Chorvatsko
Čtvrtek 23. 6. 2011
Dneska jsme začali balit, zkusili jsme rozložit auto a nafouknout lehátko. No má představa o pohodlném letišti vypadá trochu jinak, ale snad to zvládnem. Lehátko je prasklé, takže nejde nafouknout. Ve 21:30 jdeme do Tesca koupit samonafukovací karimatky. Doma to vypadá jak po výbuchu a ne jako někde, kde je zbaleno na dovolenku. Jsem utahaná, jdu se naposledy vykoupat jako civilizovaný člověk a jdu spát.
Pátek 24. 6. 2011
O 14:30 utekáme z tragickej firemnej party, ktorá sa konala na parníku, alebo lodi, alebo čo to vlastne bolo, kde nás nechali hladovat (našťastie som stihol obed, narozdiel od mnohých kolegov). Spoločne s Adamom sme čakali na vopred dohodnutý odvoz, ktorý zabezpečovala Káťa. Ta ako čerstvý vodič, to zvládla uspokojivo. Vyrážame do Tesca nakupiť posledné zásoby, potom rýchlo domov zbaliť posledné zbytočnosti a v 16:30 vyrážáme na sľubnú dovolenku.
Průjezd Prahou celkem ujde. Vše jde jako po másle, ale na první zastávce, kde si cucnem trochu plynu už vzniká první konflikt (trochu brzo). Já potřebuju do rakve pro mastičku a tričko, protože mi začíná být zima. Poprosím Toma, aby po natankování popojel na parkoviště, on mě ovšem nepochopí a z benzinky odjíždíme s tričkem a niveou v rakvi. Hm tak to je fakt super. Celou dovolenou se budu muset doprošovat, kdykoli budu cokoli potřebovat z rakve. Nejradši bych se sebrala a jela domů. A nebo si nastěhuju všechny věci do auta a bude. Stavíme na devíti křížích, oba naštvaní, to nám ta dovolená hezky začíná. Tomášek má pocit, že budu chtít stavět každé dvě hodiny. Na parkovišti si konečně vyndávám věci z rakve. Převlíkám se a tu se najednou někdo začne s Tomem bavit nějakou cizí řečí, odhaduji, že je to angličtina. Chvíli na to už sedíme všichni tři v autě a jedeme směr Vídeň. V Poisdorfe Markuse vyložíme, rozloučíme se a jedeme směr jih. Za Vídní stavíme na benzínce, abychom se koukli na internet, kde je nějaká LPG stanice. Vše potřebné pozjišťujeme a jedeme dále. Najednou tru tru tru - rachot. Zastavíme na dalším odpočívadle, kde Tom diagnostikuje utržený výfuk. Asi hodinu chodíme okolo auta, zkoumáme, přemýšlíme co s tím. Nakonec ve stylu MacGyver přivážeme výfuk USB kabelem a otočíme se směr Slovensko. V Topoľčanech nás ve 3:00 přivítal Athos štěkotem. Mrtví jdeme spát, ráno je moudřejší večera.
Sobota 25. 6. 2011
V sobotu ráno po dôkladnej prehliadke zranenej Hondy, zisťujeme že je to síce blbosť, ale treba to opraviť ak chceme ďalej. Neriskujeme, že v servise nebudú mať čo potrebujeme a tak vyrábame odtrhnutú spojku doma na kolene. Asi o ľ hodiny je hotovo. Verka medzitým natrhala čerešne na koláč a navečer sa zišla celá rodina na malú oslavu.
Nedeľa 26. 6. 2011
Ráno sme sa v rámci ničnerobenia a čakania na pondelok vydali na Topoľčiansky hrad. Ten je práve v štádiu konzervácie. Cestou z hradu na Duchonku sme videli stádo ovečiek. Na Duchonke práve končila weekendová R`n`B párty. Nejaký zblúdilý holanďan nám predviedol i patricný tanec a stretli sme aj kačeny ktoré po prežitom weekende stratili strach pred všetkým. Zvyšok dňa už prebiehal v duchu príprav na cestu.
Pondelok 27. 6. 2011
Ráno sme sa dobalili, vyzdvihli technický preukaz od Hondy, niektorý členovia posádky so dali obľúbený Dithiaden a opať sme vyrazili na cestu. Navigátor po dávke Dithiadenu upadol po pár kilometroch do komatického spánku, čim mi značne napomáhal v orientacii v cudzom teréne a pomáhal bojovať s únavou. Pozitívnou stránkou bolo že sme nemuseli kazdých paŕ kilometrov zastavovať kvôli rôznym životne dôležitým veciam. Zastavovali sme iba na doplnenie plynu, najskôr v Hlohovci, ďaľšia zastávka pri Schwechate, kde sa nám ako na jedinej Rakúskej pumpe podarilo zohnať papáni pre Hondičku. Cesta cez Rakúsko bola bez problémov, rovnako ako prechod do Slovinska. Tam sme ako správny Češi opustili platené cesty a konečne sme našli aj LPG za Chorvatskymi hranicami, takže sme doplnili plyn a v celkom dobrom tempe pokračovali ďalej. Vyberali sme si odľahlé cesty bez premávky cez horske dedinky smerom na Varaždin a Zagreb. V dedinkách bolo najzaujímavejšie to že na skoro každom druhom stĺpe bolo bocianie hniezdo (bocian = čáp pre jazykovo menej zdatných). Môj navigátor je už niekoľko hodín pri plnom vedomí a Zagreb komentuje ako strašne hnusné mesto. Mňa tu prekvapila vysoka koncentrácia sympatických blondýn. To sa úž počas celej cesty nezopakovalo :(. Asi po hodinovom prejazde Zagrebu sme smerovali na Karlovač kde sa varí asi najpopularnejšie chorvatske pivo, a ďalej do Rijeky. Prechádzali sme cez krásne hory a s pokrocilou hodinou sme sa rozhodli prespať na odľahlom odpočívadle, niekde okolo Velkej Kapely. Po určitých obavách ako bude spanie v aute prebiehať bolo nakoniec ráno skonštatované že to celkom ušlo. Z Verčinych bezprostredných dojmov citujem: Sice jsem dlouho nemohla usnout, a když jsem usla tak se mi zdálo, že nám někdo klepe na dveře. To sme ešte netušili že to je nič s tým čo nás ešte len čaká.
Utorok 28. 6. 2011
Pre niektorých strašidelná noc bola vykúpená krásným ránom. Bolo by vhodné pripomenúť, že bola zima ako v Rusku. Moj navigátor sa sťažoval na značný diskomfort spôsobený viacerými faktormi. Medzi hlavné by sme mohli zaradiť nízku teplotu v aute počas noci a absenciu teplého vybavenia v dôsledku mojej agitácie pred cestou, že tam bude šílené teplo a teplé veci sú z tohto dôvodu zbytočné. Samozrejme, ja som mal so sebou spacák s teplotným komfortom hlboko pod bodom mrazu, takže som nejak nerozumel o čom to stále hovorí, však mala k dispozícii celkom teplú deku. Až ked sme sa opať vydali na cestu, zistili sme že sme celkom vysoko v horách, za čo sme boli odmenený nádhernými výhľadmi na doliny čiastočne zahalene v rannej hmle. Pokračovali sme smer Rijeka, až kým sme sa nedostali z hôr a neuvideli prvý krát more. Tam sme sa rozhodli, že naša prvá destinacia v rámci dovolenky bude ostrov Krk. Na moste sme zaplatili mýto, tu už nebol spôsob ako to obísť, a kochali sme sa výhľadom z prvého odpočívadla. Domorodci okamžite začali ponúkať voľné ubytovanie, tak sme radšej hneď pokračovali v objavovaní ostrova. Inštinktívne sme zatočili na bočnú cestu smerom k moru. Keď sme konečne dorazili k pláži nasledovalo niečo čo som nečakal. Netušil som ako dlho moze trvať vziať plavky, uterák a skočiť do mora. No bol som naivný a ticho som sa divil koľko vecí človek potrebuje aby mohol ísť na pláž. Nakoniec sa podarilo. Kedže sa nám podarilo dostať na pláž stále relatívne skoro mali sme ju celú pre seba. To bolo luxusné. Pláž bola obkolesená kopcami a cez otvorené more sme videli hory na pevnine v ktorých sme pred pár hodinami spali. Voda bola mokrá, studená a hnusne slaná ale nejak som tomu váľaniu sa na pláži začínal prichádzať na chut. Čo sa ale nedalo povedať o zvyšku výpravy ktorý sa po chvíli začal nudiť a hľadať problémy, napr. krém zabudnutý v aute. Po chvíli dorazila rodinka čechov ktorá sa chovala ako by pláž patrila iba im a bolo po idilke. Reakciu sprudenejšej polovičky bola veta:"Nebaví ma to tu, bolí ma hlava, chcem ísť domov". Urobili sme teda povinne foto a vydali sa opať na cestu objavovat ostrov. Mali sme namierené na najvačšie mesto ostrova Krk. Božia prozreteľnosť ale chcela, že na začiatku mesta bol supermarket ktorý vo mne prebudil lovecké inštinkty a hnaný túžbou prežiť som zatočil neomyľne na parkovisko a vyhlásil, že musím doplniť energeticky deficit inak ďalej nepokračujem. Po obede ktorý sme si dali na neďalekom kopečku som vyhlásil že Krk bude nuda a budeme pokračovať do vnútrozemia šplhať na kopce. Za kopcom sme objavili menšiu pláž a viac ľuďí, takže sme pokračovali ďalej. Dorazili sme do krásneho historického mestečka, kde bolo ale platené parkovisko čo znamená, že musíme ďalej... Pokračujeme ďalej vnutrozemím až opať narazíme na dedinku s malou krásnou plážou, kde kazí celkový dojem iba to že je platená. Ale čo veď si to môžme dovoliť. Nakoniec ešte kvôli nedostatku drobných uhádame zľavu a užívame si neskoré kúpanie. Popri plávaní si všimnem kamennej cesty po ktorej domorodci chodia autami niekam dovnútra ostrova. To bola posledná kvapka a je rozhodnute, že sa vydávame na prvú offroad trasu. Cesta vedie popri pobrežiu a objavujeme malebne laguny s kryštáľovo čistou vodou a ja si uživam mierny terén a miestami som celkom rád že máme 4×4. Po návrate na normálnu cestu sme sa rozhodli stráviť noc na pevnine a to znamenalo vziať najkratšiu cestu z ostrova. O pár desiatok minút sme už prechádzali most po ktorom sme sem ráno dorazili a na pevnine sa stáčame na juh. Věrka ma pozýva po ceste na skvelú večeru aby sme oslavili moje narodeniny a kúsok ok Klenovice odbočujeme na východ do hôr aby sme našli miesto kde prespíme. Po nejakom čase prehľadávania poľných cestičiek nakoniec nájdeme to správne miesto. Rýchlo pripravíme auto na noc a plný zážitkov ideme spať.
Streda 29. 6. 2011
Ráno sa prebudíme a až teraz skutočne oceňujeme aké skvelé miesto sme našli na prespanie. Sme asi kilometer od najbližšej cesty, dosť vysoko nad morom a máme krásny výhľad. Dáme si raňajky, uvaríme kavu a schádzame dolu do Klenovice zistiť ako vyzerajú miestne pláže. Na plážach je prekvapivo veľa moslimov, ale žiadna sprcha tak sme sa rozhodli skúsiť šťastie viac na juhu. Po ceste spať k autu ešte dáme ľahky anglický pokec s majiteľkou krásneho nemeckého ovčiaka a opať sme na ceste. Zastavujeme v stredne veľkom pobrežnom meste Senj, ktorého dominantou je stará pevnosť na kopci v strede mesta. Je čas obeda takže sa držime tradície a ideme nakúpiť do miestneho marketu niečo pod zub. Na obed sa vyvezieme na kopec za mestom, takže to máme opať s luxusným výhľadom. Keď je dokonané ešte si dokupujem nové plavky a už sa ponáhľame na pláž vyskušať novy šnorchel a okuliare ktoré som si kúpil ešte s obedom. Na pláži si zaplávam medzi rybami ktoré su okolo pobrežia v húfoch a pripadám si ako vo filme Jacques-Yves Cousteaua. Věrka tiež skúša šnorchlovať ale nenachádza v tom zaľúbenie. Možno to bude spôsobené čiastočne tým, že sa mi ju podarilo trošku pritopiť....ale to už je život. Pár kiometrov za Senj odbočujeme znovu doľava do hôr. Je tu tabula na Sv. Jure, myslime že to je dedina ktoru nám doporučovali pre nádherný výhľad. Až neskôr zistíme že po svatom Jurajovi je tu pomenované skoro všetko. Tento malý omyl, ale stojí zato. Šplháme do kopcov stále vyššie, až mám trochu strach či to auto zvládne a tak neustále sledujem teplomer. Predsa len je okolo 30 stupnov a my ideme plne naloženy skoro celý čas na dvojku minimálnou rýchlosťou. Ani neviem presne kedy, ale zrazu sme v narodnom parku Sjeverni Velebit. Je tu krásna príroda s prudkými horskými masívmi a neprestupnými lesmi. Dokonca objavujeme celkom sympatické lyžiarske stredisko. Prechádzame na poľné cesty a čím sme ďalej od civilizácie tým je tu divokejšia príroda. Nastáva čas hľadať miesto na noc, ale v podstate tu nie je čo riešiť keďže sme odhadom asi 20 kilometrov od najbližšej osady. Zastavujem v jednom z mnohých údolí a pripravujeme sa na noc. Z lesa sa ozývajú zvuky divočiny ktoré niektorých z nás desia k smrti. Výsledkom je, že ku každému zvuku musím priradiť nejaké neškodné lesné zvieratko aby som navodil pocit bezpečia. Až na štekot ktorý som sa snažil priradit k neznámemu nočnému vtákovi a podivné trúbenie ktoré som tipoval na jeleňa som bol v presviedčaní celkom úspešný. Věrka bola síce iného názoru ale nakoniec sa musela uspokojiť s tým že v aute bude v bezpečí. Dokonca strach z divokej zveri prekonal aj zimu ktorá prišla so súmrakom a v horách bola oproti pobrežiu ešte znásobená....
Štvrtok 30. 6. 2011
Strašidelná noc v lone prírody je za nami. Nakoniec však aj Věrka priznáva že tak krásny pohlad na hviezdy bez jediného rušivého svetielka stál za to. V údolí je hmla a začína pršať, preto hneď po raňajkách sa vraciame na pobrežie a pokračujeme na juh. Náš dnešný cieľ je Primošten ak nenarazíme na niečo zaujímavejšie. Cestou kopírujeme čo najviac pobrežie, miňame krásne laguny zahryznuté do skaly, sem tam rybárska dedinka zmenená komerciou na turistické ubytovne. Nabiehame na systém aká krásna zátoka.... po pár kilometroch a 20tich zátokách je to zase ďaľšia zátoka.... po ďaľších x kilometroch je to už len do riti ďaľšia už ma to nebaví však si tu ukrútim volant.... V tomto veselom duchu pokračujeme až do Zadaru, kde konečne nájdeme LPG a doplníme prázdnu nádrž. Zastavujeme pred veľkým nákupným centrom a nasleduje vyprázdňovanie trochu iných nadrží. Po fyziologicky vynutenej prestávke pokračujeme na juh a zastavujeme sa na obed v Biograde, kde si dáme malú siestu, stále prší. Pomaly dorážame do Primoštenu kde mi Věrka po všetkých útrapách ktoré som jej doteraz po ceste pripravil ukazuje jej predstavu o dovolenke. To znamená večernú prechádzku po pláži, prehliadku krámov v historickom centre atď. Inak Primošten je celkom sympatické mestečko s historickým centrom a krásnymi plážami. Celkovy dojem trochu kazi to, že je tu viac čechoslovakov a poliakov ako domorodcov. Ako som neskor pochopil, môže to byť a bude ešte horšie. Takže nakúpime nejaké suveníri a ideme na vopred dohodnútú schôdzku s mojou kolegyňou z práce, ktorá ma apartmán pár kilákov odtiaľto. Trochu sme posedeli, pokecali a bol čas nájsť miesto na dnešný nocľah. Hory už tu nie sú také vysoké takže nie je kam sa schovat aj s autom, najdeme preto dedinku z hlavnej trasy a za ňou ideme ešte kusok po poľnej ceste aby sme zbytočne neprovokovali pozornosť. Prestavba auta na nočnú verziu sa už stáva rutinou takže nezaberie toľko času, ja si ešte varím cestoviny a ideme spat.
Piatok 1. 7. 2011
Ráno, z nie príliš výhodného miesta rovno odchádzame a raňajkujeme až na odľahlej ceste ktoru stretáme neskôr. Smerujeme do Primoštenu, kde sa chystáme stráviť deň na pláži. More je po daždi celkom studené, ale to nám nevadí v leňošení a dopisovaní denníku ktorý sme zanedbávali. Deň pomaly ubieha a snáď jediným spestrením bola konzumácia asi 4 kilového melóna ktorá nám dala riadne zabrať. Už v polovici to vyzeralo, že nemožeme ale keď človek chce dokáže všetko, coho dôkazom bolo pár šupiek ktoré zostali z nášho obeda. K večeru odchádzame z Primoštenu a máme namierené na lokalnu atrakciu, malé sladkovodné jazero na neďalekom poloostrovečeku menom Zmajevo oko. Keď dorážame na miesto zisťujeme že je to luxusný prístav a keďže sa tak nedá dostať autom vzdávame to lebo potrebujeme čas na ďaľší presun. Eśte zisťujeme že sa tu dá pripojiť na internet, síce za poplatok, ale závislosť víťazí. Prebehneme všetky dôležité weby, volám domov cez skype, keď v tom sa ozýva opať matka príroda a volá tentoraz na Věrku. Urýchlene odchádzame z prístavu a hľadáme vhodné misto kde vyriešiť tento problém, Po niekoľkých desiatach kilometrov konečne nachádzame miesto, ktoré síce nespĺňa všetky vyžadované náležitosti ale už to zjavne nejde odkladať. Keď dokonáno jest, pokračujeme na juh, chceme sa dostať niekam do okolia Splitu. Cesta rýchlo ubieha, keď nastal čas hladať nocľah tradične odbočíme doľava a šplháme na kopec. To sme ešte netušili, že na vrchole hrebeňa je okrem krásneho výhľadu aj pamatník nedávnej vojny chorvatov o nazávislosť. Je tu malé odpočivadlo a cesta sa na prvý pohľad nezdá frekventovaná. Absolvujeme teda rýchlu večeru počas ktorej zisťujeme, že miesto nie je až také opustené. Je piatok večer a mladý domorodci sem zjavne chodia oblbovať babenky nádherným výhľadom na pobrežie. Sme už ale unavený tak zostávame do rána.
Sobota 2. 7. 2011
Keď sa ráno prebúdzame netušime aký deň blbec to dnes bude. Aj napriek celkom rušnej premávke tesne v blízkosti auta mam pocit že sme sa obidvaja vyspali do ružova. Tradične si uvaríme kávu a raňajkujeme. Ako prvú chceme skúsiť štrkovú cestu kam počas noci šla vacsina domorodcov. Je tam ale výškové obmedzenie, pod ktoré sa náš drobeček nedostane. Musím teda cúvať niekoľko desiatok metrov do prudkého kopca aby som sa vrátil. Môjmu miláčikovi sa to veľmi nepáči aj keď ticho trpí a to že mu spalujem spojku nedáva nijak najavo. V snahe uľaviť mu čo najskor zatočím skôr ako som mal zadnou časťou vylezem na akúsi betónovú barieru na okraji parkoviska, ktoru som nejak telepaticky nevytušil. Zastaví ma až divný zvuk od nápravy. Zastavím, kontrolujem auto ale okrem pár škrabancov nič vážne nevidím. Až doma na rampe potom zisťujem, že som zase zohol niečo pri tom prekliatom výfuku, co sem tam vydávalo celkom divné zvuky. Riešili sme trochu dilemu či sa vrátiť alebo to nechať a uvidíme. S heslom že je to predsa Honda a musí fungovať pokiaľ tu bude vesmír sme preto pokračovali ďalej. Napadlo nás, že v Splite by sme mohli kúpiť nejaké DVD a vypáliť videa, ktoré sa nám pomaly nezmestili do notebooku. Toto nebol problém s trochou angličtiny a navigáciou, ktorá nás doteraz vždy podržala. Čo nás ale zradilo bol detail, že aj po niekoľkých pokusoch sa nám nepodarilo vypáliť celé DVD-čko. Nemal som silu skúmať, prečo je to tak a keďže sme nechceli tráviť celý deň na parkovisku ďaľšími pokusmi rozhodli sme sa zájsť na najbližšiu pláž aby sme sa hodili do pohody. Na mestkej pláži bola so štandardom na aký sme boli zvyknutí dosť špinavá voda, tak sme sa po chvíli aj tak pobrali ďalej. Smerujeme na juh, a chceme sa dostať do blízkosti Dubrovníku kde podľa plánu chceme stráviť noc. Začína silno pršať takže neľutujeme že musíme tráviť čas v aute. Po nejakom čase nám Chorvatsko ukazuje ďaľšiu tvár. Tesne pred hranicou s Bosnou to tu vypadá ako by sa tu zastavil čas. Malé políčka obkolesené kanálmi, stánky popri ceste kde sa predáva zelenina a asi aj všetko možné. Krásne malé sladkovodné jazerá, nebyť hôr okolo tak to tu vyzerá ako kdesi v Holandsku. Stále prší, tak ideme ďalej s rozhodnutím že cestou spať tu musíme zastaviť. Prechádzame cez Bosnu, po pár kiometroch sme opať v Chorvatsku. Do Dubrovníku nám chýba už len pár kilometrov, tak hľadáme nocľah, tentoraz je to úzka horská cestička vedúca k nejakému malému hraničnému priechodu.
Nedela 3. 7. 2011
Ráno je celkom zima, ešte znásobená silným vetrom. Dúfame, že je to iba tu blízko hrebeňa a schádzame hneď po raňajkách na najbližšiu pláž. Ako vždy ráno sme tu skoro sami a voda sa tiež dá vydržať. Po rannom kúpaní je čas uloviť niečo k obedu. Prechádzame do Dubrovníku ale nenarazili sme na žiadny použiteľný market. Radšej ako skúšať naslepo v historickom centre sme sa rozhodli zájsť za mesto a nakúpiť v prvom markete ktorý stretneme. Pri obede robíme zásadné rozhodnutie, kedže auto nie je v 100 % poriadku rozhodneme sa nepokračovať ďaľej na juh a točíme smer sever. Aj keď Čierna hora bola lákavá tento rok to nebude. Smerujeme teda spať do Dubrovníku prezrieť si stredoveké mesto. Aby sme neporušili tradíciu hľadáme parkovisko bez platenia. To sa zdá nie úplne jednoduché, ale asi 130 korún na hodinu čo majú odvahu pýtať na oficialnom parkovisku, je dostatočný argument vytrvať. Naša snaha je nakoniec korunovaná úspechom. Do historického centra prechádzame po pobreží na vysokých skalách. Až sa cez hradby dostaneme do sveta pred pár storočiami. Historické centrum s prístavom je krásne zachovalé a z hradieb ponúka nespočet romantických výhľadov. Strávime tu celý zvyšok dňa a so zapadajúcim slnkom opúšťame Dubrovnik, prechádzame krátky úsek Bosny a chystáme sa na noc. Dnes to nebude nič špeciálne spíme kúsok od cesty na malom odpočívadle.
Pondelok 4. 7. 2011
Skoro ráno nás budia okolo prechádzajúce autá, takže hneď po prebudení sa posúvame na opustenú cestu na raňajky. Verka si oblieka velice praktické biele šatičky z ktorých domorodci nemožu odtrhnúť oči, ale ako sa neskôr ukáže užijeme si s nimi ešte veľa zábavy. Presúvame sa na Bačické jazerá cez ktoré sme predtým iba prebehli. Sú síce na pohľad z cesty krásne, ale v podstate tu nie je nič viac na objavovanie tak sme o chvíľu opať na ceste. Pri jazerách Verke ešte raz vysvetlím, že na skale naozaj nemôže šlápnuť na minu. Bola trošku vystrašená ešte od poslednej návštevy u Lady kde sme preberali túto tému. No a keďže sme vlastne v hraničnom pásme Bosny fóbia bola hneď na svete. Ďalej pokračujeme smer Makarska riviera, chceme tomuto miestu dať ešte jednu šancu, keďže sa nám vôbec nepáčilo cestou na juh. Na Makarskej je už čas obeda takže prvá cesta zabezpečuje prežitie výpravy, nakŕmime auto aj seba. Dokonca nás osvietilo a našli sme dokonalé darčeky pre našich milovaných, ktorých sme zanechali doma, a ktorí veria že sa v jednom kuse vrátime domov. Veď čo by mohlo viac charakterizovať chorvátsko plné olivových hájov viac, ako luxusná fľaška olivového oleja. Tradične sa ideme naobedovať za mesto na kopec. Cestou som uvidel smerovu tabuľu na nejaké miestne arboretum. Samozrejme, že mi šlo iba o poznávanie miestnej flóry, ale bol som obvinený že tam ideme iba kvôli tomu lebo je to najvačší kopec na okolí. Anyway, autom zopár kilometrov a potom šlapať ďalej do kopca. Rastlinky síce nič moc, ale kopec pekný dokonca so starou tureckou pevnosťou a nádherné výhľady. Kombinácia asi 30 stupňov na kamennom podklade s výšľapom do kopca nás nejak vysilila tak sme si dali krátky voraz na startegicky umiestnenej lavičke a vrátili sme sa k autu. Keďže sme sa chceli vyhnúť trudomyslnosti, potrebovali sme nejaké socialne kontakty. Jediná rozumná možnosť bola opať skusiť či má Lada na nás náladu, kedže sme ju mali v dojazdovej vzdialenosti. Po pár sms sme dohodnutý a mierime opať do oblasti Primoštenu. Návšteva u Lady bola ako inak príjemná, vyberaná spoločnosť, delikatesy lokálnej kuchyne vytvorili dokonalú kulisu pre ľahký intelektuálny hovor. Nosné témy večera boli rady na co si dať pozor pri nakupovaní obuvi vo vačšom množstve, čo všetko si žena musí skontrolovať pri vystupovaní z auta a pomyslnou čerešničkou na torte bol takmer detektívny príbeh dvoch mužov hľadajúcich lásku v anonymite veľkomesta. Dokonaly večer skazilo len zistenie, že naše úžasné darčeky vypustili svoj objem do rakvy na streche auta. To prevedene do ľudskej reči znamenalo že teraz sme mali okrem všetkej batožiny v rakve aj dva litre olivového oleja rozpusteného v oblečení. Nechcel som si kaziť skvelý večer tak som iba skonštatoval že nemusíme impregnovať. Čo však vôbec nepobavilo moju drahú polovičku, naopak tvárila sa mierne... neviem nájsť to správne nevulgárne slovo... Dohodli sme sa teda, že si večer kaziť nebudeme a rakvu otvoríme až ráno. V priebehu večera ešte Verka zvládla vyzdobiť svoje krásne biele šatičky niekoľkými druhmi škvŕn. To opať pobavilo viac mňa ako Verku, ktorá bola zdrcená tým že už nemá čo na seba. V podstate sme noc strávili vedľa Ladinho apartmánu a až skoro ráno sme sa strategicky presunuli.
Utorok 5. 7. 2011
Po presune asi o 5:00 sme potrebovali ešte nejaký čas na utriedenie myšlienok. Zastavili sme teda v nejakom starom olivovom háji a dospávali večer. Po pár hodinách sme nabrali odvahu a otvárame rakvu, aby sme zistili skutočný rozsah katatrofy. Mne je relativne jedno že mam veci od oleja a nejaká tá škvrna ma nemôže rozhodiť, ale Verka predadá zúfalstvu a potom čo našla jediné legíny a jedno tričko bez škvŕn. Dokonca to zašlo až tak ďaleko že chcela ísť rovno domov. Nakoniec zvíťazí zdravý rozum, dohodneme sa že skočíme na pláž a večer uvidíme ako ďalej. Ideme na starú známu pláž do Primoštenu. Dospávame spánkový deficit, kúpeme sa a ako zlatý klinec si dáme jazdu na vodnom skútri. Celkom zábavná záležitosť, mať more za barákom asi by som tú hračku chcel. Kupodivu Verka ktorá sedela celú dobu za mnou tvrdí že si to tiež užila. Aj keď som mal chvíľami pocit že už som ju musel stratiť ked sme skákali nad vlnami. Nakoniec sme sa do prístavu vrátili obaja, trochu sme si vyčistili hlavy a rozhodli sa pokračovať v návrate podľa plánu. To znamenalo, že sa musíme presunúť do oblasti národného praku Krka. Cesta prebehla bez vážnejších problémov, a keďže sme do blízkosti cieľa dorazili relatívne zavčasu rozhodli sme sa nevečerať v náhodnom hoteli po ceste. Keďže barmanka bola nesmierne príjemná osobas dobrou angličtinou a naša únava bola veľká rozhodli sme sa porušiť tradíciu a objednávam izbu v hoteli na dnešnú noc. Po príchode na izbu si uvedomujeme, že tečúca voda je najdokonalejší vynález ľudstva. Číslo dva získava posteľ a úplná dokonalosť je kliatizácia na diaľkové ovládanie. Ešte som mal pred spaním výčitky svedomia lebo mazlíka sme pustili a nechali na parkovisku, ale to už je život.
Streda 6. 7. 2011
Ráno sme vyspinkaný do rúžova a vyrážame smer národný park Krka. Už na parkovisku blízko parku je niečo divné. Je strašne veľké a všade samá čeština, chvíľu váhame či tam vôbec ísť. Nakoniec zaplatíme vstupné a sadáme do autobusu, ktorý nás odvezie na začiatok náučnej cesty. Snažíme sa užiť si okolitú prírodu aj napriek nenormálnemu počtu ľudí. Prechádzame v podstate cez miestny lužný les, ktorý vytvorila voda v kaňone. Stupňovitý kaňon tu vytvoril nádherné vodopády. Urobíme povinne fotky, prejdeme skanzen, ktorý ukazuje ako sa tu žilo v minulosti a chceme sa čo najrýchlejšie dostať z tohto šialeného davu ľudí. Spať na parkovisku sa rozhodujeme ako ďalej. Nakoniec sa rozhodneme pokračovať v objavovaní parku ale na trochu odľahlejších miestach, kde ako dúfame nebude toľko turistov. Pokračujeme aspoň z cesty sa pozrieť na ostrov ďalej v kaňone rieky, na ktorom je kláštor. Po ceste ešte stíhame malý obed tentoraz na sladkovodnej pláži. Keďže kochanie sa pamiatkam zo vzdialenosti niekoľko stovák metrov nie je to pravé orechové, vyberáme sa ďalej po rieke do opátstva v dedinke Kistanje. Tu na nás dýchla magická história a zvláštny pokoj tohto miesta. Po krátkej prechádzke sme nabrali opäť smer na západ k pobrežiu. Prechádzame ľudoprázdnymi dedinami v ktorých ešte vidieť pamiatky nedávnej vojny, z ktorých naskakujú zimomriavky. Zvedavosť mi nedá a zastavujeme v jednej dedinke ktorá vyzerá ako nedávno vysťahovaná s jasnými stopami po opevnenom guľometnom hniezde v jednom z domov . Je jasne že každý dom v dedine dostal minimálne zopár dávok z automatu. Plný zmiešaných emócii radšej rýchlo odchádzame na pobrežie, ktoré mi po tomto zážitku príde iba ako narýchlo obnovená kulisa pre turistov v inak zdevastovanej krajine. Myslím že sem do vnútrozemia veľa normálnych turistov nezavíta a iba konzumujú to čo im naservírujú na pobreží. Inak keď som vravel že rýchlo, asi to bolo doslovne. Miestny strážci zákona nám niekde v tejto polopúšti namerali prekročenie rýchlosti. Neviem či to bolo mojim osobným šarmom alebo neustálym tvrdením že naozaj už nemám žiadne lokálne platidlo na zaplatenie pokuty, ale nakoniec nás nechali ísť. Zvyšok cesty k pobrežiu prebehol bez zvláštnych udalosti. Cieľom dnešného dňa bolo dostať sa do blízkosti
