2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Oslavovanie Boha
Aký odlišný bol Pavlov prípad od tých, ktorým povedal: "Kvôli vám sa rúhajú menu
Božiemu medzi pohanmi" (Rim 2,24)! Každý, kto vyznáva, že je Božím nasledovníkom, by
mal byť prostriedkom, ktorý prinesie slávu Jeho menu, a predsa mnohí spôsobujú, že sa Mu
rúhajú. Ako môžeme spôsobiť, aby bolo Božie meno oslávené? "Nech tak svieti vaše svetlo
pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach" (Mt
5,16).
2. kapitola: ŽIVOT VIEROU V KRISTA
Mnohí túto knižočku čítajú nie zo zvedavosti, aby zistili, čo si niekto iný myslí o liste
Galatským, ale aby našli to, čo im skutočne pomôže pochopiť túto toľko diskutovanú časť
Písma. Skôr, ako pokročíme ďalej, chcel by som sa trochu osobne porozprávať s každým
jedným z vás.
Každá časť Písma je spojená s každou ďalšou časťou a len čo sa dôkladne naučíme
jednu vec a urobíme ju súčasťou nás samých, spojí sa s nami a pomáha nám pri hľadaní
väčšieho poznania, tak ako nám každá omrvinka jedla, ktorú zjeme a asimilujeme pomáha,
keď si zarábame na každodenný chlieb. Ak teda pri štúdiu epištoly Galatským postupujeme
správne, otvoria sa nám široké dvere do celej Biblie.
Cesta k poznaniu je taká jednoduchá, že ňou mnohí opovrhujú. Je to kráľovská cesta,
otvorená všetkým: "Môj synu, ak prijmeš moje slová a uchováš moje prikázania u seba, tak,
aby tvoje ucho pozorovalo na múdrosť, a ak nakloníš svoje srdce umnosti; áno, ak budeš
volať po rozumnosti a ...ak ju budeš hľadať ako striebro a budeš ju vyhľadávať ako skryté
poklady, vtedy porozumieš...Lebo Hospodin dáva múdrosť" (Pr 2,1-6).
Boh sa v sne zjavil Šalamúnovi a sľúbil, že mu dá múdrosť. Tá však neprišla
záhaľčivým snívaním. Šalamún nešiel spať a nezobudil sa ako najmúdrejší človek, aký kedy
žil. Po poznaní túžil tak veľmi, že o ňom v noci skutočne sníval, ale cez deň na ňom
pracoval.
Ak chcete pochopiť Božie Slovo, študujte ho. Toto poznanie vám nemôže dať žiadny
človek na svete. Druhý vám môže pomôcť, takže vám to nemusí trvať tak dlho ako jemu,
môže vás usmerniť ako a kde pracovať, ale všetko, čo niekto skutočne vie, si musí osvojiť
sám. Keď ste šli po nejakej ceste tisíckrát, poznáte na nej každú zákrutu a vidíte ju celú vo
svojej mysli. Keď teda znovu a znovu premýšľate o nejakej časti Písma, nakoniec ju na jeden
pohľad uvidíte celú, každý jednotlivý výrok v nej. A keď to dokážete, uvidíte v nej to, čo vám
nikto iný na zemi nemôže povedať.
16 2. kapitola – Život vierou v Krista
1 Neskôr, po štrnástich rokoch, som s Barnabášom opäť vyšiel do Jeruzalema
a vzal som so sebou aj Títa. 2 Šiel som ta pohnutý zjavením. Im a osobitne tým, ktorí sú zvlášť
vážení, som predložil evanjelium, ktoré zvestujem medzi pohanmi, či nebežím alebo či som
nebežal nadarmo. 3 Ale ani môj spoločník Títus, hoci bol Grék, nebol prinútený dať sa obrezať.
Keď sledujeme prirodzený sled rozprávania, "po štrnástich rokoch" znamená štrnásť
rokov po návšteve z Gal 1,18, čo bolo tri roky po Pavlovom obrátení. Táto návšteva sa teda
uskutočnila sedemnásť rokov po jeho obrátení alebo okolo roku 51 po Kr., čo sa zhoduje
s konferenciou v Jeruzaleme, zaznamenanou v 15. kapitole knihy Skutkov. A práve touto
konferenciou a okolnosťami, ktoré k nej viedli a ktoré z nej vyplynuli sa zaoberá druhá
kapitola listu Galatským.
V prvej kapitole je nám povedané, že niektorí znepokojovali bratov prevracaním
Kristovho evanjelia, predstavovali falošné evanjelium a predstierali, že je pravé. V Sk 15,1
čítame, že "prišli niektorí z Judska dolu a učili bratov, že vraj ak sa neobrežete podľa obyčaje
Mojžišovej, nemôžete byť spasení.'" Bolo to "iné evanjelium“, ktoré nebolo "ďalšie“, lebo je
len jedno, a bratia ho vydávali za pravé.
Pavel a Barnabáš nechceli dať tomu novému kázaniu priestor, ale mu čelili, "aby
pravda evanjelia mohla byť zachovaná pre vás" (Gal 2,5). Medzi apoštolmi povstala "vzbura
a nemalá hádka" (Sk 15,2). V spore išlo o skutočné evanjelium a falzifikát.
Popretie Krista
Pohľad na skúsenosť cirkvi v Antiochii, ktorej bolo zanesené toto nové evanjelium,
ukáže, že tým najpriamejším spôsobom poprelo Kristovu spásnu moc.
Evanjelium im najskôr priniesli bratia, ktorí sa rozpŕchli kvôli prenasledovaniu po
Štefanovej smrti. Títo bratia prišli do Antiochie "zvestujúc im Pána Ježiša. A ruka Pánova
bola s nimi a uveril veľký počet duší a obrátil sa k Pánovi" (Sk 11,20.21). V cirkvi boli i
proroci a učitelia, a keď slúžili Pánovi a postili sa, svätý Duch na nich pôsobil, aby "oddelili"
Barnabáša a Saula pre prácu, na ktorú ich Boh povolal (Sk 13,1-3). Tamojšia cirkev malá
veľké skúsenosti s Božím dielom. Poznali Pána a hlas Ducha Svätého.
A teraz, po všetkom tomto, títo muži povedali: "Ak sa neobrežete podľa Mojžišovej
obyčaje, nemôžete byť spasení“. Bolo to, akoby povedali: všetka vaša viera v Krista a všetko
svedectvo Ducha sú bez znamenia obriezky ničím. Znamenie obriezky bez viery bolo
vyvýšené nad vieru v Krista bez vonkajšieho znamenia. Toto nové "evanjelium" bolo
priamym útokom na pravé evanjelium a jasným poprením Krista.
Niet sa čo diviť, že Pavel tituluje tých, ktorí sa "votreli" (dánska verzia) s týmto
učením ako "falošných bratov":
4 ... a to práve pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme
v Kristu Ježišovi, aby nás zotročili. 5 Ani na chvíľu sme im neustúpili a nepodriadili sme sa, len
aby pravda evanjelia zostala pre vás.
V 1. kapitole Pavel povedal, že títo falošní bratia "vás znepokojujú a chcú prevrátiť
evanjelium Kristovo" (v. 7). Apoštoli a starší povedali o tých mužoch vo svojom liste zborom:
"Počuli sme, že niektorí z nás vyjdúc znepokojili vás rečami a rozrušujú vaše duše, hoci sme
im to neporučili" (Sk 15,24).
Odvtedy bolo takých mnoho. Pôsobenie bolo také podlé, že apoštol o každom, kto to
robí, povedal: "Nech je prekliaty" (Gal 1,8.9). Títo kazatelia sa cieľavedome snažili podkopať
Kristovo evanjelium a tak zničiť veriacich.
Títo falošní bratia povedali: "Ak sa neobrežete podľa Mojžišovej obyčaje, nemôžete
byť spasení“. (Doslova: nemáte moc byť spasení.) Zo spásy robili len ľudskú záležitosť,
2. kapitola – Život vierou v Krista 17
vyplývajúcu iba z ľudskej moci. Nevedeli, čo obriezka skutočne je: "Lebo nie ten je Židom,
kto je ním navonok v tele, ale Židom je ten, kto je ním skryto, vnútorne, a obriezkou je
obriezka srdca v duchu, nie v litere, – ktorého chvála nie je od ľudí, ale od Boha" (Rim
2,28.29).
Bol čas, po tom, čo Abrahám uveril Bohu, že namiesto Božieho počúval Sárin hlas
a snažil sa naplniť Božie zasľúbenia mocou svojho vlastného tela (pozri 1 Moj 16).
Výsledkom bolo zlyhanie – otrok namiesto dediča. Potom sa mu Boh ukázal znovu a vyzval
ho, aby pred ním chodil v úprimnosti srdca a zopakoval svoju zmluvu. Ako upomienku jeho
zlyhania a skutočnosti, že "telo nič neosoží“, prijal Abrahám znamenie obriezky, odrezanie
z tela. Malo to ukázať, že nakoľko v tele "neprebýva nič dobré“, Božie zasľúbenia sa môžu
uskutočniť len odložením hriechov tela. "Lebo my sme pravou obriezkou, ktorí slúžime Bohu
v duchu a chválime sa v Kristu Ježišovi a nevkladáme dôveru v telo" (Fil 3,3).
Abrahám bol preto skutočne obrezaný, keď prijal Ducha skrze vieru v Boha. "A dostal
znamenie obriezky ako pečať spravodlivosti viery, ktorú mal ako ešte neobrezaný" (Rim
4,11). Vonkajšia obriezka nebola nikdy niečím viac, než len znamením skutočnej obriezky
srdca. Keď tá chýbala, znamenie bolo podvodom, ale keď skutočná obriezka existovala, bez
znamenia sa dalo zaobísť. Abrahám je "otcom všetkých, ktorí veria, hoci nie sú obrezaní"
(Rim 4,11). "Falošní bratia" nahrádzali skutočnosť prázdnym znamením. Škrupina orecha bez
jadra bola pre nich dôležitejšia ako jadro bez škrupiny.
Ježiš povedal: "Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím,
sú duch a sú život" (J 6,63). Ľudia z Antiochie a Galácie verili v Krista, že ich spasí. Teraz
tam boli nejakí, ktorí sa snažili primäť ich, aby dôverovali telu. Nepovedali im, že môžu
slobodne hrešiť. Ó nie: povedali im, že musia dodržiavať zákon! Musia to však robiť sami,
musia sami seba urobiť spravodlivými bez Ježiša Krista. Obriezka znamenala zachovávanie
zákona. Lenže skutočná obriezka bola zákon napísaný Duchom v srdci a títo "falošní bratia"
si želali, aby veriaci dôverovali vonkajšej forme obriezky ako náhrade za pôsobenie Ducha.
To, čo bolo dané ako znamenie spravodlivosti z viery, sa stalo len znamením
samospravodlivosti. "Falošní bratia" chceli, aby sa dali obrezať kvôli spravodlivosti a spáse,
ale "človek verí svojím srdcom a tak je ospravedlnený" (Rim 10,10). A "to, čo nie je z viery
[veriac srdcom] je hriech" (Rim 14,23). Preto všetky ľudské snahy zachovávať Boží zákon vo
vlastnej sile, akokoľvek sústredené a úprimné, nemôžu nikdy vyústiť do niečoho iného ako do
nedokonalosti – hriechu.
Keď sa v Jeruzaleme vynorila táto otázka, Peter povedal tým, ktorí chceli, aby boli
ľudia ospravedlnení svojimi vlastnými skutkami namiesto vierou v Krista: "A tak teraz prečo
pokúšate Boha, chcúc vložiť jarmo na krk učeníkom, ktoré ani naši otcovia ani my sme
nevládali uniesť?" (Sk 15,10).
Bolo to otrocké jarmo, ako ukazujú Pavlove slová, že "falošní bratia" sa vlúdili
"vyšpehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristu Ježišovi, aby nás zotročili" (Gal 2,4). Kristus
dáva slobodu od hriechu. Jeho život je "dokonalý zákon slobody“. "Skrze zákon prichádza
poznanie hriechu" (Rim 3,20), ale nie sloboda od neho. "Zákon je svätý a prikázanie sväté,
spravodlivé a dobré" (Rim 7,12) lebo dáva poznanie hriechu tým, že ho odsudzuje. Je to
ukazovateľ, ktorý ukazuje cestu, ale nenesie nás. Môže nám povedať, že sme zišli z cesty, ale
jedine Ježiš Kristus môže spôsobiť, aby sme po nej kráčali, lebo On je cesta. Hriech je
otroctvo. Na slobode sú len tí, ktorí zachovávajú Božie prikázania (Ž 119,45), a tie sa dajú
zachovať len vierou v Krista (Rim 8,3.4).
Preto každý, kto ľudí presviedča, aby v otázke spravodlivosti dôverovali zákonu bez
Krista, jednoducho na nich kladie jarmo a zväzuje ich v otroctve. Keď je muž usvedčený
zákonom vrhnutý do väzenia, nemôže byť zo svojich reťazí vyslobodený zákonom, ktorý ho
tam drží. Nie je to však chyba zákona. Práve preto, že je to dobrý zákon, nemôže povedať, že
vinník je nevinný.
18 2. kapitola – Život vierou v Krista
Apoštol hovorí, že odolal falošnému učeniu, ktoré teraz zvádza galatských bratov, aby
"len pravda evanjelia zostala pre vás zachovaná“. Je evidentné, že tento list neobsahuje nič
iné ako evanjelium v najúčinnejšej výrazovej podobe. Mnohí ho pochopili nesprávne a nebol
im osobne na úžitok, lebo si mysleli, že je to len príspevok k "usilovaniu o zákon", pred
ktorým samotný Pavel bratov varoval.
6 Ale tí, ktorých pokladajú za niečo – akí boli kedysi, to ma nezaujíma, Boh nikomu nenadŕža – tí,
ktorých pokladajú za niečo, mi nenaložili nič navyše. 7 Ba naopak. Keď videli, že mi je zverené
evanjelium pre neobrezaných tak, ako Petrovi pre obrezaných...
Kniha Skutkov hovorí, že v Antiochii bolo rozhodnuté, že Pavel a Barnabáš a niektorí
iní by mali ísť ohľadom tejto veci do Jeruzalema. Lenže Pavel hovorí, že tam šiel "pohnutý
zjavením"
(Gal 2,2). Nešiel iba na ich odporúčanie, ale ten istý Duch pôsobil na neho a na nich. Nešiel
tam, aby sa dozvedel pravdu evanjelia, ale aby ju zachoval. Nie na to, aby zistil, čo
evanjelium skutočne je, ale aby povedal, čo kázal medzi pohanmi. Tí, ktorí boli na
konferencii významní, mu nič nedali. Evanjelium neprijal od žiadneho človeka a od žiadneho
nepotreboval svedectvo, že je pravé. Keď prehovoril Boh, schválenie človekom je
bezočivosťou. Pán vedel, že bratia v Jeruzaleme potrebujú jeho svedectvo a novoobrátení
potrebovali vedieť, že tí, ktorých poslal Boh, hovoria Božie slová, a preto všetci hovorili to
isté. Potrebovali uistenie, že keď sa odvrátili od "mnohých bohov", aby slúžili jednému Bohu,
pravda je tiež jedna a že pre všetkých ľudí je len jedno evanjelium.
Evanjelium nie je mágia
Na tomto svete niet ničoho takého, čo by ľuďom udelilo milosť a spravodlivosť a tiež
ničoho, čo by niektorý človek mohol urobiť, aby mu to prinieslo spásu. Evanjelium je Božia
moc na spásu, nie ľudská. Každé učenie, ktoré vedie ľudí k dôvere v nejakú vec, či už je to
socha, obraz alebo niečo iné, alebo k viere, že spásu mu prinesie nejaký vlastný skutok či
snaha, hoci by bola nasmerovaná na ten najchvályhodnejší cieľ, je zvrátením pravdy evanjelia
– je to falošné evanjelium. V Kristovej cirkvi niet žiadnych "mystérií", ktoré nejakým
magickým pôsobením udeľujú príjemcovi zvláštnu milosť. Sú však skutky, ktoré môže človek
veriaci v Pána Ježiša Krista, súc tým ospravedlnený a spasený, konať ako vyjadrenie svojej
viery. "Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov,
aby sa nikto nevystatoval. Veď sme Jeho výtvorom, keďže sme boli stvorení v Kristu Ježišovi
na dobré skutky, ktoré Boh už vopred pripravil, aby sme ich konali" (Ef 2,8-10). Toto je
"pravda evanjelia" a za tou Pavel stál. Je to evanjelium pre všetky doby.
Žiadny monopol na pravdu
Na zemi niet človeka alebo skupiny ľudí s monopolom na pravdu – takpovediac
stúpencov – aby každý, kto chce, mohol prísť za nimi. Pravda je nezávislá od ľudí. Je od
Boha, lebo Kristus, ktorý je odbleskom Jeho slávy a obrazom Jeho podstaty (Žid 1,3), je
pravda
(J 14,6). Každý, kto nadobudne pravdu, musí ju dostať od Boha, nie od nejakého človeka,
práve tak ako dostal evanjelium Pavel. Boh môže používať ľudí – a aj ich používa – ako
nástroje alebo informačné kanály, ale Darcom je len On jediný. Ani mená, ani počty nemajú
nič do činenia s určovaním, čo je pravda. Tá nie je o nič mocnejšia ani ochotnejšie prijímaná,
keď ju predstavujú desaťtisíce kniežat, než keď ju zastáva jeden jediný pokorný pracovník. A
niet viac pravdepodobných dôkazov, že pravdu má desaťtisíc ľudí, než že ju má jeden. Každý
človek na zemi môže byť vlastníkom presne toľkej pravdy, koľko je ochotný použiť, o nič
viac (pozri J 7,17; 12,35.36). Ten, kto by vystupoval ako pápež a myslel by si, že má monopol
2. kapitola – Život vierou v Krista 19
na pravdu, nútil by ľudí prichádzať po ňu k nemu, tu ju dajúc a tam odoprúc, stratí všetku
pravdu, akú kedy mal (ak vôbec niekedy nejakú skutočne mal). Pravda a pápežstvo nemôžu
existovať spoločne: žiadny pápež alebo človek s pápežským právom nemá pravdu. Len čo
človek pravdu prijme, prestane byť pápežom. Keby sa rímsky pápež obrátil a stal sa
Kristovým učeníkom, v tú istú hodinu by opustil pápežský stolec.
Práve tak ako niet človeka, ktorý by mal monopol na pravdu, niet ani miest, kam by
ľudia museli nevyhnutne ísť, aby ju našli. Bratia v Antiochii nepotrebovali ísť do Jeruzalema,
aby sa dozvedeli pravdu alebo aby zistili, či to, čo majú, je pravé. Skutočnosť, že pravda bola
najskôr hlásaná na určitom mieste nedokazuje, že sa dá nájsť len tam alebo že sa tam vôbec dá
nájsť. V skutočnosti je to tak, že posledné miesta na svete, na ktoré by ste šli s očakávaním, že
pravdu nájdete alebo sa ju dozviete sú tie mestá, kde bola hlásaná v prvých storočiach po
Kristovi, ako je Jeruzalem, Antiochia, Rím alebo Alexandria.
Pápežstvo vzniklo čiastočne týmto spôsobom. Predpokladalo sa, že miesta, kde
apoštoli alebo niektorí z nich kázali, musia mať pravdu v jej čistote a že všetci ľudia ju musia
brať odtiaľ. Predpokladalo sa, že ľudia z mesta musia o nej vedieť viac ako ľudia na vidieku
či na dedine. A tak hoci si na počiatku boli všetci biskupi rovní, čoskoro sa stalo, že
"vidieckych biskupov" (chorepiscopoi) posudzovali ako nižších než tých, ktorí pôsobili v
mestách. Keď sa vkradol tento duch, ďalším krokom bol nutne spor medzi mestskými
biskupmi, aby zistili, kto by mal byť najväčší. Ako tento nesvätý zápas pokračoval, Rím
získal vytúžené mocenské postavenie. Ale Ježiš sa narodil v Betleheme, na mieste, ktoré bolo
"najmenšie medzi tisícami Júdovými" (Mich 5,2) a takmer celý svoj život prežil v malom
mestečku takej pochybnej povesti, že ten, v ktorom nebolo lesti, povedal: "Či môže niečo
dobré vyjsť z Nazareta?" (pozri J 1,45-47). Potom býval v bohatom Kafarnaume, ale vždy bol
známy ako "Ježiš Nazaretský“. Do neba to z najmenšej dedinky či najmenšieho osamelého
zrubu na planine nie je o nič ďalej ako z toho najväčšieho mesta alebo biskupského paláca.
A Boh, "vysoký a vznešený, ktorý obýva večnosť, ktorého meno je Svätý", býva s tým, kto je
zdrveného
a poníženého ducha (Iz 57,15).
Zdanie nie je nič
Boh sa pozerá na to, čo človek je, nie na to, aká je jeho povesť. Tá závisí zväčša od očí
tých, ktorí sa naňho pozerajú. To, čím je, zjavuje mieru Božej moci a múdrosti, ktorá je v
ňom. Boh nemá vysokú mienku o oficiálnom postavení. Nie postavenie dodáva autoritu, ale
autorita dáva skutočné postavenie. Nejeden človek na zemi, ktorý nikdy nemal pri mene
žiadny oficiálny titul, zastával postavenie skutočne vyššie a s väčšou autoritou než všetci
pozemskí králi. Autorita je nespútaná Božia prítomnosť v duši.
8 ... veď ten, ktorý dával Petrovi silu na apoštolskú prácu medzi obrezanými, dával silu aj mne
medzi pohanmi ---
Božie Slovo je živé a účinné (Žid 4,12). Nech sa v pôsobení evanjelia vykonáva
akákoľvek činnosť, ak sa nejaká robí, všetka je od Boha. Ježiš "chodil, dobre robil“, "pretože
Boh bol s Ním" (Sk 10,38). On sám povedal: "Ja nemôžem nič robiť sám od seba“ (J 5,30).
"Otec, ktorý prebýva vo mne, On koná svoje skutky" (J 14,10). Tak Peter o Ňom hovoril ako o
"mužovi potvrdenom Bohom" "mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré vykonal Boh skrze
neho" (Sk 2,22). Učeník nie je väčší ako jeho Pán. Preto Pavel a Barnabáš na stretnutí
v Jeruzaleme povedali, "aké znamenia a divy urobil Boh ich prostredníctvom medzi pohanmi"
(Sk 15,12). Pavel vyhlásil, že pracoval, aby "predstavil každého človeka zrelého v Kristovi“,
"snažiac sa všetkou silou, ktorou ma Boh mocne napĺňa" (Kol 1,28.29). Tú istú silu môže mať
aj ten najpokornejší veriaci, "lebo to Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho
20 2. kapitola – Život vierou v Krista
dobrej vôle" (Fil 2,13). Ježišovo meno je Immanuel, "Boh s nami". Boh s Ježišom spôsobil, že
Ježiš chodil a dobre robil. On je nezmeniteľný. Preto ak skutočne máme Ježiša, Boha s nami,
podobne i my budeme chodiť a dobre robiť.
9 ... a keď spoznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfaš a Ján, pokladaní za stĺpy, podali mne a
Barnabášovi pravicu na dôkaz dohody, že my pôjdeme k pohanom a oni k obrezaným. 10 Len aby
sme pamätali na chudobných. To som sa aj usiloval robiť.
Bratia v Jeruzaleme ukázali svoje spojenie s Bohom tým, že "spoznali [vnímali]
milosť, ktorá bola daná" Pavlovi. Tí, v ktorých pôsobí Boží Duch, budú vždy rýchlo "vnímať"
pôsobenie Ducha v druhých. Najistejším dôkazom toho, že niekto osobne nevie nič o Duchu
je to, že nedokáže rozoznať Jeho pôsobenie. Ostatní apoštoli mali Ducha Svätého a "vnímali",
že Boh si ho vyvolil na zvláštnu prácu medzi pohanmi. A hoci tento spôsob pôsobenia sa líšil
od ich spôsobu, lebo Boh mu dal na túto zvláštnu prácu zvláštne dary, spontánne mu podali
pravicu spoločenstva, požadujúc len to, aby pamätal na chudobných vo svojom vlastnom
národe, "čo som sa aj usiloval robiť“.
Dokonalá jednota
Pamätajte, že medzi apoštolmi, ani v cirkvi nebol názorový rozdiel ohľadom toho, čo
je to evanjelium. Boli tam "falošní bratia“, to je pravda, ale vzhľadom na to, že boli falošní,
neboli súčasťou cirkvi, tela Krista, ktorý je pravdou. Mnohí, čo vyznávajú, že sú kresťania,
úprimní ľudia, sa domnievajú, že je takmer nutné, aby boli v cirkvi nezhody. "Všetci nemôžu
vidieť rovnako“, tvrdí sa bežne. A tak nesprávne čítajú Ef 4,13 a budia zdanie, že Boh nám
dal dary "kým všetci nedospejeme k jednote viery“. Slovo nás učí, že "v jednote viery a
poznania Syna Božieho" my všetci dospievame "v dokonalého človeka, ktorého mierou
dospelosti je plnosť Krista“. Je len "jedna viera" (v. 5), viera Ježiša, pretože je len jeden Pán,
a tí, ktorí nemajú vieru, musia byť nutne mimo Krista.
Pravda je Božie Slovo a Božie Slovo je svetlo. Nikto okrem slepca nemá nikdy
problém vidieť svetlo, ktoré žiari. Ak nejaký človek v živote nevidel v noci použité iné svetlo
ako svetlo lojovej sviece, ani v najmenšom mu to nebráni rozpoznať svetlo z elektrickej
lampy v prvom okamihu, keď ho zbadá. Samozrejme, existujú rôzne stupne poznania, ale
medzi nimi nie je nikdy spor. Všetka pravda je jedna.
11 Ale keď prišiel Kéfaš do Antiochie, postavil som sa osobne proti nemu, lebo si zaslúžil
pokarhanie. 12 Kým totiž neprišli niektorí od Jakuba, jedával spolu s pohanmi. Ale keď prišli,
odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál stúpencov obriezky. 13 A s ním sa pretvarovali aj ostatní
Židia, takže aj Barnabáša zachvátilo ich pokrytectvo.
Nepotrebujeme zveličovať chyby Petra či nejakého iného dobrého človeka alebo sa pri
nich zdržiavať. Neprospeje nám to. Musíme si však všimnúť tento zdrvujúci dôkaz, že Peter
nikdy nebol považovaný za "knieža apoštolov" a že nikdy nebol pápežom, ani sa zaň
nepokladal. Predstavte si nejakého kňaza, biskupa alebo kardinála, ktorý odporuje pápežovi
tvárou v tvár na verejnom zhromaždení!
Peter však urobil chybu, a to v dôležitej otázke učenia, lebo nebol neomylný. Ako
úprimný a pokorný kresťan, akým bol, pokorne prijal Pavlovo napomenutie. Keby existovalo
niečo také ako ľudská hlava cirkvi, očividne by to bol Pavel namiesto Petra, ako sa to javí
z celého rozprávania. Pavel bol poslaný k pohanom a Peter k Židom, ale Židia tvorili len
veľmi malú časť cirkvi. Obrátení z pohanov ich čoskoro počtom prevýšili, takže ich
prítomnosť sa sotva dala rozpoznať. Všetci títo kresťania boli z veľkej časti ovocím Pavlovej
práce a bolo len prirodzené, že k nemu vzhliadali viac než k iným, takže Pavel mohol
2. kapitola – Život vierou v Krista 21
povedať, že na neho denne doliehala "starosť o všetky zbory" (2 Kor 11,28). Lenže
neomylnosť nie je údelom žiadneho človeka a samotný Pavel si ju nenárokoval. Najväčší muž
v Kristovej cirkvi nemal vládu nad najslabším. Ježiš povedal: "Jeden je váš Učiteľ, Kristus, a
vy všetci ste bratia" (Mt 23,8). A Peter nás napomenul: "Buďte poddaní jeden druhému" (1 Pt 5,5)