Pokračujem spomienkami starého šľachtica na dianie v Hodejove, spomenieme osídlenie obce po jej zničení Tureckými vojskami, zaujímavá je skutočnosť, že oficiálne miesta uvádzajú osídlenie ľuďmi z Oravy a Liptova, kým v týchto spomienkach je niečo úplne iné. Obtrieme sa aj o Hodejovský vodný mlyn a dôvod jeho zániku. Z čias keď Tisovec a Klenovec boli len provincie Hodejova.
Na mieste dnešného Capúriku, kde je dneska most, tak tento postavili železničiari počas stavby železnice, pretože od násypu trate sa už nedalo prechádzať na druhú stranu potoka Gortva. Na prechode Capúriku po jeho pravej strane bol obecný pozemok, stál na ňom tzv. suchý mlyn, ktorý poháňal obecný kôň. V jeho blízkosti stála vodná priehrada ktorá pozdvihla vodu v potoku Gortva a jej časť vody hnala do tzv. mlynského jarku, ktorý ju viedol popod Bikk, pod oráčinou, na západnej vnútornej strane cesty až kým nedošla k žľabu vodného mlyna. Tento jarok bol obecným majetkom, taktiež aj priehrada spoju s jarkom ktorý odvádzal vodu z mlyna späť do koryta potoku Gortva. Cesta tu pri vracaní sa vody je smerom na juh v pravom uhle vedie k lesu dolného Bikku je dve siahy široká a bola vymeraná pri parcelovaní pozemkov v roku 1862 a cesta ktorá sa lomí v pravom uhle na východ, bola vymeraná na šírku päť siah pri parcelovaní, z dôvodu, že sa táto cesta využívala na hnanie hovädzieho dobytku k pustatine Baga a na hnanie dobytka k lúkam nachádzajúcich sa v Hodejovskom dolnom tagu. Mlynský jarok je dve siahy široký a patrí mu po jednej siahe z obidvoch strán. Táto skutočnosť je podchytená aj na mape z roku 1862. Neskôr Gemerská stolica vodné mlyny na potoku Gortva odstavila a zrušila, argumentujúc že oni sú dôvodom povodní v údolí potoka Gortva. Len v Gemerskom Jablonci ostal z neznámych dôvodov vodný mlyn a prevádzkoval ho žid Braun. Ako zakázali v Hodejove vodný mlyn, od obce ho spolu s jarkom kúpil Imrich Kubínyi, miestny veľkostatkár, ktorý si budovu mlynu aj s priľahlými záhradami ponechal ako obydlie pre čeľaď . Mlynský jarok predal za jednotnú cenu 20 grajciarov, za siahu a jednotlivý kupujúci jarok zrovnali zo zemou, s tým že oň nemajú záujem ale len o zem.
Text nie je upravovaný a tak sú v ňom zaujímavé slovné dobové zvraty. Ináč stopy po želiaroch, ktorí pálili drevené uhlie v Hodejove, sú viditeľné dodnes najviac v jarnom období. Pálilo sa na pustatine Dolina v úsvite, čo ju poznáte tak ide o pravú stranu úboče nad Kminiakovcami, stále sú viditeľné veľké kruhy na zemi po pálení uhlia. Hodejov v minulosti disponoval teda suchým mlynom, vodným mlynom a parným mlynom. Ten posledný fungoval až do konca II. svetovej vojny. Najbližšie sa pozrieme na rozporuplnú osobnosť Hodejova, Samuela T. Kleina a jeho príbeh.
