2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Zjavenie Ježiša Krista
Všimnite si, že Pavlovo posolstvo nie je iba zjavením od Ježiša Krista, ale "zjavením
Ježiša Krista". Nie je to tak, že by Kristus Pavlovi niečo povedal, ale sám sa mu zjavil.
Tajomstvom evanjelia je Kristus vo veriacom, nádej slávy (Kol 1,25-27). Len tak môže byť
Božia pravda známa a oznamovaná. Kristus nestojí zďaleka a nekladie nám správne zásady,
ktoré máme nasledovať, ale sám seba vtlačí do nás, zmocní sa nás, keď sa Mu poddáme
a zjaví v našom smrteľnom tele svoj život. Bez tohto vyžarujúceho života nemôže byť kázania
evanjelia. Ježiš bol zjavený v Pavlovi, aby Ho ten mohol kázať medzi pohanmi. Nemal kázať
o Kristovi, ale Krista samotného. "Lebo nekážeme sami seba, ale Krista Ježiša ako Pána" (2
Kor 4,5).
Boh čaká a túži zjaviť Krista v každom človeku. Čítame o ľuďoch, "ktorí svojou
bezbožnosťou zadržiavajú pravdu“, a že "čo sa môže vedieť o Bohu je im zjavné“, práve tak
ako vo všetkom, čo Boh stvoril, je jasne vidieť Jeho "večná moc a božstvo" (Rim 1,18-20).
Kristus je pravda (J 14,6) a tiež Božia moc (1 Kor 1,24) a je Boh (J 1,1). Preto je sám Kristus
tou pravdou, ktorú ľudia "potláčajú“. On je božské Slovo, dané všetkým ľuďom, aby ho mohli
činiť (pozri 5 Moj 30,14; Rim 10,6-8).
Lenže v mnohých ľuďoch je Kristus taký "potlačený", že je ťažké Ho rozpoznať.
Samotný fakt, že žijú, dokazuje, že Kristus ich miluje a chce ich spasiť. Musí však trpezlivo
čakať, kým prijmú Slovo a tak sa v nich zjaví Jeho dokonalý život.
Môže sa to uskutočniť v "tom, kto len chce" teraz, bez ohľadu na to, aký hriešny a
degradovaný môže byť. Bohu sa páči urobiť to, prestaňte teda vzdorovať!
13 Lebo veď ste počuli o mojom živote a čo som kedysi robil v židovstve, že som nad mieru
prenasledoval cirkev Božiu a hubil som ju 14 a predčil som v židovstve mnohých vrstovníkov vo
svojom rode, súc väčším horlivcom za podania svojich otcov ako oni. 15 Ale keď sa zaľúbilo
Bohu, ktorý ma oddelil od života mojej matky a povolal svojou milosťou, 16 zjaviť vo mne svojho
Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, hneď som urobil tak, že som sa neporadil s telom a
krvou, 17 ani som neodišiel hore do Jeruzalema k tým, ktorí boli predo mnou apoštolmi, ale som
odišiel do Arábie a zase som sa navrátil do Damašku.
Prečo Pavel tak zúrivo prenasledoval cirkev a snažil sa ju zničiť? Hovorí nám, že
jednoducho horlil za tradície svojich otcov! Pred Agrippom povedal: "Nuž ja som myslel v
sebe, že musím urobiť menu Ježiša Nazarejského mnoho napriek, čo som aj urobil v
Jeruzaleme
a mnoho zo svätých som ja pozatváral do žalárov dostanúc splnomocnenie od najvyšších
kňazov, a keď ich zabíjali, dával som proti nim hlas a po všetkých synagógach som ich často
trestal a nútil som rúhať sa a náramne zúriac proti nim prenasledoval som až do vonkajších
miest cudzích" (Sk 26,9-11).
Pavel si myslel, že všetka táto šialená oddanosť tradíciám jeho otcov bola "horlením
za Boha" (Sk 22,3).
Zdá sa takmer neuveriteľné, že niekto, kto vyznáva, že uctieva pravého Boha, by
mohol mať o Ňom také nesprávne predstavy a predpokladať, že sa Mu taký druh služby páči.
A predsa tento krutý a nemilosrdný prenasledovateľ kresťanov mohol po mnohých rokoch
povedať: "Ja som celým svedomím dobrým žil pred Bohom až do tohto dňa" (Sk 23,1). Hoci
sa snažil utíšiť narastajúce presvedčenie, ktoré sa mu vnucovalo, keď bol svedkom
12 2. kapitola – Život vierou v Krista
trpezlivosti kresťanov a počul svedectvá o pravde, ktoré vydali pred svojou smrťou, Saul
svoje svedomie svojvoľne nepotláčal. Naopak, snažil sa uchovať si dobré svedomie!
Farizejské tradície v ňom boli tak hlboko upevnené, že si bol istý, že tieto nepohodlné
presviedčania musia byť vnuknutiami zlého ducha, ktorého potláčať bolo jeho povinnosťou.
Takže usviedčania Božieho Ducha viedli určitý čas len k zdvojnásobeniu jeho horlivosti proti
kresťanom. Zo všetkých ľudí na svete nemal Saul, samospravodlivý farizej, žiadne sklony
v prospech kresťanstva. Bol to skutočne stúpajúci mladý muž, na ktorého židovskí vodcovia
pozerali s pýchou a nádejou, veriac, že veľmi prispeje k obnove židovského národa
a náboženstva a vráti im ich bývalú veľkosť. Zo svetského hľadiska bola pred Saulom sľubná
budúcnosť. Lenže veci, ktoré boli pre neho ziskom, považoval za stratu pre Krista, pre
ktorého znášal stratu všetkého (Fil 3,7.8).
Judaizmus však nebol náboženstvom Boha a Ježiša Krista. Bola to ľudská tradícia.
Mnohí chybujú, keď ho považujú za náboženstvo Starého zákona. Ten totiž neučí judaizmus
o nič viac ako Nový zákon romanizmus. Náboženstvo Starého zákona je náboženstvom Ježiša
Krista.
Keď bol Pavel "v judaizme", neveril Starému zákonu, ktorý denne čítal a počúval,
pretože mu nerozumel. Keby bol totiž rozumel, bol by v Krista bez váhania uveril. "Lebo tí,
ktorí bývajú v Jeruzaleme, a ich kniežatá nepoznajúc Ho odsúdili Ho a tak hlasy prorokov,
ktoré čítajú každú sobotu, naplnili" (Sk 13,27).
Tradície otcov viedli k porušovaniu Božích prikázaní (Mt 15,3). Boh o židovskom
národe povedal: "Tento ľud sa mi blíži svojimi ústami a perami ma ctí, ale ich srdce je ďaleko
odo mňa. Lež nadarmo ma ctia učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí" (v. 8, 9). Ježiš
nemal slovka odsúdenia pre Mojžiša a jeho spisy. Židom povedal: "Lebo keby ste verili
Mojžišovi, verili by ste mne, lebo on písal o mne" (J 5,46). Všetko, čo zákonníci čítali a
prikazovali z jeho spisov, sa malo dodržiavať, ale príkladu tých, čo čítali, sa mali vyhýbať,
lebo tí Písma neposlúchali. Kristus o nich povedal: "Viažu ťažké bremená
a neznesiteľné a uvaľujú ich na plecia ľudí, ale oni sami nechcú ich pohnúť svojím prstom"
(Mt 23,4).
Neboli to Božie prikázania, pretože "Jeho prikázania nie sú ťažké" (1 J 5,3) a tie
bremená neboli Kristove, lebo Jeho "bremeno je ľahké" (Mt 11,30). Títo judaizujúci učitelia
nepredstavovali novoobráteným Bibliu alebo nejakú jej časť, ani sa ich nesnažili pohnúť k
dodržiavaniu Písiem, napísaných Mojžišom. Zďaleka nie! Odvádzali ich od Biblie a jej učenia
nahrádzali ľudskými prikázaniami. A to vyburcovalo Pavlovho ducha.
Na svojej ceste do Damašku, "dýchajúc hrozbu a vraždu“, postupoval Saul s plnou
autoritou, aby sa zmocnil všetkých kresťanov a odvliekol ich do väzenia, keď bol náhle
zastavený nie ľudskými rukami, ale premáhajúcou slávou Pána. Tri dni na to povedal Pán
Ananiášovi, keď ho poslal dať Saulovi zrak: "On je môj vyvolený nástroj, aby zaniesol moje
meno pred pohanov" (Sk 9,15).
Ako dlho predtým bol Saul vyvolený za Pánovho posla? On sám nám hovorí: "Skôr,
ako som sa narodil“. Nie je prvý, o kom čítame, že od narodenia bol vyvolený pre svoje
životné dielo. Spomeňte si na prípad Samsona (Sudcov 13). Ján Krstiteľ bol pomenovaný a
jeho povaha a spôsob života boli popísané mesiace pred jeho narodením. Hospodin povedal
Jeremiášovi: "Prv, ako som ťa utvoril v lone matky, poznal som ťa, a prv, ako si vyšiel z lona,
posvätil som ťa, za proroka národom som ťa dal" (Jer 1,5). Pohanský kráľ Cýrus bol
pomenovaný viac než sto rokov pred svojím narodením a bola pred ním vytýčená jeho úloha v
Božom diele (Iz 44,28: 45,1-4).
Nie sú to ojedinelé prípady. O všetkých ľuďoch platí tak ako
o Tesaloničanoch, že Boh si ich vyvolil "od počiatku, aby boli spasení, skrze posvätenie
Duchom a vieru v pravdu" (2 Tes 2,13). Je na každom, aby urobil to povolanie a vyvolenie
istým. A Ten, ktorý "chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy"
2. kapitola – Život vierou v Krista 13
(1 Tim 2,3.4), ustanovil tiež každému človeku jeho vlastnú prácu (Mk 13,34). Tak Ten, kto
nenechá seba bez svedkov dokonca v neživom stvorení, chcel, aby človek, Jeho najvyšší
pozemský výtvor, ochotne podal o Ňom také svedectvo, aké môže dať len ľudská inteligencia.
Všetci ľudia sú vyvolení, aby boli Božími svedkami, a každému je pridelená jeho
práca. Duch po celý život zápasí s každým človekom a pôsobí na neho, aby sa nechal použiť
pre prácu, ku ktorej ho Boh povolal. Až súdny deň zjaví, aké nádherné príležitosti ľudia
nedbalo odvrhli. Saul, zúrivý prenasledovateľ, sa stal vynikajúcim apoštolom. Kto si vie
predstaviť, koľko dobrého mohli urobiť iní ľudia, ktorých veľká moc nad ich druhmi bola
použitá len na zlé, keby sa boli tiež poddali vplyvu Svätého Ducha? Nie každý môže byť
Pavlom, ale pravda, že každý je podľa Bohom daných schopností Ním povolaný
a vyvolený, aby pre Neho svedčil, dá životu nový význam.
Aká je to nádherná, radostná a predsa závažná myšlienka, keď vidíme ľudí chodiť sem
a tam, že každému jednému z nich dal Boh jeho vlastnú prácu, aby ju konal! Všetci sú
služobníkmi Najvyššieho Boha, každý pridelený do zvláštnej služby. Mali by sme byť
mimoriadne opatrní, aby sme nikomu ani v najmenšom nebránili v konaní úlohy, ktorú mu
pridelilo nebo.
Je to Boh, kto dáva každému človeku jeho prácu, preto má každý prijímať príkazy od
Boha a nie od ľudí. Z toho dôvodu by sme si mali dať pozor, aby sme ľuďom nediktovali, čo
je ich povinnosťou. Pán im to môže zjaviť tak ako i nám, a ak nebudú počúvať Jeho,
pravdepodobne nebudú počúvať ani nás, hoci by sme im mohli ukázať správnu cestu. "Nie je
v moci muža, ktorý chodí, aby riadil svoje kroky" (Jer 10,23), o čo menej potom kroky
niekoho iného.
Radenie sa s telom a krvou
Pavel šiel do Jeruzalema až tri roky po svojom obrátení. Potom zostal len pätnásť dní
a videl len dvoch z apoštolov. Bratia sa ho báli a najskôr nechceli uveriť, že je učeníkom. Je
teda zjavné, že evanjelium neprijal od žiadneho človeka.
Z Pavlovho neradenia sa s telom sa môžeme veľa naučiť. Istotne to nepotreboval,
pretože mal Pánovo vlastné slovo. Lenže cesta ako je jeho nie je nijako bežná. Človek
napríklad číta niečo v Biblii a potom sa musí niekoho opýtať na jeho názor, kým sa odváži
tomu uveriť. Ak tomu nikto z jeho priateľov neverí, bojí sa to prijať. Ak ten text uspokojivo
vysvetlí jeho kazateľ alebo nejaký komentár, potom to ide. "Telo a krv" víťazia nad Duchom
a Slovom.
Môže byť, že prikázanie je také jasné, že niet rozumnej výhovorky, prečo sa niekoho
spýtať, čo znamená. Otázka potom znie: "Môžem si dovoliť urobiť to? Nebude to stáť príliš
veľkú obeť?" To najnebezpečnejšie "telo a krv", s ktorým sa môžete radiť, je vaše vlastné.
Nestačí byť nezávislý od druhých, v otázkach pravdy musí byť človek nezávislý od vlastného
ja. "Dôveruj Hospodinovi celým svojím srdcom a nespoliehaj sa na svoju rozumnosť" (Pr 3,5).
Pápež sa odvažuje zastávať miesto poradcu, ktoré právom patrí len Bohu. Človek,
ktorý sa robí pápežom tým, že nasleduje svoju vlastnú radu, je práve taký zlý ako ten, kto
diktuje druhému a pravdepodobnosť, že bude zvedený, je väčšia než u človeka, ktorý
nasleduje nejakého pápeža, iného než seba samého. Ak už má niekto vôbec nasledovať
pápeža, bolo by dôslednejšie akceptovať rímskeho, pretože ten je v pápežstve skúsenejší než
ktokoľvek iný. Ale potrebný nie je žiadny, lebo máme Božie Slovo. Keď hovorí Boh, k
múdrosti patrí okamžite poslúchnuť bez poradenia sa čo i len s vlastným srdcom. Pánovo
meno je "Radca" (Iz 9,6) a v radení je "podivuhodný". Jeho počúvajte!
"Hneď"
Pavel nestrácal čas. Myslel si, že keď prenasleduje cirkev, slúži Bohu, a v okamihu,
keď zistil svoj omyl, sa obrátil. Keď uvidel Ježiša z Nazaretu, spoznal Ho ako svojho Pána a
14 2. kapitola – Život vierou v Krista
okamžite vykríkol: "Pane, čo mám robiť?" Bol hotový pracovať správnym spôsobom – a to
hneď. Kiežby každý mohol pravdivo povedať: "Ponáhľam sa a nemeškám dodržiavať tvoje
prikázania" (Ž 119,60). "Pobežím cestou tvojich prikázaní, keď rozšíriš moje chápanie" (v.
32).
Pavel hovorí, že Kristus bol zjavený v ňom, aby Ho mohol kázať medzi pohanmi. V 1
Kor 12,2 čítame: "Viete, že keď ste boli pohanmi, chodili ste k nemým modlám, ako ste kedy
boli vedení“. Všimnite si, že Korinťania boli "pohania" a prestali nimi byť, keď sa stali
kresťanmi!
"Boh najprv navštívil pohanov, aby z nich vybral ľud pre svoje meno" (Sk 15,14). A
Jakub hovoril o veriacich z Antiochie a odinakiaľ ako o "tých z pohanov, ktorí sa obracajú k
Bohu" (v. 19). Boží ľud je vyberaný spomedzi pohanov, ale v okamihu vybrania prestávajú
byť pohanmi. Abrahám, otec Izraela, bol vybraný spomedzi pohanov (Joz 24,2), tak ako je
spomedzi nich vybraný Izrael. Tak je to, že "celý Izrael bude spasený" príchodom plnosti
pohanov (Rim 11,25.26).
Pred tritisíc rokmi túžil Pán po obrátení pohanov práve tak ako dnes. Evanjelium im
bolo kázané pred prvým príchodom Krista i po ňom. Hospodin sa mnohými prostriedkami
dával poznať medzi všetkými národmi. Jeremiáš bol osobitne vybraný ako prorok pohanom.
"Prv, ako si vyšiel z lona, posvätil som ťa, za proroka národom som ťa dal" (Jer 1,5).
Hebrejské slovo, z ktorého je preložené slovo "národy", je presne to isté, ktoré sa obvykle
prekladá ako "pohan“. Nech nikto nepovie, že Boh niekedy obmedzil svoju pravdu na nejaký
jeden ľud, či už židovský alebo pohanský. "Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý
Pán je Pánom všetkých, bohatý naproti všetkým, ktorí ho vzývajú" (Rim 10,12).
Kázanie novoobráteného
Len čo sa Pavel obrátil, "hneď hlásal Ježiša" (Sk 9,20). Nebolo to úžasné, že bol
okamžite schopný kázať tak mocne? Skutočne, je úžasné, že ktorýkoľvek človek môže kázať
Krista. Nedomnievajte sa však, že Pavel dostal svoje poznanie v okamihu, bez nejakého
štúdia. Pamätajte, že celý život usilovne študoval Písma. Pavel, ktorý pokročil viac než iný v
jeho veku, poznal slová Biblie tak ako bystrý žiak násobilku. Lenže jeho myseľ bola
zaslepená tradíciami otcov, ktorého boli doňho súčasne vtĺkané. Slepota, ktorá naňho prišla,
keď sa okolo neho rozžiarilo svetlo na ceste do Damašku, bola len ilustráciou slepoty jeho
mysle. A zdanlivé šupiny, ktoré mu spadli z očí, keď sa mu prihovoril Ananiáš, naznačili
vyžarovanie Slova v ňom a rozptýlenie temnoty tradície.
Môžeme si byť istí, že nakoľko bolo kázanie jeho celoživotným dielom, všetky tie
mesiace v Arábii strávil štúdiom a rozjímaním. Bol takým krutým prenasledovateľom a tak
bohato prijal z Božej milosti, že všetok čas, keď tú milosť nemohol zjavovať iným, považoval
za stratený. Cítil, že "beda by mi bolo, keby som nezvestoval evanjelium!" (1 Kor 9,16). Len
čo sa obrátil, skôr, ako šiel do Arábie, kázal v synagógach v Damašku. Preto je iba prirodzené
domnievať sa, že Arabom kázal evanjelium. Mohol tam kázať bez opozície, ktorej sa mu vždy
dostalo, keď bol medzi Židmi, a preto jeho práca nebránila jeho rozjímaniu o nových svetoch,
ktoré sa pred ním práve otvorili.
18 Potom po troch rokoch som odišiel hore do Jeruzalema poznať Kéfaša, Petra,
a pobudol som u neho pätnásť dní. 19 A iného z apoštolov som nevidel okrem Jákoba, brata
Pánovho. 20 A čo vám píšem, hľa, píšem pred Bohom, že neluhám. 21 Potom som prišiel do
krajov Sýrie a Cilície. 22 A bol som osobne neznámy zborom v Judsku, ktoré sú v Kristovi, 23 iba
toľko, čo slýchali, že vraj ten, ktorý nás kedysi prenasledoval, zvestuje teraz vieru, ktorú predtým
hubil. 24 A oslavovali za mňa Boha.
2. kapitola – Život vierou v Krista 15
Nech sa nikto z nás nepozerá na žiadneho protivníka evanjelia ako na
nenapraviteľného. Tých, ktorí vyvíjajú odpor, máme pokorne poučiť, lebo kto vie, či im Boh
nedá pokánie, aby uznali pravdu?
Niekto by mohol o Pavlovi povedať: "Mal svetlo tak jasne, ako ho môže mať
ktokoľvek iný. Mal všetky príležitosti. Počul nielen inšpirované svedectvo Štefana, ale aj
predsmrtné vyznania mnohých mučeníkov. Je to zatvrdnutý naničhodník a je zbytočné
očakávať od neho niečo dobré“. A predsa ten istý Pavel sa stal najväčším kazateľom
evanjelia, tak ako bol najúhlavnejším prenasledovateľom.
Je niekto zlomyseľným odporcom pravdy? Nezápaste s ním
a nevyčítajte mu. Nech má všetku trpkosť a zvadu sám pre seba, vy sa pridržiavajte Božieho
Slova a modlitby. Možno nepotrvá dlho a Boh, ktorému sa teraz rúha, bude v ňom oslávený.