36. kapitola- Trhlina v pláne
Znovu ležal doluznačky. Nozdry mu naplnila
vôňa lesa. Pod lícom cítil chladnú tvrdú zem a ramienko okuliarov, ktoré sa mu
pri páde zviezli nabok, sa mu zarezávalo do spánku. Celé telo ho bolelo a v
mieste, kam ho zasiahla smrtiaca kliatba, sa mu vytvorila podliatina ako po
údere železnou päsťou. Ani sa nepohol, zostal presne tam, kde dopadol, s rukou
ohnutou do neprirodzeného uhlu a otvorenými ústami.
Čakal, že bude počuť víťazné pokriky a jasot nad jeho smrťou, ale namiesto toho
sa dočkal rýchlych krokov, šepotu a znepokojeného šumu.
„Môj pane... môj pane...“
Ozvala sa Bellatrix,
skoro akoby hovorila k milencovi. Harry sa neodvažoval otvoriť oči, namiesto
toho upriamil všetky ostatné zmysly, aby preskúmal situáciu. Jeho prútik bol
stále schovaný v habite a tlačil mu na hruď. Mierna vypuklina v oblasti žalúdka
nasvedčovala, že i neviditeľný plášť zostal skrytý.
„Môj pane...“
„To by stačilo,“ povedal
Voldemort.
Ďalšie kroky: niekoľko
ľudí cúvalo preč z miesta. Harry chcel zúfalo vedieť, čo sa deje a prečo, a tak
na milimeter pootvoril oči.
Voldemort práve vstával.
Niekoľko smrťožrútov sa od neho ponáhľalo preč a vracalo sa k davu, ktorý
lemoval čistinu. Jediná Bellatrix zostala na mieste a kľačala vedľa Voldemorta.
Harry znova zavrel oči a
vybavoval si, čo videl. Smrťožrúti sa zhlukli okolo Voldemorta, ktorý
pravdepodobne spadol na zem. Niečo sa muselo stať, keď na Harryho zoslal
smrtiacu kliatbu. Spadol Voldemort rovnako ako Harry? Vyzeralo to tak. Obaja na
chvíľu upadli do bezvedomia a obaja sa teraz preberali...
„Môj pane, dovoľte mi -“
„Nepotrebujem pomoc,“
povedal Voldemort chladne, a pretože ho Harry nevidel, živo si predstavil, ako
mu Bellatrix podáva pomocnú ruku. „Ten chlapec... je mŕtvy?“
Na čistine sa rozhostilo
úplné ticho. K Harrymu sa nikto nepribližoval, všetci naňho však upierali
pohľad a on sa bál, aby sa mu nezačalo šklbať očné viečko.
„Ty,“ povedal Voldemort a
vzápätí sa ozvala rana a slabý výkrik bolesti. „Prezri ho. Povedz mi, či je
mŕtvy.“
Harry nevedel, koho
poslal, aby overil jeho smrť. Mohol iba zostať ležať a so srdcom až v krku
očakávať, až ho začnú skúmať. Zároveň si však uvedomil, a trochu ho to tešilo, že
Voldemort sa k nemu nechce priblížiť, akoby očakával, že sa niečo pokazilo…
Harryho tváre sa dotkli
ruky jemnejšie než predpokladal. Zodvihla jedno očné viečko, vkĺzla pod jeho
košeľu až na hruď a ucítila srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé vlasy
ho pošteklili na tvári. Veľmi dobre si uvedomoval, že cíti, ako mu pod rebrami
stále tlčie srdce.
„Je Draco nažive? Je
na hrade?“
Šepot bol takmer nečujný;
jej pery sa pohybovali len kúsok od jeho ucha a hlavu mala tak nízko, že ho jej
vlasy skryli pred pohľadom ostatných.
„Áno,“ vydýchol na
odpoveď.
Ruka na jeho hrudi sa
zovrela, až sa mu do kože zaryli jej nechty. Potom sa odtiahla a vzpriamila sa.
„Je mŕtvy!“ zvolala
Narcissa Malfoyová k pozorovateľom.
Až teraz začali
vykrikovať, triumfálne revali a dupali. Harry cez zavreté viečka videl záblesky
červených a strieborných svetelných lúčov vystrelených do vzduchu na znamenie
víťazstva.
Stále na zemi predstieral
smrť, keď náhle pochopil. Narcissa vedela, že jediný spôsob, ako sa s
Voldemortovým povolením dostať do Rokfortu a nájsť syna, bolo kráčať ako súčasť
víťaznej armády. Už ju nezajímalo, či Voldemort naozaj vyhral.
„Vidíte?“ prekrikoval
Voldemort vravu okolo. „Harry Potter zomrel mojou rukou a žiaden živý človek ma
teraz nemôže ohroziť! Sledujte! Crucio!“
Harry to čakal, vedel, že
jeho telo nezostane len tak ležať na zemi, že ho najskôr poníži, aby tak
potvrdil svoje víťazstvo. Vyletel do vzduchu a stálo ho všetko sebaovládanie,
aby zostal ochabnutý, ale bolesť, ktorú očakával, neprišla. Raz, dvakrát,
trikrát vyletel nahor, okuliare mu odleteli a pocítil, ako mu prútik pod
habitom trochu skĺzol, ale on stále pôsobil mŕtvo, bez života. Keď naposledy
dopadol na zem, čistinou sa niesli výkriky a urážlivé posmešky.
„Teraz,“ povedal
Voldemort, „pôjdeme do hradu a ukážeme im, čo sa stalo ich hrdinovi. Kto
ponesie telo? Nie – Počkať – “
Ozval sa ďalší výbuch smiechu a o chvíľu neskôr sa okolo Harryho otriasla zem.
„Ty ho ponesieš,“
nariadil Voldemort. „V tvojom náručí ho bude dobre vidieť, však? Zodvihni svojho
malého priateľa, Hagrid. A okuliare – nasaďte mu okuliare – nech ho poznajú.“
Niekto mu prudko narazil
okuliare späť na nos, do vzduchu ho však opatrne zdvihli obrovské ruky.
Hagridom otriasali silné vzlyky a jeho obrovské slzy sa rinuli na Harryho, keď
ho Hagrid kolísal v náruči. Harry sa ani slovkom či pohybom neodvážil Hagridovi
naznačiť, že ešte nie je všetko stratené.
„Ideme,“ rozkázal
Voldemort a Hagrid sa potkýnal cestou z lesa a predieral sa cez blízke stromy.
Harryho vlasy a habit sa zachytávali o konáre, ale on nehybne ležal s ústami
otvorenými a očami zavretými. Všade okolo jasali smrťožrúti a Hagrid slepo
vzlykal, no nikto sa v tme nepozrel, aby sa uistil, či na obnaženom krku
Harryho Pottera netepe život…
Za smrťožrútmi sa hrnuli
dvaja obri. Ako prechádzali lesom, vylamovali stromy a robili taký hluk, až sa
vtáci rozleteli do oblakov a víťazoslávny jasot smrťožrútov zanikol. Víťazný
sprievod pochodoval k otvorenému priestranstvu a Harry si vďaka jasnejšiemu
svetlu, ktoré mu presvitlalo cez zavreté viečka, uvedomil, že les tu už nie je
tak hustý.
„BANE!“
Hagridov neočakávaný
výkrik takmer donútil Harryho otvoriť oči.
„Si teraz šťastný, čo, že
ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov? Si teraz šťastný, že Harry Potter
je m – mŕtvy?“
Hagrid nemohol ďalej
pokračovať a znovu prepukol do plaču. Harry premýšľal, koľko kentaurov asi
sledovalo ich sprievod, ale neodvažoval sa otvoriť oči. Keď kentaurov míňali,
niekto zo smrťožrútov ich počastoval niekoľkými urážkami. O niečo neskôr Harry
zacítil čerstvý vzduch a domyslel si, že dorazili na okraj Lesa.
„Stáť.“
Harry si myslel, že
Hagrida donútili, aby sa podrobil Voldemortovým príkazom, pretože sa trošku
zakýval. Na mieste, kde stáli, ich teraz obklopil chlad a Harry začul chrapľavý
dych dementorov, ktorí strážili okraj lesa. Už naňho nebudú pôsobiť.
Skutočnosť, že prežil, mal vpálenú v sebe ako talizman proti nim, ako keby
otcov jeleň držal stráž v jeho srdci.
Niekto prešiel blízko
Harryho a on vedel, že to bol Voldemort, pretože o chvíľu neskôr prehovoril
hlasom zosilneným kúzlom, takže sa rozliehal po celých pozemkoch, až Harrymu
praskali bubienky.
„Harry Potter je mŕtvy.
Bol zabitý, keď sa snažil utiecť, aby sa zachránil, a vy ste medzitým zaňho
kládli životy. Prinášame vám jeho telo ako dôkaz, že váš hrdina odišiel.
Bitku sme vyhrali.
Stratili ste polovicu vašich bojovníkov. Moji smrťožrúti sú v presile a s vaším
Chlapcom, ktorý prežil, je koniec. Už nebude žiadna ďalšia vojna. Každý,
kto bude pokračovať v odpore, muž, žena či dieťa, bude zavraždený, rovnako ako
všetci členovia jeho rodiny. Teraz vyjdite von z hradu, pokľaknite predo mnou a
budete ušetrení. Vaši rodičia a deti, vaši bratia a sestry budú žiť, bude im
odpustené a vy sa k nám pripojíte a spoločne vytvoríme nový poriadok.“
Ako na pozemkoch, tak i
na hrade bolo ticho. Voldemort bol teraz tak blízko, že sa Harry neodvažoval
znovu otvoriť oči.
„Poď,“ povedal Voldemort,
vyšiel dopredu a Hagrid ho nasilu nasledoval.
Harry teraz na malú
štrbinu pootvoril oči. Voldemort pred nimi kráčal dlhými krokmi, okolo ramien
mal obkrútenú Nagini, ktorú vypustil z očarovanej klietky. Harry však nemal
možnosť vytiahnuť prútik ukrytý v záhyboch svojho habitu bez toho, aby si to
nevšimol nikto zo smrťožrútov, ktorí s nimi pomaly pochodovali v rednúcej tme.
„Harry,“ vzlykal Hagrid.
„Ach, Harry… Harry…“
Harry znovu pevne zavrel
oči. Vedel, že sa približujú k hradu a nastražil uši, aby medzi veselými hlasmi
smrťožrútov a ich ťažkými krokmi rozoznal akékoľvek známky života.
„Stáť.“
Smrťožrúti sa zastavili.
Harry počul, ako sa rozostavili do šíkov pred otvorenou hlavnou bránou do
školy. Dokonca i cez zavreté viečka videl červenú žiaru, ktorá prúdila zo
Vstupnej haly. Čakal. Každú chvíľu ho ľudia, za ktorých sa snažil položiť
život, uvidia ležať zdanlivo mŕtveho v Hagridovom náručí.
„NIE!“
Výkrik bol o to
desivejší, že by si Harry nikdy ani vo sne nepredstavil, že profesorka
McGonagallová je schopná vydať takýto zvuk. Blízko začul smiech inej ženy a
bolo mu jasné, že sa Bellatrix baví na jej zúfalstve. Znovu sa úkosom pozrel a
v jednej sekunde videl, ako sa brána plní ľuďmi, ktorí prežili bitku, a prišli,
aby sa postavili svojím premožiteľom a aby sa na vlastné oči uistili, že Harry
zomrel. Voldemort stál pred ním a jedným prstom hladil Nagini po hlave. Znovu
zavrel oči.
„Nie!“
„Nie!“
„Harry! HARRY!“
Hlasy Rona, Hermiony a
Ginny boli ešte horšie než McGonagallovej; Harry chcel zúfalo zavolať na
odpoveď, no aj napriek tomu ďalej mlčky ležal, i keď mu to trhalo srdce. Dav
pozostalých na smrťožrútov kričal a vrieskal nadávky, až kým –
„TICHO!“ zvreskol
Voldemort, ozval sa výbuch, objavil sa záblesk jasného svetla a všetci stíchli.
„Je po všetkom! Zlož ho na zem, Hagrid, k mojím nohám, kam patrí!“
Harry cítil, ako ho
položili na trávu.
„Vidíte?“ hovoril
Voldemort a vykračoval si sem a tam okolo miesta, kde Harry ležal. „Harry
Potter je mŕtvy! Rozumiete, vy oklamaní? Vždy bol len nula, chlapec, ktorý sa
spoliehal, že ostatní sa pre neho obetujú!“
„Porazil ťa!“ zajačal
Ron, kúzlo sa prelomilo a obrancovia Rokfortu chvíľu znovu kričali a vrieskali,
až ich umlčal ešte silnejší výbuch.
„Bol zabitý, keď sa
snažil vykradnúť preč zo školských pozemkov,“ pokračoval Voldemort, ktorý sa
vyžíval vo svojej lži, „zabitý, keď sa snažil sám zachrániť – “
Voldemort náhle prestal.
Harry započul šarvátku a jačanie, nasledoval ďalší výbuch, záblesk a bolestivý
výkrik. Otvoril oči na tu najmenšiu medzierku. Niekto sa oddelil z davu a vrhol
sa na Voldemorta. Harry zbadal, ako na zem dopadá odzbrojená postava, ktorej
prútik Voldemort odhodil a rozosmial sa.
„A ktože je toto?“ opýtal
sa svojím mäkkým hadím sykotom. „Kto sa ponúkol demonštrovať ostatným, čo sa
stane tým, ktorí budú pokračovať v prehranej bitke?“
Bellatrix sa radostne
zasmiala.
„To je Neville
Longbottom, môj Pane! Ten chlapec, čo spôsobil Carrowovcom také problémy! Syn
aurorov, pamätáte?“
„Ach, áno, pamätám sa,“
pokýval Voldemort hlavou a pozrel na Nevilla, ktorý sa dvíhal na nohy a zastal
neozbrojený a nechránený na území nikoho medzi pozostalými a smrťožrútmi. „Ale
ty si čistej krvi, že, môj statočný chlapče?“ pýtal Voldemort Nevilla, ktorý
stál oproti nemu a prázdne ruky zatínal v päsť.
„A čo keď áno?“ odvetil
Neville hlasno.
„Máš odvahu a veľkého
ducha, pochádzaš zo vznešeného rodu. Budeš váženým smrťožrútom. Takých
potrebujeme, Neville Longbottom.“
„Pridám sa k tebe tak na
svätého Dindy!“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda!“ zakričal a odpovedal mu
pokrik davu, ktorý Voldemortove kúzlo nedokázalo utíšiť.
„Veľmi dobre,“ povedal
Voldemort a Harry cítil z jeho hodvábneho hlasu väčšie nebezpečenstvo než z tej
najsilnejšej kliatby. „Pokiaľ je toto tvoje rozhodnutie, Longbottom, vrátime sa
k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu,“ preniesol ticho, „teraz.“
Harry stále pozoroval
dianie okolo cez riasy, a tak teraz videl, ako Voldemort mávol prútikom. O pár
sekúnd neskôr sa z jedného rozbitého okna vynorilo niečo, čo vyzeralo ako
znetvorený vták, preletelo to pološerom a pristálo Voldemortovi v ruke.
Zatriasol špinavým predmetom držiac ho za špicatý koniec a potom už len vo
vzduchu voľne visel, prázdny a ošúchaný Triediaci klobúk.
„V Rokforte už nebude
žiadne Triedenie,“ povedal Voldemort. „Už nebudú žiadne fakulty. Všetkým budú
stačiť znak, symbol a farby môjho vznešeného predka, Salazara Slizolina, však,
Neville Longbottom?“
Namieril prútikom na
Nevilla, ktorý stuhol, a potom mu narazil Klobúk na hlavu, až mu skĺzol na oči.
V prizerajúcom sa dave nastal pohyb, takže smrťožrúti pozdvihli prútiky ako
jeden muž a držali obrancov Rokfortu na muške.
„Tuto Neville vám teraz
predvedie, čo sa stane každému hlupákovi, ktorý mi bude vzdorovať,“ dokončil
Voldemort a jedným pohybom prútika zapálil Triediaci klobúk.
Svitanie naplnili
výkriky, Neville stál prikovaný na mieste, v plameňoch, neschopný sa pohnúť.
Harry už to nemohol vydržať, musel jednať –
A zrazu sa stalo mnoho
vecí naraz.
Začuli ryk zo vzdialenej
hranice školy, ktorý znel ako keby sa stovka ľudí hrnula cez nedozerné steny,
hnala sa smerom k hradu a vydávala hlasné bojové výkriky. V rovnakej chvíli sa
spoza hradu vynoril Grawp a zavrešťal:
„HAGGER!“
Na jeho vreskot mu
odpovedal rev Voldemortových obrov. Bežali ku Grawpovi dupotajúc ako stádo
slonov, až sa otriasala zem. Potom sa ozval dupot kopýt, brnkanie tetív lukov,
vzduchom lietali šípy a dopadali medzi smrťožrútov, ktorí vykríkli prekvapením
a ich šík sa rozpadol. Harry vytiahol spod habitu neviditeľný plášť, prehodil
ho cez seba a vyskočil na nohy, keď sa Neville tiež pohol.
Jediným rýchlym pohybom
sa oslobodil od kúzla Úplného spútania, horiaci klobúk z neho spadol a on z
jeho hlbín vytiahol niečo strieborného, so žiarivou rubínovou rúčkou –
Svišťanie striebornej
čepele zaniklo medzi výkrikmi blížiaceho sa davu, údermi obrov a dupotom
kentaurov, ale aj napriek tomu pritiahlo pohľady všetkých. Jediným úderom
Neville uťal obrovskému hadovi hlavu. Vyletela vysoko do vzduchu, zažiarila vo
svetle vychádzajúceho zo Vstupnej haly a Voldemort otvoril ústa v zúrivom
výkriku, ktorý nikto nemohol počuť. Hadovo telo dopadlo na zem k jeho nohám –
Harry, ktorý sa schovával
pod Neviditeľným plášťom, vyčaroval medzi Nevillom a Voldemortom ochranné
kúzlo, skôr než ten druhý pozdvihol prútik. A potom cez všetky výkriky a rev a
burácavý dupot zápasiacich obrov sa ozval Hagridov hlas.
„HARRY!“ kričal Hagrid,
„HARRY – KDE JE HARRY?“
Zavládol chaos. Útočiaci
kentauri napádali smrťožrútov, každý sa snažil uniknúť dupajúcim nohám obrov a
stále bližšie burácali posily, ktoré prišli ktovie odkiaľ. Harry zbadal tvory s
obrovskými krídlami, ako sa vznášajú okolo hláv Voldemortových obrov, testraly
a hipogryf Hrdozobec im vyškriabali oči, zatiaľ čo Grawp ich mlátil a búchal do
nich. Teraz boli kúzelníci, obrancovia Rokfortu aj Voldemortovi smrťožrúti,
donútení ustúpiť do hradu. Harry vysielal kliatby a zaklínadlá na každého
smrťožrúta, ktorého videl a oni padali bez toho, aby vedeli, čo alebo kto ich
zrazil, a ich telá ušliapaval ustupujúci dav.
Harry, stále ešte
schovaný pod neviditeľným plášťom, vrazil do Vstupnej haly: hľadal Voldemorta a
zazrel ho na druhej strane miestnosti, ako zo svojho prútika vysiela kúzla,
ustupuje do Veľkej siene a jačí rozkazy na svojich nasledovníkov a zároveň vrhá
kliatby naľavo-napravo. Harry vyčaroval ďalšie štíty a Seamus Finnigan a Hannah
Abottová, ktorí sa takmer stali Voldemortovými obeťami, prebehli okolo neho a
pridali sa k boju, ktorý zúril vnútri.
Teraz pribudli ďalší,
dokonca ešte viac ľudí sa ponáhľalo hore po schodoch, a Harry zbadal Charlieho
Weasleyho, ako predbieha Horacea Slughorna, ktorý mal na sebe ešte stále svoju
smaragdovo zelenú pyžamu. Zdalo sa, že sa vrátili v čele davu, ktorý tvorili
rodiny a priatelia snáď každého rokfortského študenta, ktorý zostal a bojoval,
po boku predavačov a obyvateľov Rokvillu. Do haly s hlasným dupotom kopýt
vpadli kentauri Bane, Ronan a Magorian. Dvere do kuchyne, ktoré boli za Harrym,
vyleteli z pántov. Vyrojili sa z nich rokfortskí domáci škriatkovia, kričali,
mávali nožmi a sekáčikmi na mäso a v ich čele sa rútil Kreacher s medailónom
Regula Blacka. Jeho hlas prehlušil aj okolitý hluk: „Bojujte! Bojujte! Bojujte
za môjho pána, ochrancu domácich škriatkov! Bojujte proti Temnému pánovi v mene
statočného Regula! Bojujte!“
Bodali a sekali do nôh
smrťožrútov, úzke tváre plné zúrivosti, a kamkoľvek sa Harry pozrel, videl
smrťožrútov, ktorí padali na zem pod náporom nepriateľov, zasahovaní kúzlami a
šípmi z lukov, bodaní do nôh škriatkami, alebo sa jednoducho len snažili o
útek, ale pohltili ich pribiehajúce hordy.
Nebol to však koniec.
Harry sa preplietol pomedzi duelantmi a vzdorujúcimi väzňami až do Veľkej
siene.
Voldemort bol uprostred
bitky, zasahoval a zrážal všetkých v dosahu. Harry nemohol bezpečne zamieriť, a
tak sa prebojovával bližšie a bližšie k nemu. Veľká sieň začínala byť
preplnená, ako sa do nej bez prestania hrnuli ďalší a ďalší bojaschopní
jedinci.
Harry zazrel Georgea a
Lee Jordana, ako zrazili k zemi Yaxleyho, videl padnúť Dolohova porazeného
Flitwickom, videl Waldena Macnaira, ako ho Hagrid hodil cez celú miestnosť,
narazil do kamennej steny na druhej strane a v bezvedomí sa zviezol na zem.
Videl Rona a Nevilla, ktorí zložili Fenrira Greybacka. Aberforth omráčil
Rookwooda, Arthur a Percy porazili Thicknessa a Lucius a Narcissa Malfoyovci sa
predierali davom, ani sa nepokúšali bojovať a volali svojho syna.
Voldemort bojoval s
McGonagallovou, Slughornom a Kingsleym naraz, v tvári mal nenávisť, keď okolo
neho pobehovali, útočili, a on ich nemohol doraziť...
Bellatrix tiež ešte
bojovala, niekoľko metrov od Voldemorta a rovnako ako jej majster súperila s
troma protivníkmi naraz: Hermiona, Ginny a Luna útočili zo všetkých síl, avšak
boj bol vyrovnaný. Harryho pozornosť sa obrátila, keď zbadal Smrtiacu kliatbu
letiacu tak tesne okolo Ginny, že unikla smrti len o niekoľko centimetrov...
Zmenil smer, vydal sa
miesto k Voldemortovi k Bellatrix, ale kým stihol prejsť pár krokov, ktosi ho
odhodil nabok.
„NIE MOJU DCÉRU, TY
SUKA!“
Pani Weasleyová za behu
odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky, Bellatrix sa na mieste zvrtla a pri
pohľade na svojho nového protivníka zavyla od smiechu.
„Z CESTY!“ zrúkla pani
Weasleyová na tri dievčatá, a rýchlym mávnutím prútika začala duel. Harry so
zdesením, no aj s pýchou sledoval Molly Weasleyovú, ktorej prútik začal
neuveriteľnou rýchlosťou kmitať vzduchom, a Bellatrix Lestrangeovej úsmev
zmrzol na perách do úškľabku. Lúče svetla lietali z oboch prútikov a podlaha
okolo obidvoch čarodejníc sa rozpaľovala a praskala. Obe ženy sa snažili zabiť.
„Nie!“ zvreskla pani
Weasleyová, keď jej pár študentov pribehlo na pomoc. „Vráťte sa! Bežte späť!
Tá je moja!“
Stovky ľudí stáli pozdĺž
stien a sledovali dva boje - Voldemorta a jeho troch protivníkov, Bellatrix a
Molly. Neviditeľný Harry stál nerozhodne uprostred a chcel zaútočiť aj
ochraňovať, ale nebol si istý, či by nezasiahol nevinných.
„Čo sa stane s tvojimi
deťmi, až ťa zabijem?“ vysmievala sa Bellatrix rovnako šialene ako jej pán a
poskakovala, keď okolo nej tancovali Mollyine kliatby. „Až bude mamička preč,
tak ako Fredík?“
„Našich - detí - sa - už
- nikdy - nedotkneš!“ skríkla pani Weasleyová.
Bellatrix sa zasmiala
rovnako rozjarene ako Sirius, keď padal za závoj, a Harry zrazu vedel, čo sa
stane, skôr, ako to prišlo.
Mollyina kliatba
preletela Bellatrix pod vystretým ramenom a trafila ju priamo do hrude, rovno
do srdca.
Bellatrix zmrzol úsmev na
perách, vyvalila oči: v zlomku sekundy pochopila, čo sa stalo, a potom sa
zvalila na zem. Od prihliadajúcich sa ozvalo zahučanie a Voldemort zreval.
Ako v spomalenom filme
Harry zazrel McGonagallovú, Kingsleyho a Slughorna, ako vyleteli nahor,
ochromení a v kŕčoch. Ako keby Voldemortov hnev padnutím jeho posledného a
najlepšieho nasledovníka vybuchol ako bomba. Voldemort zdvihol prútik a
namieril ním na Molly Weasleyovú.
„Protego!“ zvolal Harry a ochranné kúzlo sa rozložilo
uprostred sály. Voldemort sa rozhliadol okolo a hľadal zdroj, a Harry si
konečne sňal neviditeľný plášť.
Krik šoku aj radosti a
výkriky „Harry!“, „On žije!“ ihneď zmĺkli. Dav sa bál. Keď sa na seba Voldemort
a Harry pozreli a začali okolo seba krúžiť, nastalo absolútne ticho.
„Nechcem, aby mi niekto
pomáhal,“ povedal Harry nahlas a v tom tichu sa jeho hlas niesol ako trúbenie
trúbky. „Má to tak byť. Mám to byť ja.“
Voldemort zasyčal.
„Potter to tak nemyslel,“
povedal a jeho červené oči boli doširoka otvorené. „Takto to predsa nerobí,
nie? Za koho sa schováš dnes, Potter?“
„Za nikoho,“ povedal
Harry jednoducho. „Nemáš žiadne ďalšie horcruxy. Len ty a ja. Jeden nemôže žiť,
pokým je druhý nažive, a jeden z nás odíde nadobro...“
„Jeden z nás?“ zaškeril
sa Voldemort. Celé telo mal napnuté, červené oči upieral naňho. Had, ktorý sa
chystá zaútočiť. „Myslíš, že to budeš ty, že? Chlapec, ktorý zostal náhodou
nažive, pretože Dumbledore ťahal za nitky?“
„Náhoda? Bola to náhoda,
keď moja matka zomrela, aby ma zachránila?“ opýtal sa Harry. Stále sa
pohybovali do strán, obaja, v dokonalom kruhu, udržiavajúc si od seba rovnaký
odstup. Pre Harryho existovala iba Voldemortova tvár. „Náhoda, keď som sa
rozhodol bojovať na tom cintoríne? Náhoda, keď som sa dnes nebránil, a aj tak
som nažive a znovu som sa vrátil bojovať?“
„Náhody!“ zakričal
Voldemort, ale stále nezaútočil. Sledujúci dav bol primrznutý ako pod
znehybňujúcim kúzlom a zdalo sa, že nikto zo stoviek ľudí v sále okrem nich
dvoch nedýchal.
„Náhoda, šťastie a fakt,
že si sa krčil a fňukal za sukňami lepších mužov a žien. Nechal si ma ich zabiť
miesto teba!“
„Dnes v noci už nikoho
nezabiješ,“ povedal Harry, ako krúžili okolo seba a pozerali si z očí do očí -
zelené do červených. „Už nikdy nebudeš schopný nikoho zabiť. Ešte nechápeš? Bol
som pripravený zomrieť, aby si im už neubližoval -“
„Ale neumrel si!“
„- chcel som, a to stačí.
Urobil som to, čo moja matka. Sú pred tebou chránení. Nevšimol si si, že žiadne
z tvojich kúziel, ktoré si na nich zoslal, ich nezviazalo? Nemôžeš ich mučiť.
Nemôžeš sa ich ani dotknúť. Nepoučil si sa zo svojich chýb, Riddle, však?“
„Trúfaš si -“
„Áno, trúfam,“ povedal
Harry. „Viem veci, ktoré nevieš, Tom Riddle. Viem množstvo dôležitých vecí,
ktoré ty nie. Chceš nejakú počuť, kým urobíš ďalšiu chybu?“
Voldemort neprehovoril,
ale chodil v kruhu a Harry vedel, že načas ho držal v napätí, zadržiavala ho tá
minimálna šanca, že napokon Harry pozná to konečné tajomstvo...
„Je to opäť láska?“
povedal Voldemort, na jeho tvári sa objavil výsmech. „Dumbledoreovo obľúbené
riešenie, láska, o ktorej hlásal, že porazila smrť. Lenže láska
nezabránila tomu, aby spadol z veže a zabil sa ako stará vosková figurína. Láska,
ktorá mi nezabránila zabiť tvoju humusácku matku ako švába, Potter - a nikto ťa
nemá rád tak, aby sem teraz pribehol a vlastným telom ťa ochránil pred mojou
kliatbou. Takže čo by teraz malo zastaviť tvoju smrť, keď zaútočím?“
,,Jediná vec,“ povedal
Harry, krúžili okolo seba zakliesnení do seba pohľadom, medzi nimi stálo len to
posledné tajomstvo.
„Láska ťa teraz
nezachráni,“ povedal Voldemort, „musíš teraz dúfať, že ovládaš viac mágie ako
ja a že máš silnejšie zbrane.“
„Verím v oboje,“ povedal
Harry a uvidel záblesk šoku v hadej tvári, ale ten náhle zase zmizol a
Voldemort sa rozosmial, jeho smiech bol strašidelnejší než jeho vresk. Bez
humoru a šialený sa rozliehal po celej tichej sieni.
„Myslíš si, že ovládaš
lepšie mágiu než ja?“ povedal. „Než ja, než lord Voldemort, ktorý ovláda
takú mágiu, o ktorej sa Dumbledoreovi mohlo len snívať?“
„Áno, sníval o tom,“
povedal Harry, „ale vedel viac ako ty, vedel viac, aby vedel, že nesmie robiť
to, čo ty.“
„Chceš povedať, že bol
slabý!“ zreval Voldemort, „taký slabý, že sa neodvážil, prislabý, aby si vzal,
čo malo byť jeho, čo bude moje!“
„Nie, bol múdrejší než
ty,“ povedal Harry, „lepší čarodejník, lepší človek.“
„Privodil som smrť
Albusovi Dumbledorovi!“
„To si len myslíš,“ povedal
Harry, „ale mýliš sa.“
Prvýkrát po dlhom čase sa
prizerajúci sa dav pohol a stovky ľudí pri stenách naraz vydýchlo.
,,Dumbledore je mŕtvy!“
Voldemort vypľul tie slová, akoby mu spôsobovali neznesiteľnú bolesť. „Jeho
telo hnije v mramorovej hrobke na pozemkoch tohto hradu, videl som ho, Potter,
už sa nikdy nevráti!“
„Áno, Dumbledore je
mŕtvy,“ povedal pokojne Harry, „ale ty si ho nezabil. Vybral si vlastný spôsob
smrti, vybral si ho pár mesiacov predtým, než zomrel, všetko urobil človek, o
ktorom si si myslel, že je tvojím človekom.“
„Čo je to za detinský
blud?“ povedal Voldemort, ale stále neútočil, nespúšťal červené oči z Harryho.
„Severus Snape nebol
tvojím človekom,“ povedal Harry, „pracoval pre Dumbledora. Bol Dumbledorov,
odkedy začal nadbiehať mojej matke. Nikdy si si to nevšimol, pretože tomu
nerozumieš. Nikdy si nevidel Snapovho Patrona, že nie, Riddle?“ Voldemort
neodpovedal, stále krúžili okolo seba ako vlci, pripravení jeden druhého
roztrhať na kusy. „Snapov Patronus bola laň, rovnako, ako mojej matky,“ povedal
Harry, „bol rovnaký, pretože ju celý život miloval, už od detstva. Ale mohol si
si to domyslieť,“ povedal Harry a videl, ako sa Voldemortovi rozšírili nozdry,
„mal si to pochopiť, keď ťa žiadal, aby si ušetril jej život.“
„Len po nej túžil, to je
všetko!“ zaškľabil sa Voldemort, „ale keď bolo po nej, súhlasil, že sú aj iné
ženy, čistej krvi, ktoré sú ho viac hodné.“
„Samozrejme, že ti to
povedal,“ povedal Harry, „ale bol Dumbledoreovým špiónom, odkedy si ju napadol
a pracoval potom stále len pre neho. Dumbledore už umieral, keď ho Snape
dorazil!“
„Na tom nezáleží!“ jačal
Voldemort, ktorý predtým pozorne počúval každé jeho slovo, ale teraz prepukol v
bláznivý smiech. „Nezáleží na tom, či bol Dumbledoreov alebo môj, alebo aké
nepríjemné prekážky mi stavali do cesty. Zničil som ho, ako som zničil tvoju
matku, Snapovu údajnú veľkú Lásku. Všetko to dáva zmysel, ale spôsobom,
ktorému nerozumieš.“
„Dumbledore sa snažil
udržať Starodávny prútik mimo môj dosah! Myslel si, že Snape bude preň dobrým
pánom! Ale aj tak som ho získal, chlapče, dosiahol som to skôr, než si ho mohol
získať ty, pochopil som celú pravdu skôr, než si ju pochopil ty. Zabil som
Severusa Snapa pred troma hodinami a Bazový prútik, Prútik smrti, Prútik osudu
je naozaj môj! Dumbledoreov plán nevyšiel, Harry Potter!“
„Samozrejme, že
nevyšiel,“ povedal Harry. „Máš pravdu. Ale ešte predtým, než sa ma pokúsiš
zabiť, odporúčam ti zamyslieť sa nad tým, čo si urobil... Premýšľaj a skús
trochu spytovať svedomie Riddle ...“
„Čo to má znamenať!“
Zo všetkých odhalení a
podpichnutí, ktoré mu adresoval, toto zasiahlo Voldemorta najviac. Harry videl,
ako sa mu zreničky zúžili do tenkej čiary a koža okolo očí zbelela.
„Je to tvoja posledná
šanca,“ pokračoval Harry, „to je všetko, čo ti ostalo... videl som, čo sa ti
inak stane... buď chlap... skús... skús trochu zaľutovať...“
„Ty sa opovažuješ --- ?“
povedal Voldemort znovu.
„Áno,“ odpovedal Harry,
„pretože Dumbledoreov posledný plán nezlyhal len pre mňa. Zasiahlo to aj teba,
Riddle.“
Voldemortova ruka sa
triasla na Starodávnom prútiku a Harry uchopil Dracov prútik veľmi pevne.
Vedel, že to príde o pár sekúnd.
„Ten prútik ťa
neposlúcha, tak ako má, pretože si zabil nesprávnu osobu. Severus Snape nikdy
nebol pravým vlastníkom Starodávneho prútika. On nikdy neporazil Dumbledora.“
„On ho zabil...“
„Nepočúval si ma? Snape
nikdy nepremohol Dumbledora! Dumbledorova smrť bola súčasť ich plánu!
Dumbledore mal zomrieť, neporazený, posledný vlastník prútika! Keby všetko išlo
podľa plánu, tak sila prútika by zomrela spolu s ním, lebo ho nikto od neho
nevyhral!“
„Ale potom, Potter, mi
Dumbledore ten prútik v podstate dal!“ Voldemortov hlas bol plný zlomyseľného
potešenia. „Ukradol som prútik z hrobu jeho posledného vlastníka! Ukradol som
ju aj napriek želaniu jeho posledného pána! Sila prútika je teraz moja!“
„Ty si to stále
nepochopil, však nie, Riddle? To, že máš prútik v ruke, nestačí, neznamená to,
že je tvoj. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka...
Osudový prútik spoznal nového pána predtým, než Dumbledore zomrel, niekoho, kto
naňho nikdy ani nesiahol. Nový vlastník zobral Dumbledoreovi prútik proti jeho
vôli, a nikdy nezistil, čo urobil, alebo, že najnebezpečnejší prútik na svete
je teraz jeho...“
Voldemortov hrudník sa
dvíhal a klesal, Harry cítil, že čochvíľa zaútočí, cítil kliatbu formujúcu sa
na konci prútika namiereného na jeho hruď.
„Pravým vlastníkom
Starodávneho prútika bol Draco Malfoy.“
Na chvíľu sa na
Voldemortovej tvári mihol strach, ale hneď zmizol.
„Záleží na tom vôbec?“
povedal potichu. „Aj keď budeš mať pravdu, Potter, pre teba ani pre mňa to
neznamená žiaden rozdiel. Už nemáš prútik z fénixa. Náš duel bude o
skúsenosti... a až ťa zabijem, pôjdem si po Draca Malfoya ...“
„Ale na to je už
neskoro,“ povedal Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som premohol Draca už
pred týždňami. Vzal som mu prútik.“
Harry zamával hlohovým
prútikom, ktorý držal v ruke a cítil ako sa naň upli zraky všetkých v sieni.
„Na tom všetkom záleží,
nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný vlastník bol
odzbrojený? Pretože ak áno... Ja som teraz pravým vlastníkom Starodávneho
prútika.“
Na očarovanom strope nad
nimi zrazu vykvitla červeno-zlatá žiara vychádzajúceho slnka, ktoré sa predralo
ponad parapet najbližšieho okna. Svetlo sa odrazilo naraz na tvárach obidvoch,
takže Voldemort vyzeral ako horiaca škvrna.
Pán Zla vykríkol a v tej
istej chvíli tiež Harry počul svoj hlas kričať, zvierajúc Dracov prútik:
„Avada Kedavra!”
„Expelliarmus!”
Znelo to ako výstrel z
dela, zlaté plamene vybuchli medzi nimi, akoby označovali miesto, kde sa ich
kúzla zrazili. Harry videl Voldemortov zelený lúč, ako sa stretol s jeho
vlastným kúzlom, videl, ako Starodávny prútik vyletel vysoko do vzduchu, temný
oproti vychádzajúcemu slnku, letiaci popod očarovaný strop ako hlava Nagini,
hrnúc sa k svojmu novému pánovi, ktorého nemohol zabiť, k pánovi, ktorý konečne
prišiel, aby sa ujal jeho vlastníctva.
A Harry s neomylným
inštinktom stíhača ho chytil do voľnej ruky, zatiaľ čo Voldemorta odhodilo
dozadu, s rukami roztiahnutými, úzke zrenice červených očí sa obrátili stĺpkom.
Tom Riddle dopadol na podlahu v pozemskej definitíve, telo ochabnuté,
scvrknuté, biele ruky prázdne a hadia hlava bezduchá a nevedomá. Voldemort bol
mŕtvy, zabitý vlastnou kliatbou. Harry tam stál s dvoma prútikmi v ruke,
hľadiac na telo svojho nepriateľa.
Po sekunde ticha šok tej
chvíle zmizol. Potom sa ticho okolo Harryho zlomilo, a ľudia okolo neho
spustili krik. Ostré ranné slnko prerazilo oknami, ako sa k nemu pohli a prví,
ktorí sa k nemu dostali, boli Ron a Hermiona a boli to ich ruky, ktoré sa okolo
neho ovinuli, ich nezrozumiteľné výkriky ho ohlušovali. Potom prišli Ginny,
Neville a Luna, za nimi všetci Weasleyovci a Hagrid, Kingsley a McGonagallová a
Flitwick a Sproutová. Harry nerozumel ani slovo z toho, čo kričali, nerozoznal,
koho ruky ho tisli a ťahala, snažiac sa objať nejakú časť jeho tela, stovky
ľudí sa naňho tlačili, všetci títo si chceli siahnuť na Chlapca, ktorý
prežil, ten, vďaka ktorému bolo po všetkom ---
Slnečné lúče sa preliali
cez Rokfort a Veľká sieň zahorela svetlom a životom. Harry bol neoddeliteľnou
súčasťou zmiešaných prejavov osláv a trúchlenia, smútku a radosti. Chceli, aby
tu bol s nimi, ich vodca a symbol, ich záchranca a ich sprievodca, a to, že
nespal už mnoho hodín, a že si prial byť v spoločnosti iba niekoľkých z nich,
očividne nikomu nedošlo. Musel hovoriť s tými, ktorí si ho na pár chvíľ
ukoristili, podať im ruku, sledovať ich plač, vypočuť si ich vďaku a počúvať
tiež novinky zo všetkých kútov Zeme, ktoré prichádzali spolu s ránom.
Očarovaní kliatbou
Imperius po celej Zemi sa prebrali, smrťožrúti utekali preč, inak ich chytili,
nevinných z Azkabanu prepustili a Kingsley Shacklebot bol menovaný dočasným
ministrom mágie.
Odniesli Voldemortovo
telo preč zo sály, preč od tiel Freda, Tonksovej, Lupina, Colina Creeveyho a
päťdesiatich ďalších, ktorí zomreli pri súboji s ním. McGonagallová obnovila
fakultné stoly, ale už nikto nesedel podľa príslušnosti k fakulte. Všetci sa
pomiešali dohromady - učitelia a žiaci, duchovia a rodičia, kentauri a domáci
škriatkovia. Firenze ležal v rohu a zotavoval sa, Grawp nakúkal cez vybité okno
a ľudia mu hádzali jedlo do jeho vysmiatych úst.
Onedlho vyčerpaný Harry
zistil, že sedí na lavičke vedľa Luny. „Byť tebou, chcela by som mať trochu
pokoj,“ povedala.
„Presne to by som si
prial,“ odpovedal jej.
„Odlákam ich pozornosť,“
povedala Luna. „Použi svoj plášť.“
Kým stihol niečo povedať,
Luna vykríkla, „Ooo, pozrite, Bľačiaci bzučiak!” ukazujúc na okno, všetci,
ktorí ju počuli, sa tam pozreli.
Harry cez seba prehodil
plášť a postavil sa.
Teraz mohol nerušene
prejsť cez sálu. Uvidel Ginny dva stoly od neho; sedela s hlavou zloženou v
lone svojej matky. Bude čas si s ňou pohovoriť neskôr, hodiny, dni, možno roky,
ktoré s ňou bude môcť hovoriť. Videl Nevilla, Chrabromilský meč ležal pri jeho
tanieri, jedol, obklopený húfom obdivovateľov. Ako kráčal medzerou medzi
stolmi, uvidel troch Malfoyovcov, zomknutých dohromady, neistých, či by tu
vôbec mali byť, ale nikto im nevenoval pozornosť. Všade, kam sa pozrel, videl
znovu spojené rodiny, a nakoniec uvidel tých dvoch, ktorých chcel vidieť
najviac.
„To som ja,“ zamumlal,
krčiac sa medzi nimi. „Pôjdete so mnou?“
Obaja sa naraz postavili,
a spoločne vyšli z Veľkej siene. Z mramorového schodiska chýbali obrovské kusy,
preč bola aj časť zábradlia a všade, kam stúpili, boli trosky a krvavé škvrny.
Niekde v diaľke počuli
Zloducha, ako spieva víťaznú pesničku:
Zvládli sme to, je po
nich, Potter dosiahol cieľ!
No tak poďme osláviť,
že Voldy splesnivel!
„On má naozaj cit pre
vyjadrenie tragédie, nie?“ povedal Ron otvárajúc dvere, aby mohli Harry a
Hermiona prejsť.
Harry sa mal cítiť
šťastne, ale v tej chvíli šťastie kalila únava a bolesť zo straty Freda, Lupina
a Tonksovej ho bodala s každým krokom. Zo všetkého najviac však cítil
ohromujúcu úľavu a túžbu po spánku. Ale najskôr dlhoval vysvetlenie Ronovi a
Hermione, ktorí s ním vydržali až do konca a zaslúžili si vedieť pravdu.
Detailne im vyrozprával, čo videl v Škriekajúcej búde a čo sa udialo v lese,
nestačili ani vyjadriť svoje prekvapenie, keď dorazili na miesto, kam mierili,
aj keď nikto z nich sa o ich cieli nezmienil.
Kamenná obluda strážiaca
vstup do riaditeľovej pracovne bola odkopnutá bokom, stála nakrivo a vyzerala
mierne ohlúpnuto, až Harrymu napadlo, či vôbec ešte dokáže rozoznávať heslá.
„Môžeme ísť hore?” opýtal
sa príšery.
,,Nech sa páči,” vzdychla
si.
Vyšplhali sa okolo nej na
špirálovité kamenné schody, ktoré sa pomaly posúvali ako eskalátor. Na konci
Harry otvoril dvere.
Na okamih zazrel Mysľomisu
na stole, kde ju nechal, až ho zrazu ohlušil búrlivý rev, až vykríkol, hlavou
mu preblesli kliatby, návrat smrťožrútov a znovuzrodenie Voldemorta ---
Bol to však potlesk.
Všetci riaditelia a riaditeľky Rokfortu, všade pozdĺž stien mu vzdávali poctu postojačky;
mávali klobúkmi a v niektorých prípadoch i parochňami, naťahovali sa cez rámy
susedných obrazov aby si mohli podať ruky; tancovali po kreslách, v ktorých
boli vyobrazení. Dilys Derwentová nezakryto plakala; Dexter Fortescue mával
svojím načúvadlom a Phineas Nigellus volal vysokým ostrým hlasom: „Nech je
známe, že Slizolin zohral svoju úlohu! Jeho prínos nebude zabudnutý.“
Ale Harry mal oči len pre
muža, ktorý stál v najväčšom portréte presne za kreslom riaditeľa. Slzy mu
tiekli spod polmesiačikovitých okuliarov do dlhej striebornej brady, a pýcha s
vďačnosťou, ktoré z neho vychádzali, napĺňali Harryho tým istým blahom ako spev
Fénixa.
Napokon Harry zdvihol
ruky a portréty úctivého zmĺkli, usmievajúc sa a utierajúc si oči a dychtivo
čakali, až prehovorí. Avšak jeho obzvlášť starostlivo volené slová boli určené
Dumbledoreovi. A aj napriek tomu, že bol vyčerpaný a mal uslzené oči, musel
urobiť poslednú vec, nájsť poslednú radu.
„Tú vec, čo bola ukrytá v
Zlatej strele,“ začal, „som pustil v lese, neviem, kde presne, ale nepôjdem ju
hľadať. Súhlasíte?“
„Môj drahý chlapče,
súhlasím,“ povedal Dumbledore, zatiaľ čo to ho jeho kolegovia popletene a
zvedavo sledovali.
„Urobil si múdre a
odvážne rozhodnutie, ale v podstate som to mal od teba očakávať. Vie ešte
niekto, kam spadla?“
„Nikto ďalší,“ povedal
Harry, a Dumbledore spokojne prikývol.
„Ale Ignotov dar si chcem
nechať,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial.
„Samozrejme Harry, je
navždy tvoj, kým ho odovzdáš ďalej.“
„A potom tam bolo toto.“
Harry zodvihol Starodávny
prútik a Ron s Hermionou sa naň pozreli s takou úctou, ktorú ani teraz, keď
jeho zmysly boli otupené a on ospalý, nevidel rád.
„Nechcem ho, “ vyhlásil
Harry.
„Čože?“ povedal hlasno
Ron. „Šibe ti?“
„Ja viem, že je mocný,“
povedal Harry unavene, „ale bol som šťastnejší so svojím vlastným. Takže...“
Vsunul ruku do puzdra na krku a vytiahol z nej dve polovice cezmínového dreva
spojené len nepatrným kúskom fénixovho pera. Hermiona vravela, že sa nedá
opraviť, že poškodenie bolo príliš vážne. Všetko, čo vedel, bolo, že pokiaľ
nebude fungovať toto, tak už nič.
Položil zlomený prútik na
riaditeľov stôl, položil naň konček bazového prútika a povedal: „Reparo.“
Vo chvíli, keď sa jeho
prútik spojil, z jeho konca vyletela spŕška červených iskier. Harry vedel, že
sa to podarilo. Vzal do ruky prútik z cezmíny a fénixovho pera a pocítil náhly
závan tepla vo svojich prstoch, akoby prútik a ruka oslavovali svoje
znovuspojenie.
„Dám Starodávny prútik
tam,“ povedal Dumbledorovi, ktorý ho pozoroval s nevýslovným zaľúbením a
obdivom, „odkiaľ pochádza. Môže tam zostať. Ak zomriem prirodzenou smrťou ako
Ignotus, jeho sila bude zlomená, že? Predchádzajúci pán nebude porazený. To
bude jeho koniec.“ Dumbledore prikyvoval. Usmievali sa jeden na druhého.
„Si si istý?“ povedal Ron.
V jeho hlase bolo veľmi slabo cítiť túžbu, keď sa pozeral na Osudový prútik.
„Myslím, že Harry má
pravdu,“ povedala potichu Hermiona.
„Z toho prútika je viac
škody, než úžitku,“ povedal Harry. „A úprimne povedané,“ otočil sa chrbtom k
portrétom a myslel teraz len na svoju posteľ s nebesami, ktorá naňho čakala v
Chrabromilskej veži a na to, či preňho trebárs Kreacher nenachystal sendvič,
„problémov som mal už dosť na celý život.“