Veľká vlastenecká vojna
Veľká vlastenecká vojna (rus. Великая Отечественная война, Velikaja Otečestvennaja vojna) teda otvorenie východného frontu, bola najdôležitejšia časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe.
Boje na východnom fronte mali za následok 80 % nemeckých strát[1][2] vo vojne a môžu byť preto považované za najdôležitejšie Európske bojisko vojny. Na fronte bojoval Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). K Sovietskemu zväzu sa neskôr pridali ďalšie krajiny resp. ozbrojené zložky týchto krajín, hlavne Poľsko, Česko-Slovensko a Juhoslávia, počas bojov aj Rumunsko, Bulharsko a Fínsko prešli na stranu Sovietov a potom aj spojencov.
Boje na východnom fronte sa začali 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu, ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, visliansko-oderianskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké straty, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, ale definitívne ukončili druhú svetovú vojnu v Európe vojská Červenej armády Pražskou operáciou 9. mája 1945 a oslobodením Ceskoslovenska. Rozsah bojových operácií vedených moderným spôsobom bol na východnom fronte z hľadiska šírky frontovej línie a hĺbky postihnutého územia historicky bezprecedentný. Vzhľadom na svoj brutálny charakter a počet obetí je považované ťaženie na východnom fronte za najkrvavejší ozbrojený konflikt v dejinách.
(Prevzaté a upravené zo zdrojov na internete)
(ezpn)