KAPITOLA 28.
VOĽBA OSUDU
Aryi a Murtagovi trvala cesta do Ellesméry necelú hodinu, draky boli vyčerpané, nemohli preto letieť rýchlo. Cestou stretali elfov ponáhľajúcich sa do Ellesméry či už na koňoch alebo pešo. Všetci smerovali tam. Pristáli pred kráľovským palácom. Eragon práve Zafire skladal posledný kúsok brnenia. On sám mal ešte stále na sebe strieborné brnenie. Arya zoskočila zo Šruikana a bežala k Eragonovi, ktorému sa hodila okolo krku. Šruikana išiel za Zafirou, bol rád že sa jej nič nestalo. Aj Zafira ho rada videla, pri ňom sa cítila bezpečne. Murtag s Tŕňom išli spolu za Eragonom. Šruikan a Tŕň mali na sebe ešte stále brnenie. Práve priletel aj Vanir z Arget zo skaly Tel naeír. Murtag sa chcel niečo brata opýtať, ale Eragon ho zastavil a povedal: ,,Najprv svojmu drakovi zlož brnenie, potom sa porozprávame.“ Murtag chcel niečo namietnuť ale potom si to rozmyslel a začal za Eragonovej, Vanirovej a Aryinej pomoci skladať Tŕňovi brnenie. Trvalo im to asi pol hodiny, kým z draka zložili všetky železné pláty. Potom nasledoval Šruikan. On im dal najviac práce, bol totiž z drakov najväčší. Ale nakoniec sa im podarilo z neho zložiť všetky kusy dračieho brnenia. Konečne bol čas na rozhovor. Murtag sa ho hneď začal vypytovať ako to dokázal a ako sa tam objavil. Eragon im povedal o strážcovi lesa a o jeho pomoci. Ako mu dodal silu a ako mu Eragon sľúbil že zachráni Ellesméru a elfskí ľud. ,,Je to zvláštne, Gildarien Múdri sa s tebou už druhý krát rozprával a dokonca ti aj pomohol. Pretože on už stovky rokov nič podobné nespravil, jediný s kým sa vraj raz zhováral bol samotný Vrael.“ –povedal Vanir. To Eragona prekvapilo, ale nepovedal nič. Zazneli elfské rohy, ktoré oznamovali príchod kráľovnej. Konečne dorazila aj s vojskom z Osilonu. Pricválala na svojom bielom koni až k nim. Zosadla z koňa a pristúpila k nim. ,,Eragon to ty si vytvoril ochranný štít nad Ellesmérou?“ –spýtala sa ho. ,,Áno vaše veličenstvo! Ale teraz je už čas aby som ho zrušil.“ –povedal úctivo a jedným pohybom jeho ruky sa ochranný štít rozplynul. ,,Čo sa stalo z ďalším Galbatorixovím vojskom?“ –spýtala sa znova kráľovná. Teraz jej odpovedala Arya: „Všetci vojaci sa vzdali keď sa Eragon objavil.“ ,,Ale ako to že sa objavil?“ –spýtala sa pretože nechápala o čo tu ide. Arya jej povedala o všetkom čo sa udialo. Ako Eragon za pomoci drakov vyčaril štít nad Ellesmérov a ako potom zoslabol a požiadal ich aby zachránili elfov mimo Ellesméry, ako ho tam nechali a urobili o čo ich požiadal. Každí z nich letel do najbližších miest pri Ellesmére varovať elfov. Ako Eragonovi pomohol strážca lesa a ako sa potom Eragon v poslednej chvíli zjavil pred vojskom a celé ho znehybnil. Ako zranenú Zafiru teleportoval do Ellesméry a ako sa vojaci napokon vzdali keď im Eragon navrhol že ich nechá nažive ak sa pridajú k Vardenom alebo ich všetkých zabije ak si vyberú Galbatorixa. Eragon potom pokračoval v rozprávaní ako liečil Zafire zranenia, ktoré jej spôsobili kráľovi kúzelníci, keď sa ich pokúšala zdržať aby sa elfovia z najbližšieho mesta stihli dostať do Ellesméry skôr než vojsko vtrhne do lesa. ,,Vďaka ti jazdec že si ochránil mojich ľudí! Za to ti budem navždy vďačná. Získal si si môj obdiv Šurtugal a úctu, akú som doteraz prechovávala iba k dvom jazdcom a to boli Vrael a Oromis. Si šľachetný ako býval posledný vodca jazdcov, kvôli Ellesmére a elfom si riskoval vlastný život, to by každí neurobil.“ –povedala kráľovná Eragonovi. ,,Ďakujem vám kráľovná Islanzadí, cením si vašu dôveru vo mňa.“ –povedal Eragon dojatý jej slovami. Rozlúčili sa, pretože kráľovná s Aryou išli do domu Tildarí aby si zložili zbroj a prezliekli sa, ich šaty boli zakrvavené a roztrhané rovnako ako tie Eragonove a Murtagove, aj oni sa potrebovali umyť a prezliecť. Ale pred tým kráľovná prikázala trom elfom aby dračie brnenie odniesli do zbrojnice. Vanir išiel tiež do domu Tildarí, ale Arget zostala tu pretože draky sa tiež potrebovali opláchnuť vo vode, oni boli tiež celí od krvi a špiny. Išli sa okúpať do potoka neďaleko Oromisovej chalúpky. Arget sa rozhodla ísť s nimi, pretože potom sa spolu chystali na lov. Chvíľu sa obaja pozerali za odlietajúcimi drakmi, ale potom sa pobrali do ich domu, Murtag bol veľmi unavený, za to Eragon skoro vôbec, aj napriek tomu čo v tento deň všetko urobil. Iného by to zabilo, ale v Eragonovom vnútri sa skrývala ohromná sila. Sila ktorú v ňom prebudil strážca lesa, pretože on mu ju nedal, on ju v ňom našiel, len jej pomohol dostať sa na povrch. Doteraz v ňom stále bola, ale bola ukrytá hlboko v jeho vnútri, len o tom nevedel. Až teraz sa dostala na povrch. Spolu s Murtagom kráčali k domu na strome. ,,Ako si dokázal toľko náročných kúziel a pri tom vyzeráš že ti to skoro ani neodobralo energiu?“ –spýtal sa ho cestou Murtag. ,,Neviem, ale ako som sa vtedy prebral a nado mnou sa skláňal Gilderien, pocítil som vo svojom vnútri nekonečné množstvo sily, ktorá sa drala na povrch. Je to zvláštne braček, teraz sa cítim omnoho silnejší než kedykoľvek pred tým, aj napriek tomu čo všetko som dnes urobil.“ –odpovedal mu Eragon. ,,Myslíš si, že si teraz silnejší než Galbatorix?“ –znela ďalšia Murtagova otázka. ,,To neviem.“ –povedal mu Eragon popravde, na túto otázku nepoznal odpoveď. Ale to už kráčali hore točitými schodmi. Eragon zastal uprostred svojej izby a začal si skladať brnenie zo striebra, ale najprv si odopol pás Bletona Múdreho na ktorom bol jeho modrý meč. Murtag išiel do tej svojej izby a tiež si skladal brnenie. Eragon sa potom okúpal aby zo seba zmyl zaschnutú krv a špinu. Obliekol si svoju čiernu tuniku vyšívanú striebrom. Potom si ešte vlasy stiahol kúskom kože dozadu. Vyšiel z kúpelne a išiel do svojej izby, tam si ľahol na posteľ a pozeral sa von oknom. Už sa schyľovalo k večeru. Murtag práve zišiel do Eragonovej izby, už sa prezliekol do svojej červenej tuniky čo dostal od elfov. Zvalil sa vedľa Eragona na posteľ a len tam tak ležali a pozorovali západ slnka. ,,Ako sa to všetko skončí?“ –spýtal sa Murtag. ,,Neviem braček, to naozaj neviem.“ –povedal mu Eragon. Práve na terase pristál Tŕň, po ňom Zafira a nakoniec aj Šruikan. ,,Kde je Arget?“ –spýtal sa Eragon Zafiry. ,,Išla za Vanirom, keď sme sa vrátili z lovu.“ –povedala mu a zložila sa na obrovskom vankúši vedľa Šruikana, ktorý si tam ľahol prvý. ,,Ideme?“ –spýtal sa Tŕň Murtaga. Murtag sa postavil a nasadol na svojho červeného draka, najprv sa však s Eragonom rozlúčil. Tŕň ho vyniesol o poschodie vyššie. Tam sa Murtag zvalil na svoju posteľ a po chvíli zaspal. Tŕň tak isto zaspal, aj on bol unavený. Eragon nespal, len sa stále prevaľoval na svojej posteli. Nakoniec to vzdal a potichu sa vykradol z izby, zišiel vonku po točitom schodisku. Uprostred noci sa prechádzal Ellesmérou. Len tak sa túlal lesom. Z ničoho nič sa pred ním zjavil elf odetý celí v bielom. Bol to Gilderien Múdry, strážca Ellesméry. ,,Vy? Čo tu robíte pane?“ –spýtal sa ho prekvapene Eragon. ,,Prišiel som za tebou Šurtugal.“ –odpovedal mu. ,,Ale prečo?“ –spýtal sa ho. Neodpovedal len ukázal jedným smerom a vykročil, Eragon ho mlčky nasledoval. Zaviedol ho hlboko do lesa, zastal až pred malým jazierkom. Eragon ho už videl, bolo to jazierko duchov. Gilderien sa pred ním posadil a ukázal na miesto vedľa seba. Eragon sa posadil tiež. Elf mlčal, Eragon toto ticho neprerušil, čakal dokým elf prehovorí, bol trpezlivý. ,,Ja viem o tvojich snoch, o snoch čo ťa tak desia.“ –povedal elf. Eragon mlčal, bol prekvapený tým čo Gilderien práve povedal. ,,Nevieš čo znamenajú, ani prečo sa stále opakujú, len sa na nich občas niečo zmení, nemám pravdu?“ –spýtal sa znovu elf. ,,Áno, ale odkiaľ o nich viete?“ –spýtal sa ho. ,,Ja viem mnohé Eragon.“ –odpovedal mu záhadne. Potom sa prstom dotkol jazierka, voda sa rozčerila a objavil sa na nej jeden s Eragonových snov. Bol o tej nádhernej krajine. Vystriedal ho iný, ako nejaký muž držal vo svojej dlani ochabnutú ženskú ruku, znova sa obraz zmenil, videl padať modrého draka s kopijou zabodnutou v hrudi. Voda v jazierku sa už viac nezmenila, neobjavil sa na nej už žiadny obraz. Voda v ňom zostala číra. ,,Prečo mám tie sny?“ –spýtal sa ho Eragon po chvíli mlčania. ,,Tie sny ti ukazujú veci čo sa možno stanú.“ –povedal mu. ,,Ako to myslíte? To nemôže byť pravda! Nie to sa nesmie stať!“ -povedal zúfalí Eragon a spomenul si na umierajúceho modrého draka, aj na mŕtvu ženu. ,,Ale nemusia sa z nich všetky vyplniť Eragon. Záleží to od tvojich rozhodnutí. Ty to však môžeš zmeniť, si jeden z mála čo môže rozhodovať o svojom osude. Len na tebe záleží či sa niektoré z nich naozaj stanú. Musíš nájsť takú cestu, aby si im zabránil aby sa vyplnili. Porozmýšľaj nad tým Eragon, pochopíš čo mám na mysli. Ak sa ti to podarí, zvíťazíš nad svojím osudom!“ –povedal a zmizol a s ním aj jazierko. Eragon ostal sám uprostred lesu. Premýšľal nad jeho slovami, aj keď im zatiaľ úplne nerozumel. Postavil sa zo zeme a vracal sa do Ellesméry, pretože strážca Ellesméry ho zaviedol ďaleko od nej. Cesta tam mu trvala dlho, pretože kráčal veľmi pomaly, stále bol zamyslený nad tým čo sa práve dozvedel. Začínalo svitať keď sa dostal ku točitým schodom do Vraelovho domu. Potichu nimi vyšiel hore, aby nezobudil spiacich drakov. Išiel na terasu a tam sa posadil do tureckého sedu a snažil si vyprázdniť myseľ. Chcel sa aspoň na chvíľu oslobodiť od všetkých svojich problémov a starostí. Práve vychádzalo slnko na obzore, Eragon sa oslobodil od svojich starostí a užíval si ten pocit prázdnoty, na krátky okamih sa zbavil všetkého čo mu ťažilo myseľ. Bol úplne voľný, bez všetkých svojich starostí. Draky sa zobudili, Eragon tam ešte stále sedel, prebral sa až vtedy keď vo svojej hlave započul Zafirin hlas: ,,Čo sa stalo maličký? Prečo si v noci nebol doma?“ Zafire nič neuniklo. Eragon sa postavil a vrátil sa do domu, kde ho už čakala dračica a čakala na jeho odpoveď. ,,Nemohol som zaspať. Prechádzal som sa po lese.“ –odpovedal jej Eragon. Zafira z neho vycítila že jej hovorí iba polovičnú pravdu, ale Eragon jej viac nepovedal a nijako ho nedonútila aby jej o tom povedal. Tak to nakoniec nechala tak.