KAPITOLA 22.
VEDENÝ OSUDOM
Pristáli uprostred ostrova, okolo nich boli zvyšky budov, stáli uprostred jednej z nich. Eragon a Murtag zoskočili zo svojich drakov, aby si to mohli bližšie prezrieť. ,,Voľakedy to muselo byť veľkolepé miesto.“ –povedal Murtaga spolu s Eragonom si prezerali zrúcaniny. ,,Máš pravdu. A len kvôli Galbatorixovi už neexistuje.“ –dopovedal Eragon a popri tom si prezeral zvyšky nápisov a mozajok z kúskov kamienkov na stenách, ktoré ešte stáli. Boli na nich zobrazený draci zo svojimi jazdcami, najčastejšie tam bol zobrazený prvý Eragon so svojím bielim drakom BiďDarmom. ,,Kto to je?“ –spýtal sa Murtag, keď si všimol že sa objavuje na väčšine stien. ,,Je to elf, ktorý spriatelil dve rasy, ktoré sa navzájom vraždili.“ –odpovedal mu Eragon. ,,A ako sa volá on a jeho drak?“ –spýtal sa znova, pretože mu Eragon neodpovedal úplne. ,,Ten drak sa volá Biď Darm a jeho jazdec sa volá Eragon.“ –povedal napokon a rukou prešiel po rozbitej mozaike. Murtag na neho vyvalil oči. ,,Ty sa voláš ako prvý jazdec?“ –spýtal sa neveriaco Murtag. ,,Áno. Ale nepýtaj sa ma prečo, ani len ja sám na tú otázku nepoznám odpoveď, nrviem prečo mi naša matka dala také meno.“ –odpovedal mu. Murtaga naplnil úžas nad tým čo sa práve dozvedel. Jeho brat má meno po elfovi, ktorý sa stal prvým dračím jazdcom. Eragon mu potom vyrozprával celí príbeh o krvavej vojne drakov a elfov. A ako nakoniec mladý elf našiel dračie vajce a ako sa mu vyliahol bieli drak. Aj o tom ako draci s elfami uzavreli pokrvnú prísahu, o tom ako draky dávali určitý počet svojich vajec elfom, tak vznikli dračí jazdci, ktorý boli dohodou drakov a elfou aby spojili dve rasy, ktoré medzi sebou odjakživa viedli krvavé vojny. ,,Myslel som si že tento príbeh už poznáš. Ale ako vidím Galbatorix ti ho nikdy nepovedal.“ –povedal Eragon. ,,Galbatorixovi na ničom nezáleží, nevie alebo nechce hovoriť o podstate jazdcov. Pre neho je to skôr posadnutosť, odvtedy čo prišiel o svoju dračicu.“ –dopovedal Eragon. Murtag o tom nevedel, ale vedel že Šruikan nebol prvý drak kráľa. On mu však nikdy nechcel povedať viac, keď sa ho na to pýtal, vždy vybuchol. Tak mu Eragon vyrozprával aj Galbatorixov príbeh, príbeh jeho šialenstva. ,,Galbatorix bol niekedy normálny, zmenila ho až smrť jeho dračice, ktorú zabili Urgalovia, vtedy od samého zúfalstva zošalel. A na jeho šialenstve pridalo aj rozhodnutie rady starších, keď mu nedali nového draka. Vtedy voči nim pocítil nenávisť a túžil len po pomste.“ –rozprával mu Eragon, ale to už sedeli pri ohni zababušení do teplých diek, na mieste kde pristáli. Už sa zotmelo, Murtagovi sa začínalo driemať, preto mu Eragon povedal aby si pospal. Aj draky si ľahli, aby si pospali, len Zafira s Eragonom ostali hore. ,,Chcel by si vedieť prečo. Nemám pravdu?“ –spýtala sa ho dračica. ,,Máš, ale to sa asi nedozviem.“ –odpovedal jej. ,,Tvoja matka ťa milovala Eragon, viem to.“ –povedala mu. ,,Tak prečo ma opustila Zafira? Prečo?“ –spýtal sa jej. ,,Mala na to určite nejaký dôvod, ktorý ju donútil opustiť ťa a nechať ťa u strýka. Neodsudzuj ju za to.“ –povedala láskavo Zafira. ,, Nemysli už na to. Si z toho iba smutný.“ –dopovedala a uložila sa na spánok, bola unavená. Eragon ešte dlho sedel pri blčiacom ohni, stále myslel na svoju matku Selenu a rozmýšľal nad svojím osudom. Dlho len tak sedel až kým mu nezačalo byť dlho, vstal a začal si znova prezerať rozbité mozaiky na stenách siene a na podlahe, ktoré si doteraz nevšimol. Na zemi bol zobrazený drak vysoký asi tri metre, niektoré dlaždice z neho chýbali, ale určite to bol drak, mal šupiny rôznych farieb. Eragon si ho prezeral, zaujal ho. Drak mal rozprestreté krídla, letel. Všetky dlaždice z ktorých bol zložený boli matné až na jednu od ktorej sa odrážalo svetlo mesiaca. Bola uprostred draka, akoby to bolo jeho srdce. Podišiel bližšie, niečo ho nútilo aby tam išiel. Stál nad touto dlaždicou, iba táto sa od ostatných líšila, bola úplne lesklá, neboli na nej žiadne šrámy ako na ostatných, bola úplne nepoškodená. Eragon si k nej kľakol a dotkol sa jej rukou na ktorej mal dračie znamenie. Dlaždica sa rozžiarila bielim svetlom, obraz draka akoby ožil, aj ostatné dlaždice sa zmenili. Celá mozaika žiarila , ale najviac biela dlaždica uprostred, srdce draka. Eragona to ohromilo a preto ustúpil od mozaiky draka. Keď tak urobil, biela dlaždica sa vzniesla do vzduchu a začala stúpať až kým nebola v úrovni Eragonových očí. Vtedy sa zmenila, z nej sa zjavil ohromný bieli drak a na jeho chrbte sedela postava. ,,Vítam ťa Eragon! Predsa len si prišiel, počúvol si svojho otca.“ –povedala postava a zoskočila z draka. ,,Kto si?“ –spýtal sa Eragon, pretože nevidel jazdcovi do tváre. ,,Vieš kto som, ale nevieš prečo som tu.“ –povedal a vystúpil z tieňa. Bol to prvý jazdec Eragon. Keď ho Eragon zbadal, okamžite vedel kto to je, jeho tvár si dobre pamätal zo svojho sna. ,,Prečo ma Brom poslal sem.“ –spýtal sa ho. ,,Pretože som ho o to požiadal.“ –odpovedal jazdec a niečo vybral z kapsy čo mal prevesenú cez plece. Teraz držal v ruke strieborné dračie vajce. ,,Pretože len tebe môžem zveriť toto.“ –povedal a podal Eragonovi vajce do rúk. ,,Ale...“ –chcel namietnuť Eragon. ,,Nič sa nepýtaj, počúvaj ma.“ –zadržal ho. ,,Toto vajce odnesieš do Ellesméry, tam si strieborný drak vyberie svojho jazdca. Chráň ho Eragon, inak dračia rasa vyhynie, keď sa naplní tvoj osud. Nesmieš o tom povedať ani Zafire Eragon. Dozvie sa to až keď vajce bude bezpečne v Ellesmére. Odovzdávam osud drakov Alagaesie do tvojich rúk. Ale vedz že tento drak sa nesmie zamiešať do boja proti Galbatorixovi, ak by sa tak stalo, zomrie. Musí prebývať v Ellesmére, až kým sa vojna neskončí, potom môže opustiť bezpečie lesov Du Wendelvarden.. Jeho osud je obnoviť dračiu rasu a nie bojovať Eragon, nesmieš dovoliť aby sa o ňom niekto z nepriateľov dozvedel skôr než sa skončí vojna. Nesklam ma. Teraz si sa stal strážcom posledného dračieho vajca.“ –povedal a zmizol a s ním aj žiara poslednej dlaždice, teraz bola ako ostatné. ,,Nesklamem.“ –povedal skôr než zmizol. Eragon ostal stáť ako obarený, ešte sa nestihol spamätať z toho čo sa práve stalo. Ale okamžite sa spamätal a vrátil sa k ohňu kde si vzal kapsu a vajce do nej ukryl, kapsu si prehodil cez plece a sadol si naspäť k ohňu, kde sa zabalil do deky, bolo chladno a od zimy mu už skrehli ruky. V mysli sa mu stále dookola premietali Eragonove slová, teraz už naozaj nezaspí. Pozrel na Zafiru, tá si spokojne odfukovala vedľa Šruikana, aj Murtag s Tŕňom tvrdo spali. Potom vybral strieborné vajce aby si ho prezrel, bolo jasno biele a malo na sebe strieborné žilky. Vložil ho naspäť do kapsy, len čo ho zabalil do látky aby sa mu cestou niečo nestalo. Začínalo svitať, Eragon zahasil oheň a chystal sa zobudiť ostatných. Keď boli všetci hore Eragon im oznámil že sa majú prichystať na cestu, pretože odchádzajú. Murtaga to zaskočilo, nechápal prečo tak náhle musia odísť, neprezreli si ani celí ostrov. Murtag sa z neho snažil vytiahnuť prečo, no nepodarilo sa mu to. Eragon mu nič viac nepovedal, len že sa musia okamžite vrátiť do Ellesméry. Ani len Zafira sa od nedozvedela viac. O pol hodiny boli na ceste späť, leteli práve nad morom, za sebou videli stále sa vzďaľujúci ostrov. A pred sebou približujúcu sa pevninu. Draci a Murtag si chceli urobiť na pláži prestávku, ale Eragon odmietol, povedal že prestávka bude až v Dračích horách. Zafire sa na Eragonovi niečo nepozdávalo, ale nedokázala ho prinútiť aby jej povedal viac než to že musia ísť do Ellesméry. Nechala to tak, ale stále za to na Eragona zazerala. Pred večerom pristávali v Dračích horách. Eragon celú noc presedel pri ohni, vôbec nespal. Zafire sa nepáčilo že už druhý deň vôbec nespal ale nepovedala nič. Skoro ráno ich už budil aby pokračovali v ceste, bola ešte tma. Eragon už doplnil zásoby jedla a vody, takže Murtagovi nepomohli výhovorky aby ešte mohol dlhšie spať. Večer by mali byť pred lesmi Du Wendelvarden ak cestou nebudú mať ďalšie prestávky. Ako predpokladal, tak aj bolo, večer boli na okraji elfských lesov. Utáborili sa tam, aj keď by bol Eragon radšej keby boli už v lese, cítil že sa niečo stane, ale nevedel čo. Zafira si všimla že je nepokojný a preto si ľahla vedľa neho aj keď Eragon nespal, len sa o ňu oprel. Nastala noc, počúval piesne cvrčkov, ktorý nádherne vyhrávali. Kapsu mal stále na svojom boku, neskladal si ju. Do polnoci sa nič neudialo, Eragonovi sa začali zatvárať oči, bol to už tretí deň čo nespal. Snažil sa nezaspať, ale bol až príliš unavený a preto predsa len nakoniec zatvoril oči, ale naďalej vnímal všetko okolo seba. Prebudilo ho až nekonečné ticho, nepočul vôbec nič, cvrčkovia stíchli. Postavil sa a išiel sa pozrieť čo sa stalo, bola síce noc, ale Eragon videl skoro rovnako dobre ako cez deň. Kráčal ticho, zdalo sa mu že niečo začul zašušťať v kroví, ale keď sa otočil, nič tam nebolo. Sto metrov pred sebou zbadal ako sa niečo zalesklo a zacítil vedomia vojakov kráľovstva. Vytasil meč a v mysli okamžite zobudil Zafiru a poslal jej obrázok kde sa nachádza. ,, Zafira, sú tu kráľovi vojaci!“ –povedal jej v mysli. Ona ihneď zobudila ostatných a povedala im o vojsku. Okamžite sa hnali na miesto ktoré Eragon ukázal Zafire, kde sa vojsko nachádzalo. Vojaci si všimli že ich Eragon spozoroval a vyrútili sa zo svojho úkrytu. Na Eragona letela spŕška otrávených šípov, on ich kúzlom odklonil, šípy dopadli naľavo od neho. Ale to sa už musel brániť pred útočiacimi vojakmi, medzi ktorými boli aj Urgalovia. V mysli vojakov našiel len jeden príkaz a to zabiť ho. Jeho meč bol neľútostný, kto sa pred ním postavil, zomrel. Po tme nevedel aké je vojsko veľké. Murtag s drakmi práve dorazili. Zafira zarevala a zúrivo sa pustila do vojakov, trhala ich na kusy, čo najrýchlejšie sa chcela dostať za Eragonom, ktorý bol uprostred a bránil sa pred obrovským počtom vojakov. ,,Eragon!“ –zakričala keď videla ako Eragona do pravého boku zasiahol šíp. Aj Murtag to videl, kúzlom zabil tridsať vojakov, ktorý mu stáli v ceste aby sa dostal za svojím zraneným bratom. Eragon si šíp zo zaťatými zubami vytiahol, musel sa brániť ďalej. Cítil vo svojich nohách slabosť, šíp musel byť otrávený, ale nevzdával sa. Kúzlom zabil Urgala, ktorý na neho vystrelil od chrbta. Ale to sa už zrútil na zem, ako padal Murtag ho zachytil a Tŕň zabil zvyšných vojakov a so Šruikanom prenasledoval tých čo sa pokúšali ujsť. Murtag ho vyložil na Zafiru, ktorá tam bola tesne po ňom. Zobral zo zeme šíp, ktorý ho zasiahol, aby vedeli určiť aký to bol jed. ,,Čo mu je?“ – spýtal sa Šruikan, keď s Tŕňom zahnali zvyšok vojska. ,,Trafil ho otrávený šíp, musíme ho zaniesť okamžite ku kráľovnej, len ona mu môže teraz pomôcť.“ –odpovedal Murtag a vyskočil na Tŕňa, len čo brata pripútal k sedlu a obviazal mu ranu. Vzlietli, čo najrýchlejšie sa museli dostať do Ellesméry.