2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

V týchto veršoch máme to, čo – ak si to udržíme v mysli a veríme, že Ježiš je schopný
spasiť nás vierou – bude pre nás istou skalou, na ktorej môžeme stavať. "A tak teda už niet
odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi" (Rim 8,1). V týchto slovách je praktická
myšlienka a povstáva z nej otázka, ktorá trápi mnohých. Hovoria: "Teoreticky som tomu
všetkému uveril, som s tým celkom v súlade a viem, že Kristus môže očistiť od hriechu. Verím,
že ak vyznám svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby mi odpustil a očistil ma od všetkej
neprávosti. Ale otázka v mojej mysli je: vyznal som všetky svoje hriechy? Robím si s tým
starosti. Keby som si len bol istý, že som vyznal všetky svoje hriechy, potom by som si mohol
nárokovať to zasľúbenie a veriť, že pre mňa už niet odsúdenia."
Trápi to mnohých: ako budeme vedieť, že nie sme pod odsúdením? Nemôžeme viniť
Boha z toho, že túto záležitosť nechal takú nejasnú, že nemôžeme vedieť, či sme odsúdení
alebo nie. Preto to určite vieme zistiť. Môžeme to povedať takto: "Vyznal som všetky hriechy,
o ktorých viem, všetko, čo mi Pán ukázal. A keď mi ukáže niečo iné, vyznám aj to."
Samozrejme, vyznajte všetko, čo vám Pán ukazuje, ale, bratia, nezastavte sa na polceste. "Keď
vyznávame svoje hriechy, On verný je a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy
a očistil nás od všetkej neprávosti." Keď ste teda vyznali hriech, verte, že Boh ho odpúšťa
a prijmite Jeho pokoj do svojich sŕdc. A ak vám ukáže iné hriechy, vyznajte ich, verte, že sú
odpustené a majte stále Jeho pokoj. Je však veľa čestných ľudí, ktorí sami seba pripravujú
o požehnanie a nakoniec idú do temnoty, lebo keď vyznali svoje hriechy, nevzali odpustenie
a neďakovali Bohu za slobodu, ktorá musí nasledovať.
Myšlienka, že sme vyznali všetky hriechy, o ktorých vieme, ale – zo strachu, že sú aj
iné hriechy, o ktorých nevieme a preto sme ich nevyznali – sa ešte stále sa neodvažujeme
uznať, že sme oslobodení od odsúdenia, je skutočne vážnym obvinením Boha. Robí z neho
Toho, kto odpúšťa len človeku s najlepšou pamäťou. Bola to však len vaša pamäť, ktorá vám
umožnila spomenúť si na tie hriechy, ktoré ste spáchali? Kto ju oživil a podnietil? Tie hriechy
vám ukázal Boží Duch. Budeme teda viniť Boha za to, že robí len čiastočnú prácu? Poslal
svojho Svätého Ducha, aby vám tie hriechy ukázal. Máme teda povedať, že časť z nich zadržal
a nezjavil nám ich? Ukázal nám presne to, čo chcel, aby sme vyznali a keď sme tak urobili,
prišli sme do styku s mysľou Božieho Ducha a sme slobodní.
Predpokladajme, že som zranil jedného z vás. Môžem k vám byť systematicky zlý –
falošne vás obviňovať, snažiť sa uškodiť vám v obchodovaní, snažiť sa vás provokovať
a dráždiť, ako sa len dá, robiť vám naprotiveň všetko, čo môžem, deň po dni, týždeň po týždni,
mesiac po mesiaci. Oči sa mi postupne otvoria a uvidím hanebnosť takého počínania. Som celý
zlomený, že som sa prepožičal takému podlému konaniu, prídem k vám a priznám, čo som
robil. V okamihu môžete vidieť, že som z toho celý zdrvený a že skutočne cítim, že som
chybil.
Niektorí z nás mali príležitosť odpustiť ľuďom, ktorí k nám prišli presne takto. Či sme
mali vo zvyku, keď prišli takí skrúšení, aby sme chladne stáli a nechali ich vyrozprávať celú
historku až do konca a trápili ich mysle, aby sa snažili spomenúť si podrobne na všetko, čo
urobili, aby to mohli vyznať? A potom, keď si myslia, že už všetko povedali a žiadajú vás
o odpustenie, či sa ešte stále držíte späť a pripomínate im, že tam bola ešte nejaká maličkosť,
ktorú vynechali a poviete im, že by ste chceli, aby vyznali aj tú? A keď vám povedia všetko, na
čo pomysleli a čo im môže pripomenúť vy, či poviete: "Dobre, myslím, že si všetko vyznal,
takže ti môžem odpustiť"? V tomto dome niet človeka, ktorý by to urobil.
Keď som si tú otázku vyriešil sám pre seba, pomyslel som si, že mi neprináleží robiť sa
lepším, než je Boh. Keď niekto príde ku mne alebo k vám celý zlomený a vyznáva svoju vinu,
úprimne mu odpustíme a skôr, než nám rozpovie polovicu toho, čo by mohol, povieme mu, že
je to v poriadku, že sme mu odpustili a aby už o tom nehovoril.
42
Presne toto robí Boh. Dal nám podobenstvo o márnotratnom synovi ako ilustráciu
toho, ako odpúšťa. Otec ho videl zďaleka a utekal mu v ústrety. Som taký vďačný, že Boh odo
mňa nežiada, aby som skôr, než mi môže byť odpustené, šiel späť a vzal každý hriech, ktorý
som kedy spáchal a vyznal ho. Keby tak robil, musel by predĺžiť moju skúšku o viac než –
myslím si – môže, aby som z nich mohol zopakovať len malú časť. Dávid teda môže povedať:
"Lebo sa so všetkých strán zhrnulo na mňa toľko zlého, že tomu nieto počtu. Dostihli ma moje
neprávosti, takže nemôžem vidieť. Je ich viac ako vlasov na mojej hlave a moje srdce ma
opustilo" (Ž 40,13). Áno, naše hriechy sú "bez počtu," ale "obete Božie sú skrúšený duch" (Ž
51,19); On nepohrdne zlomeným a kajúcnym srdcom. Chopíme sa Kristovej obete, prijmeme ju
v samotnom našom vnútri a tak urobíme zmluvu s Bohom obeťou.
Hospodin odpúšťa zdarma a môžeme to vedieť. Boh nám ukazuje typické hriechy
našich životov. Hriechy, ktoré nápadne bijú do očí, predstavujú celú našu hriešnu prirodzenosť
a vieme, že celý náš život je rovnako hriešny. Prichádzame a vyznávame ich. Máme obviniť
Boha, že hovorí: "Ukázal som ti tie hriechy a vyznal si ich, ale sú aj nejaké ďalšie a ja ti ich
neukážem. Musíš ich vypátrať sám a kým tak nespravíš, neodpustím ti"? Boh s nami takto
nezaobchádza. Je nekonečne láskavý a súcitný. "Ako sa zľutováva otec nad svojimi deťmi, tak
sa zľutováva Hospodin nad tými, ktorí sa Ho boja" (Ž 103,13).
A teraz ďalší bod: "A tak teraz už niet nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu
Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha" (Rim 8,1). Ľudia vravia: "Prijal som
Krista a teraz sa pozerám späť a sledujem príbeh svojho života – po celý deň alebo týždeň –
a v tom, čo som robil, vidím len samú nedokonalosť. A potom na mňa príde pocit odsúdenia
a nemôžem stáť slobodný. Ako môžem povedať: niet pre mňa odsúdenia, keď vidím tieto
zlyhania?" Je to zákerný Satanov klam, ktorý nás má obrať o prijatie u Boha a pokoj s Ním.
Očakávame snáď, že budeme z tých skutkov ospravedlnení? Ak áno, hneď na začiatku robíme
veľkú chybu. "Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred Ním niktoré telo" (Rim
3,20). Svoje ospravedlnenie musíme hľadať u Ježiša a len u Neho.
Ktosi vraví: "Bojím sa, že padnem." Nemusíte sa báť. Pavel hovorí: "Viem, komu som
uveril, aj som presvedčený, že má moc ustrážiť to, čo uložil u mňa, do tamtoho dňa" (2 Tim
1,12). Čo som Mu zveril? Svoj život a On ho dokáže zachovať.
Keď sa dostaneme do Božieho kráľovstva, nebudeme sa pozerať na tie najlepšie
skutky, aké sme vykonali, a ďakovať Bohu, že sme ospravedlnení, lebo sme si tak dobre
počínali, ale budeme radostne spievať: "Tomu, ktorý nás zamiloval a umyl nás od našich
hriechov svojou krvou" (Zj 1,5). A tak vieme, že keď sa Mu oddáme a ustavične s Ním
zomierame, urobí pre nás tie veci, ktoré sami pre seba urobiť nevieme. Neustále sa ne Neho
pozerajme! Keď však odvraciame oči od Neho a ideme do hriechu, nie je za to zodpovedný.
Kým sa pozeráme na Neho, niet odsúdenia. Vyskúšajte to a zistíte, že je to tak, lebo je
to fakt, že niet odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi. Prečo? "Lebo zákon Ducha života v
Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti" (Rim 8,2). V našich hriechoch je
zákon pre nás smrťou. Nielen pre toho, kto neurobí vyznanie na spravodlivosť, ale i pre toho,
kto uznáva vyhlásenia zákona, že zákon je dobrý a predsa povie: "Ale ako uskutočniť to, čo je
dobré, nenachádzam."
Všetci pripustia, že kresťan musí robiť to, čo je dobré, prinajmenšom nejaký čas. Lenže
táto skúsenosť v Rim 7,21: "Keď chcem činiť dobré, leží pri mne zlé," ukazuje, že človek
s takou skúsenosťou nerobí dobre vôbec. A predsa chce! Je to služba v starobe litery. Človek
slúži zákonu, ale je otrokom. V tej službe nieto slobody, je to otroctvo. Ale teraz, keď z celej
svojej sily skúšal robiť to, čo chce a zlyhal, zisťuje, že v Kristovi je dokonalosť zákona, v Ňom
je život.
Takže zákon v osobe Krista je zákon Ducha života. Tak vezme Kristov život a dostane
dokonalosť zákona v Kristovi a slúži Mu v Duchu a nie v starobe litery. Tak je oslobodený
43
z otročenia zákonu do slobody v ňom. Je v tom podivuhodne veľa bohatej pravdy: "Zákon
Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti."
"Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo" (Rim 8,3). Je v tom
nejaký pesimizmus? Zneucťuje to nejako zákon? Ani v najmenšom. Čo zákon nemohol urobiť?
Ospravedlniť ma, lebo som bol slabý. Nemal dobrý materiál, s ktorým by mohol pracovať.
Nebola to chyba zákona, ale materiálu. Telo bolo slabé a zákon ho nemohol ospravedlniť. Ale
Boh poslal svojho Syna v podobe hriešneho tela, aby odsúdil hriech v tele a aby nás
ospravedlnil.
Niektorí zaujali postoj, podľa ktorého tento verš učí, že zákon nemohol odsúdiť hriech,
kým Kristus nezomrel. Bratia, to je hrozné obvinenie Boha a Krista. Znamenalo by to, že
z Krista nerobíme nášho Spasiteľa, ale toho, kto nás odsudzuje. Samotný Kristus hovorí
u J 3,17: " Lebo neposlal Boh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený
skrze Neho." Zákon vždy odsudzoval hriech. Ten, kto neverí, je už odsúdený. Kristus
ospravedlňuje. Zákon človeka odsudzuje, preto je zjavné, že nemôže ospravedlniť, lebo
nemôže súčasne odsúdiť a ospravedlniť. Ale to, čo nemohol urobiť zákon, prišiel spraviť
Kristus v podobe hriešneho tela. Ako to urobil? Dodržaním zákona, keď bol v tele.
Sú určité veci, ktoré som zvykol robiť a ktoré som si vždy rád ospravedlňoval. Vedel
som, že sú nesprávne, preto som si dával predsavzatia, že ich robiť nebudem. Ale robil som ich
beztak. Znovu a znovu, až kým som sa nerozhodol, že sú to zdedené črty – že som sa s nimi
narodil a preto si nemôžem pomôcť a robím ich. Lenže také zmýšľanie ma neoslobodilo od
odsúdenia. Odsúdený som sa cítil stále rovnako. Lebo Kristus nám nenechal žiadnu výhovorku:
odsúdil hriech v tele, svojím životom ukázal, že hriech v tele je odsúdený a zničil ho, lebo
v Ňom je telo hriechu zničené a my sme nové stvorenia v Kristovi. Skrze Jeho nadmieru veľké
a vzácne zasľúbenia sme sa stali účastníkmi božskej prirodzenosti. Odňal túto hriešnu
prirodzenosť – vzal ju na seba, aby sme mohli byť od nej oslobodení.
5. Lebo tí, ktorí sú podľa tela, myslia na veci tela, a tí, ktorí sú podľa Ducha, na veci Ducha. 6. Lebo
myseľ tela je smrť, ale myseľ Ducha je život a pokoj, 7. pretože myseľ tela je nepriateľstvom
naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť.
Ale telesná myseľ môže uznať, že zákon je dobrý. "Ja som telesný, predaný pod
hriech. Lebo čo robím, neuznávam; lebo nerobím to, čo chcem, ale to, čo nenávidím. Ale ak
činím to, čo nechcem, súhlasím so zákonom, že je dobrý" (Rim 7,14-16). Domnievali sme sa
a skúšali utešiť sami seba myšlienkou, že sme boli poddaní zákonu, lebo sme ho milovali
a považovali ho za nádhernú vec a z celej sily sa snažili (ako to niektorí hovoria, „naším slabým
spôsobom“) ho zachovať. Ibaže telesná myseľ nie je podriadená zákonu, ani nemôže byť. Čo je
jej dôkazom? Neschopnosť robiť to, čo je dobré a čo vieme, že by sme robiť mali. "Lebo telo
žiada proti Duchu a Duch proti telu, lebo to sa jedno druhému protiví; aby ste nerobili to, čo
by ste chceli" (Gal 5,17).
9. Ale vy nie ste v tele, ale v duchu, ak Duch Boží prebýva vo vás. Ale ak niekto nemá Ducha
Kristovho, ten nie je Jeho. 10. Ale ak je Kristus vo vás, vtedy je síce telo mŕtve pre hriech, ale duch
je život pre spravodlivosť. 11. A ak Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva vo vás,
tak teda Ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho
Ducha, ktorý prebýva vo vás.
Tieto verše obsahujú nádhernú myšlienku. Po prvé: je nám tu predstavená skutočnosť,
že môžeme mať Božieho Ducha. Ako ho dostaneme? Keď požiadame. Vráťte sa k 11. kapitole
Lukáša. Kristus hovorí: "Alebo kto je z vás človek, ktorý, keby ho jeho syn prosil o chlieb, by
44
mu dal kameň? Alebo aj keby ho prosil o rybu, či mu azda podá hada?! Ak teda vy, súc zlí,
viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je v nebesiach, dobré veci
tým, ktorí ho prosia!" (Mt 7,9-11). Privlastnite si ten text. Keď pokľaknete, aby ste sa modlili
o Božieho Ducha, ktorý je všemocný a očistí od všetkých hriechov, citujte to Pánovi.
Ak k vám prídu vaše deti a žiadajú niečo, čo potrebujú pre život, všemožne by ste
skúmali, ako by ste im to mohli dať. Ste chudobní a slabí a biedni, ale Boh je nekonečný. Preto
je nekonečne ochotnejší dať vám vec, ktorú tak veľmi potrebujete, než vy môžete dať dobré
veci svojim deťom. Svätý Duch je Jeho, aby ho dal, a chce a túži po tom, aby sme Ho mali.
Kristus znovu hovorí: "Kto verí vo mňa... rieky živej vody potečú z jeho vnútra" (J
7,38). A povedal to o Duchu, ktorého dá. Žene pri studni riekol: "Kto sa napije z vody, ktorú
mu ja dám, ten nebude smädný na veky, ale voda, ktorú mu dám, obráti sa v ňom na prameň
vody, vyvierajúcej do večného života" (J 4,14). Prečo? "A ak Duch Toho, ktorý vzkriesil Ježiša
z mŕtvych, prebýva vo vás, tak teda Ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše
smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás" (Rim 8,11). Tu je znovu nádej
vzkriesenia. Čo ešte zostáva urobiť, keď Kristov Duch prebýva vo vás? Len oživiť naše
smrteľné telá.
12. A tak teda, bratia, dlžníci sme nie telu, aby sme žili podľa tela. 13. Lebo ak žijete podľa tela,
zomriete; ale ak Duchom mŕtvite skutky tela, budete žiť. 14. Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom
Božím, tí sú synmi Božími. 15. Lebo ste nevzali ducha služby, aby ste sa zase báli, ale ste vzali
ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!
Neprijali ste ducha otroctva, aby ste sa znovu báli! Pamätajte na to.
Teraz nám dáva svojho Ducha a máme sa báť? Izaiáš hovorí: "Budem dôverovať a
nebudem sa báť." Nie, neprijali sme ducha otroctva, aby sme sa znovu báli, lebo dokonalá
láska vyháňa strach. Myslite na Abraháma a na to, čo bolo o ňom napísané nám na osoh.
Nemusíme uvažovať o slabostiach našich tiel, ale byť silní vo viere, vzdávať Bohu slávu
vediac, že to, čo zasľúbil, môže uskutočniť. Áno, budeme "uvažovať o Tom, ktorý pretrpel
také protirečenie hriešnikov proti sebe."
"Abba, Otče," to znamená: Otče, Otče. Predovšetkým si uvedomte, že On je v nebi a že
je Boh. Je nekonečný v moci a veľký, takže môže zodvihnúť ostrovy ako nič. Národy sú pre
Neho ako kvapky vo vedre a považované za prach na váhe. K nemu, k veľkej a posvätnú úctu
vzbudzujúcej bytosti, môžeme prísť a nazvať Ho "náš Otec." Má nežnosť rodiča, podoprenú
mocou nekonečného božstva.
16. Sám ten Duch spolu svedčí s naším duchom, že sme Božie deti.
U Ef 1,14 sa dozvedáme, že Duch je "závdavkom nášho dedičstva“. Zdá sa, akoby
niektorí nedokázali pochopiť toto svedectvo Ducha. Vravia, že keby ho mali, radovali by sa.
Čo je to svedectvo Ducha? „Nuž,“ hovorí jeden, "je to akýsi pocit a keď ho budem mať,
budem vedieť, že ma Boh prijal." Ale bratia, spočíva to na čomsi viac, než len na pocite. Som
rád, že Boh nedovolil, aby svedectvo Jeho Ducha záviselo od môjho pocitu.
Niekedy sa cítim taký unavený a vyčerpaný, že sotva ešte mám silu nejako sa cítiť.
A presne vtedy chcem viac než inokedy vedieť, že som Božie dieťa. Niekedy sa nás zmocní
choroba a vysaje všetku našu silu, duševnú i telesnú. Sme nažive, pri vedomí, ale bez emócií.
Vtedy chceme svedectvo Ducha. Môžeme ho mať? Áno: "Sám ten Duch spolu svedčí s naším
duchom, že sme Božie deti." Ako svedčí? "Ak prijímame svedectvo ľudí, svedectvo Boha je
väčšie. Lebo toto je to svedectvo Božie, ktoré vysvedčil o svojom Synovi. Ten, kto verí v Syna
Božieho, má svedectvo sám v sebe" (1 J 5,9.10).
45
Čo robí to svedectvo? Svedčí, je tak? Som predvolaný na súd ako svedok. Ako
svedčím v tom prípade? Tým, že poviem, čo viem. To je všetko. Dám svoje slovo a snáď ho
podopriem svojou prísahou. Ak teda Duch svedčí, musí niečo povedať, je tak? Áno. Ako teda
rozpoznávame svedectvo Ducha? Ako hovorí Duch? Všimnite si tento bod:
Boh hovorieval ústami svojich prorokov od počiatku sveta. Svätý duch hovoril skrze
proroka Jeremiáša, žalmista hovorí: "Duch Hospodinov hovoril skrze mňa a Jeho slovo bolo
na mojom jazyku." Hovoril skrze apoštola Pavla. Čie slovo je toto? (Drží zdvihnutú Bibliu.)
Božie. Čo v ňom hovorí? Duch Boží. Čo je teda svedectvo Ducha? Božie slovo.
No dobre, ale čo s týmto svedectvom vo mne? Spomeňte si na Pavlove slová v Rim
10,6-8: "Nepovedz vo svojom srdci: Kto vystúpi hore do neba? To je zviesť Krista dolu.
Alebo: Kto zostúpi do priepasti? To je vyviesť Krista hore z mŕtvych. Ale čo hovorí z viery
spravodlivosť? Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci. To je to slovo viery,
ktoré kážeme." Čo za slovo? Slovo Kristovo, že ak vyznáte svojimi ústami a uveríte vo svojom
srdci, že Boh vzkriesil Krista z mŕtvych, "budete spasení."
Božie Slovo je hlasom Božieho Ducha. Svedectvo máme v sebe, keď máme Jeho slovo
vierou vo svojich srdciach. Jeme Kristovo telo a pijeme Jeho krv, keď sa sýtime Jeho slovom,
a tak máme svedectvo v sebe.
Na toto svedectvo bolo prisahané. Boh zaznamenal svoje svedectvo a prisahal naň. A
keď sa Boh dal zaznamenať, čo môžete priniesť vy, aby ste to slovo doložili? Keď prehovoril
Boh, prinesiete svedectvo človeka, aby ste to potvrdili? Nie. Je to Slovo Božie – naša kotva na
hárkoch papiera. Je to naša jediná nádej a kotva duše, istá a pevná. Vstupuje za oponu, kam
vošiel náš predchodca, Ježiš.
Náš kresťanský život musí byť od počiatku založený na Božom slove. Preto chcem, aby
ste vzali Božie slovo a verili mu. Keď odídete domov – do svojich komôrok – poznávajte Boží
hlas, ktorý sa vám prihovára; lebo Jeho Duch svedčí s naším duchom, že sme Božie deti.
Ďakujem Bohu za svedectvo Jeho slova.
17. A ak deťmi, teda aj dedičmi, dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými.
Bratia, byť Božie dieťa, to niečo znamená! "Vidzte, akú lásku nám dal Otec – aby sme
sa volali Božími deťmi" (1 J 3,1). Hľa! Sme nazvaní synovia Boží! Je to príliš úžasné, než aby
to pochopila ľudská myseľ. Úbohé, nehodné, biedne stvorenia, nezasluhujúce si úctu, a predsa
nás Boh tak nekonečne miluje, že nás spravil hodnými byť Jeho synmi. A dáva nám všetko, čo
dáva Kristovi.
U J 17,23 sa Spasiteľ modlí k Otcovi: "Aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si ich
miloval ako si mňa miloval." Bratia, Otec nás miluje tak ako svojho jednorodeného Syna. Ako
to vieme? Ubezpečuje nás o tom nielen tento text, ale tiež skutočnosť, že nechal svojho
jednorodeného Syna zomrieť, aby nás zachránil pred smrťou. S Kristom zdieľame všetku
lásku, ktorú k Nemu prechováva Otec.
"Sme dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými." To znamená, že nakoľko sme
spoludedičia s Kristom, Kristus nemôže vojsť do svojho dedičstva bez nás. Lebo ak sme vy a ja
spoludedičmi nejakej nehnuteľnosti, musíme ju mať spolu. Nemôžete prevziať svoje dedičstvo
skôr, než vojdem ja, aby som sa spolu s vami z neho tešil. Teda všetko, na čom má Kristus
teraz po Otcovej pravici podiel, je pre nás. Je po Božej pravici na nebesiach a tak sme
oživovaní s Ním a vzkriesení a je nám dané sedieť tam spolu s Kristom Ježišom.
Onedlho, keď Kristus vezme svoj vlastný trón, vezmeme ho aj my. V prvom liste
Korintským je napísané: "Čo oko nevidelo a ucho nepočulo a čo na srdce človeka nevstúpilo,
čo všetko Boh prihotovil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9). Týka sa to dedičstva, ale
neodkladajte to všetko do budúcnosti. Vráťte sa o pár veršov dozadu: "... hovoríme múdrosť
46
Božiu v tajomstve, skrytú, ktorú predurčil Boh pred vekmi na našu slávu, ktorej neznal nikto z
kniežat tohoto sveta, lebo keby boli poznali, neboli by Pána slávy ukrižovali." Mohli to vedieť,
lebo prečítajte si, čo nasleduje v 10. verši: "Ale nám Boh zjavil skrze svojho Ducha."
Je to čosi, čo nám Boh zjavuje teraz. Nesmieme to všetko odložiť do zlatých ulíc
nového Jeruzalema, k perlovým bránam a jaspisovým hradbám. A v minulosti sme tieto veci
nevideli len z toho jediného dôvodu, že prirodzený človek ich vidieť nemôže. Je to vzácna
myšlienka a chcem, aby ste jej porozumeli: že všetko, čo má Kristus, máme teraz my. Tak ako
kedysi Dávid môžeme povedať: "Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé
dedičstvo je u mňa" (Ž 16,6).
Nože vezmime Boha za slovo, aby sme poznali význam modlitby u Ef 1,17.19: "Žeby
Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, ráčil vám dať ducha múdrosti a zjavenia pravým
poznaním Jeho, osvietené oči vašej mysle, aby ste vedeli, čo a aká je to nádej Jeho povolania
a čo a aké bohatstvo slávy Jeho dedičstva medzi svätými a čo tá nesmierna veľkosť Jeho moci,
vzhľadom na nás veriacich podľa pôsobenia sily Jeho vlády." Ak sa nám nedostáva múdrosti,
nože požiadajme Toho, ktorý veľkoryso dáva všetkým a nevyčituje a bude nám daná.
Štúdia č. 13: Rim 8,17-31
Včera večer sme naše štúdium ukončili úvahou o Rim 8,16: "Sám ten Duch spolu
svedčí s naším duchom, že sme Božie deti."
Dnes večer začneme 17. veršom. Nebudeme môcť uvažovať o každom verši v tejto
kapitole osobitne, lebo náš čas je príliš obmedzený, takže niektoré preštudujeme len málo.
17. A ak deťmi, teda aj dedičmi, dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými; akže spolu trpíme,
aby sme aj spolu boli oslávení. 18. Lebo tak súdim, že utrpenia terajšieho času nie sú hodné, aby
boli prirovnané k budúcej sláve, ktorá má byť zjavená na nás.
Chcel by som vám odtiaľto ozrejmiť jednu myšlienku o tejto sláve. Včera večer som
uviedol, že keby sme boli spoludediči s Kristom, musíme mať to, čo má On. Keď vojde do
svojho kráľovstva a prijme zasľúbenie, ktoré dal Boh Abrahámovi a jeho semenu, vojdeme doň
s Ním. Sme spoludediči s Kristom, preto to, z čoho sa teraz teší, máme tiež, ak sme v Ňom.
Všetka sláva, ktorú teraz má, je aj pre nás. Z všetkej lásky, z ktorej sa teší v prítomnosti svojho
Otca, máme podobne potešenie aj my, lebo hovorí: "Aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si
ich miloval ako si mňa miloval" (J 17,23). Je to tak, že Boh nám udelil túto zázračnú lásku,
aby sme boli nazývaní Božími synmi.
Len o tom porozmýšľajte: Boh má jedného jednorodeného Syna, odblesk svojej slávy
a podstatu svojej osoby. Je milovaný, ale – ach, širokosť Jeho lásky – je schopný vziať nás do
nej, prijať nás do svojej rodiny a dať nám podiel na tom istom titule, ktorý zdieľa Jeho
jednorodený Syn. Svet nás preto nepozná, lebo nepoznal Jeho. Presne tak ako svet nespoznal
Jeho ako Božieho Syna, nebeského dediča, nespozná ani nás ako Božích synov a dedičov neba.
"Milovaní, teraz sme Božie deti a ešte sa neukázalo, čo budeme. Ale vieme, že keď sa ukáže,
budeme Mu podobní, lebo Ho budeme vidieť tak, ako je" (1 J 3,2). Božími deťmi, Jeho synmi,
sme teraz. Teraz práve tak ako budeme vždy. Sláva synovstva nie je v nás zjavená, ale keď sa
ukáže Kristus, budeme ako On, lebo "premení telo nášho poníženia, aby bolo súpodobným
telu Jeho slávy" (Fil 3,21).
Potom Božie deti zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca.
Bratia, dozvedel som sa, že Boh dáva tak milosť, ako i slávu, preto ma stále viac a viac
teší myšlienka na slávu, ktorá v nás bude zjavená. Lebo sa nazdávam, že obidvoje dáva tou
47
istou mocou a že ten trón, ku ktorému prichádzame a predkladáme svoje prosby, ako k trónu
milosti, je rovnako trónom slávy. Keď sa Jeremiáš prihovára za svoj ľud, vraví: "Neopovrhni
nami pre svoje meno, nezneucti trón svojej slávy! Rozpomeň sa, nezruš svoju zmluvu s nami!"
(Jer 14,21). A tak, pretože je to trón milosti i slávy, milosť, ktorá je nám udelená, je rovná
miere slávy, ktorá je v tom tróne. Tá sláva v nás bude čo nevidieť zjavená, takže toto úbohé,
biedne telo zažiari ako slnko. Toto uistenie – že sláva, ktorá má byť onedlho zjavená v nás, je
našou istotou, že miera tej milosti v nás môže byť zjavená teraz. A preto nám Hospodin práve
teraz zjavil zo slávy, ktorá má prísť, toľko, koľko dokážeme pochopiť. Práve tu často
zlyhávame, keď máme mať osoh z vecí, ktoré Boh pred nás postavil ohľadom tejto budúcej
slávy. Zabúdame, že sú dané na to, aby nám v prítomnosti pomohli, aby sme mohli mať
a zdieľať všetku silu, ktorá v nich teraz je.
Tak ako súčasné utrpenia nie sú hodné, aby boli porovnané so slávou, ktorá má byť
zjavená, nie sú hodné porovnania ani s milosťou, ktorá nám je v súčasnosti daná, aby sme ich
zniesli. Milosť sa rovná sláve.
19. Lebo túžobné vyzeranie stvorenstva očakáva zjavenie synov Božích. 20. Lebo stvorenstvo je
podriadené márnosti, a nepodriadilo sa dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podriadil, 21. v nádeji,
že aj samo stvorenstvo bude oslobodené od služby porušenia v slobodu slávy detí Božích. 22.
Lebo vieme, že celé stvorenstvo spolu vzdychá a spolu bolestí ako v pôrode až doteraz. 23. No,
nie len to, ale aj sami, majúc prvotinu Ducha, aj my sami vzdycháme v sebe, očakávajúc
synovstvo, vykúpenie svojho tela.
Prijali sme prvotinu Ducha. To neznamená, že teraz máme prijať z Ducha len trochu,
ale dostávame Ho ako prvotinu zálohy – preddavku – nášho dedičstva. Pavel to dokazuje u Ef
1,13.14: "V ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia,
v ktorom aj, uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia, ktorý je závdavkom nášho
dedičstva na vykúpenie Božieho nadobudnutého vlastníctva, na chválu jeho slávy." Mať
Ducha Božieho a byť synmi Božími teda znamená, že už teraz vstupujeme do bohatstva nášho
dedičstva. Podiel na ňom začíname mať teraz, a ak zostávame Božími synmi, v našom
dedičstve vytrváme hneď po celú večnosť, s jediným rozdielom, že keď príde Syn človeka,
budeme mať plné dedičstvo a jeho slávu.
Keď sa na tieto zasľúbenia pozeráme takýmto spôsobom, vidíme, ako sa nebo môže
začínať priamo tuná na zemi. Ak sa skutočne vierou zmocníme týchto vecí, môžeme nosiť
Ducha Božieho so sebou a spoznáme pokoj a nebeskú radosť.
24. Lebo sme spasení v nádeji. Ale nádej, ktorá sa vidí, nie je nádejou, lebo na to, čo niekto vidí,
prečo by sa aj nádejal? 25. Ale ak sa nadejeme na to, čo nevidíme, vtedy očakávame v
trpezlivosti. 26. A tak podobne i Duch spolu pomáha našim slabostiam. Lebo to, čo by sme sa mali
modliť, ako sa patrí, nevieme: ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami.
Bratia, v týchto veršoch je nezmerné požehnanie! Tak veľmi som si niekedy myslel,
keď som bol na našich stretnutiach a počul jedného po druhom vstávať a prinášať svedectvo
končiace slovami "modlite sa za mňa," že samotný Kristus sa za nás modlí a že sám Duch
Svätý sa za nás prihovára nevýslovnými vzdychmi. Bratia, zatiaľ čo druhých žiadame, aby sa za
nás modlili, nemôžeme sa vierou chopiť modlitieb, ktoré sú za nás prednášané hore v nebi
a privlastniť si ich? Aj keď sa bratia za nás nemodlia, môžeme sa radovať a mať útechu vo
vedomí, že Kristus a Duch sa za nás modlia.
Čo sa mňa týka, týmto veciam rozumiem a povzbudenie z nich čerpám takto: idem
k Bohu, otvorím si pred Ním dušu a požiadam Ho, aby mi dal – čo mám žiadať? Niekedy slová
48
odídu a na nič si nedokážem zmyslieť, len na neurčitú túžbu po niečom viac, než čo mám. Ale
Duch Svätý vie, čo potrebujem a pozná Božiu myseľ. Presne vie, čo mi Boh má dať a tak sa za
mňa prihovára a Boh dá nesmierne viac, než si vieme žiadať alebo pomyslieť. Boží Duch berie
tie myšlienky, ktoré nevieme vyjadriť slovami a ťažko sa nám o nich premýšľa a premení ich na
slová a prosby pred Božím trónom a Ten, ktorý skúma srdcia ľudí, vie, čo je myseľ Ducha (v.
27).
Som presvedčený, že veľmi mnohí z nás robia v tejto otázke skúmania sŕdc veľkú
chybu. Počujeme bratov hovoriť, že "idú skúmať svoje srdcia a odložiť všetky zlé veci, ktoré
v nich nájdu." Jeremiáš hovorí: "Najľstivejšie zo všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto
ho pozná?! Ja Hospodin spytujem srdce a skúšam ľadviny, nato, aby som dal každému podľa
jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov" (Jer 17,9.10). Sme tuná na zemi a v hriešnom stave.
Priznávame, že nie sme v takom duchovnom stave, v akom by sme mali byť a tak budeme
skúmať svoje srdcia a odložíme všetku bezbožnosť, ktorú v nich nájdeme. Lenže to nemôžeme
urobiť, lebo srdce nás vždy podvedie. A predsa Boh môže skúmať srdce a aj to robí. A ak
vezmeme výsledok Jeho skúmania, naša radosť bude veľká. Lebo hriechy, ktoré Pán našiel,
prináša do našich sŕdc Utešiteľ a je súčasťou Božej útechy, že nám ich ukazuje. Tým, že nám
Boh oznamuje naše hriechy, dáva nám útechu.
Niektorí ľudia hovoria, že Boh im ich hriechy oznamuje vtedy, keď ich môžu zniesť.
Keď Pán oznámil hriechy mne, nebolo to tak. Myslel som si, že je zo mňa vytlačený život
a vedel som, že ich neunesiem. A tam prišla útecha – nevládal som ich zniesť, takže som bol
ochotný nechať Spasiteľa, aby ich niesol za mňa. Tak Pán skúma srdcia ľudí a jediné, čo
musíme urobiť, keď ich našiel a ukázal nám ich, je prijať odpustenie, ktoré pre nás má.
Teraz sa dostávame k najpožehnanejšej a najslávnejšej časti tejto slávnej kapitoly.
Základnú myšlienku Rim 8 tvorí jedno slovo: „Sláva.“
28. A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa
preduloženia [Jeho zámeru]. 29. Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil, aby boli pripodobnení
obrazu Jeho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi. 30. A ktorých predurčil, tých aj
povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil; a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.
28. verš sa veľmi často nesprávne cituje a ešte častejšie nesprávne aplikuje len zmenou
gramatického času. Ľudia ho čítajú: "Vieme, že všetky veci budú pôsobiť na dobré tým, ktorí
milujú Boha." Lenže to Pavel nehovorí. On vraví, že všetky veci pôsobia na dobré (prítomný
čas) tým, ktorí milujú Boha. Niekto však povie: Ja neviem, čo pôsobia! Dobre, jednoducho sa
chopte tohto textu, uverte mu a budete to vedieť. Jediný spôsob, ako to môžeme vedieť, je
veriť Božiemu Slovu. Potom zistíme, že všetky veci pôsobia na dobré tým, ktorí milujú Boha.
To je radosť kresťana: že sa mu nemôže stať nič zlé!
Niektorí vravia, že to platí len pre zvláštnu triedu ľudí. Áno, je to pravda, existuje taká
zvláštna trieda ľudí! Tvoria ju tí, ktorí milujú Boha. Vieme, či Boha milujeme alebo nie, preto
vieme, či si toto zasľúbenie môžeme privlastniť alebo nie. Či nieto dosť dôvodov na milovanie
Boha? Niektorí povedia: chcem Boha milovať viac. Viem, že Ho nemilujem dosť. Aké je to
absurdné – akoby láska k Bohu bola povinnosťou, ku ktorej by sme sa mohli donútiť! Láska sa
nedá vynútiť. Keď sa človek núti milovať druhého, už samotná snaha ukazuje, že tam vôbec
žiadna láska nebola. Ako milujeme niečo, k čomu pociťujeme náklonnosť? Jednoducho je to
milé v našich očiach. O čo viac o milovanej veci vieme, o to je naša láska väčšia. Čím viac teda
poznáme Boha, tým viac Ho budeme milovať. Keď prichádzame k Jeho slovu, z ktorého
musíme získať svoje poznanie o Ňom, uvidíme šírku Božieho milosrdenstva, a nemôžeme si
pomôcť – milujeme Ho. Prečo je to tak? Lebo On nás miloval ako prvý. Preto ak chceme Boha
milovať viac, skúmajme viac Jeho lásku, zjavenú v Jeho slove.
49
A čo s touto triedou: "Tým, ktorí sú povolaní podľa Jeho zámeru"? Je to záležitosť
„povolania“ a to niektorých občas odrádza. Nejaký brat povie: „Možno nie som povolaný, nie
som si vôbec istý, že som; a preto pre mňa to nie je na dobré." Otázku „povolania“ vyriešime
veľmi ľahko. Koho Boh povolal? "A Duch i nevesta hovoria: Príď! A ten, kto počúva, nech
povie: Príď! Kto žízni, nech príde, kto chce, nech si zadarmo naberie vody života" (Zj 22,17).
Volanie teda platí pre každého muža, ženu a dieťa na zemi. Tí, ktorí ho počujú, majú
ho prijať a odovzdávať ďalej. Božia láskavosť je dostatočne široká na to, aby prijala každého
jednotlivca, "lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul,
ale aby večný život mal každý, kto verí v Neho" (J 3,16). Tieto dva texty postačia na to, aby na
všetky štyri svetové strany rozfúkali všetky teologické nezmysly, ktoré boli napísané na dôkaz
toho, že Boh ustanovil niekoľkých, ktorých povolal a nikoho iného. Nech nikto nezostane
vonku, mysliac si, že nie je povolaný. Volanie platí pre všetkých. Všetci však neprídu; všetci
neprijmú Petrovu radu, aby urobili svoje povolanie a vyvolenie istým, lenže to nie je Božia
chyba, že by sa snáď nebol postaral.
Teraz sme „povolaní“ a „vyvolení“. Niekedy sa slova „vyvolení“ podivuhodne bojíme.
Treba sa ho báť? Nie. Lebo každý človek môže byť uchádzačom a každý uchádzač môže byť
vyvolený. Je to čosi, čo môže mať každý a keď je niekto vyvolený, nebráni tým ďalšiemu, aby
bol vyvolený tiež. U 2 Tim 1,9 čítame: "Boh nás zachránil a povolal nás svätým povolaním,
nie podľa našich skutkov, ale podľa svojho vlastného rozhodnutia a milosti, ktorú nám dal
v Kristu Ježišovi skôr, ako začal svet“. Všimnite si, že Jeho vlastný zámer je zámer milosti
a bezplatný dar milosti prichádza ku všetkým na ospravedlnenie života. A teraz dávajte pozor,
čo je to vyvolenie:
"Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal
všetkým duchovným požehnaním v nebeských veciach. Veď ešte pred stvorením sveta nás
v Ňom vyvolil, aby sme boli pred Ním v láske svätí a bezúhonní. Podľa svojej milostivej vôle
nás predurčil, aby sme boli Jeho synmi skrze Ježiša Krista na chválu Jeho slávnej milosti,
ktorou nás obdaroval v milovanom" (Ef 1,3-6).
"Požehnal nás všetkým duchovným požehnaním!" V čom? V Kristovi. Preto
v okamihu, keď sa vzdáte seba a namiesto toho prijmete Krista, máte všetko, čo vám Kristus
môže dať. Prečo boli všetky tieto požehnania uložené u Krista? Lebo vás môže požehnať,
"odvrátiac každého z vás od vašich neprávostí" (Sk 3,26). Takže nakoľko sme si dali skrze
samotného Boha všetky požehnania, ktoré môžu byť dané, aby nás oslobodili od hriechu
a odvrátili od našich neprávostí, môžeme mať radosť a pokoj v Ňom. Peter hovorí: "Jeho
božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť, keď sme poznali Toho, ktorý
nás povolal vlastnou slávou a cnosťou" (2 Pt 1,3). Je nám dané všetko, čo treba pre život
a zbožnosť. V kom? V Kristovi. Preto človek, ktorý stojí v Kristovi, môže stáť a aj stojí tak
pevne a bezpečne ako Skala vekov.
Je to "na chválu Jeho slávnej milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom". V kom? "V
milovanom." Nie v nás samých, ale v milovanom; a každý jeden je povolaný k spoločenstvu
s Kristom, ak to prijme. Bratia, je to neprimerané, že Boh neprijíma tých, ktorí neprijímajú
Jeho? Nie. Je teda nerozumné a nespravodlivé, že Boh nás prijíma, keď my prijímame Jeho
volanie? Určite nie. Potom sme vyvolení v Ňom, podľa Jeho dobrej vôle, na chválu slávy Jeho
milosti, v ktorej nás prijal v milovanom. „... keď nám dal poznať tajomstvo svojho zámeru
podľa svojej blahovôle, ako si v Ňom vopred predsavzal uskutočniť plnosť časov, aby
v Kristovi bolo zhromaždené všetko, čo je na nebi i na zemi; v Ňom sme tiež dostali dedičstvo"
(Ef 1,9-11). Všimnite si, že keď sme v Kristovi, dostali sme dedičstvo – máme prvotinu
z neho; podiel na ňom začíname mať už teraz.
"Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil za podobných obrazu svojho Syna, aby On
bol prvorodeným medzi mnohými bratmi." "Predurčení súc podľa predsavzatia Toho, ktorý
50
koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle" (Rim 8,29, Ef 1,11). Len niekoľko slov o
„predpoznaní“. Niekedy sa zastáva stanovisko, že keď Boh stvoril človeka, nevedel, kam
človek dospeje, a keď to nevedel, tak ho vôbec nemal stvoriť alebo ho mal zastaviť, aby nešiel
cestou, ktorou šiel. Boh naozaj vie a predvída, pozná koniec od počiatku. "Známe Bohu od
počiatku sú všetky Jeho diela." Boh nezmenil ani o šírku vlasu plán, o ktorom vedel od
počiatku sveta. A v celom vesmíre niet moci, ktorá by Ho k tomu donútila.
"Vedel Boh, že Adam zhreší a vie, či budeme spasení alebo nie?" Áno, všetko to vie –
kto bude spasený a kto stratený. "Ako teda môžeme byť slobodní?" Neviem a nezáleží na tom.
Z Jeho slova viem, že som dokonale slobodný, aby som mal spásu a aby som ju mal vtedy,
kedy chcem. Súčasne viem, že Boh vie, či ju prijmem alebo nie. Nerozumieme, ako sú tieto dve
veci možné, ale Boh to vie a nie je nespravodlivý, takže je to v poriadku. Niet anjela na nebi,
ktorý vie, ako je to možné, ale vedia, že je to tak.
Všimnite si absurdnosť vyhlásenia, že ak Boh chce, môže vedieť, ale niektoré veci
vedieť nechce, preto pri nich túto schopnosť nevyužíva. Niektorí vravia, že keby vedel, bol by
zodpovedný za to, či sme spasení alebo stratení, takže svoju schopnosť vedieť nepoužíva
a preto sa tej zodpovednosti zbavuje. Vznáša to hrozné obvinenie voči Bohu. Všetku
zodpovednosť za skazu človeka vrhá na Neho a obžalováva Ho, že sa z toho snaží uliať. Ak sa
rozhodne určité veci nevedieť, ako môže vedieť, čo vedieť chce a čo nie?
Samotné vyhlásenie, že určité veci vedieť nechce dokazuje, že ich vedieť musí, aby
vedel, že ich vedieť nechce – a to je vyložený nezmysel. Je to evidentná hlúposť, že nechce
vedieť veci, ktoré vie. Taká myšlienka musí byť nutne založená na predpoklade, že to, čo Boh
vie, sa dozvedá skúmaním. Lenže Boh nemusí rátať a počítať a odhadovať, aby dospel k
záverom. Je Boh a poznanie je v Ňom, v Ňom sa začína a končí.
Boh je Vysoký a svätý, "ktorý obýva večnosť". Prebýva vo večnosti. Čo je to večnosť?
Niečo bez počiatku a konca. Dá sa zobraziť ako kruh, v ktorého každom bode odrazu prebýva
Boh. Je samoexistujúci. Čiže milióny vekov minulosti a milióny, ktoré budú v budúcnosti sú
u Boha „práve teraz“. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú u Neho všetky prítomné.
Nerozumieme, ako je to možné, ale nezáleží na tom. Vraví, že je to tak a my Mu veríme.
Je večný Boh a to tvorí silu skutočnosti, že je naším útočiskom. Je večný Boh, ktorý
dozeral na naše cesty v minulosti a dôverujeme Jeho vedeniu. Keby nepoznal minulosť
a budúcnosť, ako by som mohol vedieť, či ma vedie správne alebo nie? Jób hovorí: "On zná
cestu, ktorou pôjdem."
Vedie nás po ceste, po ktorej by sme mali ísť a prezrel veky a videl, kto bude chcieť
dedičstvo a pripravuje ho pre neho. Čo by ste si mysleli o človeku, keď to položíme na veľmi
nízku úroveň, ktorý nazbieral kopu kameňov a začal stavať dom. Spýtate sa ho, aký dom
postaví. „Nuž,“ povie, „ja neviem. Poskladám tieto kamene a drevené hrady a uvidím, aký dom
z toho vyjde.“ Taká reč by bola bláznovstvom. Skôr, ako človek začne stavať dom, vie, ako
vyjde. Presne vie, ako bude po dokončení vyzerať. Myslíte si, že keď Boh v minulých vekoch
urobil plány, nevedel, akú zem bude mať? Vedel - a stvoril ju s určitým zámerom. Stvoril ju,
aby bola obývaná.
Nielenže vedel, čo za miesto to bude, ale tiež, akí ľudia na nej budú bývať. Poznal
každého človeka, ktorý na nej bude bývať a každému dal meno. Tí ľudia, ktorých Boh videl
a ktorí mali obývať zem, keď ju v minulých vekoch plánoval, mali byť dobrí a svätí, a keď bude
tento malý pokus s hriechom vyriešený, tá istá zem bude obývaná presne takými ľuďmi,
ktorých Boh videl bývať na nej a budú mať mená, ktoré im v minulých vekoch dal.
V Zj 2,17 čítame: "A dám mu biely kamienok, na ktorom bude napísané nové meno,
ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane". Nemáme však predpokladať, že v Božom
kráľovstve si navzájom nebudeme poznať mená, aby sme ich mohli vysloviť. V Biblii každé
51
meno čosi znamenalo. Jákob bol "náhradník"; Izrael „Božie knieža“, Abrahám „otec mnohých
národov“, Sáraj "hašterivá žena“ a Sára „princezná“. Meno označovalo povahu jednotlivca.
Hoci majú mať všetci vykúpení dokonalú povahu Boha, tá je predsa taká dokonalá
a taká široká, že je v nej dostatok miesta pre osobitný charakter každého. Prečo teda nikto
nebude schopný rozumieť menu toho druhého? Lebo žiadne dve osoby nebudú mať rovnakú
skúsenosť s rozvojom povahy. Žiadni dvaja ľudia nebudú vedení rovnakým spôsobom
a nebudú mať rovnaké skúsenosti či skúšky. "Srdce zná horkosť svojej duše a do jeho radosti
sa neprimieša cudzí" (Pr 14,10).
V 2 Moj 33,17 povedal Hospodin Mojžišovi: "Našiel si milosť v mojich očiach a znám
ťa po mene". Mojžiš bol v tom čase obdivuhodne blízko Hospodina. Chodil s Bohom
a ustavične vytrvával, "akoby videl Neviditeľného". Deň po dni bola jeho povaha tvárnená
podľa Všemohúceho a keby nebolo jedného hriechu, bol by býval prenesený bez toho, aby
uzrel smrť. Bol pokornejší nad všetkých ľudí a Boh ho poznal podľa toho mena, ktoré bolo
napísané
v knihe.
Človek padol, ale každý, kto žil bezprostredne po páde, mohol prijať ponúkanú spásu,
keby bol chcel, a bol by býval jedným z tých ľudí, ktorí zaľudnia zem – jedným z tých, ktorých
Boh videl, keď kládol plány pre zem a jej obyvateľov. Keby to bolo bývalo tak, zem by bola
bývala naplnená a dielo by sa bolo už dávno uzatvorilo. Bolo by to bývalo voči nám
nespravodlivé, lebo v tom prípade by sme sa nenarodili a boli by sme teda vynechaní? Nie,
nebolo by to bývalo o nič nespravodlivejšie ako uzatvorenie diela o niekoľko rokov odteraz
a vynechanie národov, ktoré sa ešte nenarodili.
Boh o nás predzvedel v Kristovi a v Ňom sme boli na počiatku predurčení na presne
také miesto na zemi v jej čistom stave, aké Boh chce, aby sme mali. Som taký vďačný, že
môžeme mať Krista, ak chceme, a ak Mu budeme veriť a dôverovať, vieme, že sme predurčení
na miesto v Jeho kráľovstve. Boh "nás predurčil podľa predsavzatia toho, ktorý koná všetko
podľa rozhodnutia svojej vôle" (Ef 1,11). Či nevidíte, že všetko pôsobí na dobré tým, ktorí
milujú Boha?
Ako viem, že som Božie dieťa? Miloval ma, kúpil si ma a dal sám seba za mňa a preto
som Jeho. Teraz som v Kristovi a nezáleží na tom, čo sa mi stane. Niet zlej veci, ktorá by na
mňa prišla, lebo všetko, čo príde, Boh obráti na moje dobré. A nielenže to urobí, on to naozaj
robí. Robí to, aby rozvinul môj charakter a uspôsobil ma na to, čo pre mňa pripravuje.
Satan proti mne vymýšľa diabolské úklady – ovplyvňuje niektorého človeka alebo
vládu, aby urobili niečo proti mne a tak ma zničili. Je to v poriadku, lebo Boh tie diabolské
plány berie a vyvádza z nich dobré pre mňa. Satan ich riadi tak, aby ma zničil, ale Boh ma
pomocou nich nesie do vytúženého neba. Preto sa kresťan nemá sťažovať.
Niet nikoho, kto by myslel na sťažovanie, keď sa má dobre. Lenže kresťan sa má dobre
po celý čas, lebo všetky veci sú mu na dobré. Tieto zlé veci vymyslené proti nám že sú dobré?
Áno, lebo hoci sú na začiatku zlé a majú nás zničiť, kým sa k nám dostanú, Boh ich zmení na
dobré. Keď sa na veci pozrieme takto, môžeme chváliť Boha bez ohľadu na to, čo sa stane.
Vezmime si Jozefa: bratia ho poslali do Egypta. Ich jediným zámerom bolo zničiť ho.
Najskôr sa ho pokúsili zabiť a potom, keď ho predali za otroka, mysleli si, že ako taký si dlho
nepožije a tak sa ho zbavia. A predsa nám žalmista hovorí, že "Boh poslal muža do Egypta."
Jeho bratia vykonali zlobu svojich sŕdc a súčasne Boh poslal Jozefa podľa svojej vôle.
Nerozumieme, ako je to možné, ale vieme, že to bolo tak.
Kaifáš, ten podlý starý veľkňaz, sa spýtal, či by nebolo lepšie, aby zomrel jeden človek,
než aby celý národ zahynul. Bolo to zmýšľanie svetaskúseného intrigánskeho politika.
A predsa v tom istom čase tými istými slovami vyslovoval Boh proroctvo. Niet bezbožného
človeka, ani samotného diabla, aby ho Boh nevzal i s jeho bezbožnosťou a nespôsobil, že
52
vyrieši Jeho večný zámer. Aká obrovská útecha je v myšlienke, že takýto je Boh, ktorému
slúžime!
Je to tak, že tých, ktorý predurčil, tých aj povolal a koho povolal, toho ospravedlnil
a koho ospravedlnil, toho tiež oslávil. Kristus hovorí: "A slávu, ktorú si mi dal, dal som ja im,
aby boli jedno, ako sme my jedno" (J 17,22). Áno, Pán skutočne dáva milosť a slávu. A tú
slávu máme teraz, len je v podobe milosti. "Pokorného ozdobí spásou". Dal nám bohatstvá
svojej slávy a milosti. Onedlho nám ukáže nesmierne bohatstvá svojej milosti so slávou, ktorá
má byť zjavená.
"Čo k tomu dodať? Ak Boh za nás, kto proti nám?" (Rim 8,31).
Štúdia č. 14: Rim 8,28-39
Aby sme tento večer dokončili 8. kapitolu, nad každým veršom budeme musieť stráviť
krátky čas. Verím, že najlepšie bude, ak si v krátkosti pozrieme verše, o ktorých sme uvažovali
naposledy:
28.Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, ktorí milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa Jeho
predsavzatia. 29. Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu Jeho
Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi. 30. A ktorých predurčil, tých aj povolal, a
ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.
Všimnite si, že slovesá v týchto textoch sú všetky v minulom čase. Tuná obsiahnuté
požehnania a zasľúbenia ustavične platia pre tých a pre všetkých, ktorých povolal Boh. Kto je
povolaný? "Veď toto zasľúbenie patrí vám a vašim deťom, ako aj všetkým vzdialeným, ktorých
si povolá Pán, náš Boh" (Sk 2,39). On povoláva "koho chce." "Kto chce, nech si zadarmo
naberie vody života" (Zj 22,17).
Aký je v tom zámer, keď Boh k sebe povoláva celý svet – toho, kto chce? "Uskutočniť
plnosť časov, aby v Kristovi bolo zhromaždené všetko, čo je na nebi i na zemi" (Ef 1,10). O tej
istej téme hovorí apoštol Pavel v 2 Tim 1,9: "Boh nás zachránil a povolal nás svätým
povolaním, nie podľa našich skutkov, ale podľa svojho vlastného rozhodnutia a milosti, ktorú
nám dal v Kristu Ježišovi skôr, ako začal svet". Podľa Božieho zámeru a milosti máme byť
teda zhromaždení v Kristovi. Keď to vieme, čo je našou povinnosťou? "Preto sa tým viac
snažte, bratia, upevniť svoje povolanie a vyvolenie. Keď to budete robiť, nikdy sa nepotknete"
(2 Pt 1,10).
Ako môžeme urobiť naše povolanie a vyvolenie istým? Každý je povolaný, ale Boží
zámer je v Kristovi, "lebo od Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva na veky.
Amen" (Rim 11,36). Všetci sme povolaní a prebývame v Ňom; vtedy sme povolaní podľa
Božieho zámeru, pretože sme v Kristovi. Vzdajte sa všetkého zo seba a všetkého, čo je s egom
spojené; vtedy máte Krista a ste povolaní podľa Božieho zámeru.
Ak povieme: "Tu som, Pane, vezmi mňa,“ sme v Kristovi, ale tie slová musia byť
v skutku a v pravde. Nie sú to len slová: musíme vedieť, čo znamenajú. Vtedy sme v Ňom
a preto sme predurčení, aby sme boli pripodobnení obrazu Jeho Syna.
"Všetky veci slúžia na dobro tým, ktorí milujú Boha" (Rim 8,28). Kedy? Teraz. Ako
to? "Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu Jeho syna."
"Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími dietkami" (1 J 3,1).
Keď Pánovi deň po dni hovoríme: „Tu je moje srdce, Pane, ten dar som nezmenil. Chcem, aby
si ho mal Ty,“ pripúta nás povrazmi božskej lásky k rohom oltára. Vtedy sme predurčení
53
s Kristom. To čo má On, máme aj my. Dal nám večný život a sám povedal: "Nik mi ich
nevytrhne z ruky" (J 10,28).
Boh má zámer. Dá sa zmeniť? Nie, tá vec je pevná. Tí, ktorí sú povolaní, sú
ospravedlnení. V Kristovi máme preto ospravedlnenie. Ale tí, ktorí sú ospravedlnení, sú tiež
oslávení. Dokážeme tomu uveriť? Ak áno, chopili sme sa obdivuhodne veľkej sily. Máme
Kristovu slávu? Áno: "A slávu, ktorú si mi dal, dal som ja im, aby boli jedno, ako sme my
jedno" (J 17,22).
Dajte pozor: je to minulý čas. Sláva, ktorú dal Boh Kristovi, je dnes naša. Pravda, ešte
sa neukazuje a svet nás nepozná, lebo nepoznal Krista. Ale je naša a ukáže sa a už teraz sa
zjavuje v podobe milosti. Máme ju vo vnútri, lebo Pavel hovorí: "Aby vám svojím Duchom dal
mocne zosilnieť na vnútornom človeku podľa bohatstva svojej slávy" (Ef 3,16). „Preto robili
nerozumne a všetko stádo ich pastvy sa rozpŕchlo" (Jer 10,21).
"Hospodin dá milosť a slávu, žiadna dobrá vec nebude odoprená tým, ktorí kráčajú
bezúhonne." Peter hovorí, veriac, že sa smieme "radovať nevýslovnou radosťou, plnou slávy"
(1 Pt 1,8).
Tá sláva je celá naša, máme ju teraz. Čo nevidieť, keď prijmeme túto milosť podľa
bohatstva Jeho slávy a vykoná v nás svoj zámer, vykročíme z milosti do slávy na tej istej
úrovni.
"Čo k tomu dodať? Ak Boh za nás, kto proti nám?" (Rim 8,31). Vezmite si tento verš,
čítajte ho a naučte sa ho naspamäť a potom pamätajte, aby ste hovorili: "Zvíťazili nad ním
krvou Baránkovou a slovom svojho svedectva" (Zj 12,11). A pamätajte, že Kristus nám dal
príklad porážky Satana slovom svedectva: vždy, keď prišlo pokušenie, povedal: „Napísané je“.
Takže keď prídu temné oblaky a obklopí nás hustá tma, povedzte len: "Ak Boh za nás, kto
proti nám?" A Boh je za nás. Ukázal to, keď dal Krista, aby za nás zomrel a znovu Ho
vzkriesil na naše ospravedlnenie.
Je pokoj v myšlienke, že Boh pôsobí všetky veci podľa rady svojej vlastnej vôle a že
všetky veci sú na dobré tým, ktorí Ho milujú, tým, ktorí sú povolaní podľa Jeho zámeru.
Potom nezáleží na tom, čo príde proti nám, lebo keď sa tak deje, prichádza to proti Božiemu
zámeru a ten je taký istý a pevný, akým ho môže urobiť existencia Všemohúceho.
Kto je proti nám? Satan. Ale na tom nezáleží. U Krista vyskúšal svoju moc a ukázalo
sa, že je to nič. "Je mi daná všetka moc na nebi i na zemi," vraví Kristus. Ak bola teda všetka
moc na nebi a na zemi daná Kristovi, zostala nejaká pre Satana? Žiadna. V zápase s Kristom
nemá Satan moc, takže ak je Kristus za nás, nič nemôže byť proti nám.
Niektorí z nás v minulosti hovorili o Satanovej moci. Lenže on žiadnu nemá! Žiadna
preňho nezostala! Technicky povedané, Satan je proti nám. Kto je to? "Knieža mocnosti
povetria" (Ef 2,2). Prináša mor a chorobu. Kladie nám do cesty veci a radí ich proti nám. Ale
presne tie isté veci, čo nachystal, aby nás priviedli do skazy, berie Boh a spôsobí, že sú za nás.
Všetky sú dobré. Často spievame:
Dobré, či zlé nech si príde
pre mňa to dobrým musí byť.
Istotne Ťa mám vo všetkom,
v Tebe všetko mám.
Ibaže veľmi často spievame to, čomu vôbec neveríme. Nechcel by som, aby ich niekto
spieval menej, ale skôr, aby ste tomu viac verili. Často je to tak, že keby ste oddelili slová od
hudby a urobili z nich prózu, v celom zhromaždení by sa nenašiel nikto, kto by tomu veril alebo
sa to odvážil povedať. Verme tomu – nie preto, že je to v piesni, ale preto, že je to biblická
pravda.
54
Sme ako ľudia, ktorých predstavuje prorok Ezechiel: "A ty, synu človeka, synovia
tvojho ľudu sú to, ktorí sa zhovárajú o tebe pri stenách vo dverách domov, a hovoria jeden
druhému, každý svojmu bratovi: Nože poďte a počujte, aké je to slovo, ktoré vyšlo od
Hospodina!" Čiže hovoria: Poď, poďme na zhromaždenie a vypočujme si kázeň. "A
prichádzajú k tebe ako prichádza ľud a sedia pred tebou ako môj ľud a počúvajú tvoje slová,
ale ich nečinia; lebo svojimi ústami konajú ľúbezné veci, ale ich srdce ide za ich mrzkým
ziskom. A hľa, si im ako ľúbezná pieseň speváka krásneho hlasu a hrajúceho výborne, a tiež
počuť počúvajú tvoje slová, ale ich nečinia" (Ez 33,30-32).
Vravím, že veľmi mnohé z týchto právd sú pre mnohých iba piesňou. Vypočujú si ich
a majú o ne záujem, a potom idú ďalej, ale neveria a ani ich nerobia. Ale Pán nám ich dal, aby
sme im verili a tiež ich robili – a budú našou silou. Tak je všetko na dobré tým, ktorí milujú
Boha. Nie vždy rozumieme alebo vieme povedať ako, ale povedal to Boh a vieme, že je to tak.
Pri mnohých veciach nevieme povedať, prečo im veríme a našim zmyslom sa tak nejavia, ale
samotná skutočnosť, že to zasľúbil Boh, ak im veríme, ich takými robí, keď sa ich zmocníme
a uveríme im. Nikdy sa to nedozvieme, kým neuveríme, ale keď uveríme, potom budeme
vedieť. Ak je teda Boh za nás, kto môže byť proti nám?
Pomyslite na osamelého Božieho proroka Elizeja. Bol v Samárii, všade okolo neho
vrchy. Prišlo celé vojsko ozbrojených mužov, aby ho vzali. Stál sám so svojím sluhom a ten sa
bál. V tej chvíli nepomyslel, ani nepovedal, že by kráľ Izraela mal poslať stádo koní alebo
nejakých pešiakov, aby ho bránili. Mladík prišiel k nemu a povedal: "Ach, môj pane, čo
budeme robiť?! A Elizeus odpovedal: Neboj sa, lebo je viacej tých, ktorí sú s nami, ako tých,
ktorí sú s nimi. A Elizeus sa modlil a riekol: Hospodine, prosím, otvor mu oči, aby videl!
Vtedy otvoril Hospodin oči služobníka, a videl a hľa, vrch bol plný koní a ohnivých vozov
okolo Elizea“ (2 Kr 6,15-17).
Celý vrch a planina boli naplnené vozmi a koňmi a jediný z nich bol silnejší ako celé
nepriateľské vojsko. V našom prípade platí tak ako v Elizejovom, že "tých, ktorí sú za nás, je
viac než tých, ktorí sú proti nám" a jediné, čo musíme urobiť, je otvoriť oči, aby sme videli, že
je to tak. Čo nám otvára oči? Slovo. Je to svieca našej nohe a svetlo nášmu chodníku a ak
tomu veríme, budeme vedieť, že tých, čo sú za nás, je viac než tých, ktorí sú proti nám.
S nami je živý Boh Izraela, ktorý má moc zmeniť tmu na svetlo a slabosť na silu
a každú zlú vec, ktorá príde proti nám, premení na požehnanie, ktoré nám pomôže na ceste.
32. Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i
všetkého nedaroval!?
Prečo nám s Kristom dá tiež všetko? Lebo je v Ňom. Všimnite si Ef 1,23: "Ktorá je
Jeho telom, plnosťou Toho, ktorý si naplňuje všetko vo všetkom."
Ten, kto si obliekol Krista, je "posilnený všetkou mocou!" Prečo? Lebo Boh postavil
Krista "nad každé kniežatstvo a nad každú vrchnosť a moc a nad každé panstvo a nad každé
meno, ktoré sa menuje nielen v tomto veku, ale i v budúcom. A všetko poddal pod Jeho nohy a
Jeho dal za hlavu nado všetko cirkvi, ktorá je Jeho telom, plnosťou Toho, ktorý si naplňuje
všetko vo všetkom" (Ef 1,21-23). Preto je všetko v Kristovi. V Ňom sú ukryté všetky poklady
múdrosti a poznania. Bola Mu daná všetka moc na nebi a na zemi. Či nevidíte, že je to tak, že
je to vopred očakávaný záver, že keď dal Boh Krista za nás a zdarma ho vydal za nás
všetkých, že v Ňom nám dáva všetko?
"Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal každým
požehnaním duchovným v ponebeských oblastiach v Kristovi" (Ef 1,3).
„Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami v poznávaní Boha a Ježiša, nášho
Pána. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť, keď sme poznali
55
Toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a dokonalosťou. Tým nám daroval vzácne a veľmi
veľké zasľúbenia, aby ste prostredníctvom nich mali účasť na Božej prirodzenosti a unikli
záhube, ktorú vo svete spôsobuje žiadostivosť“ (2 Pt 1,2-4).
Kristus má všetku moc a dal nám všetko pre život a zbožnosť. Všimnite si, že je tu
použitý minulý čas. Už sa to pre nás urobilo. Prečo ich teda nemáme? Z jediného dôvodu –
lebo si ich neberieme. Tak dlho už trúchlime a hovoríme, že tie veci chceme! Nuž, môžeme ich
mať, boli nám dané a niet dôvodu, prečo by sme si ich nemali privlastniť.
Predpokladajme, že k vám prídem a poviem, že som veľmi hladný a že by som si dal
niečo pod zub. V poriadku, poviete, len si sadni sem k stolu a niečo ti donesiem. Čoskoro dáte
na stôl to najlepšie, čo máte a poviete mi, že tam to je, najedz sa. Ale ja poviem: „Ach, som
taký hladný a tak veľmi chcem jedlo!“ V poriadku, vezmi a jedz. "Ale ja som taký hladný
a chcem niečo jesť. Už celé dni som nemal nič v ústach.“ Dobre, vezmi si. „Áno, ale ja tak
veľmi chcem jesť.“ Povedali by ste, že som prišiel o rozum, keby som sa tak správal a nejedol
z pokrmov, ktoré boli predo mňa tak hojne položené.
Minulý večer mi jeden povedal: "Ak Pán takto nakladá s týmito požehnaniami, ktoré sa
týkajú života a zbožnosti, istotne sme nerozumní, keď si ich neberieme. Ja si však myslím, že tá
ilustrácia nie je férová, lebo tieto veci, ktoré nám Pán núka, nemôžeme vidieť, kým jedlo vidieť
môžeme.“ Ani ja si nemyslím, že je to dostačujúca ilustrácia, lebo ani spolovice nezodpovedá
potrebám.
Nemysleli ste si často, že ste videli niečo, čo ste nevideli? Neklame vás často zrak?
Niekedy si myslíte, že ste videli vec, ktorú ste nevideli a potom ste zase niečo zazreli a keď ste
sa na to išli pozrieť zblízka, nebolo to také, ako sa javilo. Lenže Božie slovo nikdy neklame.
Preto som si vecami zasľúbenými v Božom slove istejší, než keby som ich mohol vidieť. "Preto
z viery, aby bolo podľa milosti, aby bolo zasľúbenie platné pre celé potomstvo; nielen pre
tých, čo sú zo zákona, ale aj pre tých z viery Abraháma, ktorý je otcom všetkých nás" (Rim
4,16).
"Veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné" (2 Kor 4,18).
V tomto ohľade musíme trochu poopraviť svoju logiku. Myslíme si, že všetko, čo môžeme
vidieť, je v poriadku a isté. Preto sa zmocníme nejakého domu alebo pozemku či nejakého
iného majetku a myslíme si, že čosi máme, lebo vlastníme niečo, čo vidíme. Pravda je však
taká, že jediné veci, na ktorých môžeme byť závislí, sú tie, ktoré nevidíme. Vidíme zem
a vidíme nebo, ale tie sa pominú. "Ale slovo Pánovo zostáva na veky. A to je to slovo, ktoré sa
vám zvestovalo" (1 Pt 1,25).
Môžeme povedať so žalmistom: "Boh nám je útočiskom a silou, najistejšia pomoc v
súženiach. Preto sa nebudeme báť, ani keby sa zem uhla zo svojho miesta a keby sa hneď aj
vrchy pohybovali a rútili sa doprostred mora" (Ž 46,2-3). Môžeme to povedať? Bratia,
prichádza ten čas. Zem sa bude zmietať sem a tam ako opilec a bude strhnutá sťa chalupa
a vrchy odskočia a prejdú do mora. Stane sa to – a v tom čase budú ľudia, ktorí sa budú cítiť
dokonale pokojní a plní dôvery, no nebudú medzi nimi tí, ktorí sa nikdy nenaučili hovoriť, že
všetky veci sú na dobré tým, ktorí milujú Boha, tým, ktorí sú povolaní podľa Jeho zámeru.
Človek, ktorý o Bohu pochybuje teraz, bude tak robiť i potom. "Ten, kto býva v skrýši
Najvyššieho, bude nocovať v tôni Všemohúceho" (Ž 91,1).
Ten, ktorý neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám
spolu s ním nedal všetko? To zasľúbenie platí pre všetkých. "A tak nech sa nikto nechváli
ľuďmi. Lebo všetko je vaše, buď Pavel, buď Apollo, buď Kéfaš, buď svet, buď život, buď smrť,
buď prítomné veci, buď budúce, všetko je vaše, a vy ste Kristovi a Kristus Boží" (1 Kor 3,21-
23). To nie je v budúcnosti. Všetky veci sú naše v prítomnom čase. Všetko je naše a preto
môžeme povedať so žalmistom: "Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé
dedičstvo je u mňa" (Ž 16,6).
56
Áno, máme všetko. Sme deti Kráľa, Najvyššieho. Čo záleží na tom, ak nás ľudia
neuznávajú? Uznáva nás Boh, On nás pozná a preto ak na nás ľudia vŕšia výčitky
a prenasledovanie, môžeme ich akurát poľutovať a pracovať pre nich, lebo nepoznajú
bohatstvá dedičstva.
33. Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Boh je, ktorý ospravedlňuje.
Nuž, jeden to istotne urobí. Poznáme jeho meno: Satan. Tu je svedectvo o ňom: "A
počul som veľký hlas na nebi, ktorý hovoril: Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo
spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou Jeho Krista, lebo je zvrhnutý
žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred naším Bohom dňom i nocou" (Zj 12,10).
Áno, Satan je žalobca bratov. Robil to dňom i nocou a robí to stále – kladie všetko, čo môže,
ako obvinenie Božích vyvolených. Ibaže je zvrhnutý a teraz prišla spása a sila a kráľovstvo
Boha a moc Jeho Krista. Kristus má všetku moc. Aké je to dobré!
Lenže jedna úbohá, zastrašená, skľúčená duša vraví: „Všetkému tomu verím a vyznala
som svoje hriechy a verím, že Boh je verný a spravodlivý, aby ich odpustil a očistil ma od
všetkej neprávosti, ale tie hriechy po celý čas prichádzajú predo mňa!“ Ste si istí, že je to
Satan, kto ich vyvoláva? Je to dôležité, lebo ak ste si tým istí a objavia sa, mali by ste byť
najšťastnejší na svete.
Prečo Satan vyvoláva tieto veci? Lebo je žalobca bratov – a to falošný. Je luhár a otec
lži a ak teda tieto hriechy vyvoláva a obviňuje vás, viete, že sú odpustené. Keby neboli, nikdy
by ich nevyvolal. Pravdu by nemohol povedať, ani keby sa o to pokúsil a keby neboli bývali
odpustené, nikdy by ich nevyvolal. Nikdy na svete: zo strachu, že ich vyznáte a boli by vám
odpustené.
Dobre. Ďalšia otázka: „Neviem. Možno to nie je Satan. Musí to byť Boh.“ Nie, „je to
Boh, kto ospravedlňuje.“ Ak Boh ospravedlňuje, nemôže odsúdiť. Kto okrem Boha má právo
odsúdiť? Nikto. Len Boh je sudca. Niet teda iného, kto by mal právo odsúdiť, okrem Boha. On
nám ukazuje naše hriechy, my ich vyznáme a oddáme sa Mu a On nás ospravedlní. V Ňom
nieto premenlivosti, ani tieňa, ani zmeny. Preto keď On ospravedlňuje, kto vo vesmíre môže
odsúdiť? Kto to urobí? Satan. Ale čo my s ním máme? Kiežby sme iba viac verili Božej pravde
a menej Satanovým lžiam! Bolo by to pre nás lepšie.
34. Kde kto odsúdi? Kristus Ježiš je, ktorý zomrel, a viacej, ktorý aj vstal z mŕtvych, ktorý aj je po
pravici Božej, ktorý sa aj prihovára za nás.
Kto nás teda odsúdi, keď Boh ospravedlňuje a Kristus zomrel a znovu vstal ako záruka
toho ospravedlnenia? Kristus zomrel a znovu vstal a práve teraz je po Božej pravici, aby sa za
nás prihováral. Či nevidíte, že pre kresťana tam nie je ponechaná žiadna medzera, aby bol
neradostný?
Je čas, keď Boh vyvoláva hriechy pred nás, ale je to vtedy, keď neboli vyznané. Len
a len vtedy. Z hriechu nás však usvedčuje Utešiteľ, takže nás na každom mieste uteší a presne
vtedy, keď nám pripomenie hriechy, ktoré sme spáchali. Ak ma teda Boh upozorní na hriechy,
ktoré som nevyznal, poďakujem sa Mu za útechu a keď ich Satan znovu vyvolá, opäť velebím
Boha, lebo keby neboli bývali odpustené, Satan by ich nikdy nevyvolal, ale ak vyznané boli,
boli odpustené.
V Kristovi sa stretáva milosrdenstvo a pravda. Tá istá ruka, ktorá drží zákon, drží aj
odpustenie. Bratia, pamätajte na to, že keď bol zákon vyslovený zo Sínaja hromovým hlasom,
bol v ruke prostredníka, nášho Pána Ježiša Krista. Čiže tá istá ruka, ktorá drží spravodlivosť
a usviedča z hriechu, drží aj odpustenie. Vďaka Bohu, ktorý pôsobí, že stále jasáme v Kristovi!
57
35. Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Či súženie alebo úzkosť alebo prenasledovanie alebo hlad
alebo nahota alebo nebezpečenstvo alebo meč? 36. Ako je napísané: Pre teba sme usmrcovaní
celý deň; považovaní sme za ovce na zabitie. 37. Ale v tom vo všetkom viac než víťazíme skrze
Toho, ktorý nás zamiloval.
Táto myšlienka „oveľa viac“, ktorá tak bije do očí v 5. kapitole, sa znovu objavuje
v týchto veršoch.
Často počujeme vyjadrenie: „Kiežby som sa len mohol dostať do nebeských brán, bol
by som spokojný.“ Som taký vďačný, že sa nemusíme len dostať dnu, akoby sme sa chceli
ospravedlniť za svoju prítomnosť, keď tam budeme. Prečo nie? Lebo Pán zasľúbil, že "vám
bude bohato poskytnutý vchod do večného kráľovstva nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista"
(2 Pt 1,11).
"Máme nepriateľov, s ktorými musíme zápasiť,“ vraví ktosi. Nehovorte o nich alebo
o vašich skúškach či pokušeniach. Hovorte o Kristovej moci. Bola Mu daná všetka moc, takže
keď budeme zápasiť, spomenieme si, že to nie je nestranný boj, ale boj viery a je nám daná
moc, pomocou ktorej môžeme byť viac než víťazi skrze Toho, ktorý nás miloval a dal sám
seba za nás. Kde hojnel hriech, oveľa viac hojnela milosť.
Kto sú to víťazi? Tí, ktorí zvíťazili. "Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s
kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami
zlosti v ponebeských oblastiach" (Ef 6,12). Nebojujeme proti telu a krvi, preto telo a krv
v obrane nezavážia. Ako teda čelíme nepriateľovi? "Bojuj dobrý boj viery, uchop večný život"
(1 Tm 6,12).
V tom živote znovu prichádza otázka. "Uchop večný život." Zlu môže odolať iba jediná
moc: moc nekonečného života a ten, kto má Syna, má život. Máme bojovať dobrý boj viery.
Čo je to viera? Dôverovanie druhému. Ak bojujem svojimi päsťami, bojujem ja. Ak bojujem
boj viery, niekto iný bojuje za mňa a ja mám z toho úžitok. Sme viac než víťazi skrze Toho,
ktorý nás miloval. Vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!
Ako je to? Bojoval Kristus, je tak? Áno, bojoval bezprostredne so Satanom tu na zemi.
Porazil ho i s celým jeho vojskom a zosadil všetku moc a vládu, lebo dal hore všetky
"kniežatstvá, mocnosti a moc." Všimnite si: sú to presne tie veci, s ktorými zápasíme. Aké
veľké je Kristovo víťazstvo nad nimi? "Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich
verejnému posmechu, keď v ňom nad nimi triumfoval" (Kol 2,15). Kristus sa stretol s týmito
nepriateľmi, s ktorými musíme zápasiť, zvíťazil nad nimi a zničil ich. Vydobyl nad nimi
víťazstvo. Aký je výsledok? Čo vždy musí byť výsledkom bitky, keď jedna strana úplne
porazila druhú? Mier. Satan sa nechcel vzdať a tak Spasiteľ vydobyl mier.
"On je náš pokoj." "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; nie tak, ako dáva
svet, ja vám dávam. Nech sa neľaká vaše srdce ani nestrachuje!" (J 14,27). Pretože nám dal
svoj pokoj a pokoj nasleduje po víťazstve, víťazstvo bolo už získané. A ak máme Krista, je už
naše. Jednoducho sa chopíme Kristovho večného života a to sa robí tak, že sa chopíme Jeho
slova, ktoré je duch a život. Tak privedieme Krista do našich sŕdc a máme Jeho i víťazstvo,
ktoré pre nás vydobyl.
Máme veľký problém: občas sa bojíme, že Kristus vyhrá. Prečo? Máme nejaký
obľúbený hriech, ktorého sa nechceme vzdať. Sme ochotní, myslíme si, nech všetky ostatné
odídu, okrem toho jedného. A tak sa bojíme, že Kristus zvíťazí a toho hriechu sa budeme
musieť vzdať. Len na to pomyslite! Voláme Krista, aby nám pomohol poraziť nášho nepriateľa
a keď príde, nájde nás na nepriateľskej strane. Ale ak sa vzdáme všetkých týchto vecí, Kristus
nám dá čosi nekonečne lepšie. Keď sa z Božieho slova rozhodneme, že všetko, čo nám Boh
môže dať, je v Kristovi, že On je plnosťou Toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom, uvedomíme
58
si, že v porovnaní s tým, čo nám bude dané, nestoja biedne veci tejto zeme za to, aby sme ich
mali.
U 1 J 4,2-4 máme odvolávku na duchov zla, s ktorými musíme bojovať a Božím deťom
je dané toto ubezpečenie: "Vy ste z Boha, dieťatká, a zvíťazili ste nad nimi, pretože Ten, ktorý
je vo vás, je väčší ako Ten, ktorý je vo svete" (1 J 4,4). Tak spolu s Elizeom vieme, že tých,
ktorí sú s nami, je viac ako tých, ktorí sú proti nám. "Toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad
svetom – naša viera" (1 J 5,4)
Veríme, že Kristus si všetko podrobil, a že keď máme Jeho, máme všetko a niet moci
temnoty, ktorá by nám mohla ublížiť?
Keď sa toto stalo, sme s Ním ukrižovaní. Naše vlastné životy boli vydané Kristovi, ale
my stále žijeme. Život, ktorý žijeme, musí teda byť nejaký iný život, a to Kristov. To je ten
život, ktorým sa chválime. Kristus je náš život a má víťazstvo, preto ho máme. "Oblečte si celú
výzbroj Božiu, aby ste mohli obstáť proti taktike a úskočnosti diablovej" (Ef 6,11).
Čo to znamená obliecť si celú výzbroj? Stáť v Kristovi úplný, to tým myslíme.
On je pravda, Hospodin naša spravodlivosť. Obutí pokojom – On je náš pokoj. Je to
Kristus skrz-naskrz. Vezmite teda do ruky meč, ktorým je Božie slovo a Kristus je večné
slovo.
"A v Ňom ste úplní." Keď sme si obliekli celú výzbroj, ktorou je Kristus, sme v Ňom
úplní. "Oblečte si Pána Ježiša Krista!" (Rim 13,14). On je tá výzbroj a tá výzbroj je On. Tak
sme všetkom viac než víťazi skrze Neho, ktorý nás miloval a dal svoj život za nás. Nič nám tú
výzbroj nemôže vziať.
38. Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani vrchnosti, ani moci, ani prítomné,
ani budúce veci, 39. ani vysokosť, ani hlbokosť, ani niktoré iné stvorenie nebude môcť odlúčiť
nás od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi.