Vojna
proti Poľsku
Osobnosť dr. Jozefa Tisu, ktorá výrazne ovplyvnila
novodobé dejiny Slovenska, sa stáva v súčasnej dobe veľmi pertraktovanou témou.
Popri vzácne objektívnom a vecnom hodnotení sa mnohé iné hodnotenia pohybujú od
úplného zatratenia až po jeho glorifikáciu. Pôsobil v troch po sebe
nasledujúcich režimoch, v poslednom zastával dokonca najvyšší post - funkciu
prezidenta. Jeho politickú činnosť je preto nutné osobitne hodnotiť v každom
režime v širokých súvislostiach a v závislosti od významu postavenia v ňom.
V
období, keď bol predsedom vlády, slovenská armáda bojovala po boku nemeckej v
poľnom ťažení proti Poľsku.
Dr.Tiso prispel k vedeniu tejto vojny. Vydal
vyhlášku, ktorou vyzýval obyvateľstvo, aby bolo nemeckej armáde nápomocné
akýmkoľvek spôsobom. V lete 1939 nedošlo medzi Slovenskom a Poľskom k žiadnemu
zhoršeniu a vyostreniu vzťahov, teda nebol žiadny dôvod k otvorenému
nepriateľstvu a k ozbrojenému útoku. Dňa 1. septembra 1939, po útoku na Poľsko,
sa k nemeckej armáde pripojila aj slovenská armáda. Dňa 17. júla 1939 sa v
Bratislave konala porada, na ktorej slovenskú stranu reprezentoval predseda
vlády dr. J. Tiso a minister zahraničných vecí dr. Ferdinand Ďurčanský. Od
Nemcov dostali príkazné inštrukcie, ako má slovenská vláda vplývať na pomer v
Poľsku tak, aby to bolo v záujmoch nemeckej ríše. Generál Barckhausen, ktorý
bol v Bratislave, dostal 23. augusta 1939 tajný spis Hlavného
veliteľstva nemeckej brannej moci,
podpísaný generálom Keitelom, aby v prípade nutnosti zaistil sever slovenskej
hranice. Nemecko využilo slovenské územie na nástup proti Poľsku. Svoje vojská
sústredilo na západ od Vysokých Tatier. Slovenskej armáde vyhradilo
koordinovanú spoluprácu v úseku na východ od Vysokých Tatier, až k maďarským
hraniciam.
Už koncom júla 1939 poslal slovenský vyslanec v
Poľsku dr. Szathmáry do Bratislavy správu, že Poľsko bude v otázke Gdaňska
neústupné a že sa bude vojensky brániť. Dňa 12. augusta 1939 zaslal návrh, aby
v otázke prípadného konfliktu Nemecka s Poľskom Slovensko zachovalo neutralitu.
No dr. Tiso pred Národným súdom /NS/ zotrval na zápornom stanovisku a poprel, že vyslanec dr.
Szathmáry radil v poľskej otázke zachovanie neutrality. Pripomenul, že pri požiadavkách
Nemcov a vôbec v sporoch veľmocí on zachovával to stanovisko, že keď sa veľkí
bijú - deti pod stôl! Nestaral sa do vypovedania vojen a len potom nasledovali
okolnosti vynútené Nemeckom. Ďalej uviedol, že 5. februára 1939 bol vyhlásený
budovateľský program, na základe ktorého sa budovali cesty a teda nesúviseli s
poľským ťažením. Späť chcel získať len slovenské územie, ktoré bolo Poľskom neoprávnene
zabrané. O všetkých vojenských záležitostiach sa dozvedel len z obžalúvacieho
spisu v rámci procesu.
V súvislosti s prebiehajúcim
procesom boli v januári 1947 československým orgánom vydaní dr. Martin Sokol,
gen. Jozef Turanec, budapeštiansky vyslanec dr. Spišiak a gen. Ferdinand
Čatloš, ktorý o vojne proti Poľsku vypovedal nasledovne: „Slovenská vláda
nariadila niekedy v auguste 1939 čiastočnú mobilizáciu s tým odôvodnením, že si
musíme zaistiť hranice proti Poľsku. Zmobilizované boli 3 divízie, v ktorých
bol jeden tankový pluk, dva delostrelecké pluky i letectvo.“ Možno povedať,
hovorí gen. F. Čatloš, že Nemcom sa
vtedy v ničom neodporovalo a ich požiadavky boli splnené. Svedok vypovedal, že
informoval predsedu vlády dr. Tisu, že opravy ciest sú čisto vojenské
opatrenia. O vojenských prípravách vojny proti Poľsku bol informovaný od dr.
Tisu, ktorý čerpal z podávania správ od dr. F. Ďurčanského. V noci z 31.
augusta na 1. septembra 1939 gen. Čatloša žiadal gen. Engelbrecht, ktorý bol
vtedy na Slovensku, aby vydal rozkaz slovenskej
armáde na prekročenie hraníc. Keďže išlo o také dôležité rozhodnutie, bola
nutná porada s Bratislavou. Avšak Tiso žiadal, aby sme sa podriadili a naše vojská
aby postupovali do Poľska. Tisova odpoveď: „Vyhovte Nemcom vo všetkom.“ Túto odpoveď pred NS poprel a preto mu ju
gen. Čatloš povedal priamo do očí. Na to dr. Tiso vzrušene odpovedal: „Ani dnes
neviem o vojne proti Poľsku.“ Gen. Čatloš však trval na svojom tvrdení: „O
všetkých vojenských akciách som upovedomoval dr. Tisu a nič som nerobil bez
jeho schválenia. Dr. Tisu som informoval o každom pohybe vojska.“
Gen.
Čatloš z vojenského hľadiska bol presvedčený, že ČSR nebola schopná za žiadnych
okolností odolať nemeckému útoku. Po obsadení Rakúska sa vojenská strategická
situácia ČSR totálne zhoršila. Po Mníchove bola už ČSR naprosto zrelým jablkom
pre Hitlera. Vojenské sily Slovenska neboli samostatne schopné po 14. 3. 1939
dlhodobo vzdorovať ani maďarskému náporu.
Dňa 8. septembra 1939 prijal pápež Pius XII. na
audiencii biskupa dr. Michala Buzalku. Sv. otec veľmi trpel tým, že bolo
prepadnuté katolícke Poľsko. Prvé pápežove slová boli: „Vy ste spojencami
Nemecka? Počul som, že Vaše územie bolo nástupišťom proti Poľsku!“ Po dr.
Buzalkovi prijal pápež na audiencii i Karola Sidora, vyslanca Slovenska pri Sv.
stolici. Hovorilo sa znovu o Poľsku. Vatikánska diplomacia už veľmi skoro
pochopila, že kňaz, ktorý stojí na čele štátu, jej spôsobí starosti. Deportácie
Židov, ktoré nasledovali neskôr, a obete v masových hroboch po potlačení
povstania boli skutočné dôvody, prečo Vatikán do Tisovho procesu oficiálne
nezasiahol.
Dňa 5. októbra 1939 sa v Gánovciach konala vojenská
slávnosť, na ktorej boli vyznamenaní účastníci poľského ťaženia. Po prehliadke
nastúpených útvarov vystúpil na tribúnu predseda vlády dr. Tiso, kde vzdal česť
tým, ktorí dali národu všetko, čo národ od nich očakával. Vo svojom prejave
potom pokračoval nasledovne: „Vojaci, odchádzate domov z víťazného ťaženia a
pýtate sa, čo je vojnová korisť. V prvom rade ste priniesli česť národu,
priniesli ste bratov, ktorí boli 20 rokov odtrhnutí od územného celku. Vraciate
sa domov a budete spomínať na toto Vaše najväčšie životné dielo. Vraciate sa
ako víťazi. Nielen ako jednotlivci, ale vo Vás sa vracia víťazný národ. Národ
slovenský cestou svojej armády jasne dokumentoval, že má právo voľne žiť a že
si vie toto právo na život ubrániť. Vo Vás národ dokumentoval svoju plnoletosť
a slovenskú štátnosť, ktorá viac ako tisíc rokov bola potlačovaná, znovu
víťazne vchádza na javisko dejín.“ Po prejave predsedu vlády prehovoril minister
obrany gen. F. Čatloš, ktorý i vyznamenal vojakov za účasť v poľskom ťažení.
Ríšsky minister zahraničných veci J. von Ribbentrop a
slovenský vyslanec v Berlíne Matúš Černák podpísali 21. novembra 1939 zmluvu o
znovupripojení územia, zabratého v rokoch 1920,
Dr. Tiso súhlasil s celým radom ponižujúcich
slovensko-nemeckých zmlúv a vstupom Slovenska do vojny proti Poľsku. To boli
nevyhnutné obete na ceste k prezidentskému stolcu. Avšak nacisti si dobre
prečítali jeho politický a osobnostný profil, a preto po celú existenciu
Slovenskej republiky 1939 - 1945 v podstate neotriasli jeho postavením a
citeľne nesiahli na jeho pozície. Niet sporu o tom, že účasť slovenskej armády
na poľnom ťažení proti Poľsku izolovala Slovenskú republiku od západných
mocností.