Ďalšie prekvapenia
Peter, Bob a Čang sa konečne dostali k stolu. Pri večeri sa vzrušene rozprávali.
Li uložila slečnu Greenovú do postele a dala jej utišujúci nápoj. Ukázalo sa, že Li sa okrem varenia rozumie i do iných vecí. Sluhovia, ktorým prísne zakázali povedať čo i len slovo o tom, čo sa stalo, sa vrátili k svojej práci. Chlapci sa takisto vrátili do jedálne.
Pán Carlson, ktorý vyzeral veľmi rozrušený, išiel s nimi.
„Pane, vy ste to strašidlo videli?“ opýtal sa Peter.
Harold Carlson pokrútil hlavou.
„Odprevadil som tetu len k jej izbe,“ povedal. „Vošla potme. Práve som sa chystal odísť, keď vykríkla. Dvere boli pootvorené, a keď som sa obrátil, v izbe sa svietilo. Keď vošla dnu, asi položila ruku na vypínač, a keď zbadala - nuž, nech to už bolo čokoľvek - asi si neuvedomila, ako zapálila svetlo. Prirodzene, pri svetle už nič nevidela.
Stála zhrozená, s rukou na ústach. Pribehol som do izby práve včas, aby som ju mohol zachytiť, keď v mdlobách padala. Položil som ju na posteľ a šúchal som jej zápästie, aby sa prebrala. A vtedy ste prišli vy.“ Roztrasenou rukou si prešiel po čele.
„Sluhovia to určite rozchýria,“ povedal. „Nedajú sa umlčať. Do rána bude každý vo Verdant Valley vedieť, že sa tu ukázalo strašidlo.“
„Obávate sa, že by sa to mohli dozvedieť novinári a napísať o tom?“ opýtal sa Bob.
„Noviny už narobili toľko škody, koľko sa len dá,“ odvetil muž. „Obávam sa, ako to zapôsobí na našich robotníkov. Myslím, že teta Lýdia vám v telefóne povedala, že i včera večer videla strašidlo vo svojej izbe.“
Bob a Peter prikývli.
„Nuž, a videli ho i dve slúžky, aspoň tak to tvrdia, vonku na zadnom dvore, kde sedeli a klebetili. Boli celkom bez seba. Snažil som sa ich presvedčiť, že sa im to len zdalo, ale myslím, že sa mi to nepodarilo. Dnes ráno už celé údolie bolo plné chýrov, že strašidlo z Rocky Beach sa presťahovalo sem. Všetci naši robotníci to rozchyrujú.“
„Strýko Harold, myslíte, že strašidlo vyľaká robotníkov?“ opýtal sa Čang.
„Áno!“ vyprskol muž. „Strašidlo nás zničí! Úplne zničí!“
Potom, akoby oľutoval svoj výbuch, začal hovoriť pokojnejšie.
„Ale to sa netýka našich hostí. Chlapci, chceli by ste vidieť perly, ktoré sme včera objavili?“
Bob a Peter súhlasne prikývli. V tajnej izbe na Zelenom panstve ich videli len letmo.
Pán Carlson ich viedol z jedálne cez halu do malej pracovne, v ktorej bol veľký stôl a niekoľko kartoték, telefón a v kúte veľký staromódny trezor.
Kľakol si a otočil číselník na trezore. O chvíľu k nim pristúpil s malou lepenkovou škatuľkou, položil ju na stôl a otvoril. Potom z nej vybral náhrdelník a položil ho na zelenú podložku na stole, kde ho bolo dobre vidieť.
Bob, Peter i Čang sa naklonili. Perly boli veľké, ale nepravidelné a mali zvláštnu matnú sivú farbu. Vôbec sa nepodobali jagavým, okrúhlym, ružovobielym perlám, ktoré mala na šnúrke Bobová mama.
„Tie perly majú strašnú farbu,“ povedal Peter.
„Práve preto sa volajú strašidelné perly,“ povedal im pán Carlson. „Myslím si, že takéto perly sa nachádzali v malej zátoke Tichého oceánu, ale už ich niet. V Oriente ich bohatí šľachtici vysoko hodnotia. Ale neviem, prečo. Veď ich tvar nie je dokonalý a ani farba nie je veľmi príťažlivá. Napriek tomu je ich cena vysoká. Som presvedčený, že by sa dali predať za stotisíc dolárov, možno i viac.“
„V tom prípade, strýko Harold,“ ozval sa Čang, „teta Lýdia by mohla splatiť všetky dlhy, čo má, a zachrániť vinohrad a pivnice!“ Potom dodal: „Perly teraz iste patria jej.“
„V tom je práve háčik.“ Pán Carlson pokrútil hlavou. „Mathias Green dal zrejme tieto perly svojej manželke. Teda boli jej, nie jeho. Podlá zákonov o dedičstve, ak mi rozumiete, patrili by najbližšiemu príbuznému.“
„Ale príbuzní sa jej zriekli,“ povedal Čang prekvapený. „Povedali, že ju viac nepovažujú za svoju dcéru. Okrem toho, od revolúcie a vojny v Číne nezostala po jej rodine žiadna stopa.“
„To všetko viem.“ Pán Carlson si utrel čelo. „Ale dostal som list od jedného čínskeho advokáta zo San Franciska, ktorý vyhlasuje, že jeho klient je potomok sestry mŕtvej. Upozorňuje ma, aby som dal na ne pozor, pretože jeho klient sa ich domáha. Celá záležitosť sa bude musieť prejednať na súde a môže trvať roky, kým sa dozvieme, komu tie perly patria.“
Čang sa zamračil. Zdalo sa, že chce niečo povedať, keď sa vonku v hale ozvali rýchle kroky. Potom nasledovalo silné zaklopanie na dvere.
„Ďalej!“ povedal Harold Carlson a všetci sa obrátili.
Dvere sa otvorili a do izby vošiel plecnatý muž v stredných rokoch, počerný, s prenikavými očami. Hovoril náhlivo a chlapcov si vôbec nevšímal.
„Pán Carlson, pri lisovni číslo jeden videli strašidlo. Videli ho traja mexickí oberači hrozna a narobili poplach. Bolo by dobre, keby ste ta išli.“
„To je hrozné! Idem s vami, Jensen,“ vzdychol si pán Carlson. Rýchlo položil náhrdelník do trezoru a zavrel dvere. Potom s tromi chlapcami v pätách, vyšiel rýchlo z domu k čakajúcemu džípu. Všetci sa vopchali dnu. Bob si sadol Petrovi na kolená, malé auto s rachotom naštartovalo, obrátilo sa a rútilo sa tmavou alejou.
Bob a Peter museli dávať veľký pozor, aby nevypadli z džípu, ktorý hrkotal po špinavej ceste, a preto by toho neboli veľa videli, ani keby bol biely deň. Ale cesta trvala len päť minút. Zastali pred nízkou budovou a pri svetle reflektorov videli, že jč z betónových platní. Vyzerala nová.
Všetci vystúpili. Vzduch bol nasýtený vôňou hrozna a čerstvo vylisovanej šťavy.
„Pán Jensen je predákom pri sadení a zbere,“ zašepkal Čang chlapcom, keď vystúpili. „Dozerá na robotníkov.“
Len čo pán Jensen zhasol reflektory, vynoril sa z tmy spoza budovy mladý muž v ošúchaných šatách.
„Čo nové, Henry?“ vyštekol na neho pán Jensen. „Videl si niečo odvtedy, ako som odišiel?“
„Nie, pane,“ odvetil. „Nič, pán Jensen.“
„Kde sú tí traja oberači?“ opýtal sa Jensen. Mladý muž bol už tak blízko, že videli, ako rozhodil rukami.
„Ktohovie?“ povedal. „Len čo ste odišli, utiekli. Utekali ako …“ zachichotal sa, „nikdy predtým som ich nevidel tak bežať. Pravdepodobne sú vo Verdant Valley,“ ukázal na malú skupinu svetiel na druhom konci údolia, „v kaviarni, kde každému rozprávajú, že videli strašidlo.“
„Práve to som nechcel,“ povedal zlostne pán Jensen. „Mali ste ich zadržať.“
„Snažil som sa im to vyhovoriť,“ povedal mladík. „Ani ma nepočúvali. Boli celí bez seba od strachu.“
„A oheň je na streche,“ zronené povedal Harold Carlson. „Ale čo tu tí chlapi robili, keď už bola tma?“
„Povedal som im, aby ma tu čakali, pane,“ odvetil Jensen. „Boli to tí, čo najviac rozširovali historky o strašidle. Chcel som im povedať, že ak nebudú držať jazyk za zubami, prepustím ich. Ale zdržal som sa, a kým na mňa čakali, zazdalo sa im, že niečo vidia.“
„Určite sa im to len zdalo. Toľko rozprávali o strašidle, až si nakoniec mysleli, že ho vidia.“
„Na tom nezáleží, či sa im to zdalo, alebo nie, tak či tak narobili veľa škody,“ povedal pán Carlson. „Asi by ste mali ísť do dediny a upokojiť ich, i keď je to pravdepodobne beznádejné.“
„Áno, pane. Mám vás najprv odviezť?“
„Áno, a…“ Pán Carlson sa udrel po čele a vykríkol:. „Preboha! Zamkol som trezor, keď som odložil perly?“
„Neviem, pane,“ odpovedal Čang. „Zakrývali ste trezor chrbtom. Nevidel som.“
„Ja som videl,“ ozval sa Peter. Snažil sa spomenúť si, čo vlastne videl v pracovni. „Položili ste perly dnu… potom ste trezor zavreli a otočili kľučku…“
„Áno, áno,“ prerušil ho Harold Carlson. „Ale vytočil som číslo, na číselníku?“
Peter tuho rozmýšľal. Nebol si istý. A okrem toho.. .
„Nie, pán Carlson,“ povedal konečne. „Myslím, že nie.“
„Ja si tiež myslím, že nie,“ zaúpel Harold Carlson. „Odišiel som a nezamkol som trezor, v ktorom sú strašidelné perly. Jensen, rýchlo, zavez ma domov. Potom sa vrátiš po chlapcov.“
„Dobre. Čang, tu máš moju baterku.“ Jensen vtisol veľkú baterku Čangovi Greenovi do ruky, obidvaja muži naskočili do džípu a odfičali.
„Bože!“ prerušil Bob ticho, ktoré nastalo. „Najprv hore, v dome, potom tu, dole. Čang, prečo sa každý obáva, že sa bude o tom rozprávať?“
Chlapci si ani neuvedomili, že sa primkli tesne k sebe v tichej tme, v ktorej sa ozýval len bzukot hmyzu.
„Pretože sa práve začala oberačka,“ povedal Čang. „Hrozno dozrieva, musí sa oberať a lisovať. Keď ho načas neoberú, bude už prezreté na dobré víno, alebo zhnije.
Na oberačku treba veľa chlapov. Je to len sezónna práca a veľa robotníkov sem prichádza len na toto obdobie. Potom idú inde. Sú to Mexičania, Američania i Orientálci. Sú to všetko chudobní, ťažko pracujúci ľudia, ktorí sú veľmi poverčiví.
Oberači sú veľmi znepokojení odvtedy, ako sa v novinách objavil prvý článok o zelenom strašidle v Rocky Beach. Ak je teraz strašidlo tu, vo Verdant Valley, mnohí z poverčivého strachu ujdú. Nechajú prácu tak, a my nenájdeme iných oberačov. Hrozno zhnije, nebudeme ho môcť lisovať, a celá úroda vyjde nazmar. Prídeme o veľa peňazí - a som presvedčený, že moja teta je znepokojená, pretože je dlžná veľkú sumu a potrebuje každý cent.“
„Pána, to je nepríjemné,“ povedal Peter v návale sympatie. „A to všetko preto, že začali búrať dom tvojho prastarého otca a že sa jeho duch začal potulovať.“
„Nie!“ povedal rozhodne Čang. „Neverím, že je to duch môjho prastarého otca. On by nechcel ublížiť svojej vlastnej rodine. To je nejaký iný zlý duch, ktorý sa pokúša urobiť nám škodu.“
Povedal to s takým presvedčením, že Bob mal chuť mu uveriť. Ale bol na Zelenom panstve, na vlastné oči videl nejasnú postavu v splývajúcich mandarínskych šatách, a preto sa obával, že Čang sa mýli.
Všetci traja boli chvíľu ticho. Rozmýšľali, čo urobiť. Prvý sa ozval Bob.
„Ak strašidlo videli tu,“ povedal, „mali by sme sa poobzerať, či ho neuvidíme znovu.“
„Nuž…“ozval sa Petrov zdráhavý hlas. „Myslím, že to je rozumné. Ale bol by som rád, keby tu bol Jupiter.“
„Strašidlo nikomu neublíži,“ povedal Čang. „Len sa ukazuje. Nemusíme sa báť. A ak je to ctený duch môjho predka, iste nám nechce ublížiť. Súhlasím, Bob. Poobzerajme sa okolo lisovne, či sa tu ešte nemota.“
Viedol chlapcov pomaly okolo budovy. Zdalo sa, že dobre pozná cestu. Nepoužil baterku, pretože, ako povedal, pri svetle by zelené strašidlo možno nevideli. Oči mali na stopkách, ale nevideli nič okrem tmavého tieňa budovy v temnej noci. Ako tak išli, Čang im vysvetľoval, že to je nová lisovňa. „Tu sa ukladá zrelé hrozno do veľkých kadí. Veľké otáčavé lopaty rozpúčajú hrozno a vytláčajú šťavu, ktorá tečie do spoločnej nádrže. Odtiaľ sa potom pumpuje do sudov, ktoré sú v pivniciach. Sú to vlastne jaskyne, vysekané do blízkeho vrchu, kde je teplota a vlhkosť po celý rok rovnaká.“
Bob počúval len na pol ucha. Jastril očami, aby mu neušlo nič, čo by sa podobalo svetielkujúcej postave. Ale hoci obišli celú budovu, nič nezbadali.
„Asi by sme mali vojsť dnu,“ navrhol nakoniec Čang. „Ukážem vám zariadenie a nádrže. Všetko je nové. Lisovňu postavili minulý rok, keď strýko Harold kúpil nové zariadenie, na ktoré si musel požičať veľa peňazí. Preto sa moja teta tak znepokojuje. Obáva sa, že to nebude môcť splatiť.“
Vtedy sa z tmy vynorili reflektory a o chvíľu zastal pri nich džíp.
„Naskočte, chlapci,“ povedal Jensen. „Odveziem vás domov. Ale najprv musím niečo vybaviť v dedine. Musím nájsť tých troch oberačov, ktorí vyhlásili, že videli strašidlo, zapchať im ústa a napraviť škodu, ktorú narobili.“
„Ďakujeme, pán Jensen,“ povedal Čang. „Pôjdeme pešo. Veď sú to len dva kilometre. Tu máte svoju baterku. Mesiac už vyšiel, budeme vidieť na cestu.“
„Ako chcete,“ prikývol tučný muž. „Dúfam len, že tí traja nenaplašili všetkých našich oberačov. Ináč by sme tu zajtra nenašli ani desiatich.“
Džíp sa pustil dolu do údolia smerom k niekoľkým svet lám, kde sa určite nachádza dedina, ktorú muž spomínal. Peter sa obrátil k Bobovi.
„Nebude ti prekážať, keď pôjdeme pešo, Bob?“ opýtal sa.
„Noha je v poriadku,“ odvetil Bob. Potom Čangovi vysvetlil: „Pred istým časom som sa skotúľal dolu kopcom a zlomil som si nohu na viacerých miestach. Až do minulého týždňa som musel nosiť podporný prístroj. Doktor Álvarez mi ho dal dolu a povedal, že noha je v poriadku a pohyb jej nezaškodí.“
„Pôjdeme pomaly,“ povedal Čang. Pri mesačnom svetle sa pustili zaprášenou cestou, vdychujúc vôňu zrelého hrozna všade okolo nich. Čang chvíľu mlčal.
„Prepáčte mi,“ povedal konečne. „Rozmýšľal som o tom, akú pohromu môže táto záležitosť so strašidlom spôsobiť vo Verdant Valley. Všetci oberači ujdú, tak ako som povedal. Úroda zhnije. Prídeme o veľa peňazí. Teta Lýdia nebude môcť zaplatiť zmenky, ktoré podpísala, a Verdant Valley jej zoberú.
Preto som mlčal. Trápi ma to. Viem, čo pre ňu znamená vinohrad a pivnice. Koniec koncov obidve, teta Lýdia i jej matka, zasvätili svoj život len tejto veci. Bude zničená, keď to teraz stratí. Ale je tu nádej. Ak sa nám podarí dokázať, že teta Lýdia má právo na strašidelné perly, bude ich môcť predať za veľké peniaze a zaplatiť dlhy.“
„Dúfajme, že sa to podarí,“ povedal Peter. „Ale teraz čo myslíš, Čang? Je to duch tvojho prastarého otca, čo sme videli, alebo nie?“
„Neviem,“ odvetil pomaly. „Neverím tomu, že by duch môjho prastarého otca chcel niekomu ublížiť, i keď to bol za svojho života surový človek. V Číne ma učili, aby som veril v duchov dobrých i zlých. Toto určite nie je duch môjho prastarého otca, ale nejaký iný, zlý duch, ktorý robí neplechu. Celkom určite!“
V tej chvíli už boli pri dome. Svietilo len zopár svetiel a všade bolo ticho. Vyšli po schodoch a vošli dnu. Čanga prekvapilo, že vo veľkej obývačke nenašiel nikoho.
„Všetci sluhovia šli spať,“ povedal, „ale mal by tu byť strýko Harold. Povedal, že sa vás chce niečo opýtať. Asi je v pracovni.“
Viedol ich cez halu do pracovne. Dvere boli zavreté. Čang zaklopal. Jedinou odpoveďou bol akýsi tlmený ston a buchot.
Vyplašený Čang vrazil dnu. Všetci traja videli ležať na zemi Harolda Carlsona s pevne zviazanými nohami a rukami za chrbtom. Na hlave mal natiahnuté hnedé papierové vrecko.
„Strýko Harold!“ vykríkol Čang.
Rozbehol sa k nemu a stiahol mu papierové vrecko. Bob a Peter mu boli v pätách. Harold Carlson vyvalil na nich oči, chcel niečo povedať, ale mal zapchaté ústa.
„Nepokúšajte sa rozprávať. Hneď vás rozviažeme,“ povedal Čang.
Vytiahol vreckový nožík a prerezal látku, ktorou mal zaviazané ústa. Potom, keď Harold Carlson nabral dych, oslobodili mu nohy a ruky. Pán Carlson sa posadil a šúchal si zápästie.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa Peter.
„Keď som prišiel domov a vošiel som do pracovne, niekto bol skrytý za dverami. Chytil ma odzadu a držal ma, zatiaľ čo ktosi druhý mi zapchal ústa. Potom ma hodili na zem, zviazali mi ruky a nohy a natiahli mi na hlavu papierové vrecko. Potom som počul, ako cvengol trezor, keď ho otvárali - trezor!“
Náhle ho prepadla úzkosť, obrátil sa a rozbehol sa k veľkému železnému trezoru. Všetci zbadali, že na niekoľko centimetrov je otvorený. Pán Carlson otvoril naširoko dvere a siahol dnu. Vytiahol prázdne ruky.
Pozrel na chlapcov s trasúcimi sa perami a popolavou tvárou.
„Strašidelné perly!“ povedal chrapľavo. „Ukradli ich!“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář