2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Sloboda v Kristovi
Kristus hovorí: "Ja som dvere" (J 10,9). Je tiež ovčincom a Pastierom. Ľudia si myslia,
že keď sú mimo stáda, sú slobodní a že vojsť doň by znamenalo obmedzenie ich slobody, ale
presný opak je pravdou. Kristovo stádo je "priestranné miesto“, kým nevera vytvára tesné
väzenie. Hriešnik môže premýšľať len úzkoprso. Skutočným voľnomyšlienkárom je ten, kto
chápe "so všetkými svätými, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka" "Kristovej lásky, ktorá
prevyšuje poznanie" (Ef 3,18.19). Mimo Krista je otroctvo. Len v Ňom je sloboda. Mimo
Krista je človek vo väzení, "uviaznutý v povrazoch svojho hriechu" (Pr 5,22).
"Mocou hriechu je zákon" (1 Kor 15,56). Práve on vyhlasuje človeka za hriešnika a
spôsobuje, že si uvedomuje svoj stav. "Zo zákona poznanie hriechu" a "hriech sa nepočíta
tam, kde niet zákona" (Rim 3,20; 5,13). Zákon skutočne tvorí steny hriešnikovho väzenia.
Zatvárajú sa nad ním, takže sa cíti nepohodlne, tiesnia ho pocitom hriechu, akoby z neho
chceli vytlačiť život. Kým sa márne a zúfalo snaží uniknúť, prikázania stoja pevne ako
väzenské múry. Nech sa obráti na ktorúkoľvek cestu, nájde tam prikázanie, ktoré mu hovorí:
"Skrze mňa nenájdeš slobodu, lebo si zhrešil“. Ak sa snaží so zákonom spriateliť a sľubuje,
že ho bude zachovávať, nie je na tom o nič lepšie, lebo jeho hriech stále zostáva. Bodá ho a
ženie k jedinej únikovej ceste – k "zasľúbeniu vierou Ježiša Krista“. V Kristovi je učinený
"skutočne slobodným“, lebo v Ňom je učinený Božou spravodlivosťou. V Kristovi je
"dokonalý zákon slobody“.
Zákon káže evanjelium
Všetko stvorenstvo hovorí o Kristovi, hlása moc Jeho spásy. Volá po Ňom každé
vlákno ľudskej bytosti. Ľudia si to neuvedomujú, ale Kristus je "túžba všetkých národov"
(Hag 2,7). Len On vyplní "túžbu všetkého živého" (Ž 145,16). Len v Ňom sa dá nájsť úľava
z nepokoja a túžby sveta.
Kristus, v ktorom je pokoj ("lebo On je náš pokoj"), vyhľadáva unavených a
obťažených a volá ich k sebe, a pretože každý človek má túžby, ktoré nemôže naplniť nič iné
na svete, je jasné, že ak je človek zákonom vyburcovaný k prenikavejšiemu uvedomovaniu si
svojho stavu a zákon ho naďalej bodá, nedá mu pokoja, zatvára každú inú únikovú cestu,
človek musí nakoniec nájsť dvere k bezpečiu, lebo sú otvorené. Kristus je útočistné mesto,
do ktorého môže utiecť každý, koho prenasleduje krvný pomstiteľ, súc si istý, že ho tam
privítajú. Len v Ňom je hriešnik oslobodený od bičovania zákona, lebo v Kristovi je naplnená
spravodlivosť zákona a skrze Neho je naplnená v nás (Rim 8,4). Zákon nikomu nedovolí, aby
bol spasený, ak nemá "spravodlivosť, ktorá od Boha vierou“, vierou Ježiša Krista.
25. Ale odkedy prišla viera, nie sme viac pod pestúnom. 26. Lebo v Kristu Ježišovi sme všetci
synmi Božími skrze vieru.
"Viera je z počutia a počutie skrze Slovo Božie" (Rim 10,17). Vždy, keď človek prijme
Božie slovo, slovo zasľúbenia, ktoré so sebou prináša plnosť zákona, a už proti nemu
nebojuje, ale poddá sa mu, prichádza k nemu viera. 11. kapitola listu Židom ukazuje, že viera
prišla od počiatku. Od čias Ábela nachádzali ľudia slobodu vierou. Viera môže prísť teraz,
dnes. "Teraz je príhodný čas; hľa, teraz je deň spásy" (2 Kor 6,2). "Dnes, keď počujete Jeho
hlas, nezatvrdzuje svoje srdcia" (Žid 3,7.8).
27. Lebo všetci, ktorí ste pokrstení v Krista, Krista ste obliekli.
"Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli
pokrstení?" (Rim 6,3). Kristus nás svojou smrťou vykupuje z kliatby zákona, ale musíme
46 6. kapitola – Sláva kríža
zomrieť s ním. Krst je "obrazom Jeho smrti“. Vstávame, aby sme chodili "v novote života“,
Kristovho života (pozri Gal 2,20). Keď sme si obliekli Krista, sme jedno v Ňom. Sme s Ním
úplne stotožnení. Naša identita sa stratila v Jeho identite. O obrátenom sa často hovorí, že "je
taký zmenený, že by si ho nespoznal. Nie je to ten istý človek“. Nie, nie je. Boh ho zmenil na
iného človeka. Preto, súc jedno s Kristom, má právo na všetko, čo má Kristus, a právo na
"nebeské miesta", kde Kristus sedí. Z väznice hriechu je vyvýšený do Božieho príbytku. To
samozrejme predpokladá, že krst je pre neho skutočnosťou, nie iba vonkajšou formou. Nie je
pokrstený iba do viditeľnej vody, ale "do Krista" – do Jeho života.
Ako nás krst zachraňuje
Grécke slovo pre "krstiť" znamená ponoriť, potopiť do vody. Grécky kováč pokrstil
svoje železo vo vode, aby ho schladil. Gazdiná pokrstila svoj riad vo vode, aby ho očistila. A
s tým istým zámerom všetci "krstia" svoje ruky vo vode. Áno, každý človek sa často "krstí",
idúc s tým zámerom do baptisteria, čiže ponorného bazéna. My to isté slovo baptisterion
prekladáme ako "baptistérium" (krstiteľnica). Bolo to a je to miesto, kde sa ľudia mohli
ponoriť do vody a byť ňou úplne zatopení.
Byť "pokrstení do Krista" naznačuje, aký musí byť náš vzťah k Nemu. Musíme byť
pohltení a stratení zraku v Jeho živote. Od toho času bude vidno len Krista, takže už to nie
som ja, ale Kristus, lebo "sme boli pochovaní ... s Ním skrze krst v smrť" (Rim 6,4). Krst nás
zachraňuje "skrze vzkriesenie Ježiša Krista" z mŕtvych (1 Pt 3,21), lebo sme pokrstení v Jeho
smrť, "aby tak ako Kristus bol vzkriesený z mŕtvych slávou Otca, i my sme chodili v novote
života“. Súc zmierení s Bohom smrťou Krista, sme "spasení Jeho životom"
(Rim 5,10). Takže krst do Krista – nie púha forma, ale realita – nás skutočne zachraňuje.
Krst je "odpoveď dobrého svedomia voči Bohu" (1 Pt 3,21). Ak niet dobrého svedomia
voči Bohu, niet kresťanského krstu. Preto musí byť človek, ktorý sa má krstiť, dostatočne
starý, aby si to uvedomoval. Musí mať vedomie hriechu a tiež Kristovho odpustenia. Musí
poznať život, ktorý sa prejavuje a musí sa dobrovoľne vzdať svojho starého života hriechu pre
nový život spravodlivosti.
Krst nie je "zloženie špiny tela" (1 Pt 3,21), jeho vonkajšie očistenie, ale očistenie duše
a svedomia. Pre hriech a nečistotu je otvorené žriedlo (Zach 13,1) a v ňom prúdi Kristova krv.
Kristov život tečie prúdom od Božieho trónu, uprostred ktorého je zabitý Baránok (Zj 5,6),
tak ako tiekol z Kristovho boku na kríži. Keď "skrze večného Ducha" obetoval sám seba
Bohu, z boku Mu tiekla krv a voda (J 19,34). Kristus "miloval cirkev a vydal sám seba za ňu,
aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody so slovom" (Ef 5,25.26). Doslova "vodným
kúpeľom v Slove“. Pochovaním vo vode v mene Otca, Syna a Svätého Ducha dáva svedomitý
veriaci najavo, že prijíma vodu života, Kristovu krv, ktorá očisťuje od všetkých hriechov, a že
dáva sám seba, aby odvtedy žil skrze každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst. Od toho času
mizne z dohľadu a v jeho smrteľnom tele je zjavený len život Krista.
28. Niet Žida ani Gréka; niet sluhu ani slobodného; niet muža ani ženy, lebo vy všetci ste jedno v
Kristu Ježišovi. 29. A ak ste vy Kristovi, teda ste semenom Abrahámovým a podľa zasľúbenia
dedičmi.
"Niet rozdielu“. Toto je základná myšlienka evanjelia. Všetci sú rovnakí hriešnici a
všetci sme spasení rovnako. Tí, ktorí by chceli rozlišovať na základe národnosti a tvrdiť, že
pre Žida je niečo iné ako pre pohana, by mohli práve tak dobre rozlišovať na základe pohlavia
a vravieť, že ženy nemôžu byť spasené rovnakým spôsobom a v rovnakom čase ako muži. Je
len jedna cesta. Všetky ľudské bytosti, akejkoľvek rasy či stavu, sú si pred Bohom rovné.
"Všetci ste jedno v Kristu Ježišovi" a Kristus je Jeden. "Nehovorí: 'A potomkom,' akoby
6. kapitola – Sláva kríža 47
hovoril o mnohých, ale ako o jednom: 'Tvojmu potomkovi.' A ním je Kristus" (Gal 3,16). Je
len jedno "Semeno“, ale zahŕňa všetkých, ktorí sú Kristovi.
Oblečením Krista sme si "obliekli novú prirodzenosť, stvorenú podľa Božej podoby
v pravej spravodlivosti a svätosti" (Ef 4,24). On zrušil vo svojom tele nepriateľstvo, telesnú
myseľ, "aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka" (Ef 2,15). Len On jediný je
skutočný človek, "Človek Kristus Ježiš“. Mimo Neho niet skutočného človečenstva. K
"dokonalému človeku" prichádzame len vtedy, keď dospejeme "k miere dospelosti plnosti
Kristovej" (Ef 4,13). V plnosti času zhromaždí Boh v jedno všetko v Kristovi. Bude len jeden
Človek a spravodlivosť len jedného Človeka, tak ako "semeno" je len jedno. "A ak ste vy
Kristovi, teda ste semenom Abrahámovým a podľa zasľúbenia dedičmi“.
Kristus je "Semeno“. Je to jasne uvedené. Lenže On nežil pre seba. Dedičstvo získal
nie pre seba, ale pre svojich bratov. Božím zámerom je "zjednotiť všetko v Kristovi" (Ef 1,10).
On nakoniec ukončí rozdelenia každého druhu a teraz to robí v tých, ktorí Ho prijímajú. V
Kristovi niet národnostných, triednych či hodnostných rozdielov. Kresťan zmýšľa o
akomkoľvek inom človeku – Angličanovi, Nemcovi, Francúzovi, Rusovi, Turkovi, Číňanovi
alebo Afričanovi – jednoducho ako o človeku a teda možnom Božom dedičovi skrze Krista.
Ak je ten druhý človek, bez ohľadu na svoju rasu či národ, tiež kresťanom, puto sa stáva
vzájomným a preto ešte pevnejším. "Niet Žida ani Gréka; niet sluhu ani slobodného; niet
muža ani ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristu Ježišovi“.
Z tohto dôvodu nie je možné, aby sa kresťan zapojil do vojny. Nerozlišuje medzi
národnosťami, ale považuje všetkých ľudí za svojich bratov. Kristov život je jeho životom,
lebo je jedno s Kristom. Bojovať by bolo pre neho práve také nemožné ako pre Krista chytiť
meč a brániť sa, keď pre Neho prišli rímski vojaci. A dvaja kresťania nemôžu bojovať proti
sebe o nič viac ako Kristus nemôže bojovať proti sebe samému.
Teraz však nediskutujeme o vojne, iba ukazujeme absolútnu jednotu veriacich
v Kristovi. Sú jedno. Je len jedno "Semeno" a tým je Kristus. Nech sú pravých veriacich hoc
aj mnohé milióny, v Kristovi sú len jedno. Každý človek má svoju vlastnú individualitu, ale
v každom prípade je to len prejav nejakej etapy Kristovej individuality. Ľudské telo má
mnoho údov a všetky sa líšia svojou svojráznosťou. A predsa je v každom zdravom tele
absolútna jednota a súlad. Pre tých, ktorí si obliekli "nového človeka“, obnoveného
v poznaní podľa obrazu Toho, ktorý ho stvoril, "nie je ani Grék, ani Žid, ani obriezka, ani
neobriezka, ani barbar, ani Skýta, ani otrok, ani slobodný, ale všetko a vo všetkých je Kristus"
(Kol 3,11).
Žatva
V Kristovom vysvetlení podobenstva o kúkoli a pšenici je nám povedané, že "dobré
semeno [alebo potomok] sú synovia kráľovstva" (Mt 13,38). Hospodár nedovolil, aby sa
kúkoľ vytrhal z pšenice, pretože v ranom štádiu by bolo ťažké v každom prípade rozpoznať
pšenicu od kúkoľa a dosť pšenice by sa mohlo zničiť. Tak povedal: "Nechajte oboje rásť
spolu až do žatvy. V čase žatvy povieme žencom: Vyzbierajte najprv kúkoľ a zviažte ho do
snopkov na spálenie, ale pšenicu zvezte do mojej stodoly" (v. 30). Semeno sa zbiera pri žatve.
Každý to vie.
To podobenstvo však ukazuje zvlášť to, že semeno sa plne prejaví až v žatve. Skrátka
príde v čase žatvy. Žatva čaká len na to, kedy sa semeno plne ukáže a dozrie.
Ale "žatva je koniec sveta“. Takže čas, keď "príde potomok, ktorému bolo dané
zasľúbenie" (Gal 3,19) je koniec sveta, keď príde čas, aby sa naplnilo zasľúbenie o novej
zemi. Skutočne, "potomstvu" alebo "semenu" sa nedá povedať, aby prišlo pred tou dobou.
Teraz si prečítajte Gal 3,19, že zákon bol vyslovený kvôli priestupku, "kým nepríde
potomok, ktorému bolo dané zasľúbenie“. Čo sa z toho dozvedáme? Jednoducho toto: že
zákon, tak ako bol vyslovený zo Sínaja, bez zmeny čo len jedného jediného písmena, je
48 6. kapitola – Sláva kríža
nedeliteľnou súčasťou evanjelia a musí sa v ňom predstavovať do druhého príchodu Krista na
konci sveta. "Pokiaľ sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná
čiarka zo zákona" (Mt 5,18). A čo doba, keď sa nebesia a zem pominú a príde nové nebo a
nová zem? Potom nebude treba, aby bol zákon zapísaný v knihe pre ľudí na kázanie
hriešnikom, ukazujúc im ich hriech. Bude v srdci každého človeka (Žid 8,10.11). Znesený
zo sveta? Vôbec nie! Nezmazateľne vyrytý do srdca každého jednotlivca, napísaný nie
atramentom, ale Duchom živého Boha.
"Semeno" sa vzťahuje na všetkých, ktorí patria Kristovi. A my vieme, že Kristovo
"zasľúbené dedičstvo" ešte neprišlo vo svojej plnosti. Ježiš Kristus na zemi neprijal
zasľúbené "dedičstvo" o nič viac ako Abrahám. Kristus nemôže vojsť do "dedičstva" skôr,
než tak urobí Abrahám, lebo zasľúbenie bolo "Abrahámovi a jeho semenu“. Skrze Ezechiela
hovoril Pán o "dedičstve" v čase, keď Dávid prestal mať predstaviteľa na svojom tróne na
zemi a predpovedal zvrhnutie Babylona, Perzie, Grécka a Ríma týmito slovami: "Dajte preč
kráľovskú čapicu a snímte korunu... Rozvrátim, rozvrátim, rozvrátim to; a ani toho nebude,
dokiaľ nepríde ten, ktorému patrí právo a dám to Jemu" (Ez 21,26.27).
Tak Kristus sedí na tróne svojho Otca, "odvtedy čaká, kým mu nebudú Jeho
nepriatelia položení ako podnožka pod nohy" (Žid 10,13). Čoskoro príde. Tí, ktorí sú vedení
Božím Duchom, sú synovia Boží a spoludediči s Kristom, takže Kristus nemôže vojsť do
dedičstva pred nimi. "Semeno" je jedno, nerozdelené. Keď príde vykonať súd a zabiť tých,
ktorí sa rozhodnú povedať "Nechceme, aby tento človek kraľoval nad nami" (Lk 19,14),
"príde vo svojej sláve a všetci anjeli s ním" (Mt 25,31).
Potom bude "semeno" úplné a zasľúbenie sa naplní. A dovtedy bude zákon verne plniť
svoju úlohu, bude burcovať a hrýzť svedomie hriešnikov, nedá im pokoja, kým sa nestotožnia
s Kristom alebo Ho celkom neodvrhnú. Prijímate tie podmienky? Skončíte so sťažnosťami
proti zákonu, ktorý vás zachraňuje pred upadnutím do osudného spánku? A prijmete v
Kristovi Jeho spravodlivosť? Potom sa ako Abrahámovo semeno a dedič podľa zasľúbenia
môžete radovať vo svojej slobode z otroctva hriechu, spievajúc:
"Som dieťa Kráľa,
dieťa Kráľa!
S Ježišom, mojím Spasiteľom,
som dieťa Kráľa!"
4. kapitola: "PRIJATIE ZA SYNOV"
1. Ale hovorím: Po celý čas, dokiaľ je dedič nedospelý, v ničom nie je rozdielny od sluhu, hoci je
pánom všetkého; 2. ale je pod tútormi a pod správcami, až do času, ktorý určil otec.
Všetkým musí byť zjavné, že rozdelenie na kapitoly nemení tému. Tretia kapitola sa
končí vyhlásením o tom, kto sú dedičia a štvrtá sa ďalej zamýšľa nad tým, ako sa nimi
stávame.
Za Pavlových čias mohlo byť dieťa dedičom rozľahlého panstva, ale kým sa nestalo
plnoletým, nemalo s ním do činenia o nič viac ako sluha (alebo otrok). Ak ten vek nedosiahlo,
nikdy vlastne nevošlo do svojho dedičstva. Čo sa týka podielu na dedičstve, celý svoj život by
žilo ako sluha.
6. kapitola – Sláva kríža 49
3. Tak i my: keď sme boli deti, boli sme podrobení pod živly sveta, v službu. 4. Ale keď prišla
plnosť času, poslal Boh svojho Syna, pošlého zo ženy, podrobeného pod zákon, 5. aby tých,
ktorí boli daní pod zákon, vykúpil, aby sme vzali nám určené synovstvo.
Ak sa pozrieme na 3. verš, vidíme, že slovo "deti" sa vzťahuje na stav, v ktorom sa
nachádzame pred prijatím "za synov“. Predstavuje to náš stav pred vykúpením z kliatby
zákona, čiže pred naším obrátením. Neznamená to deti Božie ako odlíšenie od svetákov, ale
"deti", o ktorých hovorí apoštol u Ef 4,14 ako o "sem-tam hádzaných a zmietaných hocijakým
vetrom učenia, ľudskou úskočnosťou alebo chytráctvom, ktoré vedie do bludu“. Skrátka,
vzťahuje sa to na nás v našom neobrátenom stave, keď sme "boli od prírody deťmi hnevu, ako
zvyšok ľudstva" (Ef 2,3).
"Keď sme boli deti", boli sme v otroctve pod "živlami sveta". "Lebo všetko, čo je vo
svete – žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a vystatovanie sa blahobytom – nie je z Otca, ale zo
sveta. A svet hynie aj so svojou žiadostivosťou" (1 J 2,16.17). Priateľstvo so svetom je
nepriateľstvom voči Bohu. „Kto teda chce byť priateľom sveta, je nepriateľom Boha" (Jak
4,4). Kristus nás prišiel vyslobodiť z "prítomného zlého veku". Sme varovaní, aby sme "dali
pozor, aby nás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym klamom podľa ľudskej tradície, podľa
živlov sveta a nie podľa Krista" (Kol 2,8). Otročenie "živlom sveta" vyplýva zo života "podľa
behu tohto sveta“, "podľa žiadostí svojho tela, napĺňajúc túžby tela a mysle“, súc "od
prirodzenosti deťmi hnevu” (Ef 2,1-3). Je to to isté otroctvo ako to, ktoré je popísané v Gal
3,22-24, "skôr ako prišla viera“, keď "sme boli zavretí pod dozorom zákona“, pod hriechom.
Je to stav ľudí, ktorí sú "bez Krista, vylúčení zo spoločenstva Izraela a cudzí zmluvám
zasľúbenia, bez nádeje a bez Boha na svete" (Ef 2,12).
Všetci ľudia potencionálnymi dedičmi
Boh ľudstvo neodvrhol. Prvý stvorený človek bol nazvaný "synom Božím“, preto
všetci ľudia môžu byť tiež dedičmi. "Skôr, ako prišla viera“, hoci všetci zablúdili od Boha,
boli sme "pod zákonom“, strážení prísnym pánom, držaní vo väzbe, aby sme boli vedení
k prijatiu zasľúbenia. Aká je to požehnaná vec, že Boh počíta i bezbožných, ktorí sú v
otroctve hriechu, za svoje deti, za blúdiacich, márnotratných synov, ale jednako deti! Boh
všetkých ľudí "prijal v Milovanom" (Ef 1,6)). Tento skúšobný život je daný so zámerom dať
nám šancu uznať Ho ako Otca a stať sa skutočne deťmi. Ak sa však
k Nemu nevrátime, zomrieme ako otroci hriechu.
Kristus prišiel, "keď sa čas naplnil“. Paralelné vyhlásenie u Rim 5,6 hovorí: "Kým sme
boli ešte bezmocní, v pravý čas Kristus zomrel za bezbožných“. Kristova smrť slúži tým, ktorí
žijú teraz a tým, ktorí žili ešte pred jeho zjavením sa v tele v Judsku, práve tak ako ľuďom,
ktorí žili v tej dobe. Na ľudí tej generácie nemal žiadny väčší účinok. Je to raz navždy a preto
v každom veku účinkuje rovnako. "Keď prišla plnosť času" – to bol čas predpovedaný v
proroctve, keď mal byť zjavený Mesiáš, ale vykúpenie bolo pre všetkých ľudí všetkých čias.
Bol predustanovený pred založením sveta, ale sa "zjavil na konci časov" (1 Pt 1,20). Keby to
bolo Božím plánom, aby sa zjavil v tomto storočí alebo až v poslednom roku pred záverom
času, v evanjeliu by to nerozhodovalo. "On stále žije" (Žid 7,25) a vždy žil, "ten istý včera a
dnes a naveky" (Žid 13,8). "Skrze večného Ducha" obetuje sám seba za nás (Žid 9,14), takže
tá obeť je rovnako prítomná a pôsobiaca v každej dobe.
"Narodený zo ženy"
Boh poslal svojho Syna, "narodeného zo ženy" a preto skutočného človeka. Žil a trpel
zlom a ťažkosťami, ktoré majú svoje miesto v údele človeka. "Slovo sa stalo telom" (J 1,14).
Kristus sa vždy označoval ako "Syn človeka", čím sa navždy stotožnil s celým ľudstvom.
Pojivo tohto zväzku sa nikdy nedá zlomiť.
50 6. kapitola – Sláva kríža
Súc "narodený zo ženy“, Kristus sa nutne narodil "pod zákonom", lebo taký je stav
celého ľudstva. "Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a
verným veľkňazom pred Bohom a odpykal hriechy ľudí" (Žid 2,17). Berie všetko na seba. "On
vzal na seba naše choroby a niesol naše bolesti" (Iz 53,4). "Vzal na seba naše slabosti a
niesol naše choroby" (Mt 8,17). "Všetci sme zblúdili ako ovce, každý sme sa obrátili na svoju
vlastnú cestu a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás" (Iz 53,6).
Vykupuje nás tým, že prichádza doslova na naše miesto a sníma nám bremeno z pliec.
"Toho, ktorý nepoznal hriech, kvôli nám urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou
spravodlivosťou"
(2 Kor 5,21).
V najplnšom zmysle slova a v miere, na akú ľudia pri použití tohto výrazu zriedka
pomyslia, sa stal zástupcom človeka. Čiže sa s nami stotožňuje tak plne, že všetko, čo sa
dotýka a ovplyvňuje nás, dotýka sa a ovplyvňuje aj Jeho. "Nie ja, ale Kristus“. Svoje starosti
vkladáme na Neho, keď sa pokorujeme v ničote, ktorou sme, a nechávame svoje bremeno len
na Ňom.
Teda už vidíme, ako je to, že prišiel "vykúpiť tých, ktorí sú pod zákonom“. Robí to
tým najpraktickejším a najreálnejším spôsobom. Niektorí predpokladajú, že toto vyjadrenie
znamená, že Kristus oslobodil Židov od nutnosti prinášať obete alebo od nejakej ďalšej
povinnosti zachovávať prikázania. Lenže keby boli "pod zákonom" len Židia, potom Kristus
prišiel vykúpiť len ich. Musíme uznať, že sme – alebo že sme boli, kým sme uverili – "pod
zákonom“. Lebo Kristus prišiel vykúpiť len tých, ktorí sú pod zákonom. Byť "pod zákonom“,
ako sme už videli, znamená byť ním odsúdený na smrť ako priestupník. Kristus "neprišiel
volať spravodlivých, ale hriešnikov k pokániu" (Mt 9,13). Zákon však neodsudzuje nikoho,
len tých, ktorí sa mu zodpovedajú a mali by ho zachovávať. Kristus nás vykupuje
z odsúdenia zákona, z čoho vyplýva, že nás vykupuje pre život poslušnosti zákonu.
"Aby sme vzali nám určené synovstvo"
"Milovaní, teraz sme synmi Božími" (1 J 3,2). "Tým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa
Božími synmi, tým, čo veria v Jeho meno" (J 1,12). Je to celkom iný stav, než ten, ktorý je v
Gal 4,3 popísaný ako "deti“. V tom stave sme boli "vzdorovitý ľud, synovia-luhári, deti, ktoré
nechcú počúvať Hospodinov zákon" (Iz 30,9). Veriac v Ježiša a prijmúc "synovstvo“, sme
popísaní "ako poslušné deti, nedajúce sa ovládať niekdajšími žiadosťami z časov svojej
nevedomosti" (1 Pt 1,14). Kristus povedal: "S radosťou plním tvoju vôľu, môj Bože, tvoj zákon
je v mojom srdci" (Ž 40,9). Nakoľko sa stáva naším zástupcom, doslova berie naše miesto, nie
namiesto nás, ale prichádza do nás a žije svoj život v nás a za nás, u čoho nutne vyplýva, že
keď prijmeme synovstvo, ten istý zákon musí byť v našich srdciach,.
6. A pretože ste synovia, Boh poslal Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: Abba! Otče! 7.
Takže už nie si sluha, ale syn, a ak syn, aj dedič Boží skrze Krista.
Ach, aká radosť a pokoj prichádza, keď Duch vstupuje do srdca ako stály obyvateľ,
nielen ako hosť, ale ako jediný majiteľ! "Súc ospravedlnení vierou, máme pokoj s Bohom
skrze nášho Pána Ježiša Krista“, takže sa radujeme i v súženiach, majúc nádej, ktorá nikdy
nesklame, "lebo láska Božia je rozliata v našich srdciach Duchom Svätým, ktorý je nám daný"
(Rim 5,1.5). Potom môžeme milovať tak ako Boh, lebo máme podiel na Jeho božskej
prirodzenosti. "Sám Duch" "spolusvedčí s naším duchom, že sme Božie deti" (Rim 8,16).
Tak ako sme dva druhy "detí“, sú aj dve triedy "otrokov“. Kým sú ľudia "deťmi
hnevu“, sú otrokmi hriechu, nie Božími sluhami. Kresťan je "sluha" – Boží sluha, ale slúži
6. kapitola – Sláva kríža 51
úplne iným spôsobom než akým slúži otrok hriechu Satanovi. Charakter sluhu závisí od pána,
ktorému slúži.
V tejto kapitole sa slovo "sluha" konštantne používa nie pre Božích sluhov, ale pre
otrokov hriechu. Rozdiel medzi nimi je obrovský. Význačnou charakteristikou otroka je to, že
nemôže nič vlastniť a nemá nad sebou vládu. Naproti tomu syn narodený ako slobodný dostal
tak ako na počiatku vládu nad každou stvorenou vecou, pretože bol spojený s Bohom.
Keď márnotratný syn putoval z otcovho domu, nebol na tom "o nič lepšie ako otrok“,
lebo vykonával tú najpodradnejšiu lopotu. V tom stave sa vrátil späť k starému gazdovstvu
s pocitom, že si nezaslúži lepšie miesto ako miesto sluhu. Ale otec ho prijal sťa syna, hoci
všetko právo na synovstvo stratil.
Aj my sme stratili právo byť nazývaní "synmi“. Premrhali sme dedičstvo. Ale Boh nás
v Kristovi skutočne prijíma späť. Dáva nám rovnaké práva a výsady, aké má Kristus. Hoci je
Kristus teraz v nebi po Božej pravici, "nad každým kniežatstvom, mocou, silou
a panstvom, a nad každým menom, ktoré sa spomína nielen v tomto, ale aj v budúcom veku"
(Ef 1,21), o svoje dedičstvo sa delí s nami.
"Boh, bohatý na zmilovanie, zo svojej nesmiernej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď
sme boli mŕtvi pre priestupky, oživil nás s Kristom ... a spolu s Ním nás vzkriesil a spolu s Ním
nás posadil v nebesiach v Kristovi" (Ef 2,4-6). Kristus je jedno s nami v našom prítomnom
utrpení, aby sme my boli jedno s Ním v Jeho prítomnej sláve. On "povýšil ponížených" (Lk
1,52). Práve teraz "pozdvihuje núdzneho z prachu a z hnoja povyšuje chudobného, aby ho
posadil s kniežatami a stolicu cti im dáva dedične" (1 Sam 2,8). Žiadny pozemský kráľ nemá
také veľké majetky alebo toľko skutočnej moci ako najchudobnejší roľník, ktorý pozná Pána
ako svojho Otca.
8. Ale vtedy neznajúc Boha slúžili ste bohom, ktorí od prirodzenosti nie sú nimi.
Pavel v liste Korintským povedal: "Viete, že keď ste ešte boli pohanmi, ťahalo vás to
k nemým modlám" (1 Kor 12,2). Presne tak to bolo aj s Galaťanmi. Boli pohanmi, klaňali sa
modlám a otročili tým najponižujúcejším poverám.
Ide o to isté otroctvo, na ktoré sa odvoláva predchádzajúca kapitola: byť "strážení pod
zákonom“. Presne v ňom sa nachádzajú všetci neobrátení. V druhej a tretej kapitole listu
Rimanom je nám povedané, že "niet rozdielu, lebo všetci zhrešili“. Samotní Židia, ktorí
nepoznali Pána z osobnej skúsenosti, boli v tom istom otroctve, otroctve hriechu. "Každý, kto
hreší, je otrokom hriechu" (J 8,34). '"Ten, to pácha hriech, je z diabla" (1 J 3,8). "Čo pohania
obetujú, obetujú démonom a nie Bohu" (1 Kor 10,20). Ak človek nie je kresťanom, je
pohanom. Niet strednej cesty. Ak kresťan odpadne, stáva sa pohanom.
My sami sme kedysi chodili "podľa behu tohto sveta, podľa kniežaťa mocnosti
vzduchu, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných synoch" (Ef 2,2). "Kedysi sme boli
nerozumní a neposlušní, blúdili sme, boli sme otrokmi všetkých možných žiadostí a vášní, žili
sme v zlobe a závisti, opovrhnutiahodní, nenávideli sme jedni druhých" (Tít 3,3). Boli sme "v
otroctve bytostí, ktoré od prirodzenosti nie sú bohmi“. Čím surovší je pán, tým horšie je
otroctvo! Aký jazyk dokáže vylíčiť hrôzu bytia v otroctve samotnej nezákonnosti?
9. Ale teraz poznajúc Boha, ba čo viac, poznaní súc od Boha, akože sa opäť obraciate k
bezvládnym a biednym živlom, ktorým chcete zase slúžiť znova?
Nie je čudné, že by ľudia milovali reťaze? Kristus vyhlásil "slobodu zajatým a väzňom
otvorenie žalára" (Iz 61,1), "vraviac väzňom 'Vyjdite!' a tým, ktorí sú v tme 'Zjavte sa!' " (Iz
49,9). A predsa niektorí, ktorí tieto slová počuli, ktorí vyšli, uvideli svetlo "Slnka
spravodlivosti" a ochutnali sladkosť slobody, sa vlastne obracajú a vracajú späť do svojho
52 6. kapitola – Sláva kríža
väzenia. Chcú byť zviazaní svojimi starými reťazami, dokonca sa s nimi maznať a lopotiť sa
na ťažkom mlyne hriechu. Nie je to pekný obraz. Ľudia môžu dospieť k milovaniu tých
najodpornejších vecí, ba i samotnej smrti. Aký to živý obraz ľudskej skúsenosti!
10. Bedlivo pozorujete na dni, mesiace, časy a roky. 11. Bojím sa o vás, aby som nejako nebol
nadarmo pracoval na vás.
V tomto nám hrozí práve také veľké nebezpečenstvo ako Galaťanom. Každý, kto
dôveruje sám sebe, klania sa dielam svojich vlastných rúk namiesto Boha, práve tak ako
niekto, kto si vyrobí rytý obraz a klania sa mu. Je to také ľahké, aby človek dôveroval svojej
vlastnej domnelej bystrosti, svojej schopnosti postarať sa o seba a aby zabudol, že myšlienky i
tých múdrych sú márne a že moc je len z Boha. "Nech sa nechváli múdry svojou múdrosťou,
ani nech sa nechváli udatný muž silný svojou silou, nech sa nechváli bohatý svojím
bohatstvom! Ale týmto nech sa chváli ten, kto sa chváli: že rozumie a pozná mňa, že ja som
Hospodin, ktorý činím milosť, súd a spravodlivosť na zemi, lebo v tých veciach mám záľubu,
hovorí Hospodin" (Jer 9,23.24).
12. Buďte ako ja, lebo aj ja som ako vy, bratia, prosím vás. Nič ste mi neublížili. 13. A viete, že som
vám tam prv pre chorobu tela zvestoval evanjelium. 14. A nepohrdli ste mojím pokušením na
mojom tele, ani ste ním neopovrhli, ale ako anjela Božieho ste ma prijali, ako Krista Ježiša. 15.
Aké bolo teda vaše uspokojenie a kde je?! Lebo vám dávam svedectvo, že keby to bolo bývalo
možné, boli by ste si vylúpili svoje oči a dali mi. 16. Tak teda som sa vám stal nepriateľom pravdu
vám hovoriac? 17. Nedobre horlia za vás, ale vytvoriť vás chcú, aby ste za nich horlili. 18. A dobre
je horliť v dobrom vždycky, a nielen vtedy, keď som prítomný u vás. 19. Moje deti, ktoré zase
rodím v bolestiach, dokiaľ nebude Kristus vypodobený vo vás! 20. No, chcel by som teraz byť
prítomný u vás a zmeniť svoj hlas, lebo som v rozpakoch o vás.
Apoštol Pavel bol poslaný Bohom a Pánom Ježišom Kristom a vydal posolstvo od
Boha, nie od človeka. Dielo bolo Božie. On bol len pokorným nástrojom, "hlinenou
nádobou“, ktorú si Boh vyvolil ako prostriedok zanesenia svojho slávneho evanjelia milosti.
Preto sa Pavel necítil urazený, keď jeho posolstvo zostalo nepovšimnuté alebo bolo dokonca
odmietnuté. "Vôbec ste mi neublížili“, vraví. Neľutoval prácu, ktorú vynaložil u Galaťanov,
akoby bolo tak veľa jeho času premárneného, ale sa o nich strachoval, aby jeho práca nebola
márna, čo sa ich týkalo.
Človek, ktorý môže zo srdca povedať: "Nie nám, Hospodine, nie nám, ale tvojmu
menu patrí česť, pre tvoju milosť a pre tvoju pravdu" (Ž 115,1), sa nemôže cítiť osobne
urazený, ak jeho posolstvo nie je prijaté. Každý, kto je podráždený, keď je jeho učenie
znevažované alebo ignorované alebo s pohŕdaním odmietnuté, ukazuje, že buď zabudol, že
hovoril Božie slová alebo že ich pomiešal so svojimi vlastnými slovami, prípadne ich nimi
nahradil.
V minulosti viedla táto osobná pýcha k prenasledovaniam, ktoré potupili cirkev,
vyhlasujúcu sa za kresťanskú. Povstali ľudia, ktorí hovorili zvrátenosti, aby si získali
učeníkov. Keď sa na ich reči a obyčaje nedbalo, boli urazení a mstili sa takzvaným "kacírom“.
Oddaný človek by sa mal často pýtať sám seba: Čím služobníkom som? Ak Božím, bude
spokojný s oznamovaním posolstva, ktoré mu Boh dal a nechá pomstu Bohu, ktorému náleží.
Pavlova "choroba tela"
Z príležitostných vyhlásení v tomto liste môžeme pozbierať odrobinky dejín. Pavel sa
zdržal v Galácii kvôli telesnej slabosti a kázal evanjelium "v dokazovaní Ducha a moci" (1
Kor 2,4), takže ľudia videli medzi sebou ukrižovaného Krista a prijmúc Ho boli naplnení
6. kapitola – Sláva kríža 53
mocou a radosťou Svätého Ducha. Ich radosť a požehnanosť v Pánovi sa prejavovala aj
verejne a následkom toho trpeli veľkým prenasledovaním. To však nepovažovali za nič.
Napriek tomuto "slabému" zjavu (porovnaj 1 Kor 2,1-5 a 2 Kor 10,10) prijali Pavla kvôli
radostnej zvesti, ktorú priniesol, ako posla od samotného Boha. Bohatstvá milosti, ktoré im
otvoril, si cenili tak veľmi, že by ochotne boli dali svoje vlastné oči, aby nahradili to, čo mu
chýbalo.
Apoštol Pavel to spomína preto, aby Galatskí videli, kde padli a aby vedeli, že je
úprimný. Pravdu im povedal kedysi a radovali sa v nej, nie je možné, aby sa stal ich
nepriateľom preto, že im tú istú pravdu hlása naďalej.
V týchto osobných zmienkach je však ešte čosi viac. Nesmieme si myslieť, že Pavel
prosil o osobný súcit, keď sa odvolával na svoje utrpenia a veľké nepohodlie, za ktorých
pracoval. Vôbec nie. Ani na okamih nestratil z očí zámer, s akým píše, totiž ukázať, že "telo
nič neprospieva" a všetko dobré je od Svätého Božieho Ducha. Galatskí "začali v Duchu“.
Pavel bol od prírody malej postavy a zjavne telesne slabý. Naviac, keď ich stretol po prvýkrát,
trpel zvláštnym postihnutím. A predsa kázal evanjelium s takou mocou, že nikto nemohol
nevidieť, že je s ním skutočná, hoci neviditeľná Prítomnosť. Evanjelium nie je z človeka, ale
z Boha.
Nebolo im oznámené telom a za žiadne z požehnaní, ktoré prijali, neboli zaviazaní
telu. Aká to slepota, aká zaslepenosť, keď si mysleli, že svojimi vlastnými snahami
zdokonalia to, čo mohla začať len Božia moc! Poučili sme sa z toho?
"Čo sa stalo s uspokojením, ktoré ste cítili?"
Každý, kto sa kedy zoznámil s Pánom, vie, že v Jeho prijatí je radosť. Vždy sa
očakáva, že novoobrátený bude mať žiariacu tvár a radostné svedectvo. Tak to bolo aj
s Galatskými. Ale teraz ich vďačné výrazy ustúpili haštereniu a zvade. Prvá radosť a teplo
prvej lásky postupne odumreli. Tak to nemalo byť. "Ale cesta spravodlivých je ako jasné
svetlo, ktoré svieti viac a viac až do dokonalého dňa" (Pr 4,18). Spravodlivý žije z viery. Keď
sa ľudia odvracajú od viery alebo sa snažia nahradiť ju skutkami, svetlo hasne. Ježiš povedal:
"Toto som vám povedal, aby moja radosť zostala vo vás, a aby bola úplná" (J 15,11). Žriedlo
života nie je nikdy vyčerpané. Zásoba sa nikdy nezmenší. Ak teda naše svetlo potemnieva a
naša radosť ustupuje tupej, monotónnej drine, môžeme vedieť, že sme sa odvrátili z cesty
života.
21. Povedzte mi vy, ktorí to chcete byť pod zákonom, či nečujete zákona? 22. Lebo je napísané, že
Abrahám mal dvoch synov, jedného od otrokyne a jedného od slobodnej ženy. 23. Ale ten od
otrokyne sa narodil podľa tela a ten zo slobodnej zo zasľúbenia. 24. Je to alegória: tieto ženy sú
dve zmluvy. Jedna z vrchu Sínaj, rodiaca deti v otroctvo, a tou je Hagar. 25. Lebo Hagarou je vrch
Sínaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo aj on slúži v rabstve so svojimi deťmi.
26. Ale ten vrchný Jeruzalem je slobodnou, ktorá je matkou všetkých nás. 27. Lebo je napísané:
Veseľ sa, neplodná, ty, ktorá nerodíš! Vykríkni a zvolaj, ktorá nepracuješ k pôrodu! Lebo viac
bude mať detí opustená ako tá, ktorá má muža.
Koľko je takých, čo milujú cesty, o ktorých každý okrem nich vie, že ich vedú priamo
k smrti! S očami naširoko otvorenými voči dôsledkom svojho smerovania neustupujú a
s rozmyslom si volia "hriešne radovánky na krátky čas“, skôr než spravodlivosť a dlhosť dní.
Byť "pod zákonom" Božím znamená byť ním odsúdený ako hriešnik, zviazaný reťazami a
odsúdený na smrť. A predsa mnohé milióny okrem Galatských milovali ten stav a stále ho
milujú. Keby len počuli, čo vraví zákon! Niet dôvodu, prečo by nemali, lebo hovorí
hromovým hlasom. "Kto má uši, nech počúva!" (Mt 11,15).
54 6. kapitola – Sláva kríža
Hovorí: "Vyžeňte otrokyňu a jej syna, lebo syn otrokyne nebude dediť so synom
slobodnej" (v. 30). Vyhlasuje smrť všetkým, ktorí sa radujú v "žobráckych živelných
duchoch" sveta. "Nech je prekliaty každý, kto neplní všetko, čo je napísané v knihe zákona a
nečiní to" (Gal 3,10). Úbohý otrok má byť vyhodený von "do vonkajšej temnoty. A tam bude
plač a škrípanie zubami" (Mt 25,30).
"Hľa, prichádza deň, ktorý horí ako pec, v ktorom budú všetci vzdorovití a všetci, ktorí
páchajú bezbožnosť, slamou a spáli ich deň, ktorý príde, hovorí Hospodin Zástupov, takže im
neponechá ani koreňa, ani haluze“. Preto: "Pamätajte na zákon Mojžiša, môjho služobníka,
ktorému som prikázal na Hórebe o celom Izraelovi ustanovenia a súdy" (Mal 4,1.4). Všetci,
ktorí sú "pod zákonom“, či už sa nazývajú Židmi alebo pohanmi, kresťanmi alebo pohanmi,
sú
v otroctve Satana – v otroctve prestúpenia a hriechu – a majú byť "vyhodení“. "Každý, kto
pácha hriech, je otrokom hriechu. A otrok nezostáva v dome naveky. Syn zostáva naveky" (J
8,34.35). Vďaka Bohu teda za "prijatie za synov".
Falošní učitelia presviedčali bratov, že odvrátením sa od svojej oddanej viery v Krista
a dôverovaním v skutky, ktoré mohli sami vykonať, by sa stali deťmi Abraháma a tak i
dedičmi zasľúbenia. "Božími deťmi nie sú deti tela, ale za potomstvo sa pokladajú deti
zasľúbenia" (Rim 9,8). Z dvoch Abrahámových synov sa jeden narodil podľa tela a druhý zo
"zasľúbenia“, narodený z Ducha. "Vierou i sama neplodná Sára dostala silu počať potomka,
hoci už prešiel jej čas, lebo verila vo vernosť toho, ktorý jej dal zasľúbenie" (Žid 11,11).
Hagar bola egyptská otrokyňa. Deti otrokyne sú otroci, hoci ich otec je slobodný. Tak
Hagar mohla porodiť deti len do otroctva.
Dlho predtým, ako sa narodilo dieťa-sluha Izmael, dal Hospodin Abrahámovi jasne
najavo, že zasľúbenie zdedí jeho vlastný slobodný syn, narodený z jeho slobodnej ženy Sáry.
Také je pôsobenie Všemohúceho.
"Tieto ženy sú dve zmluvy"
Tie dve ženy, Hagar a Sára, predstavujú dve zmluvy. Čítame, že Hagar je vrch Sínaj,
"rodiaca deti v otroctvo“. Tak ako Hagar mohla porodiť len deti-otrokov, zákon, ten zákon,
ktorý Boh vyslovil zo Sínaja, nemohol splodiť slobodných ľudí. Môže ich len držať
v otroctve. "Zákon pôsobí hnev“, "lebo zo zákona poznanie hriechu” (Rim 4,15; 3,20). Na
Sínaji ľudia sľúbili, že budú daný zákon dodržiavať. Ale vo svojej vlastnej sile to nevládali.
Vrch Sínaj "rodil deti v otroctvo“, lebo ich sľub urobiť sa spravodlivými svojimi
vlastnými skutkami nebol a nikdy nemôže byť úspešný.
Uvažujte o tejto situácii: ľud bol v otroctve hriechu. Nemali moc rozbiť svoje reťaze.
A vyslovenie zákona tento stav nezmenilo. Ak je človek pre zločin vo väzení, neprepustia ho,
keď si vypočuje zbierku zákonov, ktorú mu prečítajú. Prečítanie zákona mu urobí zajatie ešte
bolestivejším.
Či ich teda neviedol do otroctva sám Boh? Vôbec nie, lebo ich nepovzbudzoval k
tomu, aby na Sínaji urobili zmluvu. 430 rokov predtým urobil zmluvu s Abrahámom a tá bola
dostatočná na všetky účely. Potvrdená bola v Kristovi a preto to bola zmluva zhora (pozri
J 8,23). Sľubovala spravodlivosť ako bezplatný Boží dar skrze vieru a zahŕňala všetky národy.
Všetky zázraky, ktoré Boh vykonal pri vyslobodení Izraelitov z egyptského otroctva, boli len
prejavmi Jeho moci vyslobodiť ich (a nás) z otroctva hriechu. Áno, vyslobodenie z otroctva
bolo samo osebe prejavom nielen Božej moci, ale aj Jeho túžby viesť ich z otroctva hriechu.
Takže keď ľud prišiel k Sínaju, Boh ich jednoducho odkázal na to, čo už urobil a
potom povedal: "Tak teraz ak naozaj budete poslúchať môj hlas a budete zachovávať moju
zmluvu, budete mi zvláštnym vlastníctvom nad všetky národy, lebo veď moja je celá zem" (2
Moj 19,5). Na akú zmluvu sa odvolával? Očividne na tú, ktorá už existovala, na svoju zmluvu
s Abrahámom. Keby jednoducho zachovávali Božiu zmluvu, zachovali vieru a verili Božiemu
6. kapitola – Sláva kríža 55
zasľúbeniu, boli by Bohu "zvláštnym pokladom". Ako vlastník celej zeme mohol pre nich
urobiť všetko, čo zasľúbil.
Skutočnosť, že vo svojej sebestačnosti rýchlo vzali všetku zodpovednosť na seba
nedokazuje, že ich k urobeniu tej zmluvy viedol Boh.
Keby len boli Izraeliti, ktorí vyšli z Egypta, chodili "v stopách viery nášho otca
Abraháma" (Rim 4,12), nikdy by sa nechvastali, že dokážu zachovávať zákon vyslovený zo
Sínaja, "lebo zasľúbenie, že bude dedičom sveta nedostal Abrahám alebo jeho potomstvo
skrze zákon, ale na základe spravodlivosti z viery" (Rim 4,13). Viera ospravedlňuje. Viera
robí človeka spravodlivým. Keby ľud bol mal Abrahámovu vieru, boli by mali spravodlivosť,
ktorú mal on. Na Sínaji by bol zákon, ktorý bol "vyslovený kvôli priestupku", v ich srdciach.
Neboli by potrebovali byť prebudení hromami, aby si uvedomili svoj stav. Boh nikdy
neočakával a ani teraz neočakáva, že niekto môže získať spravodlivosť zo zákona
vyhláseného zo Sínaja a všetko spojené so Sínajom to ukazuje. A predsa: zákon je pravda
a musí sa dodržiavať. Boh vyslobodil ľud z Egypta, "aby dbali na Jeho ustanovenia a
zachovávali Jeho zákony" (Ž 105,45). Život nedostávame zachovávaním prikázaní, ale Boh
nám ho dáva, aby sme prikázania zachovávali skrze vieru v Neho.
Dve súbežné zmluvy
O Hagar a Sáre apoštol hovorí: "Tieto ženy sú dve zmluvy“. Tieto zmluvy dnes
jestvujú. Nie sú otázkou času, ale stavu. Nech si nikto nelichotí, že nemôže byť viazaný
starou zmluvou, mysliac si, že jej čas sa pominul. Pominul sa len v tom zmysle, že "už prešlo
dosť času, v ktorom sme žili tak, ako chcú pohania, chodiac v neviazanosti, náruživostiach,
v opájaní sa vínom, v bujarých hodovaniach, v pijatikách a zvrátenej modloslužbe" (1 Pt 4,3).
Rozdiel je práve taký ako medzi slobodnou ženou a otrokyňou. Hagarine deti, bez
ohľadu na to, koľko ich mohla mať, by boli otroci, kým deti Sáry by nutne boli slobodné. Tak
zmluva zo Sínaja drží všetkých, ktorí k nej lipnú, v otroctve "pod zákonom“, kým zmluva
zhora dáva slobodu, nie od poslušnosti zákonu, ale od jeho neposlúchania. Tá sa nedá nájsť
mimo zákona, ale v ňom. Kristus nás vykupuje z kliatby, ktorou je prestúpenie zákona, aby na
nás mohlo prísť požehnanie. A ním je poslušnosť zákonu. "Blahoslavení, čo žijú bezúhonne a
správajú sa podľa zákona Hospodinovho" (Ž 119,1). Touto blahoslavenosťou je sloboda.
"Budem chodiť voľne, lebo dbám na tvoje rozkazy" (Ž 119,45).
Rozdiel medzi týmito dvoma zmluvami sa dá stručne zapísať takto: v zmluve zo
Sínaja máme my sami do činenia jedine so zákonom, kým v zmluve zhora máme zákon v
Kristovi. V prvom prípade je to smrť pre nás, pretože zákon je ostrejší ako dvojhranný meč a
nie sme schopní zachádzať s ním bez osudných následkov. Ale v druhom prípade máme
zákon "v ruke Prostredníka“. V tom prvom prípade ide o to, čo môžeme urobiť my, v druhom
o to, čo môže urobiť Boží Duch.
Majte na pamäti, že v celom liste Galatským nejde ani v najmenšom o otázku, či by sa
zákon mal alebo nemal zachovávať. Jediná otázka je: Ako sa má zachovávať? Má to byť naše
vlastné činenie, takže odmena nebude z milosti, ale z podlžnosti? Alebo to má byť Božie
pôsobenie v nás, aby sme chceli i činili podľa Jeho dobrej vôle?