Napínavý útek
„Počuj, Joe,“ povedal muž, ktorý sa volal Harry. „Možno budeme zajtra ten remeň potrebovať.“
„Máš pravdu. Odviažme ho.“ Peter s Hamidom napäto čakali. Počuli, ako chlapi strhli vrecovinu z vrchnáka. Potom sa sarkofág trochu zakolísal, keď uvoľňovali remeň, ktorý z neho robil väzenie. Hneď nato znovu prehodili cez rakvu vrecovinu a chlapci počuli, ako auto naštartovalo, vyšlo a veľké dvere sa zatvorili. A už aj nadvihli veko. Povolilo bez ťažkostí. Vyliezli von a pretiahli sa popod ťažkú nepremokavú plachtu.
V tme toho veľa nevideli. Len trochu svetla z ulice presvitalo oblokom v streche, ale aj to stačilo, aby zistili, že sa nachádzajú v akomsi sklade. Sklad mal veľmi vysokú povalu a pevné betónové steny bez okien.
Začali sa obzerať. Objavili veľké kovové dvere, ktorými vchádzali do skladu autá. Zalomcovali nimi, ale to bolo všetko. Dvere boli zvonku zamknuté.
V polotme si ďalej prezerali predmety v sklade. Bola tam zvláštna zbierka. Najprv zaujalo ich pozornosť staré auto. Čiastočne hmatom a čiastočne vďaka slabému svetlu zistili, že je to veľmi starý a elegantný sedan pierce-arrow.
„Staré auto. Načo tu je?“ čudoval sa Hamid.
„Je to starožitnosť. Asi tak z roku tisíc deväťstodvadsať. Pre zberateľov sú takéto autá veľmi cenné.“
Ďalej tam boli rozličné kusy nábytku. Keď po nich prebehli prstami, cítili, že všetky sú bohato a zložito vyrezávané. Nábytok bol uložený na vyvýšenom pódiu.
„Aby nenavlhol,“ poznamenal Peter. „Je tu uskladnený. A toto je čo? Akási veľká kopa.“
Hamid sa vzrušene dotkol hromady, ktorú tvorilo asi tucet dlhých hrubých kotúčov, nakopených v tvare pyramídy.
„Koberce!“ zvolal. „Orientálne koberce. Dobrej kvality a veľmi cenné.“
„Ako to vieš v takej tme? Ja iba vidím, že sú to koberce, ale nič viac.“
„Povedali mi to moje prsty. Keď som mal osem rokov, otec ma naučil rozoznávať hmatom koberce zo všetkých kútov Orientu. Kvalita závisí od spôsobu tkania, druhu vlny a mnohých drobností. Ani jeden z nich nie je od nás, ale všetky sú veľmi cenné. Dva až tritisíc dolárov za kus!“
„Pána! Možno sú ukradnuté!“ zvolal Peter. „Stavím sa, že všetko v tomto sklade je ukradnuté a že tí dvaja chlapi, Joe a Harry, sú profesionálni zlodeji. Preto ich asi najali, aby ukradli tento sarkofág a Ra-Orkona.“
„Bude to tak,“ prisvedčil Hamid. „Cítim, že máš pravdu. Ale ako sa teraz odtiaľto dostaneme?“
„Tu sú akési dvere,“ povedal Peter, keď natrafil na malé dvere, ktoré v tme takmer nezbadali. Boli v pevnej tehlovej stene a zrejme oddeľovali sklad od ostatnej budovy. Stlačil kľučku, ale dvere sa ani nepohli. Potom natrafili ešte na jedny dvere, ale tie viedli len do malej umyvárne.
„Podľa mojej mienky,“ povedal nakoniec Peter, „je to tajná skrýša ukradnutých vecí a okrem Joa a Harryho sa sem nikto nedostane. A predsa je tu ešte jeden východ!“
„Kde? Nevidím nič, len hrubé steny bez otvorov.“
„Tam,“ ukázal Peter. Hamid sa pozrel hore. Malé okienko v strope, ktorým presvitalo dnu svetlo, bolo na niekoľko centimetrov odchýlené. Ale bolo asi štyri metre nad nimi.
„To by sme museli lietať, aby sme sa odtiaľ dostali.“
„Uvidíme, čo sa dá robiť. Vidíš toto auto? Stojí skoro pod okienkom.“
„Naozaj,“ dychtivo prisvedčil Hamid. „Rýchlo! Skúsme, či z neho dočiahneme.
„Len pomaly, Hamid,“ krotil Peter menšieho chlapca, keď sa už chystal vyliezť na strechu starej limuzíny. „Poškriabeš topánkami farbu. To by poškodilo auto, ktoré prakticky patrí do múzea.“
Chlapci si vyzuli topánky, aby nimi nepoškodili farbu na starom peknom aute, zviazali ich šnúrkami a prehodili si ich okolo krku. Potom vyliezli na auto. Ale aj keď si Peter stal na prsty, okno bolo asi tridsať centimetrov nad ním a pol metra za autom.
„Musím vyskočiť! Nemôžeme tu zostať!“ Peter sa vymrštil a zachytil sa prstami kovového okraja pootvoreného okna. Bleskurýchlo ho otvoril dokorán, vytiahol sa hore a ocitol sa na dechtom pokrytej streche. Potom sa nahol cez okno dnu a natiahol ruky.
„Skoč, Hamid. chytím ťa. Zachyť sa môjho zápästia.“ Menší chlapec chvíľu váhal. Pozrel sa dolu na betónovú dlážku. Potom odhodlane vzhliadol hore na Petra, natiahol ruky a skočil. Jeho prsty sa len veľmi slabo zachytili Petrových rúk, ale ten pevne uchopil Hamidovo útle zápästie a vytiahol ho hore. Hamid sa ocitol vedľa neho na streche.
„Si veľmi silný a smelý, pátrač Peter,“ povedal Hamid s obdivom. Jeho pochvala Petrovi zalichotila. „Nestačí cvičiť si svaly len v telocvični,“ povedal akoby mimochodom. „Teraz sa obujme a skúsme sa dostať dolu zo strechy.“
Na jednej strane sa strecha dotýkala vysokej murovanej steny, ktorá tvorila predok budovy. Tadiaľ ísť nemohli, ale na druhej strane vzadu bol železný rebrík, ktorým sa chodilo na strechu, ak bolo treba niečo opraviť alebo natrieť.
O chvíľu sa ocitli dole, v tmavej uličke. Zastali, aby zistili, kde sa nachádzajú. Peter vytiahol z vrecka kúsok modrej kriedy a nakreslil niekoľko veľkých otáznikov do ľavého rohu dverí na sklade. „To je náš zvláštny znak,“ vysvetľoval Hamidovi. „Pomôže nám nájsť toto miesto, kde je schovaný sarkofág, aby sme sa poň mohli vrátiť. A teraz poďme na ulicu a zistime si adresu budovy a ... ach, niekto prichádza. Možno tulák alebo zločinec. Radšej poďme druhou stranou, do ulice za nami.“
Ponáhľali sa dolu dlhou uličkou pomedzi tmavé a tiché zadné vchody obchodov, až prišli na slabo osvetlenú spustnutú ulicu. Peter tu nič nepoznal a vedel, že v tejto časti mesta ešte nikdy nebol.
„Poďme tam na roh. Pozrieme sa, ako sa táto ulica volá, aby sme potom trafili naspäť.“ Ale tabuľka s menom ulice bola dokrivená a poškodená. Asi niekto nemal čo robiť a triafal do nej kameňmi.
„Dočerta!“ zahrešil Peter. „Niektorí ľudia ...“ Nedopovedal. V tej chvíli kdesi dole v bočnej uličke zarinčalo rozbité sklo. Potom prebehli okolo nich dvaja muži, naskočili do auta, a už ich nebolo. Peter a Hamid ich sledovali prekvapeným pohľadom a spamätali sa, až keď počuli za sebou nahnevaný hlas.
„Zlodeji! Stojte!“ kričal ktosi. „Chlapčiská mizerné! Rozbili mi výklad. Ukradli moje hodinky! Však ja vás dostanem!“ Hnal sa k nim ozrutný muž a mával päsťou. Zrejme sa nazdával, že krádež spáchali oni. Peter poslúchol pud sebazáchovy, schmatol Hamida za ruku a povedal:
„Utekajme!“ Rozbehli sa hore ulicou, potom dolu druhou a cez uličky. K ich prenasledovateľovi sa pripojili nejakí ľudia a pár psov. Utekali, až boli celí zadychčaní a úplne stratili zmysel pre orientáciu. Keď už prenasledovateľov nebolo vidieť, zastavili sa. „Radšej sme mali tomu človeku povedať, že my sme nerozbili jeho výklad,“ povedal Peter, lapajúc dych. „Fakt je, že som sa rozbehol, a ani som na to nepomyslel.“
„Keď niekto skríkne 'Zlodeji!' a pustí sa za tebou, je to celkom prirodzené,“ odvetil Hamid. „Nesmieš sa obviňovať.“
„Najhoršie je,“ mračil sa Peter, „že nevieme, kde sme boli, keď sme sa dali do behu. Je to niekoľko blokov odtiaľto, viac neviem. Chápeš, nemáme ani poňatia, kde ten sklad je.“
„To je pravda,“ povedal vážne Hamid. „To je ďalší problém, však, pátrač Peter?“
„Veru,“ vzdychol si Peter. „Ako ho len znovu nájdeme? A ako sa dostaneme domov? Sme iste vyše dvadsať kilometrov od Rocky Beach a asi pätnásť od Hollywoodu. Niekde uprostred Los Angeles.“
„Zavolajme taxík.“
„Na to treba peniaze.“
„Ja mám peniaze,“ uisťoval ho Hamid. „Achmed mi dáva peniaze pre každý prípad. Mám veľa dolárov.“
Ukázal Petrovi náprsnú tašku napchatú dolárovými bankovkami.
„Výborne! Poďme. Tu je viac svetla, možno tam dolu nájdeme taxík.“ Ponáhľali sa dolu ulicou. Na rohu našli stanovisko taxíkov i šoféra, ktorý ochotne súhlasil s dlhou cestou, keď mu Hamid ukázal, že majú čím zaplatiť. Skôr než nasadli, Peter si zaznamenal polohu. V najhoršom prípade bude tajný sklad, kde sa teraz nachádza Ra-Orkonov sarkofág, niekde v okruhu pätnástich či dvadsiatich blokov. Potom ešte rýchlo zavolal Jupiterovi z telefónnej búdky.
„Som v poriadku a idem domov. Budem ti toho veľa rozprávať. Zavolám, len čo sa vrátim.“
„Použi vysielačku,“ radil mu Jupiter. „Budem čakať vo svojej izbe. Som rád, že si sa ozval.“
V Jupiterovom hlase bolo toľko úľavy, že Peter hneď vedel, akú mal o neho veľkú starosť. Ale beda, keď sa Jupiter dozvie, že bol na mieste, kde je sarkofág - a nevie, kde to bolo! Peter s Hamidom naskočili dnu a taxík sa pohol.
Cesta ubehla bez nehody. Hamid naliehal, aby najprv odviezli domov Petra. On sa vraj potom vráti taxíkom do domu, ktorý pre nich najal Achmed neďaleko vilky profesora Yarborougha.
Keď zastavili pred Petrovým domom v Rocky Beach a Peter chcel vystúpiť, Hamid ho zastavil. „Pátrač Peter,“ zaprosil, „pomôžete mi, ty a tvoji priatelia, nájsť múmiu Ra-Orkona a sarkofág? Ja, Hamid z rodu Hamidovcov, by som rád použil vaše služby.“
„Nuž,“ začal Peter, „múmia v skutočnosti patrí profesorovi Yarboroughovi a my už pracujeme pre neho.“
„Pracujte aj pre mňa,“ naliehal chlapec. „Iba nájdite Ra-Orkona a sarkofág. Vráťte ho profesorovi a ja s Achmedom sa ešte raz pokúsime presvedčiť profesora, aby sa ho vzdal.“
„No, to by sme mohli,“ prikývol Peter. „Ale musíš sa porozprávať s Jupiterom. Príď ráno okolo desiatej do Jonesovho bazára.“
Hamid súhlasil. Potriasli si ruky a Peter sa ponáhľal domov, uvedomujúc si, že sa veľmi oneskoril. Otec i mama ešte pozerali televíziu. Jeho otec bol dobre stavaný muž a pracoval v jednom z filmových štúdií v Hollywoode.
„Ideš neskoro. Už sme sa s mamou báli, či sa ti niečo nestalo.“
„Áno, otec. Ale vieš, pustil som sa za stratenou mačkou a... no, skrátka, dostal som sa na falošnú stopu.“
Mal chuť vyrozprávať im celú príhodu, ale matka potriasla hlavou. „Choď sa okúpať a potom rovno do postele, synak. Bože môj, ako sa len tí chlapci dokážu tak zašpiniť!“
„Áno, mama,“ prisvedčil Peter a ponáhľal sa hore schodmi. Vbehol do izby, otvoril okno, vystrčil anténu a stlačil gombík na vysielačke.
„Druhý pátrač volá Hlavný stan. Druhý pátrač volá Hlavný stan. Počuješ ma? Odpovedz!“
„Tu Prvý pátrač. Som už v posteli, ale mal som vysielačku stále zapnutú. Si v poriadku? Čo sa stalo?“
Peter ho rýchlo a čo najstručnejšie oboznámil s večernými udalosťami a zakončil tým, že veru nevie, kam ich to vlastne s Hamidom v tom sarkofágu odviezli.
Jupiter po chvíli povedal: „Nemožno ti to zazlievať, Druhý pátrač. Počínal si si veľmi správne. Nejako už len ten sarkofág nájdeme. Ráno musíme mať všetci poradu. Vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré ešte viac zahaľujú celú záhadu. Napríklad, mám tu kocúra, ktorého si spomínal a o ktorom Hamid vyhlasuje, že je prevtelením Ra-Orkona. A predsa nie je. Z toho, čo si mi povedal, som si celkom istý, že kocúr s rôznofarebnými očami je vlastne zamaskovaným kocúrom pani Banfryovej.“
Tým Jupiter skončil a Peter sa mohol od zvedavosti celú noc obracať a prehadzovať na posteli. Ako len môže byť kocúr zamaskovaný?
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář