Traja pátrači
Bob Andrews odstavil bicykel pred domom v Rocky Beach a vošiel dnu. Len čo zatvoril dvere, zavolala naňho mama z kuchyne:
„Róbert, to si ty?“
„Áno, mama, „ podišiel ku kuchynským dverám. Mama, štíhla tmavovláska, práve robila šišky.
„Čo nové v knižnici?“ spýtala sa.
„Nič, všetko v poriadku, „ odvetil Bob. Koniec koncov, v knižnici sa nikdy nedialo nič vzrušujúce. Pracoval tam každý deň iba niekoľko hodín. Triedil vrátené knihy a pomáhal pri zaraďovaní a katalogizovaní nových kníh.
„Volal ťa Jupiter,“ povedala mama a ďalej vaľkala na doske cesto. „Nechal ti odkaz.“
„Odkaz?“ vykríkol Bob vzrušene. „A čo mi odkázal?“
„Zapísala som si to na lístok. Hneď ho vytiahnem z vrecka, len čo dorobím šišky.“
„Nezapamätala si si, čo povedal? Možno ma súrne potrebuje!“
„Obyčajný odkaz by som si zapamätala,“ odvetila mama, „ale Jupiter nenecháva obyčajné odkazy. Je to akýsi čudný odkaz.“
„Jupiter rád používa zvláštne slová,“ povedal Bob, premáhajúc netrpezlivosť. „Prečítal kopu kníh a zavše mu človek ťažšie rozumie.“
„Keby len zavše!“ odvrkla mama. „Jupiter je veľmi zvláštny chlapec. Božemôj, ako len mohol nájsť môj snubný prsteň. To nikdy nepochopím.“
Pani Andrewsová si spomenula na príhodu z minulej jesene, keď stratila diamantový prsteň. Práve vtedy k nim prišiel Jupiter. Požiadal ju, aby mu opísala, kde všade v ten deň chodila a čo všetko robila. Potom šiel do komory, čiahol na policu a vytiahol prsteň spoza fliaš s paradajkovým pretlakom, pekne poukladaných v rade. Bobova mama si stiahla prsteň a položila ho na policu, keď umývala fľaše.
„Nejde mi do hlavy,“ povedala pani Andrewsová, „ako mohol uhádnuť, kde je ten prsteň!“
„Jupiter to neuhádol, on to vydedukoval,“ vysvetlil Bob. „To znamená, že vie hýbať rozumom... Mama, prosím ťa, daj mi už ten odkaz.“
„Hneď to bude,“ povedala mama a pokračovala vo vaľkaní a vykrajovaní šišiek. „Mimochodom, aká to bola, preboha, správa na titulnej stránke včerajších novín? Vraj Jupiter vyhral nejakú súťaž a dostane na tridsať dní do používania sedan rolls-royce?“
„Tú súťaž usporiadala firma Rent-n-Ride Auto, požičovňa áut,“ odvetil Bob. „Položili do výkladu veľký pohár naplnený fazuľou a tomu, kto uhádne najpravdepodobnejší počet fazúľ v pohári, ponúkli na tridsať dní rolls-royce so šoférom. Jupiter si celé dni lámal hlavu, rátal, aký obsah môže mať ten pohár a koľko fazúľ sa doň vmestí, a vyhral... Mama, prosím ťa, pohľadaj už konečne ten odkaz.“
„Dobre,“ súhlasila mama a začala si utierať zamúčené ruky. „Ale, prepánajána, načo bude Jupiterovi sedan rolls-royce so šoférom? A čo s ním bude robiť tridsať dní?“
„No vieš, mysleli sme...“ začal Bob, ale mama ho nepočúvala.
„Dnes môže človek vyhrať kadečo,“ vyhlásila. „Nedávno som čítala o jednej žene, čo vyhrala v televíznej súťaži jachtu. Žije vraj vysoko v horách a je z toho celá preč, lebo raz nevie, čo s ňou.“ Kým takto rozprávala, vytiahla z vrecka lístok.
„Tu máš ten odkaz,“ povedala. „Je tu napísané: Zelená brána číslo jeden. Tlačiarenský lis funguje.“
„Márnosť šedivá! Ďakujem, mama!“ vykríkol Bob a rozbehol sa von.
Nebol však ani pri dverách, keď ho zastavil mamin hlas. „Preboha, Róbert, čo znamená ten odkaz? Vari len Jupiter nepoužíva dajaké šifry?“
„Nie, mama. To je jasná reč, náš vlastný jazyk v celkom bežnej podobe. Ale prepáč, musím sa ponáhľať.“
Bob vyletel z dvier ani strela. Vyskočil na bicykel a uháňal k Jonesovmu bazáru.
Keď jazdil na bicykli, už mu takmer vôbec nerobil ťažkosti podporný prístroj na nohe. Bob totiž nedávno utrpel úraz pri pochabom pokuse vyšplhať sa úplne sám na jeden z vrchov neďaleko Rocky Beach, a doktor Alvarez, ktorý ho ošetroval, musel mu dať na nohu podporný prístroj.
Rocky Beach leží na pobrežnej rovine. Z jednej strany ju omýva Tichý oceán a z druhej strany obklopuje pohorie Santa Monica. Vrchy v tomto pohorí nie sú síce bohvieako vysoké, ale zato sú poriadne strmé. Bob sa gúľal asi stopäťdesiat metrov dolu svahom a skončil so zlomenou nohou. Nová prehliadka v nemocnici potvrdila, že sa mu noha hojí, a doktor Álvarez povedal, že keď mu dajú dolu podporný prístroj, ani nebude vedieť, že ju mal dakedy zlomenú. A tak, hoci prístroj zavše prekážal, vonkoncom ho to neznepokojovalo.
Bob nechal za sebou stred mesta a vzápätí dorazil k Jonesovmu bazáru.
Firma sa kedysi volala Jonesovo starinárstvo, ale potom Jupiter presvedčil strýka, aby ju premenoval. Teraz okrem starých harabúrd predáva i rozličné vyradené stroje a iné nezvyčajné predmety. Ľudia sem prichádzajú zo vzdialenosti niekoľko kilometrov a vždy tu nájdu niečo, čo nemôžu kúpiť inde.
Bazár bol pre chlapcov lákavým miestom - hotovým rajom. Obklopoval ho veľmi nápadný, zďaleka viditeľný doštený plot. Pán Titus Jones ho postavil z odpadových dosák a natrel pestrými farbami. Pomáhalo mu niekoľko miestnych umelcov, lebo pán Jones im vždy dovolí vziať si z haraburdia na dvore zadarmo, čokoľvek potrebujú.
Celá predná časť plota bola pomaľovaná stromami a kvetmi, zelenými jazerami s labuťami, ba bolo tam dokonca aj more. Ostatné časti boli natreté jednoduchšie. Jonesov bazár bol asi najpestrejšou zbernou v celej krajine.
Bob. prešiel popri hlavnom vchode, pozostávajúcom z obrovských železných vrát, čo pochádzali z veľkostatku, ktorý do tla vyhorel. Šiel ešte asi sto metrov a vzápätí zastal blízko rohu, kde bolo na plote namaľované zelené more s dvojsťažňovou plachetnicou, potápajúcou sa v zúriacej búrke. Zliezol z bicykla a našiel v plote dve zelené dosky, z ktorých Jupiter urobil tajnú bránu. To bola Zelená brána číslo jeden. Stlačil prstom oko ryby, namaľovanej na plote pri potápajúcej sa lodi a vytŕčajúcej z vody hlavu, a brána sa otvorila.
Vošiel dnu aj s bicyklom a zavrel za sebou. Ocitol sa na dvore Jonesovho bazára, v najzastrčenejšom kúte, kde si Jupiter zriadil dielňu. Dvor bol nekrytý, iba pozdĺž celého plota sa tiahla asi dva metre široká strecha. Pod túto strechu dával pán Jones najlepší tovar.
Keď Bob vošiel do dielne, Jupiter Jones sedel na starej otáčacej stoličke a poťahoval si spodnú peru. To bolo vždy neklamným znamením, že mu mozog pracuje na plné obrátky. Peter Crenshaw sa motal pri malom tlačiarenskom lise, ktorý sem priviezli do šrotu. Jupiter ho opravil, takže teraz opäť fungoval.
Tlačiarenský lis pracoval ani hodinky. Behal dopredu-dozadu, cvakotal cvik-cvak. Vysoký čiernovlasý Peter vkladal do lisu a vyberal z neho biele kartičky. A práve v tom bol zmysel Jupiterovho odkazu - skrátka, lis fungoval a Jupiter volal Boba, aby sa prišiel naň pozrieť cez Zelenú bránu číslo jeden.
Z hlavnej časti dvora, kde bola kancelária, nebolo chlapcov vidno. Tu ich nezbadala ani vysoká Jupiterova teta Matilda, ktorá prakticky viedla celú živnosť. Bola to dobrá duša, nekonečne dobromyseľná žena. Ale keď zbadala Jupitera alebo iného chlapca chvíľku postávať, vždy jej prebehla hlavou tá istá myšlienka: Treba mu dať dáku robotu!
Jupiter v sebaobrane poukladal pred svoju dielňu hŕby rozličného haraburdia, aby nebola na očiach. Teraz má s priateľmi tajnú skrýšu, do ktorej sa utiahne, keď ho strýko alebo teta súrne nepotrebujú, keď im nemusí pomáhať.
Bob odložil bicykel, Peter zastavil tlačiarenský lis a podal mu jednu kartičku, čo práve vytlačil.
„Pozri sa na to, „ povedal.
Bola to veľká navštívenka, na ktorej stálo:
TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
???
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
„Fíha!“ užasol Bob. „To znie naozaj dobre. Tak ty si sa rozhodol pokračovať v tom, Jupiter?“
„Už dlho hovoríme o otvorení detektívnej kancelárie,“ povedal Jupiter. „A teraz, keď som vyhral súťaž a dostal k dispozícii sedan rolls-royce, máme na to príležitosť. Môžem ho používať tridsať dní. A každý deň dvadsaťštyri hodín. Budem môcť pátrať po tajomstve, kdekoľvek sa naskytne. Auto budem môcť používať len určitý čas, a preto musíme hneď skúsiť šťastie. Teraz sme oficiálne Traja pátrači. Ja ako Prvý pátrač budem mať na starosti plánovanie jednotlivých akcií. Peter ako Druhý pátrač bude viesť všetky operácie, lebo to si vyžaduje telesnú obratnosť. A keďže ty, Bob, by si teraz mal trochu ťažkosti so stopovaním podozrivých osôb alebo šplhaním po plotoch a podobnými záležitosťami, budeš robiť výskum, ktorý si vyžiadajú naše prípady, a podrobne zaznamenávať celú našu činnosť.“
„Výborne!“ súhlasil Bob. „Pri mojom zamestnaní v knižnici to hravo zvládnem.“
„Moderné pátranie si vyžaduje rozsiahly výskum,“ vyhlásil Jupiter. „Ale čo tak zízaš na našu firemnú navštívenku? Smiem sa spýtať, čo ťa trápi?“
„Nuž, tie otázniky,“ povedal Bob. „Načo sú tam tie otázniky?“
„Čakal som, že sa na to opýtaš,“ odvetil Peter. „Jupiter vravel, že sa určite na to opýtaš. A že každému budú vŕtať v hlave.“
„Otáznik,“ povedal Jupiter presvedčivo, „je univerzálny symbol všetkého neznámeho. Sme pripravení rozriešiť každý problém, hádanku, tajomstvo, záhadu, skrátka každú nejasnú vec, keď nás o to požiadajú. Odteraz bude otáznik našou firemnou značkou. Tri otázniky vedno budú vždy symbolizovať Troch pátračov.“
Bob si myslel, že Jupiter už skončil s poúčaním, ale mal ho lepšie poznať, lebo Jupiter sa rozohňoval ďalej.
„Okrem toho,“ povedal Jupiter, „otázniky vzbudia záujem. Prinútia ľudí, aby sa nás spýtali, čo znamenajú. Práve tak, ako si sa teraz spýtal ty. Dopomôžu nám k tomu, aby si nás ľudia zapamätali. Budú dobrou reklamou. Každý obchod potrebuje reklamu, aby prilákal nádejných zákazníkov.“
„To je skvelé,“ vyhlásil Bob a položil kartičku späť na kôpku navštíveniek, ktoré Peter vytlačil. „Teraz by sme už mohli začať podnikať, keby sme mali nejaký prípad na pátrame.“
Peter sa zatváril dôležito.
„Bob,“ povedal, „už máme prípad!“
„Pardon,“ ozval sa Jupiter, vzpriamil sa a vystrčil spodnú čeľusť. Vždy keď to urobil, tvár, normálne okrúhla, akoby sa mu trochu predĺžila, a vyzeral starší. Jupiter bol statný chlapec a možno by bol vyzeral aj dosť tučný, keby nechodil tak vzpriamene.
„Žiaľ,“ vysvetľoval Jupiter, „stavia sa nám do cesty malá prekážka. Mali by sme jeden vhodný prípad - a myslím, že by sme ho ľahko rozuzlili - ale ešte nie sme dohodnutí.“
„Aký je to prípad?“ spýtal sa netrpezlivo Bob.
„Vraj pán Alfréd Hitchcock hľadá pre svoj budúci film pravý strašidelný dom,“ odpovedal Peter. „Otec to počul v ateliéri.“
Pán Crenshaw je odborník na filmové triky. Pracuje v jednom filmovom ateliéri v Hollywoode, vzdialenom od Rocky Beach iba pár kilometrov cez hory.
„Strašidelný dom?“ zamračil sa Bob. „Ako odhalíme tajomstvo strašidelného domu?“
„Celkom jednoducho. Vyhľadáme strašidelný dom a zistíme, či v ňom naozaj straší. Keď sa nám to podarí, verejnosť sa oboznámi s našimi menami, a potom sa Traja pátrači ľahko postavia na vlastné nohy.“
„Lenže pán Hitchcock nás nepožiadal, aby sme mu vypátrali nejaký strašidelný dom,“ namietol Bob. „To je tá malá prekážka?“
„Musíme ho presvedčiť, aby prijal naše služby,“ vyhlásil Jupiter. „To je naša najbližšia úloha.“
„To je všetko pekné,“ povedal Bob trochu uštipačne. „Lenže ako to urobíme? Jednoducho vrazíme do kancelárie jedného z najslávnejších filmových režisérov na svete a spýtame sa: Pozvali ste nás, pane?“
„Podrobnosti nie sú dôležité, no myšlienka je celkom správna, „odvetil Jupiter. „Ja som už telefonoval pánu Hitchcockovi, či by nás neprijal.“
„Naozaj?“ spýtal sa Peter a bol práve taký prekvapený ako Bob, „A čo? Povedal, že nás prijme?“
„Nie, to nepovedal,“ priznal zavalitý chlapec. „Jeho sekretárka mi nedovolila s ním hovoriť.“
„To sa dalo čakať,“ poznamenal Peter.
„Povedala, že nás dá zavrieť, ak sa k nemu čo len priblížime,“ dodal Jupiter. „Vysvitlo totiž, že dočasnou sekretárkou pána Hitchcocka je teraz isté dievča, ktoré tu, v Rocky Beach chodilo do školy O niekoľko ročníkov vyššie ako my. Mal by si sa na ňu pamätať. Volá sa Henrieta Larsonová.“
„Panovačná Henrieta!“ zvolal Peter. „Ako by som sa na ňu nepamätal!“
„Zvykla pomáhať učiteľom a sekírovať všetky deti, čo jej prišli pod ruku,“ dodal Bob. „Namojveru sa na ňu pamätám! Ak je Henrieta Larsonová sekretárkou pána Hitchcocka, potom bude lepšie, keď si to vyhodíme z hlavy. Ani tri tigre sa cez ňu nedostanú.“
„Keby nebolo prekážok,“ povedal Jupiter, „nebol by život zaujímavý. Zajtra ráno nasadneme do nášho nového auta a pôjdeme do Hollywoodu navštíviť pána Hitchcocka.“
„A Henrieta na nás zavolá políciu, však?“ zvolal Bob. „Okrem toho, ja musím zajtra celý deň pracovať v knižnici.“
„Tak pôjdem ja s Petrom. Zatelefonujem do kancelárie firmy Rent-n-Ride, požičovne áut, a poviem im, že zajtra ráno o desiatej hodine začnem uplatňovať svoj nárok na používanie auta. A ty, Bob,“ pokračoval Jupiter, „prezri zajtra v knižnici zväzky starých novín a časopisov, koľko len budeš vládať, a snaž sa získať z nich nejaké informácie.“
Na rub jednej navštívenky napísal dve slová - Strašidelný dom - a podal ju Bobovi. Keď to Bob prečítal, preglgol.
„Dobre, Jupiter,“ povedal. „Ako myslíš.“
„Traja pátrači začínajú týmto svoju činnosť,“ oznámil Jupiter. Bol spokojný. „Vždy noste so sebou navštívenky. Budú to vaše legitimácie. Od zajtra bude každý vykonávať svoje povinnosti, nech by sa stalo čokoľvek.“