Tri diviaky jednou ranou a iné príbehy z poľovačiek
Nikdy som nebol prívrženec poľovníkov, ale niektoré príbehy z minulosti stoja za pozornosť a naši dnešní poľovníci môžu len ticho blednúť závisťou. Dňa 18.1.1881 v Klenovci, kde mal poľovnícky revír Július Fay, bola poľovačka na diviaky.
Honci začali vykonávať svoju prácu a poľovníci boli na určených stanoviskách. Vyhnané stádo diviakov sa rútilo na miesto, kde čakal pripravený, hlavný horár uvedeného panstva Július Korený. Nemal zrovna ideálne postavenie, lebo diviaky uháňali nad ním po strmej stráni.
Strieľal z pravej hlavne guľovej zbrane na prvého diviaka, ktorého uvidel, a ten sa mu aj skotúľal pod nohy po presnom zásahu, ostatné diviaky uháňali ďalej. Na susednom stanovisku bol barón Alojz Vay a ten expresne rýchlo zamieril na prvého diviaka v stáde. Barón však v nemom úžase sledoval, ako sa diviak vzoprel na zadné nohy a spadol dozadu. Na tomto hone tak padol len ten jediný výstrel od Júliusa Koreného a boli zastrelené dva diviaky, to však ešte nebol koniec, lebo honci po ukončení svojej práce našli aj tretieho zastreleného diviaka.
To už úžas prítomného panstva nebral medze, pretože v živote poľovníka sa takéto niečo ťažko vyskytne. Tri diviaky v priemernej hmotnosti 45 kg boli zastrelené jediným výstrelom. Po dôkladnom vyšetrení bola popísaná aj dráha strely (nebudem rozvádzať detaily) a zistilo sa, že skutočne jeden jediný náboj, vyhasil život trom diviakom. Samozrejme, táto zvesť sa rýchlo šírila ďalej a prekročila rámec nášho regiónu.
Koloman Szentmiklóssy ml., zastrelil v mesiaci jún 1881 na naše pomery nezvyčajný druh vtáka, a to supa tmavohnedého, stalo sa tak v Uzovskej Panici. Pôvodne letel pár týchto vtákov, jeden v zdraví odletel a ten druhý skončil v Rimavskej Sobote na preparácii.
Najťažší a najväčší lietajúci vták na svete, drop veľký, si to namieril aj do nášho regiónu, že to bola obrovská chyba, tak na to prišiel v marci roku 1891 vo Vlkyni. Nič netušiac si pochutnával na čerstvých výhonkoch repky, keď ho prekvapili miestni obyvatelia, ktorí ho najskôr považovali za bociana. Sedliaci sa po zistení omylu odmietli vzdať svojej trofeje a odolali aj lákavej finančnej odmene, aby sa tento vták uchoval aspoň vo vypchatej forme. Na rad tak prišla horúca voda a nešťastný drop, ošklbaný zo svojho peria, skončil v pekáči, pretože sedliaci z Vlkyne ešte tak nádherného vtáka nikdy nejedli. Osobne predpokladám, že odvtedy už takúto príležitosť ani nemali…
Hlavný notár župy Gejza Lukács mal na poľovačke v decembri 1905, u Tomášovej, pri Rimavskej Sobote, to šťastie, že sa mu pod hlaveň pušky dostal úplne snehobiely bažant. Kvôli zachovaniu tohto nezvyčajného sfarbenia bol bažant dopravený do Spojeného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote, kde po vypchatí, obohatí jeho zbierky.
Takýchto príbehov je mnoho a poďakovanie za umožnenie štúdia patrí miestnej knižnici Gemersko-malohontského múzea.
Zdroje: GÖMÖR-KISHONT zo dňa 30.1.1881,GÖMÖR-KISHONT zo dňa 19.6.1881,GÖMÖR-KISHONT zo dňa 26.3.1891, Príloha GÖMÖR-KISHONT k číslu 52 z roku 1905
