SONP

 Tichom tmavého bytu sa rozľahol zvuk telefónu. Cŕŕn. Cŕŕŕn. Cŕŕŕŕŕn!!!

Dopekla. „Čo chceš?“ vyštekol Daniel do sluchátka. Bolo mu to vlastne jedno. Aj keby mu o tretej ráno volal sám pápež... kruci, veď boli tri ráno! Ukázalo sa, že volal trochu svetskejší „boh“. Jeho šéfová.

„Zdravím, Ryves. Ako dobre viete po španielsky?“ „Doriti, Rachel. Viete koľko je hodín?“ zastenal Daniel rozospato. „Štvrť na štyri. Takže? Zvládnete tlmočiť na výstave obrazov?“

???

„Preboha, nevravte že mi voláte uprostred noci len aby ste sa ma to spýtali.“ Žena na opačnom konci sťažka vydýchla. „Keby ste len vedel... Tak či onak, potrebujem do rána zohnať vynikajúceho tlmočníka a keby bol zároveň znalcom umenia bolo by to ideálne.“

Keby som ti mohol zložiť a ďalej spať, to by bolo ideálne, pomyslel si Daniel a namáhavo sa zodvihol z postele. „Nepočká to?“ opýtal sa podráždene, ale aj trochu rezignovane. Pracovať pre Rachel nebolo med lízať, ale bola to práca a on ju potreboval.

Z nočného stolíka si vzal cigarety a zapaľovač a vyšiel na balkón. „Odkedy zháňate preklady po nociach?“

„Iba vo výnimočných prípadoch,“ odvetila. „Napríklad keď má prísť španielsky kráľ-“ Daniel zložil a vykročil spať k spálni. A je to. Debilný sen.

Cŕŕn. „No?“ „Tak za prvé,“ začal Rachelin hlas chladne, „už nikdy mi nezložte ak máte svoj džob rád, a za druhé, nežartujem. Naozaj potrebujeme zariadiť doprovod pre jeho veličenstvo na výstavu.“

„Ak si zo mňa robíte srandu...“ „Nerobím. Môžete to konečne začať brať vážne?“ Rachel začínala znieť podráždene. Miguel García príde zajtra do San Francisca kvôli výstave v galérii Nodu a želá si z našej agentúry tlmočníka. Vzhľadom na vaše skúsenosti by ste to mohli byť vy.“

Daniel sa oprel o zábradlie a vytriasol z krabičky cigaretu. Spánok, zdá sa, bude musieť počkať. „Čo ten chlap nevie anglicky? Však stále chodí na nejaké politické stretnutia alebo čo.“

„Iste že vie anglicky. O to tu predsa vôbec nejde. Chce si prenajať sprievodcu a presne to aj dostane. Aj keby to chcel len preto, aby mu mal kto zaželať dobrú noc v rodnej reči! Ste inteligentný muž, Ryves,“ pokračovala po krátkej odmlke, „iste chápete, akú prestíž by to prinieslo agentúre, nehovoriac o vašej výplatnej páske.“

To Daniela zaujalo. „Koľko?“ opýtal sa, snažiac sa zamaskovať dychtivosť v hlase. Takmer počul ako sa jeho šéfka usmiala. „To závisí od vašich znalostí etikety a výtvarného umenia. Samozrejme, ešte som nerozhodla, že tú zákazku prevezmete vy.“

„A to už prečo?“ Zrazu Daniela niečo napadlo. „Že vy ste už obvolali všetkých ostatných a len ja som vám ostal?“ opýtal sa škodoradostne. „Preto voláte v takú nekresťanskú hodinu.“

„Nebuďte smiešny. V Španielsku je o deväť hodín menej. Zavolala som najpr vám kvôli vašim jazykovým kvalitám a skúsenostiam, ale začínam pochybovať, či zvládnete aj spoločenskú stránku veci.“

„Nie! Iste že zvládnem. A čo budem vlastne musieť robiť?“ Rachel si povzdychla, ale odpovedala. Daniel počúval a fajčil a nebo nad ním pomaly bledlo.

***

Ráno stál v kancelárii Rachel Smithovej a stále počúval. „No a samozrejme, musíte si nájsť čas kompletne si naštudovať tie materiály o výstave, ktoré som vám odfaxovala,“ poúčala ho šéfka. „Iste.“ „A zožeňte si nejakú normálnu kravatu,“ pokračovala podráždene. „Ehm...“ „Musíte pôsobiť reprezentatívne.“ „Jasné.“ „Viete kedy má pristáť lietadlo?“ „O pol piatej,“ odvetil Daniel rýchlo.

Rachel si ho podozrievavo premerala, akoby si na poslednú chvíľu rozmyslela, že chce prácou poveriť akurát jeho, ale napokon nepovedala nič. Len mu milostivo pokynula aby šiel a načiahla sa po telefóne.

Daniel sa nedal dva krát núkať a vypadol. Sakra, to sa mi snáď sníva, vravel si v duchu kým si sťahoval kravatu. Tá ženská si hádam myslí, že viem čarovať, alebo čo. Neexistuje, že stihnem všetko čo mi nakázala. Hlavne nesmiem na letisko prísť neskoro, lebo ma zabije.

Cestou domov si do diára načrtol plán vecí, ktoré musí stihnúť nevyhnutne. Zvyšok dňa strávil surfovaním po internetových stránkach týkajúcich sa etikety a žehlením košele. Oblek našťastie mal, takže keď španielske lietadlo o tri štvrte na päť pristálo, stál na letisku, v novej kravate a tváril sa tak reprezentatívne ako vedel.

Zrazu si uvedomil, že nemá žiadnu ceduľku, ktorou by španielsku delegáciu na seba upozornil. Skôr než stihol začať panikáriť, z davu sa vynoril hlúčik mužov v čiernych oblekoch. Odpohľadu bolo zjavné, že nie sú len tak hocijakí turisti. Daniel sa zhlboka nadýchol a vykročil priamo k nim.

„Dobrý deň, som Daniel Ryves z agentúry Metropolitan. Tlmočník,“ dodal. Keď naňho ochranka naďalej nemo civela, zneistel. Mi nombre es Daniel Ryves,“ zopakoval po španielsky. „Bienvenidos a los Estados Unidos. Soy de la Agencia Metropolitan.“

Okamžite si všimol, ktorý z nich je kráľ. Za prvé, stál uprostred ochrankárov, a navyše mal znudený výraz tigra v zoo. Jeho temné, neprístupné oči akoby vraveli „hm, nestojí za zožratie“. Daniel prehltol.

Našťastie preňho sa kráľ rozhodol vziať ho na vedomie. „Señor Ryves,“ zľahka kývol hlavou. Daniel si odkašľal. „Dovoľte aby som vás privítal, vaše veličenstvo,“ pokračoval španielsky. „Dúfam, že ste mali príjemný let.“

Kráľ sa takmer neviditeľne pousmial. „Ďakujem za privítanie. Mohli by ste nás teraz láskavo odprevadiť k prenajatým autám?“ Čo?! „Os-ospravedlňujem sa, pane, nepovedali mi, že vám mám prenajať auto.“ Tentoraz sa kráľ usmial viditeľne škodoradostne. „Prenájom zariadili moji ľudia, stačí keď nás budete sprevádzať na parkovisko.“

„Isabela,“ dodal smerom k prísne pôsobiacej žene s krátkymi vlasmi. „Postarajte sa prosím o batožinu.“ Žena prikývla a zmizla v dave. Ten čas Daniel využil na zotavenie zo šoku. „Prosím, nasledujte ma,“ požiadal Španielov s profesionálnym úsmevom sprievodcu a vyrazil k východu z letiskovej haly.

Sakra. To nebol práve ten dokonalý prvý dojem, ktorý mi Rachel prikázala spraviť. Bože, nech nespravím žiadne faux pas. Ani zapáliť si nemôžem. Mysli na prachy. Zelené, šuchotavé prachy... S úsmevom, ktorý by každú ženu dostal na kolená, sa otočil k spoločníkom. „Nech sa páči, tadiaľto.“

Hneď pred východom na nich miesto taxíkov čakali dve limuzíny. Časť ochrankárov nastúpila do jednej z nich, zatiaľ čo kráľ do druhej. Daniel ostal neisto stáť na okraji chodníka, až kým mu ochrankár nenaznačil, aby nastúpil ku kráľovi.

Z vnútra auto vyzeralo ešte elegantnejšie a Daniel musel potlačiť nutkanie pohladiť opierku koženého sedadla. Namiesto toho sa rozhodol preukázať spoločenské kvality. Vtedy ho ale napadlo, že prehovoriť v prítomnosti kráľa bez dovolenia by mohlo byť považované za spoločensky nevhodné.

No pekne. Škoda, že príručke pre turistických sprievodcov sa nepíše čo robiť ak sa veziete v aute s kráľom, ktorý možno očakáva, že ho rozptýlite nezáväznou konverzáciou, ale rovnako možno sa na smrť urazí ak len tak začnete hovoriť.

Napokon sa rozhodol byť zdvorilý platený spoločník. „Budete si želať navštíviť okrem galérie aj iné kultúrne podujatia?“ opýtal sa najzdvorilejším tónom, akého bol schopný. „S vašim dovolením by som vám mohol odporučiť niekoľko najzaujímavejších.“

Kráľ mu venoval ľahostajný pohľad. „Nenamáhajte sa, pán Ryves. Prišiel som len kvôli výstave.“ Hm. Ako ďalej? „Zaiste, ako si želáte.“ Ako začať novú tému? V tej brožúrke od Rachel nebol zoznam vhodných námetov na konverzáciu s európskymi panovníkmi.

„Dúfam, že vám nebude prekážať počasie,“ výborne, Danny, počasie. „Touto ročnou dobou máme pomerne chladnejšie ako v Španielsku.“ „Nerobte si starosti, to bude v poriadku.“ Fajn, počasie by sme mali, čo ďalej? Šport? To radšej vyskočím z auta. Politika? No jas-

„Smiem sa vás niečo opýtať, pár Ryves?“ začal zrazu kráľ a vytrhol tým Daniela z vnútornej hádky. „Samozrejme, pane.“ „Vyznáte sa v umení?“ Hm. „Bohužiaľ, nie som odborník, ale mám v tomto smere pomerne veľa skúseností. Priznávam však, že pokiaľ ide o impresionizmus, som skôr dobre informovaný amatér.“ Úprimnosť a dobrý dojem. Daniel bol na seba hrdý. Dokonca použil aj odborne znejúce nové slovo, ktoré sa naučil pri čítaní prospektu o výstave.

„Nuž, verím, že so španielčinou máte viac skúseností,“ odvetil mu na to kráľ. „Isteže. Žil som v Španielsku šesť rokov a pri práci som mal možnosť dokonale si tento jazyk osvojiť.“ „Smiem sa opýtať aké bolo vaše vtedajšie zamestnanie?“ „Väčšinu času som pracoval ako turistický sprievodca, a zároveň som sa venoval odborným prekladom.“

Zaujímavé, pomyslel si Daniel. Vidno kto z nás je na tom lepšie s etiketou. Dokonalá nezáväzná konverzácia. A nezdá sa, že by ho to stálo nejakú námahu. Mám sa čo učiť. Ale aspoň rozhovor udržuje on, tak sa nemusím trápiť nad tým, ako ho zabaviť.

***

V hoteli ale bola úloha príjemného spoločníka opäť na Danielovi. Kým „služobníctvo“ donieslo kráľovu batožinu do najluxusnejšieho apartmánu, aký v živote videl, využil čas na pár technických otázok.

„Želáte si dnes niekam zájsť?“ opýtal sa s miernym úklonom. „Nie. Mám za sebou dlhý let, rád by som si odpočinul.“ „Samozrejme.“ Daniel sa opäť uklonil. „Na teraz môžete odísť,“ povedal mu kráľ a usadil sa na pohovku. „Postačí keď sa vrátite ráno o ôsmej.“ Haleluja! Voľná noc. „Snažte sa byť presný,“ dodal kráľ ledabolo, ale v hlase mu zaznela hrozba. „Počkáte na recepcii.“ „Áno, pane.“

***

Daniel pozrel na hodinky. O dve minúty osem. Ešte raz si v duchu pogratuloval k šťastnému koncu predchádzajúceho dňa. Aj keď mal byť podľa dohody kráľovi k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne, jeho veličenstvo na tom netrvalo. Len nech sa to nedozvie Rachel, zabila by ma.

O minútu osem. Na opačnej strane hotelovej haly sa otvorili výťahové dvere a vystúpil kráľ aj s dvoma osobnými strážcami. Daniel okamžite vyrazil k nim.

„Dobré ráno, veličenstvo.“ „Dobré ráno, pán Ryves. Budete taký láskavý a pridáte sa ku mne pri raňajkách?“ Super, pomyslel si Daniel. Takže ten hod-dog v mojom žalúdku dostane spoločnosť. „Samozrejme, bude mi potešením,“ odvetil. Nie že by som nemal v popise práce vyhovieť každému vášmu želaniu, dodal v duchu.

O chvíľu na to stáli v hotelovej reštaurácii a čašník ich odprevádzal ku stolu. „Nech sa páči, páni,“ zamumlal s úctivou poklonou a na stôl položil jedálne lístky. Kráľ sa posadli a otvoril menu, zatiaľ čo Daniel ostal nerozhodne stáť. Sadnúť si bez dovolenia v prítomnosti kráľa je proti etikete. Asi.

Kráľ naňho zarazene pozrel ponad jedálny lístok. „Mám vám odsunúť stoličku?“ opýtal sa sarkasticky. Daniel okamžite padol na stoličku. Nervózne si odkašľal a siahol po vlastnom lístku.

Zdvorilá konverzácia, napomenul sa v duchu a nervózne si odkašľal. „Dúfam, že sa vám v hoteli páči, pane,“ začal milo. „Vyhovuje vám váš apartmán?“ Super. Teraz sa ma spýta či tu vo voľnom čase brigádujem. „Nerobte si starosti, všetko je ako má byť,“ odvetil kráľ roztržito a mávol na čašníka, aby si objednal.

Keďže Danielovi nervozita zvierala žalúdok, rozhodol sa len pre kávu a hrianku. Bože, ako by som si zapálil. Taký stres mám znášať naprázdno? Dopekla. Dúfam, že niekedy cez deň mi dá pauzu, inak to neprežijem. Práca pre Rachel je o nervy sama o sebe a teraz ešte musím dávať pozor, aby som agentúre neurobil medzinárodnú hanbu.

„Mimochodom, pán Ryves,“ prerušil zrazu kráľ mlčanie, „ohľadom prehliadky pamätihodností, o ktorej ste včera hovorili... rád by som navštívil pár miest.“ Daniel prekvapene zodvihol obočie. „Iste, pane. Môžem vám niečo odporučiť? Napríklad-“ „Netreba. Vlastne ide o dosť konkrétne miesta,“ prerušil ho kráľ a z vrecka vytiahol papierik. „Tu sú adresy.“

Daniel si vzal papier a s údivom zistil, že ide o útržok z notesa, popísaný kaligraficky perfektným písmom. Ešte viac ho prekvapilo, že išlo o vináreň, starožitníctvo a pizzeriu. No dobre, je Španiel tak asi má rád víno a aj zrejme aj starožitnosti, ale čo tá pizzeria?

„Nerobte si starosti, ak vám tie miesta nič nehovoria. Môj šofér nás tam zavezie,“ uistil ho kráľ, ktorý si zrejme zle vysvetlil Danielov zmätený výraz. „Oh, nie, ja...“ Danny si zahryzol do jazyka. Habkanie nie je najlepšia reklama. „Samozrejme, ako si želáte,“ odvetil zdvorilo-neutrálnym tónom.

***

Daniel bol síce zvedavý hlavne na pizzeriu, ale udalosti nabrali zaujímavý spád už v starožitníctve. Prekvapivo nebolo také, ako si ho predstavoval. Čakal, že najmladšia vec bude mať sto rokov a najlacnejšia bude stáť jeho mesačný plat, no mýlil sa. Kráľ si vybral malý, zapadnutý obchodík, v ktorom mali aj lacné a pomerne nové veci. Daniel sa dokonca pristihol, že si to tam skutočne prezerá.

Kupodivu, kráľ prechádzal pomedzi police s rovnako úprimným záujmom. Ešte predtým ale kývol ochrankárom, nech ostanú pri dverách. Takto ostali s Danielom zdanlivo sami uprostred ilúzie orientálneho bazára.

„Vedeli ste, že slony prinášajú šťastie?“ opýtal sa zrazu kráľ a z poličky vzal malého nefritového sloníka. Otázka Daniela prekvapila, takže odpovedal bez rozmýšľania, zabúdajúc na formality. „Áno. Je to myslím povera pôvodom z Indie.“

Kráľ si drobunkú sošku pozorne prezeral. „Ďalšia povera vraví, že ak máte doma sošku sloníka, mal by chobot smerovať do miestnosti, vtedy ju naplní šťastím.“ Daniel neprítomne prikývol. Viac než povera ho totiž zaujal tón, akým ju kráľ povedal. Nečakane mäkký a úctivý. Úprimný.

Na okamih boli v obchode naozaj sami, len so zvláštnym spojením, ktoré medzi nimi vytvoril malý zelený sloník. Daniel podišiel ku kráľovi. „Kúpite si ho?“ opýtal sa. „Možno vám prinesie šťastie,“ dodal s úsmevom. Kráľ mu venoval letmý pohľad, no vtom sa zarazil.

„Pochybujem,“ odvetil trpko, položil sloníka späť na policu a prešiel ďalej. Daniel ho poslušne nasledoval, no predtým sa na okamih zastavil pri šoške. Zo zvedavosti pozrel na cenu. Napodiv nebola drahá, len 15 dolárov. Zobral ju z police.

Kým si kráľ v prednej časti obchodu prezeral tovar na pulte, Daniel položil sloníka pred predavača. „Želáte si ho zabaliť?“ opýtal sa ten flegmaticky ťukajúc to pokladne. „Vlastne áno.“

Keď potom nastúpili do auta, kráľ si Daniela zvedavo premeral. Napokon však nič nepovedal. Len pokynul šoférovi, že môže ísť. „Odvezte nás späť do hotela,“ prikázal. Daniel naňho prekvapene pozrel. „Pane? Nechcete ešte zájsť do tej pizzérie?“ „Nie. Na obed je ešte skoro, neskôr sa najem v hoteli,“ odvetil kráľ odmerane.

Daniel zvesil hlavu. Mal pocit, že niečo urobil zle, ale nechápal čo. „Smiem sa vás niečo opýtať?“ začal zrazu kráľ úplne iným tónom. „Ale iste.“ „Prečo ste si kúpil toho sloníka?“ Daniel sa pousmial. „Pretože nosí šťastie,“ odvetil a položil balíček kráľovi na kolená.

Kráľ na prekvapene pozrel na Daniela, a potom na darček. „Ďakujem,“ zašepkal jemne. Opatrne vzal balíček do rúk. Daniel sledoval jeho pohľad a si kládol otázku, ako môže niekoho, kto má všetko potešiť taká maličkosť. Králi zrejme nedostávajú darčeky len tak, pomyslel si.

***

O pol hodiny neskôr kráľ opatrne kládol sloníka na stolík v apartmáne. Daniel stál za ním a sledoval, ako sošku starostlivo pootočil tak, aby chobot smeroval doprostred miestnosti.

„Pokojne si sadnite, pán Ryves,“ ponúkol ho kráľ nečakane a cez plece ukázal k pohovke. „Povedzte,“ pokračoval keď si sám sadol, „boli ste už na výstave impresionistických malieb?“ Daniel sa nervózne zavrtel: „Ak mám byť úprimný, zatiaľ nie. Ale bol som už na mnohých rozličných výstavách, aj na výstavách obrazov.“

„Ako sprievodca ste zaiste navštívil mnoho miest.“ „Vlastne áno. Istý čas som spracoval pre jednu cestovnú kanceláriu, to boli naozaj príjemné časy.“

Aj tento čas je príjemný, pomyslel si Daniel a so záujmom si kráľa premeral. Zrazu ho niečo napadlo. Prvým pravidlom sprievodcu je zaistiť, aby sa klienti cítili príjemne. „Veličenstvo,“ začal, „ak by ste si to s obedom v hoteli rozmysleli, môžem vám odporučiť skvelú donášku pizze.“

„Naozaj? Nuž, to by bolo od vás milé.“ Zdalo sa, že kráľovi sa Danielov nápad páči. A možno je len rád, že na chvíľu nemusí byť ničí kráľ a môže sa proste s niekým porozprávať o turistike, umení a pizze. Daniel sa v duchu pousmial.

Keby mi niekto pred týždňom povedal, že budem jesť pizzu so španielskym kráľom, pomyslel si o hodinu neskôr, mal by som ho za blázna. A kupodivu, mýlil by som sa. Takmer sa zasmial. A možno sa mi to celé iba sníva. Kto by si pomyslel, že v snoch chutí chilli tak dobre?

***

Všetko je raz po prvý raz. Tak sa to aspoň hovorí, a vlastne je to pravda. Napriek tomu bol Daniel pred svojou prvou návštevou impresionistickej výstavy v spoločnosti španielskeho kráľa výnimočne nervózny.

O takýchto veciach sa v príručke etikety nepíše, pomyslel si, zatiaľ čo si naprával kravatu. Podľa Racheliných príkazov šlo o novú, nenápadnú a veľmi elegantnú kravatu. Daniel rýchlo pozrel na hodinky. Stihnem si ešte zapáliť? Možnože... Kým však stihol vytiahnuť z vrecka krabičku cigariet, pred galériou zastavila známa limuzína.

Tak nič, pomyslel si, výnimočne bez sklamania. Ešte včera sa desil predstavy večera stráveného s kráľom. Lenže to bolo predtým, než spoznal druhú tvár jeho veličenstva. Ešte pred sloníkom pre šťastie.

„Dobrý večer, pane,“ pozdravil kráľa s úprimným úsmevom. „Pán Ryves. Dúfam, že ste nemusel dlho čakať.“ Hlúpa zdvorilostná fráza. „Vôbec nie,“ zaklamal Daniel bez zaváhania. Samozrejme, že tu bol už vyše hodiny. Kráľ nečaká. Poddaní čakajú naňho.

„Prosím, nasledujte ma,“ pokynul k dverám. „Rád by som vás privítal v galérii Nodu,“ pokračoval profesionálnym tónom sprievodcu, ale kráľ ho prerušil. „Nenamáhajte sa, pán Ryves. Chcel by som si len prezrieť obrazy, nepotrebujem odborný výklad.“ „Iste.“

Daniela to neprekvapilo. Chápal, že kráľ chce jednoducho stráviť príjemný večer bez povinností a formalít. Pre Daniela to znamenalo hlavne, že nebude musieť predstierať znalosť žánru, s ktorým nemá skúsenosti.

Napodiv boli ale obrazy naozaj krásne. Laicky kráse, nie ako niektoré drahé abstraktné maľby, ktoré vyzerajú len ako chaotická spleť čiar. Obvyklé priestranné miestnosti galérie Nodu boli teraz zaplnené obrazmi a pôsobili skutočne magickým dojmom.

„Úžasné,“ vydýchol Daniel nevdojak pri pohľade na obraz sirény spievajúcej v spenených vlnách. V súbore od Rachel sa dočítal, že témou výstavy má byť mytológia, nečakal však, že sa ocitne v rozprávke. Dokonca mám po boku princa, pomyslel si pobavene a úkosom si premeral svojho spoločníka.

Bál sa, ako úlohu kráľovho sprievodcu zvládne, no teraz bol rád, že ju prijal. Kráľ na sebe zacítil jeho pohľad a letmo sa naňho usmial. Daniel sa rýchlo odvrátil. Aby zakryl rozpaky, predstieral záujem o obraz s párikom jednorožcov.

Zrazu ho niekto potiahol za rukáv. „Tento je pôsobivý, čo poviete?“ opýtal sa ho kráľ ukazujúc na obraz víly tancujúcej v lese. Divožienka mala priesvitne bledú pleť a lístky v zelených vlasoch. Nevinnými detskými očami hľadela kamsi do diaľky, zatiaľ čo sa jej okolo nôh vlnili šaty.

„Očarujúce,“ súhlasil Daniel. „Myslím, že ho kúpim,“ dodal kráľ prezerajúc si maľbu. „Skutočne?“ „Áno, prečo nie. Buďte tak dobrý a dohodnite to s vedením galérie.“

***

Všetko sa dá, len treba chcieť. Alebo lepšie povedané chcieť a mať kopu prachov. Na Danielove prekvapenie kurátor galérie pri slovách „španielsky kráľ“ okamžite súhlasil s predajom obrazu. Dokonca zariadil aj dovoz, takže keď sa o deviatej večer vrátili do hotela, dvojica sťahovákov práve opierala maľbu o jednu z stien.

Keď sa zdvorilo vyparili, Daniel podišiel k obrazu a zadíval sa naň. „Nádhera, však?“ opýtal sa ho kráľ lenivo a usadil sa do kresla akoby to bol trón. „To áno,“ súhlasil Daniel. „Vaše veličenstvo má naozaj skvelý vkus,“ dodal, spomenúc si na zdvorilosť.

Kráľ sa len zasmial. Každou minútou sa jeho maska šľachtica strácala. Bez dozoru ochranky, v súkromí, z jeho správania mizol chlad a Daniela fascinovalo sledovať túto zmenu. Zrazu ostali sami, bez protokolu, bez etikety, zabúdajúc na spoločenské postavenie.

„Nedáte si so mnou pohár vína?“ opýtal sa zrazu kráľ so zvláštnym úsmevom. „Ale iste.“ Daniel prešiel k stolíku a otvoril jednu z fliaš, ktoré iba v to ráno kúpili vo vinárni. S obradnou vážnosťou nalial víno do pohára a postavil ho na podnos. Strieborný. Ako v rozprávke.

„Nech sa páči, pane,“ povedal s úsmevom a vykročil s podnosom ku kráľovi. Vtom sa mu pod nohami pohol koberec. „Dočerta!“ zvolal anglicky a spadol dopredu. Pohár skĺzol z tácne, pristál kráľovi na hrudi a skotúľal sa na zem. „Os-ospravedlňujem sa,“ habkal Daniel zdesene.

Keď sa obzrel o čo sa to vlastne potkol, uvidel prskajúcu čiernu mačku. ?? „Nerobte si starosti,“ odvetil kráľ podráždene a otriasol si z rúk rozliate víno. „Pane Bože, asi som vám stúpil na mačku,“ Daniel bol úprimne zdesený. „Tak ma to mrzí...“ „To nevadí,“ odsekol mu kráľ a postavil sa. „Pre mačku sa netrápte,“ dodal. „Daroval mi ju švagor. Nemám ju rád.“

Daniel rýchlo položil podnos na zem. „Strašne sa ospravedlňujem, mal som dávať väčší pozor... ja to pozbieram!“ zvolal, no kráľ si už kľakol na zem a začal dvíhať črepy. Našťastie sa pohár nerozbil celkom, len sa z neho odlomila stopka.

„Prosím, ja to urobím“ fňukal Daniel, kým kráľ bral do rúk črepy. „Netreba,“ odvetil kráľ mäkko a odniesol ich do koša. Daniel zatiaľ vrhol na mačku zdrvujúci pohľad.

Až teraz si všimol veľkú červenú škvrnu, ktorá sa rozpíjala na kráľovej bielej košeli. „Och, bože!“ zvolal Daniel a vrhol s k nemu. „Musíte si to okamžite vyzliecť,“ vravel a pustil sa do rozopínania gombíkov. Čo robí si uvedomil až keď sa kráľ rozosmial.

„Musíte si to okamžite vyzliecť,“ zatiahol kráľ náročky silným prízvukom. „Počul som, že vy Američania máte vo zvyku „ísť rovno na vec“ ale až tak rovno?“

Danielovi došlo ako scéna asi vyzerá a okamžite odtiahol ruky od kráľovho goliera. „Tak-tak som to nemyslel,“ habkal zahanbene. „Ja len, že víno zanecháva škvrny, treba to hneď namočiť inak nepustia a vôbec som...“

Kráľ úplne ignoroval Danielove chabé pokusy o vysvetlenie. Miesto toho vzal jeho tvár do dlaní. „Oh, Daniel, prestaňte,“ zahriakol ho rázne. Daniel stíchol, očarene hľadiac do jeho hlbokých, tmavých očí. V tej chvíli kráľ nebol len jeho spoločník, klient. Bol Kráľ a kráľom sa nie nehovorí. A to Daniel ani nemal v úmysle.

Keď sa kráľ k nemu sklonil, aby ho pobozkal, zaťal mu prsty do premočenej košele. Jedným kúskom mysle stihol dumať, či sa mu to celé iba nesníva, no potom sa ich pery spojili a na myšlienky neostal priestor.