KAPITOLA 6.
PRAVÉ MENO
Zafira sa zobudila prvá, Eragon ešte chvíľu spal. Vstal až pol hodinku po Zafire. Hneď ako boli obaja hore, leteli za Oromisom. Len čo pristáli sa rozdelili . Zafira išla za Glaedrom a Eragon do chalupy za Oromisom. Oromis už sedel za stolom a čakal na Eragona. Eragon ho pozdravil a prisadol si k stolu. ,, Dnes sa budeš učiť ťažké a veľmi mocné kúzla.“ –povedal mu a otvoril tú istú knihu čo predošlý deň. ,, Toto je veľmi vzácna kniha mám ju z kráľovninej knižnice.“ –povedal Oromis a začal v nej listovať. ,,Nachádzajú sa v nej mnohé zaklínadlá, zložitejšie ale aj jednoduchšie. Dal som ti záložky tam, kde sú kúzla ktoré by si mohol potrebovať.“ – povedal a podal mu knihu. Eragon si ju najprv celú prelistoval a potom ich pod Oromisovým dohľadom začal skúšať. Medzi tým Zafiru učil Glaedr nové letecké manévre a dračie zvyky. Eragonovi sa celkom darilo, iba niektoré boli nad jeho sily. Ale aj tie nakoniec s Oromisovou pomocou zvládol. Zafire sa tiež darilo dobre. Na obed sa Eragon s Oromisom najedli , obaja jedli len ovocie. Potom pokračovali , nakoniec im dal Oromis otázky z učiva toho druhého a keď na ne správne odpovedali, tak ich pustil večer domov.Večer sa rozlúčili a spolu so Zafirou leteli naspäť do svojho domu. Cestou sa spolu rozprávali a všetkom možnom, až kým Zafira nepristála na druhom poschodí ich domu. ,,Zafira, poďme sa poprechádzať po Ellesmére. Chcem sa poprechádzať po tomto kúzelnom lese.“ – povedal jej Eragon. ,,Dobre Eragon, ale choď sám, ja som vyhladla, musím si ísť niečo uloviť.“ –povedala mu a hneď aj odletela. Eragon sa teda prezliekol, dal si jasno červenú tuniku so zlatým lemom, na opasok s farebnými diamantami si pripol meč od Oromisa . Zišiel dolu schodmi a vybral sa túlať po Ellesmére. V tomto oblečení a po jeho zmene, dokonale zapadol medzi ostatných elfov. Dlho sa túlal lesmi Ellesméry, až ho jeho nohy zaviedli ku stromu Menoa. Spomenul si na príbeh, ktorý mu vyrozprávala Arya. O elfke Linnee, ktorá mala rada rastliny, ale neskôr sa zamilovala do mladíka, ktorý ju neskôr opustil kvôli mladšej, Linnea ho zabila, potom tu už viac nemohla žiť, tak išla ku stromu Menoa a spievala mu až kým do neho nevrástla. Stala sa tím čo tak milovala. Stál tam pred stromom a zbadal bieleho havrana. Bol to Blagden. ,,Wyrda! Wyrda!“ – zakričal a už ho nebolo.(Osud! Osud!) eragon sa otočil ku stromu a videl, ako sa z jeho kôry vinára postava nádhernej elfky. Elfka mu povedala: ,,Eragon podaj mi svoj meč.“ Eragon ju poslúchol a podal jej Naegling. Elfka ho od neho vzala a ako náhle sa ho dotkla, meč zmenil farbu zo zlatej na jasno modrú. ,,Môj dar pre teba Eragon. Teraz je to ako to má byť.“ – povedala a podala mu ho. ,,Ďakujem, ale kto ste, aké je vaše meno?“ – opýtal sa jej. ,, Moje meno nieje dôležité, ale to tvoje je.“ –odpovedala a naklonila sa k nemu a pošepkala mu ho. ,, To je tvoje pravé meno Eragon. Dobre si ho stráž, ak by ho poznal niekto iný okrem teba, mohol by ťa ovládať a podriadiť si ťa. Tvoje pravé meno ťa robí silnejším, než si ktokoľvek dokáže predstaviť. Ty nie si obyčajný, Eragon. V tebe sa skrýva obrovská sila, len ju musíš v sebe objaviť. A ponáhľaj sa tvoj učiteľ umiera.“ –dopovedala a zmizla v strome Menoa. Eragon ostal ešte chvíľu nehybne stáť a potom sa otočil. Naokolo stálo mnoho elfov a aj kráľovná., všetci ho pozorovali s nemým úžasom. Eragon ešte stále nepochopil čo sa práve stalo. ,,Zafira, príď prosím ťa po mňa, stojím pri strome Meno, Oromis umiera. Stalo sa niečo strašne zvláštne. Rýchlo!“ –povedal a poslal jej obrázok prizerajúcich a udivených elfov. ,,Už som na ceste! –odpovedala mu a náhlila sa za ním. Eragon len stál a pozeral sa po udivených elfoch až kým neprišla po neho Zafira. Hneď ako priletela, Eragon na ňu vysodol a leteli preč. ,,Musím ísť za Oromisom. Leť na skalu Telnaeír“. -prikázal jej. Nepýtala sa nič viac a poslúchla ho.Cestou jej všetko vyrozprával. Povedal jej o elfke, ktorá vyšla zo stromu Menoa. O jej dare a o jeho pravom mene. ,,Je to naozaj veľmi zvláštne.“ – povedala zamyslená Zafira. ,,To teda je.“ –odpovedal jej Eragon, ale to už pristávali na skale. Eragon hneď bežal za Oromisom. Oromis ležal vo svojej posteli, nad ním stála Islanzadí. Eragon rýchlo pribehol k posteli, vedel čo sa deje, ale nechápal ako sa tam elfská kráľovná tak rýchlo dostala. Oromis umieral. Oromis ho zbadal a povedal mu: ,,Eragon , už prišiel môj čas. Už to nedokážem viac oddialiť, nastal koniec mojich dní. Prijmi odo mňa požehnanie.“ – povedal mu. Eragon sa naklonil nižšie aby mu mohol dať Oromis požehnanie.,, Vynes ma von, chcem sa rozlúčiť s Glaedrom.“ –naposledy ho požiadal. Eragon ho poslúchol, vzal ho na ruky a vyniesol ho von. Kráľovná ich ticho nasledovala. Eragon ho položil Oromisa pred jeho draka. Medzi nimi prebehol tichý rozhovor. Na Glaedrovi bolo vidno že smúti, hoci zvyčajne, pri rôznych situáciách nedal nič na sebe poznať. Teraz ho to premohlo. Keď skončili, Oromis si zavolal Eragona k sebe, povedal mu: ,,Eragon, ty si jediný kto dokáže zastaviť Galbatorixa. Viem to. Vedel som to už keď som ťa spoznal. Máš v sebe jedinečnú silu, ktorú musíš len objaviť. Pamätaj si , len ty sám to dokážeš.“ – povedal, pozrel na Eragon a potom na Islanzadí a naposledy vydýchol. Eragon ho posledný krát objal a odniesol naspäť do jeho domu. Glaedr bol ešte vonku a niečo hovoril Zafire. Eragon vyšiel za ním. Islanzadí ostala s Oromisom. ,,Eragon a Zafira, aj moje dni sa už krátia. Teraz odletím na miesto, ktoré poznajú iba draci. Je to ďaleko v lesoch Ellesméry. A tam skonám. Nemôžem už žiť ďalej bez Oromisa. Postarajte sa aby mal Oromis pohreb aký si zaslúži, bol to za svojich čias veľký muž.“ –dopovedal smutným hlasom Glaedr. ,,Zbohom majster Gleadr, dúfam že nájdeš pokoj.“ –povedal smutne Eragon. Zafira chcela protestovať aby to nerobil, ale Eragon ju zadržal, povedal jej: ,,Musíš ho nechať ísť Zafira, myslím si že vieš akú bolesť má Glaedr v srdci a veľmi dobre mu rozumieš. Nerob mu to ešte ťažším ako to je.“ –povedal jej potichu. Zafira ho poslúchla ešte mu stihla povedať : ,,Zbohom majster Glaedr!“ Drak sa otočil, rozprestrel svoje veľké krídla a odletel navždy. Eragon so Zafirou za ním ešte dlho pozerali, kým sa Eragon vrátil za kráľovnou a mŕtvim Oromisom. Kráľovná stála nad jeho telom a smútila.Keď vošiel Eragon vzpriamila sa a povedala: ,,Eragon, vezmite so Zafirou Oromisa do Elesméry pred môj dom. Pochováme ho tam.“ ,,Nie moja kráľovná. Oromis by si prial odpočívať tu na skale Telnaeír.“ –povedal jej úprimne Eragon. ,,Dobre teda, pochováme ho tu, na mieste ktoré tak miloval.“ –odpovedala mu smutná kráľovná. Eragon vyniesol Oromisovo telo von, tam ho už čakala dračica. ,,Zafira, udelíš mu takú poctu ako Bromovi?“ –spýtal sa jej. ,,Udelím maličký.“ –povedala. Eragon položil Oromisa na kraj útesu a kúzlom vytvoril priehlbinu, ako vtedy pre Broma. Lenže teraz to nebol pieskovec, bola to tvrdá skala. Eragon si stým hlavu nelámal, bol plný smútku a vedel že to dokáže pre Oromisa. Dokázal to. Skala sa pod jeho rukami začala tvarovať. Keď bol hotový, položil tam Oromisa. Islanzadí všetko s nemým úžasom sledovala. Potom Eragon povedal: ,,Môžeš Zafira.“ Zafira pristúpila bližšie a nosom sa dotkla Oromisovej tváre. V tej chvíli, keď od neho dvihla hlavu, sa nad jeho telom navŕšila krištáľová mohyla. Bola vačšia než Bromová, ale mala trochu inú farbu. Bola zlato modrá. Zafira si spokojne prezrela svoju prácu a otočila sa ku kráľovnej a Eragonovi. ,,Ďakujem ti Zafira, aj tebe Eragon.“ –povedala im v mysli dojatá kráľovná. ,,Nemáte nám za čo ďakovať, dlžili sme mu to.“ –odpovedal jej Eragon. Ešte dlho tam takto stáli, až kým sem neprišli všetci elfovia a nezačali spievať Oromisovi na rozlúčku. Vtedy sa od nich Eragon so Zafirou vzdialili. Kráčali spolu ticho lesom. Dlho sa takto smutne prechádzali, až kým Eragon neprehovoril: ,,Zafira čo budeme teraz robiť? –spýtal sa jej smutne Eragon. ,,Musíme predsa pomôcť Šruikanovi a Vardenom tiež.“ –odpovedala mu. ,, Máš pravdu, ale Oromis mi bude strašne chýbať. Stratil som už druhého človeka ktorý mi bol ako otec.“ –povedal jej smutne. ,,Ja viem Eragon, ja viem. Máš ešte mňa a ja mám teba. Ale teraz na mňa vysadni musíme ísť domov, musíš sa vyspať. “ –dopovedala mu láskavo. Eragon ju poslúchol a už aj leteli späť. Stále bol smutný, vedel že sa to raz stane, ale nečakal, že to bude tak skoro. Zafira pristála na terase ich domu. Vošli dovnútra, Eragon zatiahol priehľadnú membránu, aby im do vnútra nefúkal studený vietor. Sadol si vedľa Zafiry. Bol taký smutný že skoro zabudol na to čo sa stalo pod stromom Menoa. Dnes sa mu o tom nechcelo premýšľať, za chvíľu už spal pri Zafire, ktorá ho strážila a zároveň smútila za Glaedrom. Bola s toho smutná, ale vedela že to musel urobiť, ona by na jeho mieste urobila to isté. Keby prišla o svojho Eragona nechcela by viac žiť. Eragon spal nepokojným spánkom, čo práve prežil ho stále trápilo, nepomáhala mu ani spomienka na Aryu. Zafira bola na tom rovnako. Obaja spali nepokojným spánkom.