačky. „Nemáš aspoň nejaké tušenie, kam idete?“
„Nie. Joe dostal pokyny od zákazníka telefonicky.“
„To je ako vo filme!“ povedal Hamid vzrušene. „Ba ešte napínavejšie. Len sa bojím o Prvého pátrača. Čo ak stratíme nákladné auto a nebudeme mu môcť pomôcť, keď ho objavia?“
„Toho sa aj my bojíme, Hamid,“ zamrmlal Bob.
A ani Jupiterovi veru nebolo všetko jedno. Ležal na dne sarkofágu s nosom pritlačeným k malému otvoru, ktorým prúdil vzduch, a rozmýšľal, či konal správne. Ale schovať sa do sarkofágu bol asi jediný možný spôsob, ako nestratiť stopu. Doteraz išlo všetko ako po masle. Prešli už niekoľko kilometrov a Konrád s chlapcami sa stále držali za modrým autom. Harry a Joe nič nezbadali. Jupiter sa už upokojil a chcel si blahoželať, keď odrazu auto prudko zrýchlilo. Nadhodilo ho, akoby prechádzali cez koľaje. Potom zaznelo výstražné zvonenie na železničnom prechode a pískanie lokomotívy. Sotva šesť metrov za nimi ozval sa lomoz uháňajúceho vlaku.
Z prijímača doľahlo k nemu Petrovo zúfalé volanie: „Jupiter! Vbehol nám do cesty vlak dlhý prinajmenšom kilometer. Kým celý prejde, stratíme ťa. Počuješ ma?“
„Počujem!“ zvolal Jupiter. Preglgol naprázdno a snažil sa spamätať. Vtom auto prudko zabočilo iným smerom. „Peter!“ povedal rázne Prvý pátrač. „Auto zmenilo smer. Neviem, na akej ulici sa teraz nachádzame, ale mám nápad. Počuješ ma ešte?“
„Jupiter!“ Petrov hlas znel nejasne a pomaly slabol. „Nepočujem, čo vravíš. Strácaš sa mi. Môžeš ...“
Vtom Petrov hlas načisto zmĺkol. Jupiter vedel, že sa dostali z dosahu svojich malých vysielačiek. Nemal ani najmenšiu nádej, že sa Konrádovi podarí nájsť modré nákladné auto. Bol odkázaný sám na seba!
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář