DENNÍK 2
19.3
Včera som sa s krásnou dušou stretol, čo našla sa -a predsa sa hľadá, veriac i neveriac naraz, že to, po čom jej srdce piští naozaj sa niekedy v budúcnu stane... a ja viem že sa stane, lebo cesta čo ju na ňu duša pritiahla- pre ňu i ostatné bytosti požehnaním je... ibaže sama cesta nejde, kráčať po nej treba. Ale niekedy človeku vyskúšať treba či nie po inej, aby -sa zbadajúc- zas na tú svoju vrátil. A tak si cesty násobíme, lebo sami v seba a svoje vedenie neveríme. Ale aj to je život. A tak ti milá Nugetka prajem šťastné cesty. Som rád že si.
22.3.
V jednom meste deva žije, čo i synka krásneho má, i s milým svojim bývalým nežije, lebo ušla od neho pre jeho i svoju povahu. A hľadá nový život, lebo starý pre ňu už prezrel a chuť stratil, plytkosť v ňom zbadala... A tak sme se stetli, i uvoľňovali čo v tele bolo zavrznuté aby prúdiť mohla nerušene živa, i porozprávali sme čo-to o živote a mal som dojem že omnoho hlbšie teba ísť do pocitov, lebo hoci viac mužov stretla, žiadny ju naozaj ženou neurobil, a to nemyslím sexom ale uvedomením... Ale to tá bytosť sama mala by mať potrebu hľadania, a tak som len pomyslel, reku ak bude treba, priestor osud vytvorí... A včera sa stalo, a stretli sme sa v obrade Muža(Šiva) a Ženy (Šakti), ako ho stará india poznala – tej formy, čo nie o sexe a spojení je, ale o uctení Muža ženou a Ženy mužom. A tento obrad už nejednému vzťahu k hĺbke a vážnosti dopomohol...Ale nie v tom obrade je sila, ale v tom zážitku čo sa cezeň v mužovi udeje, keď sa Šakti – ženskej sile, uvedomujúc si ju v tej žene pred ním- ukloní, a tým ju ešte v sile podporí. A potom tá, takto posilnená- svojim úprimným úklonom Šivu- mužskú silu zas posilní, a tak obe sily v podpore vzájomnej rastú a mocnejú, aby krásny svet plný súladu a moci nad ním mohol rásť. A potom príjmanie a dávanie dotykov, ale nie ako milý milej, kôli vzrušeniu, ale ako ten, kto ctí, tomu, koho ctí...a to málo žien pozná, a je to veľmi dušu-liečivé a jemne hlboké...A to má svoju formu, čo je tisícročiami oskúšaná.
A zostane v človeku dlho tá vôňa v duši. Jemnejším a plnším sa život stáva. Ale opäť: do všedného dňa neprenesené len vôňou zostáva.
A v tom obrade niektoré veci deva robila čo tak sa robia od nepamäti, nemajúc o tom odo mňa poznania, a videl som, že jej stará duša sa ešte na to z niektorého iného života pamätá a starú múdrosť úplne prirodzene leje do chvíle... a tak skrz tú dávnu pamäť cesta bude ľahšia a pochopenie hlbšie.
Skúsim devu osloviť, či môže a chce to čo cítila-popísať, lebo neprislúcha mi za druhých hovoriť.
28.3.
po návrate domov hneď po zverinec bežím za kopec a tak sa všetci domov v zdraví na voze vraciame a ešte o krásne kozliatko viac, čo sa hnedej Srnke narodilo. To je zázrak preveliký- do ohrady tri kozy dáte a štyri spät beriete... Život je nekončiace Bohatstvo. Možno preto Bohatstvo je od „Boh“, teda vlastnosť Božia. Ako hrdinstvo je vlastnosť hrdinu... A ako Boh je nekonečný, tak aj rod kozí...
A všade sa jar rozbieha plným cvalom, a táto choroba aj mňa postihla, prejavuje sa horúčkovitým sadením, siatím, prácou so zemou, ako som o tom Milej vlani písal:Celý deň v zemi, hladný, smädný, bosý, šťastný, radostný, milujúci, Tvoj. A tak i teraz. Len na boso je ešte hádam privčas, ale na chvíľku som si i toho užil.Kto má a ľúbi záhradu, vie o čom je reč.
Dnes som sa -hoci nedeľa- do oračky pustil a aj by som hádam neoral a niečo iné pre pole vymýšľal, no oranie krásnou hrou pre mňa, hoci pluh nie vždy to čo chcem urobí. Obyčajne dvaja orajú, jeden vedie koňa a jeden pluh, a to kôň vie presne kade ísť. Ale ja som sám a kobylka nevidí...A tak pluh tak musí byť napravený, aby sám oral a ja pred koníkom kráčam a ona – krásna a trpezlivá- za mňou ako somárik, ani liace držať nemusím. Až sa slzy tisnú do očí pri chvále na konci brázdy nad odovzdanosťou a pomocou, človek ani nevie čím si to u kobylky zaslúžil. A možno ani nie po zásluhe, ale po jej dobrej duši... A potom unavená a tichá stojí, uši ku mne obracia, vše ma po ruke oblizne, vše hlavu pod moju ruku vkladá. Nuž hladím, i poškrabkám, ale to hlavné hádam len srdce povie.
A vlani som tak oral, z jej chrbta. Ale teraz ťažká zem bola a mne sa veľa videlo svoju váhu prikladať. Ale zajtra brániť bránou budeme, tak si aj jej chrbta užijem.
A už sa celkom z hlavy civilizácia vytráca a srdce sa do Skutočne Živého vracia. To je akoby sa niekto z počítačového centra po celom dni práce vrátil do svojej milej teplej kuchyne, kde mu jeho skvelá žena večeru čo sama spravila, a k nej i láskavé pohladenie, dá.
Možno si niekto rečie-i v takej práci je život. Možno, ak to tak cítiš.len mne dosiaľ skrytý....
1.4.
Budím sa okolo ôsmej, oblečený, na neodostlatej posteli. Včera som sa snažil ešte spraviť zopár poznámok o sadení a dni, ale už to nevydalo...odkväcol som ako hnilička. Zato dnes som už od rána ako včelička- vymyslel som si sadiť cibuľu do hrubej vrstvy sena, čo som ešte na jeseň rozprestrel po záhrade. A tak som špicatým drievkom urobil do sena i zeme jamku, do nej som vložil cibuľku a jamku som zasypal hrsťou hliny- a to 190 krát. Tak isto som sasdil šalát, čo som sadenice kúpil v skleníkoch. A dnes som vysadil 10 ovocných stromov, čo sme s priateľom Mirkom doniesli- spolu s množstvom kríkov ríbezlí, egrešov, ibištekov a iných- zo záhrady, čo jej hospodár- sadovník umrel pred tromi rokmi a tak všetko po sebe zanechal, a nemal kto jeho dielo rozvíjať, ani upratať po ňom, a tak záhrada plná, ale smutný pohľad skýtala. Zem úžasná, aj hokejka by tam isto narašila, ak by v nej aspon kúsok dreva bolo, ale všetky rastlinné bytosti natesno, že sa ani prejsť nedalo, stopkaté egreše a ríbezle na meter dlhých tenulinkých byliach, jeden o druhý sa opierajúc, o svetlo sa so susedom rujúc... a orechy už ako ruka hrubé, jeden na druhom, z broskyní a marhúľ džungla....smutno. A tak som si povedal, nechcem byť sadárom. (Ani liečiteľom). Bo to nie v toku života. Mať krásnu záhradu, kde i mrkva rastie, i krásna ruža, voňavá borovica, ibištek, jahoda i sladká broskynka, pre tých čo v tej záhrade bývajú, a ešte niečo naviac, pre susedov a priateľov, niečo hádam i na výmenu za to čo druhí majú naviac, tak hodlám so životom. A je mi ľúto keď niekto 50 rokov túži a žije rastlinstvom a džungľa umelých, odprírodnených rastliniek po ňom zostane... dodnes mi nie je jasné, čo vedie človeka k tomu, že ríbezľu, či egreš na vysokú nohu posadí, aby ju musel palicou podoprieť, a živa musí tenkým, dlhým a zbytočným drievkom prúdiť, život i rozmach sa bytosti-kríku skracuje... Či Boh nestvoril ríbezľub dokonalou?? A Tak je to, keď človek Božie napráva, miesto aby ho- už stvorené- krásne použil. Ako náš život prestal byť v toku lady, tak sme začali božie na ľudské obracať. A keď sa začal človek na človeka v stachu o svoju kožu tlačiť, nemal už priestor okolo, čo by ho vyživil, a tak musel niekto vzniknúť, čo tisíc jabloní zasadí, aby dosť jabĺk všetkým bolo. A to už nemôžu byť jablone ako od Boha, človek ich skrpatil, orezal, spotvoril na dreve i plode, aby všetkých tisíc mohol v lopote a jednotvárnej drine obrať. A nezapadlo to do toho čo spravil Boh, tak človek musel jed použiť, čo ho teraz pomaly zabíja, a on to i vie, cíti (a ty?), ale bez toho už nevie, a tak ďalej umelý svet sám sebe tvorí a do neho sa zapletá ako mucha do siete pavúka.
A s tou jabloňou je to takto: kedysi len jeden druh jablone bol- jabloň. A skvelá je to bytosť, určená- ako všetko- pre potechu Človeka. A vyznačovala sa medzi všetkými stromami tým, že z lásky Človečej rodila plody, a to také, aké človek chcel: prišiel hospodár zrána, keď sa jabloň ku kvetu chystala, objal ju, pohladil, čelo k vráskavému kmeňu priložil, spomenul si na najlepšie jabĺčka, čo kedy jedol, na chuť, vôňu, tvar, veľkosť, a vznikol v hlave jasný obraz a v srdci radosť z budúceho....i dotkla sa tá radosť jablonky a od tej chvíle v nej bývala, i s tým obrazom, a stvorila jabloň zo zeme, svetla a vody to, čo radosťou bolo tomu, kto ju miloval. Lebo i jabloň miluje a z lásky krásno tvorí pre milovaných. A chodil Človek zavše s jablonkou sa rozprávať, svojim citom ju napájať, a z vďaky mu jabloň čo si prial, darovala. Ale potom sa niečo v Človeku zmenilo, zabudol na svoju silu, už si neobjal jablonku, a obraz sa čoraz slabším stával, a tak jablonka sama zostala.... a nebolo už pre koho rodiť, aby radostný obraz naplnila. A okysleli jej plody. A človek to čo vždy, keď stratí silu lásky, spravil-um svoj použil na spútanie, miesto rozvinutia...prinútil jabloň rodiť čo sa mu chutným zdalo, odnímuc jej slobodu tvoriť pre jeho vlastnú potechu...a tak vlastný pseudo-svet vyvinul, kde nestará sa jablonka o Človeka ale človek o jabloň....A už len šesť kusov Ozajstných Jabloní zostalo na celom svete, Stromov čo sa na svoju silu darovať pamätajú, čo im človek zo schopnosti stvoriť Myslené nič nevzal. Ale vyšla táto vec už na svetlo božie a zo šiestich sa tisíce stali, lebo i človek sa budí a znova túži jablonku objať a spoznáva silu svojej mysle – v temnom ju najprv objavil, -ale temno dušu nehreje- a tak, kto v tme nenašiel, do Svetla pozerá. A čaká Jablonka na Človeka a Človek nájde Jablonku. A tak prejde čas a bude toľko druhov jabloní, koľko si Človek dokáže v radosti predstaviť. A to v každej jednej záhrade.
A ty, kto po takej naozajstnej jablonke zatúžiš a spýtaš sa: Kde??, hneď idem po ňu!-nikam nebež. -nemusíš. Keď budeš mať pre ňu zem ktorú sám sebou posvätíš, isto ktebe cestu nájde.
A tak aj s ostatným životom.
A ešte jedna príhoda sa prihodila, čo opäť o hojnosť vesmírnu pripomína: i zatúžil som na jeseň po ovocí silnom čo do živy i vitamínov, nad bežnú mieru zdravom a pre mňa lahodnom – plodoch Arónie. Spolu s kustovnicou, čučoriedkou a čiernou jarabinou za jesno z najsilnejších ovocí pokladám. A hľadal som v medzisieti- inter-nete, cudzím slovom- ale nik na jeseň neponúkal. A dnes som sa pri Jardovi stavil zčista-jasna, neznajúc v tú chvíľu prečo vlastne – a po chvíli vyšlo- Aby mi arónie mohol ponúknuť. A to nie jednu, ale toľko, koľko si zapýtam.. nuž dvadsať, povedal som. A doma som zistil, že presne toľko som objednať hodlal v jeseň. S radosťou a vďakou -vesmíru i Jardovi- som prijal. A naložil ich nerátaných na fúrik, že či ešte, ja že stačí... A bolo ich presne 20.
A možno som mu kedysi v jseni hovoril, a možno ich pri hovore i rátal, že ich už 20, to vie on, ale podstata je naplnená túžba... a tak 3x ďakujem: za arónie, za naplnenie túžby a za posilneneie dôvery v hojnosť zivota.
11.4.
predvčerom mi Milan volal že na skale niekoho bolí krk vzadu... nuž, také hádam aj bezo mňa dakto preskáče...ale predsalen mi nedalo, jasný pocit došiel že treba pozrieť. I sa mi čudným zdalo, že ten pocit je kôli zapálenému hrdlu, ale šiel som. A nebolo to hrdlo, ani krk, ale krčná chrbtica, a vec to vážna, deve lícom i okom mykalo a pravé líce málo citlivé...a tak sme niečo porobili, ale celé to o tom bolo, že deva si mala tok živy v jemnohmotnom tele vedome zažiť, to myseľ čistí, stáva sa ľahkkou a bez myšlienok, prichádza jemná radosť, ktrorá naplní i telo a auru robí krásne jemne ružovou. A človek ak si to vedome a všímavo prežije, vie ako to má stále v tele i mysli byť. To ale neznamená, že už to navždy zostane....zamotá sa niekedy človek na ceste, ale zvie, lebo si na tú čistotu, prázdnosť čo i plnosťou je, jemnosť a priestor spomenie a menej nechce. A na druhý deň pokračovaki sme v híbkovom uvoľňovaní, svalov i živy. A tak už vie deva ako by to pri liečení v mysli i tele malo byť. A keď sa v tom sama upevní i druhému bude vedieť pomôcť,ale o tom som jej nepovedal. Príde čas. Len ma mrzí že som jej nejaké cvičenie nedal, čo by ju naučilo živu telom i mysľou viesť. Ale-vravím si- veď si sama nájde. Alebo ešte si po radu dôjde...
A dnes seklo v krížoch mňa. Neviete kto by mi poradil? :-) Okrem Blaščáka, ten než by mal niečo pre mňa urobiť, to radšej nerobí nič. Tak to s ním vevčer predsalen skúsim....
16.4.
Tak 12teho bola u mňa na návšteve suseda- Maruška a dala mi masáž, po ktorej som sa postavil ako znovuzrodený. A to je čerstvou absolventkou masérskeho kurzu! Trochu skepticky som však očakával raňajšie vstávanie... ale kríže boli ok až dokým som si bolesť opäť nevyrobil nemiernym hrabaním starej trávy železnými hrabľami...tak teraz nemám odvahu pýtať si ďalšiu masáž... ale samozrejme, je to len v mojej hlave.
Dnes ráno sa udiala ale jedna minoriadne dôležitá vec: ráno som sa zobudil a položil si bežnú otázku: čo je dnes potrebné urobiť? A odpoveď: nič. Všetko ako má byť - posiate, posadené, pohnojené a pomulčované, poorané a pobránené... môžeš sa prevaliť na druhý bok a pokračovať v sníčkovaní... takže všetko čo budeš dnes robiť je naviac, bonus, zarábanie na prémiu. A aj som celý deň kmital a zveľaďoval, skrášľoval a upratoval, radostne, s pekne plynúcou živou...len tie kríže ma trochu brzdili.
No niečo predsalen musím- ráno vyviesť Nasťu na pašu-ale to mi radosťou, lebo ranná prechádzka na koni je krásny začiatok dňa a po ceste si musíme otvoriť bránku v plote a to z koňa a to vyžaduje úplne špeciálny a zložitý pohyb koňa i jazdca, veľmi súnáležitý a presný, niekedy nám do trvá aj 5 minút, obaja sa ale rýchlo učíme. A keď sa to konečne podarí, radosť preveliká obojstranná... Objavujem v Nasti nové danosti. Napríklad ako jemne reaguje na môj sed a zmenu ťažiska. Keď ju pristavím pri plote, nahnem sa dopredu aby som chytil tyčku bránky – a Nasťa cúvne, takže ak sa mi tyč podarí chytiť, musím ju opäť pustiť, lebo Nasťa by mi vycúvala spod zadku... A ja reku Nasťa, čo to robíš?! Ale keď sa to opakovalo piaty krát s neochvejnou istotou a presnosťou, uvedomil som si, že cúvanie koňa začína odľahčením zadku náklonom dopredu a jemným potiahnutím oťaží. No, a presne to som nechtiac robil... Na 3. deň sme sa naučili obrat okolo predku a chod do boku. Mám radosť keď pochopí čo od nej chcem. A myslím že aj ona. No, a potom ešte obísť s vedrom vody kozičky , poprípade ich posunúť o kúsok ďalej – už sa pasú na kolíkoch-klincoch. A to isté večer. A to je všetko čo práve treba urobiť. Ostatok sú krásne vymýšľance. A tak sa teším na zajtrajší slnečný deň a nechám sa prekvapiť, čo pekné vymyslím a urobím na pozemku....
Bola včera u mňa dlhoročná priateľka, krásna to a meditujúca bytosť, ale celkom vyhorená a nevládna, hoci má krásnu prácu s ľuďmi, dobrého muža, šikovné dieťa, štandardný byt a príjem... len duša nespokojná, nekŕmi ju tým, čo by ona rada a zmysel všetkého sa potom stráca. Jeden by povedal: čo ešte chceš? Keby som mal ja tvoje, bolo by mi sveta žiť! Ale čo jednému bohatstvo, druhému chudoba. A nie o peniazoch hovorím. O naplnení. Ale ťažko radiť, lebo čo mňa napĺňa sa jej len podivným snom zdá. Tak nestrčí nos do tej kaše a neochutná, radšej bude svoju soliť, čo ju z nej už brucho bolí. A tak neostáva mi iné, len ju v nedokonalosti zdokonaľovať, lebo zdokonalená nedokonalosť sa nutne prehupne v jednej chvíli do dokonalosti...Alebo inak: keď človek v meditácii uzrie akú má čo cenu, odpadne to všetko od neho ako suchý list od stromu a čo predtým na nič hodné, chabé, teraz sa zdrojom radosti stáva a život sa ako čarou mení. Ale nie meditácia ho zmenila, ale iné videnie. A je mi súcitno s bytosťami, ktoré hľadajú a trpia, veď všetko je také jednoduché, všetko je na dosah...ako keď prváčik nevie slovo prečítať. Veď je to tam napísané! Tak čítaj! Ale nie! Všetci sme boli prvákmi. Aké to bolo ťažké- mama má misu! Ale veď je to tam napísané! Čo nevieš čítať?! Neviem. Hm. Nevadí. Naučíš sa. Písmenká poznáme. Len vedomie zmyslu chýba. Mama má misu. No a čo?! To je k ničomu. Nedáva to zmysel. Naozaj? Kto je to mama? Tá krásna a mne tak štedro voňavá bytosť, čo s nej ide to bezpečie, mäkkosť a teplo... A čože to má vo svojich láskavých a láskajúcich rukách? Misu. Zrejme plnú makových šúľancov, poliatych popraženým maslom! Tie milujem! Mňam! To je krásny obraz! Tak o tom sa píše v tejto knižke?! O mojej matke a hojnosti? A navonok to žiadny zmysel nemá. Mama má misu.A všetko je to také plné. Niet čo pridať.
A ako to je ďalej s tou Emou čo má mamu? Čo je malá Ema bez mamy? To čo ty bez Vedomia.
Prajem všetkým bytostiam aby boli Emy čo majú mamy čo majú misy.
Ale teraz si už poprajem dobrú noc a krásne ráno.
29.4.
Oj, dlho som sa neozval,ale ni preto, že sa nič nedialo, ale veľa sa dialo a tak bolo treba žiť, písanie vari počká – povedal som si. A počkalo :-)
Tak zas ako každý mesiac Slovensko som prebrúsil od východu na západ, s krásnymi ľuďmi som sa postretal, pomohol kde som vedel, termíny všetky plné, ba i navyše, takže 10 hodín denne som s bytosťami živu rozdúchaval i zušľachťoval...a večerom s priateľmi do noci sa stretal. A spať ani nebolo kedy, lebo autom som bol, aby som mohol kopu knižiek od suseda Jardu, o ekozahradách a rodových statkoch priateľom doniesť a tiež cestou naspäť veterné čerpadlo čo sme si do našej studne objednali- doniest. Ale nič z toho nebolo, lebo na lajdáka sme sa obrátili čo nasľubuje a nedodrží. Tak sa na nejaký čas stanem konštruktérom, vynálezcom a technikom... no čo už. Piť treba.
A to hlavné čo som si na Slovensku zažil bolo, že ak sa žive v tele cesty uvoľnia a chodníčky zametú, aj čo mohutná, prúdi jemne a všetko tichom napĺňa. A tou metlou láskyplný dotyk a dôvera bola, rovnako mocná ako kázeň, cvik a vytrvalosť. Niekomu tela sa treba dotknúť rukou, inému zas duše slovom, podľa toho, ako to práve má.
Aj dnes bola jedna deva – vlastne žena už – u mňa, čo sa jej pre ňu ťažké veci stali, aj za zdravie ju chytila rozbúrená a znepokojená myseľ, lebo sa sklamala v niekom komu bez výhrad verila, majetok svoj bez papierov a v dôvere požičala a sklamania a podvodu sa dočkala, ešte že sa so svojim milým podopierať môžu a sama v tom nezostala...ale ten tiež v tej istej hmle. A tak sme porozprávali, ruky som jej prikladal, za uši ťahal, i za vlasy trochu, no keby bajúzy mala, aj za tie hádam, niekto to kraniosakrálna terapia volá, ale ja to radšej nevolám nijako, aspon nie sú pletky okolo. A na konci veľmi pokojnou a hlbokou zostala a pýtala sa ma – doktorka filozofie :-), čo jej to vlastne pomohlo? No, -vravím- kto než ty môže na to lepšie odpovedať? Veď ty si tá čo cíti... -To, čo som cítila, bola veľká láska...- No vidíš,že vieš. A nie moja, lež tvoja, lebo neplní mňa tvoja láska a teba moja, ale zobudiť ju môže.A reku či ma to nevyčerpáva? hm. To čo vyčerpáva sú pochyby a strach. A to zvyknem k takým stretnutiam -a ani bežne- nenosiť:-) .
A i mne sa niečo podobné stalo pred týždňom s tým sklamaním, keď mi moja bývalá družka oznámila, že dedičstvo po matke, čo jednu tertinu teraz jej domu a troch hektárov okolo- tvorí- nedostanem, lebo jej duch povedal, že mi ho nemá dať....a papier na to nemám, všetko je na jej meno napísané, bez výhrad som jej veril a také niečo by ma ani vo sne nebolo napadlo. A keď som jej dom i svoju tretinu všetkého nechával k užívaniu dočasne, lebo ma požiadala aby som sa na 3 roky vzdialil, nech si svoj život bezo mňa nájde, ústnu dohodu sme uzavreli, ale tá teraz pre ňu žiadnej ceny nemá. Ale i tak pred súdom obstála by iba klamstvom, že dom sama za svoje kupovala, a nie so mnou na tretiny. Ale keď klamať nebude, tretinu domu a hektár pôdy mne súd pridelí. A môžem ja i bez toho dedičstva pokojne žiť,chválabohu, ale rád si pred súdom jej slovo vypočujem, či dobrý duch podvodom môže svoje dielo robiť? A uvidí snáď v čom žije, lebo o duchu vraví, i slúcha ho, ale oddelila sa od neho a myslí si že nebýva v nej.... Pre les stromy nevidí, pre modlitbu boha. Ale on tam je. Ale dal som jej ešte čas na zmier a rozmysel, aby si to v sebe všetko zrovnala a dúfam, že sa i bez súdu porovnáme v láske, porozumení, citlivosti a poctivosti. Veď ako s čestnou bytosťou som skoro 10 rokov s ňou žil. Nie je pre človeka duch nad hmotu ani hmota nad ducha, lebo z hmoty je i z ducha a ak sa niečo zanedbá, rovnováha a ladnosť miznú...-myslím si- a ja som pre ducha(dôveru) hmotu(papier) zanedbal, teraz naprávať mám zanedbané. A do budúcna viem, že ak je papier, pokušenie nie je.
A včera sa ešte jedna veľká vec stala: kobyla porodila žriebätko, nádherné, úžasné, smelé a dôverčivé, ako také malé žriebätká ani nebývajú. A keď som ju- lebo kobylka je to- hladil, vlny lásky a nehy ma zalievali, ako keby to moja dcéra bola- ale nie je, bohuprisahám:-) A ešte aj teraz sa mi sladko v hrudi rozlialo, ako to píšem.
A v Dubé na nádraží -autom som tam zaviezť jednu bytosť bol- je krčma, pred ňou bol gril a niekto si tam klobásky piekol, i zazdalo sa mi že by som sa mohol na jednu staviť, ale oblečený som bol ako doma, v širokých bielych gatiach a ľanovej horehronskej košeli a tak som váhal, ale nakoniec odvahu som zobral a spýtať sa zašiel, či to na predaj. A strčili mi ražeň s klobásou do ruky, na, opeč si. A tak som opekal a počúval hovor, čo priadli bytosti pri grile a toľko človečiny z neho šlo, že mi v duši teplo z toho zostalo. Všetko je také jednoduché... len sa v tom nestratiť. Poprosila dcéra svoju mať-krčmárku -dones mi cigaretu keď dnu ideš, mami.. I doniesla matka, podáva a - tu máš!- hovorí, a s láskou dodáva: -dieťa moje!- a lepšie sa mi zdalo cigaretu dcére s tou láskou podať ako nepodať. A viem že dcéra jej tú lásku vracia. Lebo pekne bolo medzi nimi. A vyspovedali ma, čo som zač v takých háboch, i skade som a ako žijem, a zaujalo ich to a prísť pozrieť sa pýtali – nuž prídite. Pozrite. Ak vidíte, vaša voľba vedenia živy bude slobodná. Teraz nie je. Lebo myslíte si, že len tak sa žiť dá, ako v TV vidíte...
2.5.
krásny májový deň, nedeľa,všetko sýto a žiarivo zelené, čerešienky v kvete, zem žiari slnečnou žlťou púpav, všetko je nové a krásne, až sa chce srdcu z hrude vyskočiť...a to je pre mňa trochu ťažký čas, v takých chvíľach veľa na milú moju myslím, na to ako dobre by bolo spolu tú nádheru zdieľať. Ale ďaleko je a neodpovedá na moje volania, a tak neviem čo je s ňou, lebo ani na slovensku sme sa nestretli.a tak som jej správu poslal, že ak neodpovedá, myslím že jej je nepríjemné moje volanie a nech je dôvod aký chce, budem čakať, kým sa jej veci v hlave vyfarbia. Už raz sa také stalo,v lete, 5 týždňov sa mi neozvala, lebo si myslela, že takú aká je ju chcieť nebudem... a tak sa potichu trápila, a čím viac sms odo mňa, tým viac utrpenia. Rôzne to máme my v hlavách poskladané. A striedavo clivota prichádza a i hnev, že ma takto v nevedomosti a neistote necháva.A okolo mňa kopec krásnych diev a žien- o to ťažšie. Ale viem, že hnev je plodom môjho lipnutia, nie jej mlčania, a keď to takto uzriem, na tichú clivotu sa mení, aj by som si niekedy potichu zaskučal, ako psíča, no chlapom sa vari nepatrí. A vtedy si vravím: to je tvoja voľba, žiadna reťaz, čo by ťa viazala! A tak hoc voľný som, zostávam. Ale ľútosť ostáva, striedajúc sa s radosťou nad krásou kvitnúceho a žijúceho, nad vôňou života čo je všade okolo. Bez nej i bezo mňa.
Ono to prejde. Všetko raz prejde. A tak som si povedal: ak sa zo mesiac neozve, netreba jej mňa a budem si musieť v sebe veci inak poskladať.A tak tu sedím, v slame, s počítačom v lone a prajem jej krásnu noc a Božie ráno.
3.5.
dnes som bol nakupovať súčiastky na spojazdnenie našej 50 metrovej studne a v takom malom obchode som bol čo pumpy predávajú, a hodinu sa mi pani predavačka venovala, rátali sme, vyberali, merali a zvažovali, až sa mi z kečky parilo. A dobre mi padlo že niekto toľko strpenia mal s hľadajúcim a sprevádzať ho s pomocou bol ochotný. I som jej pekne poďakoval i nejaký peniaz navyše nechal, to za unuváciu :-).
A navečer mi od suseda sms prišla, že má pre mňa tú jablonku čo je ešte doteraz naozajstná, ako som o tom písal 1.4. A vybral som sa po ňu, pri bránke ma v kvetináči čakala,nuž som ju naložil do auta na zem, ale nespokojnosť sa ma dotkla, akoby som dieťa na podlahu auta kládol. Tak som ju na sedadlo vedľa seba položil, ale dobre to nebolo, len keď som ju do ruky vzal a k hrudi priložil, pokoj nastal. A tak som celou cestou pravou rukou šoféroval a ľavou milú jablonku na hrudi držal a všetkým bytostiam blahorečil, čo spôsobili, že sa práve ku mne dostala. Aj teraz tu, v chyžke na mňa z lavice pozerá a po chrbte ma šteklí, hoc meter ďaleko... Tak, už viem, aký budem mať rodový strom! A zdá sa mi to najúžasnejší strom na svete. Všetky stromy vedia dušu hladiť, ale jeden najviac. A tak milej jablonke sľubujem, že sa o ňu budem starať ako o oko v hlave. A to je jeden pohľad na vec. A druhý, že to sa len striedajú myšlienkové koncepty, vyvolávajúc rôzne pocity... i to je pravdou. A hlbšou, lebo kncepty na pravdu rozkladá. A môžem to prežiť na oboch úrovniach. Na tej prvej je to sladšie. Mňam.
22.5.
Už dlho som sa neozval, nie že by nebolo o čom, ale o inom by som písal ako o sebe, lebo od 9teho som v nemecku bol, príbeh za príbehom počúval, a rady a svetla do nich snažil sa vniesť, a všetky o ľudskom človeku boli a jeho trápeniach. Ale radšej som mal tie sedenia, ktoré takmer bez slova prebehli, v tichej práci živy čo sa telom vie ako rieka rozliať a čo vyprahnuté, zavlaží a vzrastie pokoj v duši. A i tak bolo, že mi tlmočmíčka Tánička i podriemkala pri práci...:-)... Väčšina bytostí už viac krát bola pri mne, a ja neviem či to dobre abo zle, lebo dôvera a posun v živote teší, ale ak niekto lekára potrebuje, značí to že ho ten zdravým naposledy neurobil....A rád by som, aby už nik ku me nemusel druhý krát prísť.
A i také sa stalo viackrát, že sa dieťa samo ku mne pýtalo, hoc mu mať ani neponúkla... a to veľká vec, lebo sladký ja k deťom navonok nebývam, skôr stroho účelný. Ale duch vie, čo treba bytosti. A také sedenia bývajú pre mňa silné, lebo silné veci i obrazy so mňa lezú, niekedy i mne slzy (radosti) z nich vychodia, až sa i sám čudujem, kde sa to berie... Ale funguje to, deti sa inak na svet pozerajú než pred, A vedomé cieľa, možno viac ako ich rodičia...Ale nie všetky, samozrejme. A často majú otázky, nad ktorými sánka spadne.... Tak sa ma 13 ročný chlapec spýtal: odkiaľ som?! A ja reku: to by si mal vedieť ty. Zahľadel sa na mňa hlbokko a skúmavo a povedal:“neviem.“ A tak sme spolu hľadali, ja otázkami, on odpoveďami, až mu svitlo, že ďaleko- pra-ďaleko sa musí svojou mysľou noriť, keď chce zvedieť, ďaleko za to, čo spoznal myšlienkou. Alebo spýtalo sa ma 14ročné dievča na čo človek žije. No- milá slečna – na čo žiješ ty? -Keby som to vedela, tak viem i ostatné... Dobre je že na svete sa rodia také deti.A ich otázky zrodia odpovede. A tie zrodia činy. A naplní sa čo prázdnym ostáva.
A som zas doma. Šaláty a iná zelenina sa skôr zmenšili ako zväčšili, lebo hoc mokro, zima bola- cez obed 7stupňov. Sadba – ako som ju nechal, tak ma dočkala. Len capko podrástol. Suseda čo mi kozy vartovala sa dobrý syr robiť naučila. A dnes som si bol po kobylky u konského farmára čo je cez kopec... S malou dušičkou som šiel, pamätajúc na podobnú cestu pred dvoma rokmi s malým žrebčekom Vladimírom, ten sa veru matere pramálo držal a odbiehal kdekade, mať ho i volala a keď neodpovedal, jančiť začala, slepá - nevidiaca...a ťažkou bola tá cesta. A tak som sa nahotoval na rodeo... ale všetko krásne, pokojne a hladko prebehlo, Žriebätko len pri materi cupkalo a tá hádam po ceste i zdriemla.... (Cesta s nimi voňavým a rozkvitnutým lesom plným čerstvého života ako balzam na hrudi hriala, až sa od krásy a šťastia slzy do očí začali tlačiť a i ťažké to bolo chvíľu uniesť, tú krásu a dokonalosť. Duša sa roztápať začala. A to neostáva iné, len ďakovať tomu, kto to stvoril.)A tak sú teraz obe na poriadku u susedy na lúke. A ja pozerať chodím večerom miesto TV.:-). A musí to krása byť mať takú veľú a silnú mať.
Sused včera 2 ovečky doniesol odniekiaľ a dnes mu tam bľakocú, a tak kraj ožíva a bytostí pribúda. Chvála Bohu.
A včera som syra dobrého narobil, i žinčice, už sa mi žiadalo. I jesť, i hrať sa s mliekom – dobré z neho tvoriť. A zadaril sa dobre. Mňam. A od včera mi zeleniny už kupovať netreba, a to vari až do neskorej jesene alebo ak budem šikovný – do novej, lebo vlastná ma už uživí. To je paráda!
A tiež mi celý pobyt v Nemecku Viki po ume behala, bo sa mi do teraz neozvala. A rozum vravel- dosť! Ak si ona svojej a tvojej lásky takto váži... ale v srdci je to ešte nejako inak. Nuž som jej napísal, či mám druhú hľadať a či na ňu čakať, a že ak sa predsalen neozve, myslieť si budem že mi už nemá čo povedať a milým jej už nie som, keď s takou neúctou z mojou i svojou láskou zachádza.. A tak jej celou mysľou i srdcom prajem aby sa predsalen zbadala a k veci sa vyjadrila.
24.5.
Predsa sa len ozvala-ale až o 3 dni, že kedy budem v Ba, že by sa rada rozprávať... a ja na to: „zatiaľ to mám tak, že som sa rozhodol nehrať tvoje hry na schovávačku a lásku. Ak budeš chcieť byť so mnou, prídeš a budeš. Ak tu už nebude iná.“ -a poprial som jej v úprimnosti veľa šťastia. A tak som to vložil do rúk božích a ponechal všetko vo voľnosti plynúť. Aj mi odľahlo, aj som zbadal, že som tak už mal dávno konať... Teraz zas viem, ako sa cíti slobodný muž :-) .A tak som dostal lekciu, ako sa myseľ nechá spútať očakávaním.
Pri tej príležitosti som sa prehraboval uloženými sms a dostal som chuť ich napísať sem a zotrieť v mobile.
Tak teda:
oooooooooooooooooooo
Milá sladká princezná, pozývam ťa do môjho života a do môjho Priestoru lásky. Ak prijmeš, tak k spoločnej tvorbe Priestoru lásky môjho, tvojhoa našich detí. Taký je môj žiarivý obraz a Zámer. Napĺňa ma jasom, sladkosťou a nadšením. Všetko si dobre precíť, premysli. Počkám koľko treba. Ak povieš nie, príjmem to s láskou a úctou. Posielam láskyplné a nežné objatie. V-ladi-mír.
O nejaký čas ma začala svojim Mužom volať, čo mi aj dobre robilo, ale prisilná kávav sa mi zdala, lebo silu slova si veľmi vážim a celkom tak som to z jej strany nevidel, lebo:
Rozmýšľal som nad tým takto: 1:nejeme spoločný chlieb. 2. Nemáme spoločnú posteľ. 3. nemáme spoločnú domácnosť ani kasu. 4. netvoríš somnou Priestor Lásky. Ignoruješ všetky moje pozvania doň, neprejavuješ záujem vedieť čo to vlastne je, neprečítala si si ani návod, ideš presne opačným smerom. Tam ale ja nie som. A tak nie si mojou ženou a ja nie som tvojim mužom. Nepomôžu žiadne pečiatky ani slová, ani dohody. Až život. Zatiaľ ma tak neoslovuj. Musíme si to zaslúžiť životom. A čo máme spoločné? Náklonnosť, sympatie, túžbu zdieľať spoločný život. Trocha pekného milovania. O láske nepíšem, lebo nie som ochotný opustiť svoju ideu a žiť s tebou v tvojom umelom svete. Ty tiež nie. Tak je to naozaj láska? Možno ano. Ale si môj miláčik a dúfam že raz budeš aj moja žena. Objímam a hladím a bozkávam. Tvoj milý.
-
Ale aj tak ma tak ďalej volala, lebo tak to cítila (vari), už som to viac nekomentoval, ale ja som čakal s oslovením „Žena moja!“,až sa slovo činom naplní.
-
-A ako odpoveď na jej strach ohľadne spevu: (neviem či som spomenul, študuje operný spev a má hlas- mezosoprán – „purpurový zamat pod ktorým žiari zlato“), krásny to boží dar:
Prosím, neboj sa o svoj dar! Ak je Láska viac, zmizne v nej tá čo ho vlastní a nebude viac stáť v ceste tomu spevu. Ostane len láska a spev. Ale je ťažké sa rozpustiť. Ego sa bojí. Kope.Poisťuje sa. Márne. Raz to praskne. Dotknem sa tvojho stredu a zmizneš. Ale k tomu ma musíš pozvať. Otvoriť dvere. Zatiaľ si cez ne len prekrikujeme. Preto istoty. Na to je Matrix stavaný. Kým neotvoríš, dá ti dosť ilúzie na prežitie. Tak si to užívaj. Tvoj.
-
-A keď sa v lete 2 mesiace neozývala napriek mojim prosbám a svojim sľubom že leto strávime spolu, a ja som bol „celý v tom“ a nevedel som čo si mám o tom myslieť a čo si počať, ležal som pod hviezdnym nebom a vysielal do hviezd svoju túžbu a do siete vodafone smsky:
A ešte do tých hviezd volám: Láska moja, ozvi sa, príď. A ona je tu. Len telo pre ňu chýba. A tak to, čo má byť na Zemi, vo hviezdach je. Ponáram sa do krásy noci. Raz príde odpoveď. Zo zeme i z hviezd. Dobrú noc milá.
-
-A po ďalších dvoch mesiacoch jednostranného ticha od marca po dnes:
Miláčik, nebudem sa pokúšať s tebou kontaktovať, nie pre to, že by som na teba nemyslel, ale predpokladám že ti to je nepríjemné, keď neodpovedáš. Veľa mieru v duši
-
-A potom tá posledná, ktorou som vlastne začal:
Zatiaľ to mám tak, že som sa rozhodol nehrať tvoje hry na schovávačku a lásku...a tk ďalej.
V tejto chvíli, čítajúc všetky tie sms neviem čo si mám o tom myslieť. A tak si radšej otom nemyslím nič.
29.5.
Dnes mi poslala priateľka mail, v ktorom ma označila za askétu v tom zmysle, že pre Viki môže byť ťažké prispôsobiť sa môjmu asketizmu... Hm. Nuž, poživačník som ja akého hneď tak pod slnkom nenájdete! Po čom mi srdce zapiští, to mu dám, pokiaľ je to čolen trochu v mojich silách. I alkohol pijem, a keď nie do opita, tak len preto, že ťažké po-opice mávam, a keď si chcem život naozaj vychutnať, tak môžem len do polopita... i mäso kedy-tedy zjem, ale ťažkým mi je a do zubov lezie a po chvíli mám iba hrču pilín s neho v puse, lebo potravu dlho rád dlho žujem, aby som čo najviac chute z nej užil, lebo ak obilnimu dlho žujete, je čoraz sladšia a lahodnejšia, aj koreniny som skoro prestal používať, lebo sa mi skvelejšou vidí prirodzená chuť zeleniny, netreba ju zastierať korením... A keď príde chuť na picu, sadnem do auta – ja-asketik- a hybaj do dobrej picerie, i decko lahodného vínka k tomu...
A môj asketický odev pozostáva zo širokánskych nohavíc i košele. Aby sa pod ním telo úplne voľne a slobodne cítilo. A keď navliekam európsky odev aby som na ulici bielou vranou nebol, to je odo mňa ozajstná askéza! A tak ľutujem všetky tie rifľové ženy čo svoju joni a prsia do úzkeho a tesného sputnávajú, kde vzduch nevanie a živa slobodne neprúdi- no, ak im telo dostatočne (častým láskyplným nežným dotykom – muži!) zjemnie, prídu opäť do voľných sukien a podprsenky v pocite bezpečia na klinec zavesia, a nebudú si telo do plastov a úzkostí haliť.
Aj dotykov si doprajem dľa chuti a možnosti, (možno skôr možnosti:-)) A alkohol k milovaniu nemusím, bo mi bujarosťou a ohňom zastiera jemnosť a cit, tak ak mám voliť, tak víno na neskôr...
Aj spevu a hry na píšťaľu si doprajem, aj 2x denne, bez toho hádam ani neľahnem. A užívam si i iných hlasov, dnes som v rádiu chytil mongolských alikvótnych spevákov! Až sa mi srdce radosťou rozbúchalo a nejaká veľmi stará spomienka na moje mongolské časy sa z hĺbky ozvala.
A hotelový záchod, kde voňavé vánky nedujú a pes ma nepríde potešiť a výhľad do protiľahlej kachličkovej steny, miesto do lesa a na hory v diaľke, a sprchovací kút 60x60, miesto lúky a hviezd – tomu ja hovorím askéza.
Alebo: prechodím sa ja z hrčou peňazí po veľkošope, že reku si za ne niečo kúpim, radosť si urobím -veď na to sú- ale z tých čačiek čo tam vidím nič mi netreba, len sa o to zas starať budem musieť... a tak aj odchádzam s jedným tvarohovým koláčikom von. Veď doma všetko mám čo mi treba. A ak nie, nuž kúpim. Ale skoro všetky veci z rozmaru mám a poživačnosti, máločo z nutnosti.
Bosé nohy v tráve – nie o šetrení topánok je to – tých mám toľko, že keby som už žiadne nekúpil, 10 rokov vpohode vydržím- ale o poživačnosti cítiť živú zem pod nohami. A tak je to i s dnešným kosením: chrbát už i „dosť!“ kričal, ale až tma ma od kosy zahnala, nemohol som sa od tej roboty zo samej poživačnosti odlepiť. A zajtra hádam i trochu skučať budem, ale kosu znova ulapím. A vyžil by som ja i bez kosy. Ale užívam si ju dosýta. Ak chrbát dovolí :-).
A v malom domčeku bývať na veľkom pozemku – to je prepych nad prepych! Mini údržba, mini náklady, mini starostlivosť, žiaden dlh, veľa, veľa voľnosti! A obývačka moja má jeden hektár. Tak každé ráno vstávam s otázkou: Ako prežijem tento deň, aby ešte krajším bol ako včerajšok?
A niekedy človek i niečo musí, pravda je, ale tu omnoho menej ako v matrixe...
A k meditácii sadám nie kôli tomu aby som telo trápil, alebo aby som bol svätejší – to už vari ani nejde, veď som Ježišov brat, syn boží, a On-Boh vo mne býva, na svoj obraz ma stvoril, ako i vás, je prvým z otcov mojich, a tak vo mne býva ako býva buk v bukvici, i v novom zákone o tom píšu, i vo všetkých védach a súrtach, ale aby som si toho mohol poživačne užiť a sa tým naplniť, lebo to je to najjemnejšie a najsladšie- tak myseľ tichá a veľmi jemná zostať musí. A neviem eštze udržať tú nádhernú jemnosť a vedomie v bežnom živote vždy, i keď často ma to ako vlna zaplaví... A neviem čo ešte by mohlo sladšie a jemnejšie a poživačnejšie byť, vtedy cítiť Život od piat až do končekov vlasov.
A tak: keď mi niekto povie že som staré tantrické prasa (ako symbol poživačnosti), tak mi neostáva, len so smiechom prikývnuť. Kroch-kroch-kroch!
oooo Tak napíšte, milé dámy ako vec tú vy vidíte? Ktorá z vás by bez váhania za svojou láskou šla do hlino-slamenej chalúpky bez splachovaciceho záchoda, ústredného kúrenia, na dlážku zo slamy, do postieľky z kožušín , tam kde vysávať nie je čím ani čo, a niet tam stoličiek ani stola, len mäkká zem voňavou slamou prikrytá? A kde vám semtam myš nad hlavou zašuchoce, pes vnoci štekne, a ráno vás koza k dojeniu zavolá? Môj priateľ povedal, že si v maringotke sprchu a wc zriadil, lebo na čúranie do trávy žiadnu ženu nenachytá... je to i s vami tak?
10.6.
Je to už dlho, čo som sa neozval, niežeby sa nič nedialo, život je plný, ako vždy, ale ak niekto nemá zem ktorú má naozaj rád, asi je môj život pre neho málo zaujímavý, fádny a málo pochopiteľný. Takýto hlúpy dôvod som si vykonštruoval, keď som sa pozrel do Webovej štatistiky a uvidel. Že bol prezretý 900návštev za 2 mesiace...
Tak teda skoro celé dni som sedel doma a obchádzal dookola zvieratká, pozerajúc všetko čo som posial, či to ešte v tých zimách nevyklíčiloalebo to už stihli požrať slimáky... ale po oteplení to všetko vyhúklo a ja som uvidel, že som svojim slizkím susedom tochu krivdil. Sú na všetkých bodliakoch čo ešte na pozemku zostali a šalát a mladunké slnečnice si zrazu ani veľmi nevšímajú...zato kapusta im zachutila. No nie všetka, niektoré zjedli bezozbytku a niektorých – tých vhodných pre mňa – sa ani ndotkli...A tak začínam veriť, že sú tu kôli mojej ochrane. Akosi mi prestali vadiť a odvtedy už nerobia znepokojujúce škody...a ani som nepostrehol, kedy sa to všetko stalo. Možno týn, že som vysial slnečnice aj pre ne. Nech jedia. Veď hojnosť nepatrí len človeku.
A žriebatko rastie ako z vody, je smelé, bystré a nežné (no, celý ja!), naučili sme sa rešpektovať priestor druhého a povedať si o hraniciach. Stalo sa to takto: do ohrady vchádzam zväčša hore bez, a kým dávam Nasti piť, ono ma od hlavy k pásu celého oblizuje (soľ). A niekedy si chytí i zúbkami za prst alebo lakeť...vtedy priletí rýchla a jasná bomba z mojej druhej ruky. Ono odskočí, a v tom okamžiku som zas ten dobrý a láskavý deduško, čo má preň pekné slovo a pohladenie. Nič sa už nedeje, miláčik, si v bezpečí, lpokiaľ to nezopakuješ.- Až do chvíle, kedy zas neucíti zúbky! Zas prietí bomba. A žriebätko už neuteká ani o milimeter ďalej, ako je treba, aby nedostalo ďalšiu bombu. Ale niekedy to ešte skúša. A uskočí skôr, ako priletí tatranka (tatranská facka- pre veci neznalých- taká, ktorá sa skôr šuchne po hlave, ako by zabolela, ale na varovanie výborná) To je zdravé. Vie kde je moja hranica. A ja viem kde je jeho – podľa dozadu sklopených uší. Mne zatiaľ kopačka alebo hryzanec netreba. Stačí jasne sklopiť uši a napružiť telo a ten dotierajúci človek si uvedomí, čo žriebätku nie je príjemné. Ale niekedy to skúšam. A ono sa podvolí. A vidí: strach bol zbytočný. Veď ten dotyk na bruchu alebo na uchu je celkom príjemný. Eštééé...anóóóó....
A každé ráno kosím o dušu, aby som stihol do odchodu na slov.skosiť bodliaky na svojpom i susedinom... Ale svoje už mám. Aj posušené a odložené, ak by už ani steblo, kozy zimu prežijú v hojnosti. A to sme len v polovici- ešte príde jedno kosenie.
A obed až do ochladenia trávim v sieti medzio dvomi stromami v blízkom lese, vše meditujúc, vše podriemkavajúc.
No a k večeru zas prevracanie sena, dojenie, návšteva pri koňoch, drobné práce okolo domu...až nadíde tma a ja sa radostne odovzdávam do náruče mojej chyžky, predtým sa pár tónmi na koncovke vylúdenými- rozlúčiac s vonkajším dňom. Vtredy stíchnu zvieratá a na chvíľu i vtáci, a svet sa čuduje, čo to za zvuk... a tak sa rozlúčim s Východom,juhom, západom i severom. A sľúbim si, že zaleziem do postele pred polnocou. Ale keď sa po chvíli pozriem na hodinky...ľaľaho, už pol tretej! A to uplynulo od zotmenie sotva niekofľko minút! A už pomaly svitá. Veru, čas nie je skutočný. A už vôbec nie lineárny.
15.6
Dnes sa chystám na služobnú cestu na slovensko. Mám obsadených všetkých 60 termínov a ešte i náhradníkov... Ľudia, kedy budete zdraví, ak už nie začiatkom leta?! Ale pravdou je, že nejeden i zdravý ma vyhľadá... kiež by len zdraví.... a i iné musím vybehať, napríklad neplatný občiansky, nový pas...a tak desať dní budem svetom poletovať na mojom Tiku...
a preto bol som u Mirka za kopcom s kobylami, reku-povartuj mi, prosím...a tam som ukážku uvidel, ako sa dnešné matere k svojim deťom majú, ako sa nechajú jedným dieťaťom dňom uvláčiť...
Zosadol som pri mirkových kobyliach a pozeral, čo sa bude diať....normálne by sa kobyly navzájom očuchali, dohodli veľmi rýchlo, kto tu bude veliť, a žriebätko vykukujúce spoza chvosta matere by sa o chvíľu vybralo tetky-kobyly spoznať, ovoňať...A zas by sa k pokojne sa pasúcej materi do bezpečia ku chvostu navrátilo. Ale mať slepá, mladým a hlúpym sa dá vodiť a tak sa žriebä dalo pred tetkami-kobylami utekať, a mater za ním. A ono vidiac, že i mater beží, o to tuhšie, a keby som nebol na materi posadený do rúk vládu chytil, neviem,neviem, zle by ploty dopadli. A tak samotné sme ich museli do inej ohrady dať, ale i tak, keď žriebä šantilo, mať stále za ním ako pominutá behala...ale ak som ju zadržal, žriebä sa obrátilo a k nej pribehlo, poslušne, ako do prístavu loď.A malej nebolo sa treba pásť ale materi ano, ale nebolo kedy, keď za malou stále pobehovala.. A tak mi len ostalo obraz stvoriť a silu mu dať, že rýchlo mať pochopí, že za dieťaťom behať netreba, a tým prístav preň vytvorí, aby všetko v lade s božím poriadkom ostalo.
A tak i nejedna mať ktorá ku mne príde uvláčená trojročným dieťaťom, plakať , nevediac čo s tým... nuž, ako slepá kobyla- však vidiaci človek si,milá mať, keď prístavom nevieš byť a loď po mori naháňaš... A nevidel som ja kobylu žeby po paši žriebä naháňala a spať alebo jesť ho nútila, nosom doň strkala že pozdrav ujka Sivka, lebo nevieš ktorý ti otcom......a to, čo si kobyla stráži, aby bola len tam, kde žriebä môže.
A tak sme to my doma mali, že keď moje deti za stolom sedeli a v družnej debate na jedlo zabúdali, to pre mňa signál, že isto hladné nie sú a do ich porcií sa pustiť môžem..a keď sa otočili opäť k tanierom, len prázdnotu na nich našli. A keď sa trikrát stalo, strážili si, potvory!
A ak sa im jedlo nevidelo, nuž, hlad vari nemáte,, počkáme na ďalší čas, dostanete to znova keď hlad príde. A zjedlo sa. Keď nie na prvý,, tak na tretíkrát. A pekne sa mi s nimi žilo, i im so mnou.
Ale i vypomstilo sa mi, lebo po čase i mne jedlo, ktoré som si neustrážil, keď som sa so ženou v hovore zabudol- z taniera zmizlo, a iba plné ústa detí a ich smiech po ňom zostali.A hladoval som do ďalšieho, lebo taký poriadok som ja sám stanovil...ale všetko to na smiech bolo a plač kôli jedlu u nás nebýval.
A tak i život.ak som vysokohorskú turistiku robil čo deti nemohli, žena mi ich cez víkend prifarila, že oddych potrebuje. A tak som zobral lano a deti, a hybaj- na skaly sa liepať, a dorast pod skalou si svoje robil. A stalo sa, že lozil som ja svoje a deti na malej skalke svoje. A vše sa Danka spýtala: ocko, a teraz kde mám dať rúčku? No, a ja spoza rohu- natiahni sa, moja, isto niečo nájdeš....a chvíľu bol pokoj. A o chvíľu zas:ocko, a kde mám teraz stúpiť?! - No, reku nahmataj niečo nožičkou.... a chvíľu to tak pokračovalo, až sa mi ten hlások z nejakej čudnej strany začal mariť... A tak odhopkal som po štrbine za roh a skoro som sa i ja stal kameňom: Štvorročná Danielka trčala v inej lezeckej ceste, pre znalcov- obtiažnosti 3+, 7metrov nad zemou a 7 nad vrcholom. Tak som spravil svetový rekord v zostupe bez istenia, možno i svetový rekord v nástupe do 3+, a tak som jej potom vlastným telom sieť robil, aby mohla tú 3+ k vrcholu dokončiť. A keď už bola v bezpečí a ja som sa konečne mohol rozklepať, povedala: tak ocko, a teraz zas dolu...a vykročila k hrane skaly. Ale nakoniec som ju presvedčil, že keď zídeme cestičkou pomedzi borovice, možno uvidíme jašteričku...
a keď bola na Dunaji veľká voda, čo ocko-od narodenia vodák- ujsť nesmel nechať, nafúkli sme náš kajak a plávacie vesty a hybaj-za dobrodružstvom dolu tokom. A tak moje deti doteraz spomínajú ako hrušky z vrchu stromu z lode oberali, ako sme sa skoro vykotili keď sme chceli do ramena pri veľkej vode vojsť, alebo ako sme na devíne pred krčmou na parkovisku zakotvili, alebo ako...oj, veľa je toho čo v detskej duši svoju stopu zanechá. A mne sa tak dnes vidí, že som deti nevychovával, že sa sami, popri mne sa motkajúc, vychovali.A nepočul som ich dodnes horekovať, ani o bolestiach v detskej duši rozprávať...až sa mi to všetko také jednoduché a prirodzené vidí, že všetko samo tieklo.
30.6.
Tak dnes to prišlo. Mám 10 čistonových bielych psačích detí! Akoby ich jedna mater mala. Ráno, keď som sa vracal z kosenia, prichádzam k chyžke a čo nevidím: Biela Guľa leží v chodbičke pred vstupom do izby! No to je trúfalosť! Veď sme si to neraz vydiskutovali a dobre vie, že toto si neprajem! A tak som sa načiahol, že jej potrasiem kožuchom na zátylí, čo robievam pri stredne ťažkých a ťažkých prečinoch. Iba sa na mňa oddane- vôbec nie previnilo, ako obvykle, keď sa niečo podobné stane – teraz len oddane, pokojne a v plnej dôvere pozrela svojimi krásnymi očami a v tej chvíli niečo pod ňou zakvílilo. A videl som vlastné vedomie, ako z prekvapeného rozhorčenia a potreby zasiahnuť prechádza do nežnej láskyplnosti a pochopenia – všetko sa to udialo asi veľmi rýchlo, avšak mne sa to zdalo aspon na niekoľko minút, a ruka čo schytila kožuch za ušami sa premenila na hladiacu... Všetko sa to udialo samo a bez úsilia, bez stopy toho, čo bolo predtým. Ten hnev- i keď neškodný a ovládaný- zmizol ako zmizne tma keď sa rozsvieti žiarovka. Myslím že to tou dôverou a oddanosťou...a tak tam ležala a rodila a rodila jedno po druhom....Myslím si, že keby boli otvorené dvere, nasťahovala by sa mi do postele. Miesto toho, aby si našla jeden z tichých, útulných a bezpečných kútov na pozemku. Podobné som prežíval, keď si náš jazvečík- vlastne jazvečíčka – vybrala za miesto pôrodu moje kolená- prečo práve ja? Čím som si to vyslúžil? N o, a tak som túto početnú rodinku pol dňa obkračoval a potom za asistencie Bielej Gule presťahoval do chodbičky v dielničke, kde Biela okamžite vyhrabala v hlinenej dlážke hiezdo. No. Tak mi to teda začalo. O pár týždňov začnem chodiť z Lidla s kartónom mlieka na 2 dni... Potom ma nenapadlo nič lepšie, ako siahnuť po koncovke a oznámiť piesňou celému svetu príchod nových, krásnych bytostí. Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú....no, tak teraz to viete i vy, čo ste pieseň koncovky nepočuli. A ešte som dnes objavil troch malých susedov, priam podnájoníkov, ktorí – sediac v hniezde medzi slamenými balíkmi stien chyžky- hladno a dokorán na mňa otvárali svoje zobáčiky... odporučil som ich na neďaleko poletujúcich rodičov a zvážil, či by som taký zobáčik nie aj v chyžke...Ale všetko má svoj čas. A ešte skoro na jar porodila lasička, čo býva v streche okolo komína – niekoľko detí, nevidel som, avšak počul vrnieť... a na pozemku som dnes uzrel 3 jašteričky a žabu- to bolo pred rokom vec nevídaná. A tak sa množíme, a najviac sa množia slimáky, predchvíľou som ichh za 6minút ulovil 115. Nie, nepomýlil som sa a nenapísal jednotku nechtiac 2x...A včera som tu videl hopkať malého zajka- Sisa, ak to čítaš tak toto preskoč! - a spomenul som si na toho z lanska, o ktorom som písal a ho potom ulovila Biela. Prajem jej to aj teraz, lebo odkedy mi zajace v zime zožrali sad – uschli žanovce, 2 jablone a mišpuľa – prajem im krásny domov v riadne ďalekom lese, alebo rýchle naplnenie Dhammy -stať sa potravou pre inú bytosť. Slimáci mi už skoro nemajú čo zožrať, čo sa dalo už zožrali, ak som to nezožral dostatočne rýchlo ja. Teraz súťažíme v žraní jahôd – som vo výhode, lebo očividne im nechutí nie dokonalo zrelá jahoda. Mne ano.:-). Z rastlín, čo som vysial s láskou a starostlivosťou na pole nevyšlo okrem pár reďkvičiek zhola nič. V tej zime a vlhku asi semená zhnili, alebo ich pojedli myši? Dokonca nerastie ani konopa, len tá, čo sa sama vysiala na verande- a tá priberá kvadraticky. Myslím že prerastie verandu i dom, a dám si z nej milej utkať košieľku.
Tak, to by som mal vyhlásiť pátranie po milej ktorá pradie – nie len v mojej náruči, ale i pri kolovrate. Ten mám. Lebo tá, čo mi milou bola, milou mi i zostala, ale nie milenkou,- košieľku mi neupradie – rozhodla sa priasť si kariéru, a na to je ideálnejší ten, od ktorého už raz odišla. Inu-bláznivé mládí...Ľahko a nadšene sa sľubovalo, keď boli štátnice ďaleko...hneď po nich ma tu máš na stálo... A keď chvíľa nastala, už bolo všetko inak. Nečudujem sa tomu, aj to chápem. A prajem. Môžem, lebo nezávisím a neuľpievam.
A tak si užívam leta a kosenia a vody pre statok nosenia, obednajšieho spánku a nočnénho života – i toto teraz píšem o pol tretej ráno. To sa už hádam nevyplatí ani líhať, lebo do svitania chvíľa. Dnes ráno ma čaká krásny deň! Prajem aj vám.
Je to už dávno, čo som posledné napísal, i udialo sa niečo nového v mojom živote, mnoho krásnych stretnutí s milými bytosťami, ale i odopreté dedičstvo po matke, odchod do oficiálneho bezdomovia- veru tak, zásluhou prílišnej dôverčivosti a neopapierovania mi bvytosť, čo som vari 12 rokov s ňou prežil tretinu domu a hektár zeme po matke uprela, a i trvalý pobyt čo som v tom dome mal mi zrušila, a tak som sa stal oficiálnym bezdomovcom... och, niekto si to narobil karmu. Ešte dobre, že to nie je opačne. Ja by som ten kríž niesť teda nechcel... Samozrejme, doma som v tom, čo milujem a zušľachťujem, kde rastie sad a zrejú mnou zasadené ríbezle a paradajky, v priestore čo sa starám ja oň a on o mňa.Ale prekvapilo ma a trochu šokovalo to čo sa stalo....
A ešte jedna výrazná zmena: som elektrifikovaný! Veru, kúpil som veternú ekektráreň a veľkú batériu a začal nakupovať elektrospotrebiče... no, všetko to začalo potrebou čerpať vodu z 50 m hlbky. K tomu elektrina,, k tomu veterník a menič a všetky tie gerety...a nakoniec to skončilo (dúfam) kúpou pece na pečenäie chleba... ale už som sa z toho zobudil a uvidel ako krásne a jednoducho sa mi žilo bez elektriny, pravda až na závislosť na dovoze vody. Tak. Teraz som nezávislý a zakrámený elektronikou...
Ale radšej tak, lebo osoba od ktorej som vodu nosil, majiteľka meditačného centra- sa rozhodla pýtať za liter 9-násobok ceny čo za ňu platí ona vodárom... nieže by som na to nemal, ale také podporovať podľa možnosti nehodlám. A tiež sa rozhodla že elektrika u nej kupovaná bude stáť 20násobok ceny, ktorú platí čezu, a treba si tú cenu odpracovať... čo na jednej strane vidím ako poučné – človek si hádam rozmyslí, či si nabije autobatériu (za 2kč elektriky) a bude na pol hodiny otrokom- nevoľníkom v meditačnom centre, alebo si uchová pol hodiny pre svoju voľnosť a obíde sa bez elektriny...Ja volím tú tretiu možnosť. Ale to je len môj pohľad, niekto rád odpracuje 2kč pol hodinou práce. A ja tiež nemám problém ak ma požiadajú pracovať i zdarma koľko treba, ale nie za 4kč na hodinu. To sa mi vidí Čin proti ľudskosti...a na to je paragraf! :-). Tohtoročné horúčavy- 34 v tieni- som trávil po arabsky – od piatej do pol deviatej práca-hra, potom siesta do 17tej, potom s vedierkom na čučoriedky, k večeru až do tmy práce okolo pozemku...každý večer som si sľuboval ísť spať o 11tej... ale ostalo pri sľuboch, pred druhou sa to nepodarilo. No, a keďže mám vlastnú vodu a čerpá mi ju slnk a vietor, tak pribudlo aj jazierko, malé síce, avšak hlboké po hruď. A tiež pribudlo polievanie rastlín- čomu som sa vždy snažil vyhnúť. A teraz to robím každé ráno a s radosťou, lebo som objavil, že je to tiež priestor dotknúť sa láskavou a prajnou mysľou rastlín čo tu bývajú so mnou a ma živia....nie len všeobecne, ale každej zvlášť. A tak ich aj poznávam. To je tá košatá, a tam zas zmok, a tamhľa Rovnokmienka, a tam zas dutá...-to všetko sú ríbezličky, čo ma každé ráno kŕmili, kým bolo čím. Ale už je po, k jedeniu sú tu teraz len šaláty v kvete, riadne horké, ale mocné, muchovník, meruzalky, začínajú maliny... zo zeleniny kôli chladu nevzišlo nič, mrkva prestala rást následkom sucha – zasadil som v kopci kde je piesok, daleko k poliatiu... hádam ožije keď riadne poprší. A čo som vysial po dažďoch a polieval, zožrali za mlada slimáci. Chodím ich každú noc zberať, i sa už zdalo, že ich významne odbudla, ale včera som ich zobral vyše 200....
?! Ale dá sa zastať a pozrieť späť. A tiež pred seba. A vidím krásnu panorámu čo a ako bolo a prečo tak bolo, vidím kam smerujem a všetko ma to teší. Ale o chvíľu znovu skloním hlavu a vykročím do neznáma, ktoré bude onedlho známom....
14.8.
Veľa prší. Pôda je mäkká, premočená, tak som sa rozhodol začať stavbu ďalšieho jazierka, do ktorého budem nechať stekávať vodu z horného, lebo to mi začalo podstatne zelenieť a bude potrebovať ryby, aby krotili kotenie komárích lariev a tak... no ďalšia domáca zverina. A ešte pribudol do hospodárstva konský dom na kolieskach, čo bude chrániť Nasťu pred prílišným slnkom a vetrom. Na novú pašu si ho dotiahne sama. Psíčatá rastú ako z vody, ale rastú z plnotučného mlieka, čo kupujem v Lidli v tetrapakoch...uf. 12 l denne. Zatiaľ nejakých 130litrov...no, a ešte včera odbudol z hospodárstva Slávo, čo si sem prišiel oddýchnuť od projektového menežovania švajčiarskeho ABB. Bol tu týždeň a tak som si na neho celkom zvykol. Teraz nemám koho prekračovať:-) -spával na zemi v slame.Trochu mi pomáhal a trochu sme sa liečili. Príjemná návšteva.
Veľa času som venoval spojazdňovaniu mechanického veterného čerpadla vody zo studne. Výrobok bol urobený neuveriteľne lajdácky, krivé bolo aj to, čo by som ja krivé spraviť nedokázal...firma Floriš. -pre varovanie. A keď to bolo všetko takmer hotové, začal sa sypať pri každom zachvení čerpadla do studne obsypový piesok – to znamená že praskla alebo sa roztrhla vnútorná rúra studne. Studniar čo ju vŕtal sľubuje prísť už 10ty deň...A tak sa mi všetko vidí, že lepšie bude našetriť na vlastný vrt. Alebo ešte lepšie – kop. To preto, lebo mám zlé skúsenosti so spoločnými projektmi. V poslednom čase znova a znova zisťujem, že čo nie je na papieri, neplatí, a čo je, neplatí tiež....
A prikúpil som slnečné panely na výrobu elektriky. V hlave som si vytvoril obraz čo vlastne chcem a šiel som si sadnúť na internet, že reku budem hľadať... myslel som, že tam strávim poobedie. Ale čuduj sa svete: na prvý klik presne podľa môjho priania. Za 5 minút nakúpené. A ešte k tomu v akcii. Tak by mal fungovať svet.
A ešte som si prežíval dlhstory – to nepíšem pre posudzovanie ale pre poučenie. Viem že som o tom písal, ale pre zhrnutie:
I stalo sa,že majiteľka meditačného centra(tá, ktorá mi dlžila 50000Kč v bezúročnej pôžičke, čo som jej ponúkol na zveľadenie centra) spoplatnila odber vody najprv takmer 100násobkom ceny, ktorú platí ona, po mojom „zásahu“ to znížila na takmer10 násobok... a to sa týkalio i mňa, ako i ostatných osadníkov...povedal som si, že to nie je s Ladou a že ak zarába 1000 percent na vode pre osadníkov, to nechcem podporovať – a patrične som to aj skritizoval. Potom som si vyžiadal vrátenie dlhu, podľa dohody 2 mesiace dopredu, a keď prišiel termín, peňazí nebolo. Tak sa to posunulo ešte o mesiac, a ešte... a potom upravila i ceny odobranej elektriky na 1hodinu práce za 1KW (1KW ju stojí 3,60kč), takže pri bežnej mzde 100kč za hod.stojí v meditačnom centre osadníka kilowat 100Kč. Alebo inak- za hodinu práce zaplatí majiteľka osadníkovi 3,60 Kč. A to platilo i pre mňa, v čase keď mala odo mňa požičané ešte 25 tisíc a nemohol som si pre to kúpiť slnečné panely... a tak som už ďalej nesúhlasil s predĺžením dlžoby, čo malo za následok zákaz vstupu do centra a zrušernie prechodného pobytu, hoci majiteľka vie, že dôsledkom toho je nemožnosť dostať do osobného vlastníctva de jure pôdu, ktorú som si de facto kúpil a na ktorej žijem.... to sú fakty. Ešte ale vyzvem dotyčnú, nech si to prečíta a napíše k tomu svoj komentár, lebo každá minca má 2 strany.
Cez vonkajšie prejavy budeme môcť ísť hlbšie k podstate, do energií kde nie je ego, pri úprimnej snahe o jej videnie sa to stane: vonkajšok sa stane smetím, ktoré v minulosti nemá cenu, potom sa budeme môcť tomu starému smiať a spolu sa tešiť z prichádzajúceho...
Ale táto minca má aj tretiu stranu. Energetikú. Zakaz vstupu a prerušenie stykov sa udialo pre moje rozhodnutie nepodporovať ten proces, čo sa deje v centre (tým nemyslím program pre verejnosť, ale program voči osadníkom – podľa toho čo teraz viem, je tu centrum pre osadníkov, má pomáhať rozvoju trvalo udržateľného života v šťastí a úzkom spojení s prírodou a verejnosť ho ušľachtilým spôsobom podporuje. Ale tu sa deje iné – preto sa dostala majiteľka do fin.i osobnej krízy,lebo „nenapĺňa zámer vesmíru“, ale ten vesmír je ona sama!: žije náhradným spôsobom života, ktorý nemôže naplniť skutočnú potrebu jej duše, preto nemá Jeho podporu a všetko musí tlačiť sama). Keďže som sa len rozhodol, ale nekonal, urobil to vesmír za mňa, Zákaz bol prirodzeným vyvrcholením a zhmotnením môjho rozhodnutia. Toto rozhodnutie pokladám za správne a nevyhnutné. Ako nástroj pre jeho vykonanie bolo použité - ako inak, práve ego.
Videné z tohto pohľadu nedá sa mi hnevať na ňu, lebo je vykonávateľom môjho rozhodnutia, to je tu pre naplnenie ušľachtilého programu, ktorý sme si vytvorili a priali za svoj dávno v minulosti a teraz sme naň zabudli, ale on tu je, funguje, a je len otázkou času, kedy sa zhmotní. A kôli nevedomosti chodíme okolo ako mačka okolo horúcej kaše, kôli nevedomosti a zabudnutiu na Podstatu sa sila ega obracia proti šťastiu a vláči nás, miesto toho, aby sme ju používali k zušľachteniu toho krásneho. Cesta je taká dlhá, akou si ju urobíme. Toto všetko vidím – ako vždy- až spätne. Až keď sa udeje. Ako keď niekto ide ťažkou cestou pomedzi ostré skaly a neustále sa pozerá pod nohy. Cesta je ťažká a dlhá... no na čo som sem vlastne lozi?! Ale dá sa zastať, zdvihnúť hlavu a vidieť celý kraj, čo a ako je, a tiež prečo to tak je, vtedy vidieť že čo bolo teraz nemá síl a je smeťou dneška, vtedy sa možno smiať a objímať sa nech bolo čo bolo, lebo teraz je práve to čo objíma a raduje sa.... ale za chvíľu znovu skloním hlavu a vykročím. Dôverujúc, že tento krok vedie k cieľu, a teda už on je cieľom. To poznanie je božské, a dôvera to ľudské v nás... och, aké krásne spojenie!
3.10
Už dlho som si nenašiel čas napísať ako si žijem. Tak teda: studniar ešte stále neprišie, už sme bez vody skoro2 mesiace... to je teda služba! -hovorím si. A navyše mi zhorel menič z12-na220V,takže aj keby bol studniar, nieje elektrika....tak si znovu uvedomujem kam kráča náš technokratický svet, a akí sme v ňom krehkí a závislí....Stačí jeden maličký slimák vlezený do elektroniky a sme bez vody... medzitým som minul 7000kč na prístroj ktorý má zabezpečiť, aby mi Biela Guľa nevybiehala z pozemku...-a nezabezpečuje, ani náhodou. A ďalší menič nevie rozbehnúť motor polovičného výkonu,než aký by mal zvládnuť....to všetko mi tak ukazuje, vrátiť sa k pôvodnému, vystačiť si zo sviečkami a čelovkou, ktorá sa nabíja cez maličký panel...ach aký krásne jednoduchý život. Ibaže: ako tu budem bez vody? A tak sa stále viac prikláňam vykopať studňu. 32m. Nebojím sa roboty.Ale betón. Skruže studne stoja 2500kč meter... hádam pošetríme.Potom stačí lano čo si viem upriasť zo žihľavy a kýbel, ktorý si viem vytesať z duba... Ale nebránim sa plechovému.
Šteniatka Bielej Guli sa už predali, boli nádherné a hlavne s tými poslednými dvomi sa mi aj ťažko lúčilo. Nakúpil som pre ne 227 tetrapakových krabíc mlieka, nieže by necitlivosť k prírode – tetrapak je kompozit ktorý sa takmer nedá recyklovať – ale neexistencia kráv v okolí minimálne,20 km. To sme ale dopadli!
V septembri som navštívil Šťastnu- rodiaci sa rodovú osadu zatiaľ s 17timi hektármi pôdy, a besedy o stavbe hlinenoslamených domov,na ktorú som bol zavolaný, sa zúčastnilo 12 budúcich hospodárov... podľa predbežných správ som očakával nehostinné mierne zvlnené donekonečna a bez lesa tiahnúce sa pole...ale bol som milo prekvapený, vprostred osady bol krásny a hustý náletový sad, na niektorých pozemkoch dvíhali sa k nebu hlávky prvých ovocných stromov, zem prerývali svejly udržujúce vlahu, čo by inak beznádejne zmizla vo vlhčine v doline, bolo cítiť tvorčie nadšenie, a- na rozdiel od Skalky- pospolitosť. Tak som s tade odchádzal potešený a s nádejou, že práve tam rastie prvá ozajstná rodová osada na Slovensku. Veľmi tým bytostiam držím palce.
18.11.
novinky v mojom živote sú: po dlhom čase sa ozvala moja bývalá tantr.partnerka (a učiteľka) a spolupútnička na ceste- Helena, prednedávnom zakotvila v prahe a má možnosť využiť krásne priestory v najcentrovatejšom centre Prahy- v Karlovce. A tak sa rozhodla spraviť nejaký kurzík tantry pre páry i jednotlivcov. Ale: nemá sparing-partnera. No.A tak som jej ponúkol pomocné rameno. A tak máme za sebou dve lektorské stretnutia, milé a jemné a teším sa na ďalšie. A tak som sa ocitol v lungi a tantr.obrade v strede prahy... No, kto by to bol povedal! A o tom,že sme obaja tantrické duše, svedčí fakt, že sme sa spolu zišli v obrade, lebo normálny človek by ju bol za to, čo mi v živote napáchala už dávno zabil. A ona tvrdí o to isté, ale so svojej strany...:-) a tak sme obaja dokázali vystúpiť z vody suchí...čo môže byť na tantre presvedčivejšie?!
A ešte ma priatelia v Lučenci požiadali o cvičenie jogy. Aby som ich odradil, začal som poriadne zostra...Celý deň a ešte kus. A miesto toho, aby si povedali:no,to teda stačí!, dohodli ďalší kurz...Neviem, čo tí ľudia vidia na tom telatýraní... ale niečo na tom bude, veď som to absolvoval i ja:-). Takže nie tantričku, vôničky, hladkanie, ale drinu a bolesť. -Čož je vlastne to isté, ak je to mysli milé...
Aby si to ešte mali možnosť rozmyslieť, nasľuboval som im,že to bude tvrdý oriešok, bolesti svalov, i tých, o ktorých dosiaľ nevedia, pocit rozpadu tela, hlboké čistenie na všetkých úrovniach (oni to zobrali akože hurá, lebo nevedia čo je za tým!), a pod. A oni mi odpísali, že sú celí nadržaní... :-( . Srandičky nabok.Dobrá joga je naozaj dobrá a všetko čo som sľúbil nastane, ale stojí to za to. A oni to zrejme bytosti tušia.
A tak sa zase vozím po Slovensku a pomáham dušiam pozrieť sa sami na seba. A je ich viac ako stíham...je to pekné, ale ležať na slamenej dlážke s rukou pod hlavou a kukať do pece má tiež svoje čaro. Tak prajem všetkým hľdajúcim, aby našli.A potom budem ležať na slame a leniť.:-) .
29.11.
Na jogu prišlo hádam aj vyše 20 ľudí, cvičili sme 7 hodín a bolo to fajn. Možnože nabudúce znova. Ale lepšie týždeň, za ten čas a dá kamsi posunúť...
25.ráno- v deň mojich narodenín, čo mi zas až tak žily netrhá, neoslavujem, lebo nevidím dôvod,- som sa zobudil s jasným vedomím, že mám navrhnúť Monike a Jankovi, že pôjdem k nim „zimovať“.Prišlo to ako blesk z jasnného neba. Nebol to nápad že „čo keby...“, ale „ IĎ!“ No tak som poslal sms. A na zimu som pozvaný.... To znamená stať sa na 3 mesiace metrixovým občanom...no, to je pre mňa ťažké, nevidieť pri prebudení les a jablonky a koníky a kozičky...a hupnúť rovnými nohami do života peňazí a mestkej hromadnej dopravy a nájmov a účtov... A vyjsť zo svojej pustovne do virvaru vzťahov. Ale tak ma srdce vedie.
Monika je bytosť, o ktorej som síce písal, ale nemenoval, a teraz menujem, ale nepíšem, lebo nemám jej zvolenia... a tak len toľko, že deva je to švárna, citlivá, túžiaca dotknúť sa pravdy, pustiť starý život, nesúci to, čo je ne-súce, a vrhnúť sa do nového, výživného, ktorý ale ešte nepozná, len tuší, a odhodlaná je až po uši, a to nie len kôli sebe, ale i kôli svojmu päťročnému synkovi Jankovi. I rozhodla sa majetky mestské popredať a svoj hektár pod lesom kúpiť, aby tam v šťastí, pokoji a skromnosti so svojim mužom a deťmi žila. A rozhodla sa tak keď si tú „rozprávku čo mení svet“ prečítala a tá jej v duši novou piesňou zaznela a uvidela prázdno a tmu pozlátkového sveta. A zatúžila duša po tom krásnom a pohla sa karma, a tak sme sa stretli aby sme si na ceste pomohli a teraz sa skúmame, či som to ja ten pravý a či nie...
čo sa mňa týka, myslím že by som jej mohol byťdobrým mužom, i Janíkovi otcom, či už na zimu, alebo na stálo. Ale čas ukáže a naše skutky. A opatrný som možno že viac ako treba v reči, lebo neraz čo silné bolo, skoro vyšumelo a ako prd v gatiach sa stratilo a vyvanulo, a čo jemmné a nenápadné ako klíčok zo zeme sotva trčiaci, vo veliký mocný dub vyrástlo.A tak necháme času súdiť... veď to jediné, čo mi zostáva, je TERAZ a TU s ňou do konca života žiť, i keby to len do zajtra bolo....
a tak tu sedím, za oknom drobno sneží a v piecke ticho pukoce a rozmýšľam, čo si do metrixu vezmem...no kolovrátok a vrece vlny, nôž na rezbu lyžíc, domáce plátno, čo som bol v Slatine na košieľku kúpil, drevenú misku, lyžicu, fiľcovie čižmy, kožušťok, opašťok na dukáty, no a samozrejme píšťaľu- koncovku. Bo bez nej ťažko dlho byť... No, tak pánboh pomáhaj!
6.12.
Tak, a som tu. Sedím v teple tehlovej bytovky, medzi hukotom chladničky a plynového kotla, medzi káblami a plastami,dávajúci i príjmajúci „dobré víno“.Myslím že bude lepšie čo najskôr zabudnúť na slamenú dlážku....a lámem si hlavu, ako som mohol v takom prostredí prežiť 40 rokov... viem, zvyknem si. Vychladne čo je horúce.Obrní sa telo a duch si nájde iné zdroje,-ak nemá to, do čoho bol stvorený...
Keď som na cestách, tiež spávam i pracujem medzi panelmi,ale 10 dní ubehne ako voda. Tak tá myseľ má perspektívu... tu vidím, aká je to sila a pomoc mať perspektívu.Ale je tu čosi čo mi dáva silu ustáť to. Ženská!
V TOMTO DENNíKKU PíšEM LEN O SVOJOM VNíMANí JAVOV žIVOTA, NIE O VšEOBECNýCH PRAVDáCH ALEBO PRAVDáCH DRUHýCH BYTOSTí.
Toto je zdôraznené pre tých, čo si moje pocity vzali osobne a vnímali to tak, že píšem o nich. Nie, píšem o svojom pohľade na nich a nenárokujem si právo vyhlasovať svoje videnie vecí za objektívnu skutočnosť. Ak nesúhlasíš s tým, čo o sebe čítaš, povedz si: hm, toto si ten Vlado o mne myslí. To je jeho názor. Nie moja skutočnosť.A ak sa vyjadríš, rád to pripíšem ako tvoj názor na môj názor, lebo aj to je život....
pokračovanie v moj denník od 1.1.11
Komentáře
Přehled komentářů
Ďakujem ti za krásnu a inšpirujúcu odpoveď a hlavne teda originálnu... ešte tento týždeň odídem do Tatier na nejaký čas... snáď raz stretnem toho múdreho a osvieteného muža čo inšpiruje krásnym písaním a spôsobom života ;)... ďakujem a ahoj zatiaľ, maj sa dobre.
Ak vieš poraď ako otepliť
(Peter, 22. 1. 2011 0:54)
Už dlho premýšľam nad tým, ako lacno zatepliť dom od podlahy. Máme starý 80 ročný dom s hospodárskym dvorom a peňazí poskromne, tak som myslel na slamu, že ju dám pod drevenú dlážkovicu. Ale ako? Veď mi pod tou drevenou dlážkou zhnije. Od zeme nám ťahá, chladno nám je v izbách a ešteaj základy z kameňa má dom vlhké. Poraď ako dať slamu pod drevenú dlážkovicu aby nám bolo v izbách teplo? Teraz v izbách máme drevenú dlážkovicu a pod ňou nasypaného 60cm piesku so škvarou a hlinou či také čosi a pod tým holá zem.
Môj mail: planetaopic@gmail.com
Skvelé
(Pavol, 2. 1. 2011 22:23)
akoby som to prežil kedysi v minulých životoch. Milujem Zem pod bosými nohami i "hrabať" sa v nej a kosou do úmoru oháňať a nik ma to neučil.Akosi to samo od seba prišlo.Len manželka zdesená býva (občas), bo si myslí že chcem ju do takého života donútiť. Ale keby tak mala žiť, určite by zvykla, bo tiež má Zem rada, len sa toho bojí ako by bez elektriny bola :) Chystáme sa na jar slamený domček stavať v našom 20 árovom raji, nuž chcem o radu požiadať, ako taký ručný lis na slamené balíky vyzerá.Predstavu mám,len aby som si robotu nekomplikoval, tak sa reku opýtam. Ak bude vôľa a čas, poprosím o nejakú fotografiu takého zariadenia. Moja adresa tulavy.pes@gmail.com Ďakujem Ti veľmi pekne a prajem krásne chvíle v Tvojom raji.
Úžasné a prekrásne čítanie
(Ján, 25. 12. 2010 10:45)chcel by som ja žiť ako ty, no neviem ako začať... samého ma strach nepustí
Ahoj
(Ján, 8. 2. 2011 7:41)