02. Nákaza - časť prvá
2. NÁKAZA – časť prvá
14.2.2012
10:30
O pár hodín po tom, ako sa Mike Trent zobudil, už sedel vo vedeckej kancelárii so svojimi tromi kolegami. Rozprával im svoj sen a ostatní ho dychtivo počúvali. Pôvodne mali pracovať, ale nik im predsa nemôže mať za zlé, že sa im nechce skúmať. Keď dorozprával, tak jeho kolegovia chytili strašný záchvat smiechu.
„Ty teda máš poriadne sny Mike,“ rehotal sa Jack, Mikov výskumný kolega. Mal červenú tvár ako papriku a smiech pripomínajúci kvílenie ježibaby z rozprávok. Mike nevedel rozoznať, či sa ostatní smejú na Jackovom smiechu alebo na jeho sne. „Mike fakt si bol doktor?“ Jack ľavou rukou plieskal po stole, na ktorom bol položený podnos s kávou a ten sa prevrhol. „Jack, bacha na to čo robíš zahriakla ho Susan, kolegyňa od vedľa, ktorá pracovala s Troyom. Troy sedel vedľa Jacka a schytal plnú dávku kávy do rozkroku. Takmer vyskočil s kože. Bežal po servítky do svojej pracovne a popritom naokolo strieľal nadávky ako náboje z guľometu. „Prepáčte,“ povedal Jack a zdvihol sa zbierať zo zeme zvyšky pohárikov, ktoré boli takmer po celej miestnosti. „Ukáž, pomôžem ti,“ ponúkla sa Susan a šla mu pomôcť. Mike ich len nemo pozoroval. V hlave mu vírili myšlienky a premýšľal nad tým, či je možné to, čo sa mu snívalo. Späť do reality ho prebudil vracajúci sa Troy, ktorý stále vykrikoval nadávky a Mike zachytil útržok jeho vety : „… a ešte mám zasraté aj celé nohavice! Vyšli ma dvesto dolárov, ty…“ Ostatok vety Mike radšej prepočul, iste viete prečo.
O desať minút mala Susan a Jack črepiny vyzbierané. Troy sa mierne upokojil a Mike ich stále pozoroval prázdnym pohľadom. Jack vyhodil črepiny do koša a prišiel si sadnúť ku ostatným. „Troy, mrzí ma, že som ti oblial nohavice, koľko ťa stáli?“ „Nechaj to tak, aj tak si veľmi nepáčili,“ kŕčovito povedal Troy, ktorý sa zrejme krotil aby Jackovi niečo nespravil. „Vedeli ste o tom, že tu vládny vedci niečo skúmajú?“ opýtala sa Susan, aby prerušila hrobové ticho, ktoré na pár sekúnd po Jackovej otázke nastalo. „Čo tu skúmajú?“ zaujímal sa Jack? „To nikto nevie, je to tajné, ale dostalo sa mi do uší, že vraj robia nejaké pokusy na ľuďoch.“ Všetci až na Mika zmenili výraz tváre na zhrozený. „Áno, však je to hrozné? Neviem čo je na tom pravdy, ale zrejme niečo áno.“ „A kde ich uskutočňujú?“ opýtal sa Troy. „Vieš ako je výťah na chodbe?“ „Áno, prečo?“ „No, údajne na najnižšom poschodí, kde majú obyčajní pracovníci vstup zakázaný.“ Zase nastalo krátke ticho, ktoré prekvapivo prerušil Mike. „O aké pokusy sa jedná?“ Ostatnými trhlo, pretože ako keby zabudli, že Mike je s nimi v miestnosti tiež. „To neviem. A nehodlám to ani zisťovať, aby som mala zbytočné problémy,“ ustráchane povedala Susan a od tej chvíle bola tichšia. „Viete čo? Idem tam dole, kto ide so mnou?“ „Mike, neblázni, za vyhadzov ti to nestojí,“ odhováral ho Jack, no Mikom ani nehlo. „Idem tam, zatiaľ ahojte.“ Mike vyšiel z miestnosti.
Chodba bola prázdna, Mike mieril ku výťahu. Keď tam prišiel, stlačil tlačidlo a čakal, kým výťah vyjde na siedme poschodie. CINK! Dvere sa otvorili a Mike nastúpil. Zatlačil tlačidlo (-5) a otočil sa. Takmer doňho narazil Troy. „Ideme s tebou!“ vyhlásil pohotovo a o chvíľu dobehla aj Susan a Jack. „Som rád, že ste sa na mňa nevykašľali,“ povedal Mike a dvere sa zavreli. Spolu zamierili do podzemia budovy.
Dvere sa znovu otvorili a skupina sa ocitla na divnom mieste, kde by absolútne nemali byť. Vyšli von a kráčali ku dverám, ktoré ukrývali tajomstvo vládneho výskumu. Mike ich otvoril. Dostali sa do obrovskej haly, ktorá bola veľká takmer ako štvrtina futbalového štadióna. V hale bolo vyše päťdesiat stolov, na ktorom ležali mŕtvoly, niektoré poriadne rozložené. Susan v momente ako ich uvidela prišlo zle a jej raňajky vyvrátila na zem. Jack sa o ňu začal starať, zatiaľ čo Mike a Troy išli obzerať telá. Pri každom stole boli poukladané stojany, na ktorých bolo desať injekcií, niekde už len päť. Každá injekcia mala inú nálepku. „Počúvajte čo tu je napísané. Anilín, kyselina sírová, kyselina chlorovodíková, olovo, voda, tekutý vodík, peroxid vodíka, sérum zastavenia srdca, sérum života, sérum premeny. Čo to asi znamená?“ Názvy na striekačkách boli divné. Kombinácia rozličných látok Mikovi nešla do hlavy. Načo by niekto pichal do mŕtvol kyselinu a sledoval, ako sa zvnútra rozožerie? Mike prešiel k rozožratej mŕtvole, ktorá páchla ako sto rokov stará skládka odpadu, preto si zapchal nos a dýchal ústami. Obzeral si zúbožené telo a premýšľal, čo majú vedci za lubom. Zatiaľ ku Mikovi prišiel zaujatý Troy, Jack a Susan otočené chrbtom k telu.
Zrazu sa rozškľabili dvere na miestnosti a dnu vošli dvaja vedci a rozprávali sa. „Kedy začneme s používaním séra premeny? Dnes by sme mali začať.“ Mike a ostatní sa zatiaľ schovali za jeden stôl niekde uprostred miestnosti a potichu pozorovali a počúvali vedcov. „Greg, dnes by sme mohli začať, najprv ale na potkanoch a ak to zaberie, môžeme zachrániť veľa ľuďom blízkych, čo sú už mŕtvi, budeme slávni!“ Greg sa začal zákerne smiať a druhý vedec sa usmial. Gregovi padla tabuľka, zohol sa po ňu. Mike a ostatní toho využili a rýchlo sa presunuli preč od stola, asi päť metrov vedľa za veľkú policu., pretože na stole boli spomínané potkany. Susan však zvalila skalpel zo stola pri tom ako sa presúvala a Greg ich takmer zbadal. „Čo to bolo? Kto je tu?“ „Do riti!“ zaklial Mike. „Buďte hlavne ticho ako tie mŕtvoly.“ „Greg, kľudni sa, ten skalpel bol zle položený. Choď ho zodvihnúť a choď po striekačku, začneme zo skúšaním na potkanoch…“