História Rimavskej Soboty: Generál Juraj Kmeť

Jeho životná púť bola krátka, ale počas nej sa nezmazateľne zapísal do histórie, stal sa vyhnancom a v cudzích službách hrdinom. Narodil sa v roku 1814 v Nižnej Pokoradzi, kde bol jeho otec evanjelickým farárom. V útlom detstve stratil otca a vtedy sa ho ujal Ján Schulek, evanjelický kňaz v Níreďháze, malá sirota tu aj začala chodiť do školy, neskôr študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove a štúdium ukončil na evanjelickom lýceu v Bratislave.

U protestantských duchovných bolo vtedy zvykom, že ich potomkovia sa vydávali na kňazskú dráhu a v to dúfal aj Ján Schulek, že jeho synovec pôjde v jeho a otcových stopách. Vynikajúco sa učil, a keďže čelný predstavitelia protestantskej cirkvi mali založenú nadáciu, ktorá podporovala najnadanejšieho študenta a umožňovala mu štúdium na niektorej z univerzít v Nemecku, uchádzal sa o toto ocenenie. Zásluhou chyby jedného evanjelického kňaza, ktorý bol členom výboru, ocenenie a štipendium nezískal Juraj Kmeť, ktorý bol vybratý ako najlepší, ale jeho menovec. Táto skutočnosť skormútila Kmeťa, ktorý sa chudobný predieral štúdiami a teraz, keď konečne mal cieľ na dosah, tak sa mu všetko zrútilo. Zanevrel na štúdia a odcestoval do Viedne, kde vstúpil do vojenskej školy, keď si túto cestu zvolil do ďalšieho života. V roku 1833 zložil dôstojnícke skúšky a bol zaradený do 19. uhorského pešieho pluku. Keďže nemal vplyvné známosti, pomaly postupoval v hodnostnom rebríčku.

Dala by sa napísať samostatná kapitola o jeho účinkovaní počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849, ale my sa prenesieme cez túto časť. Kmeť dokázal svoje vojenské majstrovstvo i odvahu a razantne postupoval v hodnostiach,  svoju poslednú bitku už ako generál zviedol pri meste Lugoj (Rumunsko) dňa 15. augusta 1849 a roztrieštené vojská pomaly ustupovali k tureckým hraniciam. Poľský generál Jozef Bem, ktorý sa spolu so 400 príslušníkmi domobrany skrýval v lesoch dňa 20. augusta 1849, vstúpil spolu s vojakmi do mestečka Moerul v oblasti Caránsebes (Rumunsko), kde našiel generála Juraja Kmeťa a pár jeho spolubojovníkov, ktorých však už srbský sudca odsúdil na smrť.  V poslednej chvíli bol Kmeť oslobodený generálom Jozefom Bemom a unikali údolím rieky Jiu do Srbska, stadiaľ do mesta Vidin (Bulharsko), kde im azyl poskytlo Turecko.

Tu sa Juraj Kmeť pričlenil ku skupine, ktorá spolu s Jozefom Bemom pokračovala do mesta Haláb (Sýria). Bem sa tu stal guvernérom. Tu býval Kmeť do konca roku 1851, keď so skupinou utečencov z Uhorska odcestoval do Anglicka. Keď v roku 1853 vypukla rusko-turecká vojna, Juraj Kmeť sa vrátil do Turecka a ponúkol svoj meč do služieb krajiny, ktorá mu poskytla azyl, a tak, oblečúc si tureckú uniformu pod menom Izmail paša, stal sa veliteľom Anatólskej divízie. Táto divízia spôsobila veľa škôd cárskemu vojsku a meno Izmail paša sa stalo medzi cárskymi vojakmi postrachom. Až do príchodu anglického generála Wiliamsa velil obrane hradu v meste Kars. Juraj Kmeť vstúpil do dejín vedenia novodobých vojen, pretože bránil hrad so šikovnosťou, opatrnosťou a hlavne hrdinsky. Vynikalo mimoriadne hrdinstvo obrancov obliehaného hradu.

Počas dlhotrvajúceho obliehania hradu Kars, medzitým spojenci Anglicko, Francúzsko a Piemont obsadili Sevastopoľ, a tým sa rozhodlo o osude Krymskej vojny. A tak už nič nestálo v ceste tomu, aby bol uzavretý mier, lenže diplomacia je nevyspytateľná, a tak bolo dohodnuté, že mier sa uzavrie až potom, keď aj cárske vojská dosiahnu výraznejšie čiastkové víťazstvo a za cieľ bolo zvolené dobytie hradu Kars. Diplomati zúčastnených strán sa dohodli, že kým cárske vojská neobsadia hrad Kars, tak dovtedy na Kryme zostanú spojenecké vojská. Diplomati sa mylne domnievali, že toto bude ľahká úloha pre rýchlo postupujúce ruské cárske vojsko, ktoré od 18. júna 1855 malo hrad Kars v obkľúčení, a tak sa obrancom hradu nedostávala z vonku žiadna pomoc. Generál Juraj Kmeť nemal ani minimálnu vedomosť o dohode mocností ohľadom hradu Kars, a tak bránil zverený hrad ako lev a s krvavými hlavami hnal preč spod hradu útočníkov.

Cárske vojská počas nepretržitých útokov mali viac tisícové straty na životoch. 23. septembra zaútočili na hrad tri cárske armády, boj bol nemilosrdný, cárskym vojskám sa podarilo zdolať prvé pásmo opevnenia, ale tu našli na všetko odhodlaných obrancov, ktorí odvracali útok za útokom.  Generál Kmeť delami a horskými jednotkami dokazoval divy. Cárske vojská sa dali na ústup a na skalných útesoch hradu zanechali 6.300 mŕtvych vojakov. Lenže, turecké vojsko nemalo síl na to, aby prenasledovali cárske vojská, a nemohli si dovoliť výpad z hradu, a tak ostávali stále v obkľúčení. Obrancovia hradu naďalej hrdinsky bránili hrad a cárske vojská si s ním nedokázali poradiť. Európska diplomacia bola podráždená, že musí na Kryme zadržiavať svoje vojská, pričom už dávno mohol byť uzavretý mier. Na koniec proti hrdinským obrancom zasiahol najhorší nepriateľ, a to hlad. Nemožnosť dopraviť do hradu zásoby spôsobili, že obrancom dochádzali sily. O otrasnom obraze píšu viacerí, ktorí prežili boje o hrad, a tak sa obliehaný hrad dňa 27. novembra 1855 konečne vzdal.

Ale nevzdal sa Juraj Kmeť alias Ismail paša, ktorého už dopredu cárske vojsko odsúdilo na smrť v lepšom prípade na vyhnanstvo v Síbiri. Keď sa rozhodovalo o vydaní hradu počas veterného večera, pozbieral tých pár koní, čo ostalo a spolu na všetko s odhodlanými druhmi, medzi ktorými bol aj bývalý plukovník uhorskej domobrany Jozef Kollman, teraz pod menom Fazli bej, ktorý sa neskôr stal slávnym plukovníkom pod vedením Garibaldiho, a tam aj padol na Sicílii. Nuž, tak družina okolo generála Juraja Kmeťa urobila zúfalý výpad, podarilo sa im však v nočných hodinách prekvapiť cárske vojsko a preraziť cez obkľúčenie.

Sultán ho prijal s veľkým vyznamenaním a opásal ho aj čestným mečom, ktorý sa teraz nachádza v Maďarskom národnom múzeu a na počesť hrdinných obrancov hradu dal vyraziť pamätné mince. Juraj Kmeť aj po uzavretí Parížskeho mieru ostal v tureckých službách. Potom však odišiel do výslužby ako generál, poberajúc od sultána dôchodok, a vrátil sa späť do Anglicka, kde sa usadil v Londýne. Tam sa venoval písaniu pamätí z udalostí v malej Ázii a samozrejme obrane hradu Kars. Toto dielo je uznané ako majstrovská odborná vojenská publikácia. Vydaná bola pod názvom: „A Narattive of the Defence of Kars on 29. september 1855“.

25. apríla 1865 zomiera v Londýne, bez toho, žeby sa čo len raz bol mohol pozrieť domov. V Londýne je aj pochovaný v Kensal-Greenskom protestantskom cintoríne, kde má aj primeraný pomník k svojim vojenským zásluhám.  Napriek službe v tureckej armáde nikdy neprestúpil na islam a zachoval si svoju pravú vieru. Vydal viac kníh, kde sú podrobne popísané boje, ktorých sa zúčastnil, a sú to strhujúce príbehy, kde Juraj Kmeť, pôvodom Slovák, dosiahol hodnosť generála v uhorskej a aj tureckej armáde. O jeho pôvode niet pochybností, pretože jeho meno figuruje medzi bývalými  vynikajúcimi študentmi Prešovského kolégia a v zápise zo dňa 14.8.1844 je pri jeho mene uvedená slovenská národnosť.  Na prvej fotografii je ako Izmail paša, na druhej je čestný meč, čo mu daroval sultán a vyznamenanie za hrdinskú obranu hradu Kars a na treťom je hrad Kars.

Autor: Vladimír Gondáš

Zdroj: VasárnapiUjság zo dňa 17. júna 1877

Zdroj foto: 1 -  http://tortenelemportal.hu/2014/05/krimi-haboru-kmety-guyon/, 2 – Zdroj ako text, 3 – http://en.wikipedia.org/wiki/Castle_of_Kars#/media/File:Kars_Kalesi1.jpg

Publikované 24. 3. 2015