Zážitky s Bohom

 „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých vašich modlitbách a prosbách.“ List Filipským 4,6

O mesiac sú Vianoce, a tak som si spomenula na jeden príbeh, ktorý sa mi stal. Študovala som v Anglicku na strednej škole počas jedného roku. Mala som 16 a chcela som ísť za rodičmi na Vianoce domov. Vidieť ich po pár mesiacoch tvárou v tvár, objať ich a stráviť spoločne Bohom naplnené sviatky. Zbalila som si do môjho kufra všetky veci aj s Vianočnými darčekmi a vydala sa na cestu. Sneh mi padal na plecia a príjemne vŕzgal pod topánkami. Vyzeralo to ako krásna sviatková idylka. Keď som prišla na stanicu, vlak trošku meškal, ale na Slovensku sme na to zvyknutí, tak mi to neprišlo nič neobvyklého. Už keď som nasadla všimla som si ako sa ľudia medzi sebou rozprávajú, že majú veľké šťastie, že vlaky ešte chodia, lebo asi vzhľadom na počasie prestanú. Sneženie sa zhusťovalo, pridal sa k tomu aj vietor. Bola to riadna fujavica, ale ja som sa z toho tešila. Sneh predsa patrí k Vianociam. 

Dorazili sme do Londýna a nasadla som na metro smer letisko. Bolo preplnené ľuďmi, ktorí sa tešili za svojimi blízkymi. Avšak aj napriek tomu tam bolo také podivné ticho. Metro išlo kvôli počasiu veľmi pomaly, lebo ďalej od centra už nebolo pod zemou. Vypadávala elektrika a svetlá vo vozňoch strašidelne blikali.

Niekto sa ma tam pýtal, že či idem dnes letieť. Ja, že áno, že už sa teším domov. On mi však odvetil, že čítal o zrušení niektorých letov, kvôli počasiu. Stále som si nahovárala, že to nemôže byť pravda, že predsa na najväčšom letisku v Európe sa niečo takéto nemôže stať. Po dlhej ceste metrom som s entuziazmom vystúpila a išla sa čo najrýchlejšie pozrieť na tabuľu, kde mal byť vysvietený môj let. Tam však stálo: „Cancelled“ (prekl. Zrušené).

Letisko bolo preplnené ľuďmi. Nedalo sa tam poriadne prejsť cez letiskovú halu. Ľudia boli nervózni, nevedeli, čo sa bude diať. Ja som bola zatiaľ pokojná. Hovorila som si, že to sa predsa musí nejako vyriešiť. Hypnotizovala som tabuľu odletov a dúfala, že to preblikne na písmeno odletovej brány.

Išla som sa najesť a s pokojom som čakala. Jeden pán vedľa mňa si bookoval letenku na ďalší deň a radil mi nech spravím to isté. Volala som domov rodičom a pýtala sa, čo mám robiť. Tatino mi povedal, že mi nezostáva nič iné len čakať a sledovať situáciu. Začalo sa stmievať a zvečerievať. Stále sa nič nedialo, nikto sa o nás nestaral. Išla som sa informovať na British Airways, a keď zistili, že mám len 16 rokov, a že cestujem úplne sama, začali sa o mňa zaujímať. Jedna moslimská úradníčka mi zohnala úplne nové letenky na ďalší deň. Bola som jej neskutočne vďačná a srdce mi opäť zaplnil pokoj. Našla som si miesto na ležanie pri mieste, kde sa kupovali lístky, lebo mi to tak niekto poradil. Na zemi ležali stovky bezmocných ľudí.

Boli aj takí, ktorí to brali s ľahkosťou:

Ale niektorí tam vraj boli už tri dni. Letisko nám neposkytlo žiadnu pomoc. Nedali nám ani deky. Niektorí si zohnali také tie strieborné fólie na zahriatie, ale ja som nedostala nič. Ľahla som si na studenú zem a pustila si hudbu z mp3. Po chvíli mi začala hrať pesnička „Dokonané“ od Anny Belanji. Vypočujte si ju:

„Iba pár dní zostal Ježiš v hrobe, iba pár dní trvá tma, iba pár dní všetko stratené a zbytočné sa zdá. Príde víťazstvo, On žije, príde svetlo, kde je tma...“

Tieto slová mi v tej chvíli prišli neskutočne povzbudivé a ja som vtedy vedela, že do troch dní budem už určite doma. A s tým som zaspala.

Ráno som sa zobudila okolo šiestej na šum okolo mňa. Ľudia vstávali a snažili sa zistiť, či už sa lieta. Nejaká pani v reflexnej veste nám prišla oznámiť, že lietať sa nebude  zo žiadneho Londýnskeho letiska a to možno ani ďalší týždeň. A odišla. Všetci boli nahnevaní a zároveň sklamaní. Báli sa, že sa nedostanú na Vianoce k svojim blízkym. Ja som mala v ruke letenky od milej moslimskej úradníčky, ale tie mi už boli zbytočné. Do letiskovej haly začali prichádzať noví ľudia, ktorí mali v ten deň letieť. Bol tam šum, ruch a zmätok. V tej chvíli som už rozhodne nebola pokojná a nevedela som, čo mám robiť. Napadlo mi však niečo. Hovorila som si, že lietadlom sa na Slovensko nedostanem, ale určite existujú aj iné možnosti dopravy. Rodičia obvolali všetky autobusové spoločnosti a zistili, že im zamrzla aj kompa, ktorá prepravuje ľudí do Francúzska a okrem toho už boli všetky miesta aj tak obsadené. Zobrala som si všetky veci a nasadla som na metro smer medzinárodná vlaková stanica. Bola to moja jediná nádej, moja posledná nádej. Prišla som tam a „nečakane“ tam bolo tiež tisíce ľudí. Nebola som jediná, ktorej to napadlo. Našla som nejakého pána z vlakovej spoločnosti Eurostar. Ten všetkým ľuďom hovoril, že vlaky sú už plné, a že už pre nich niet miesta. Prišla som za ním so slzami na krajíčku a povedala som mu celú moju situáciu. Bol milý, ale pripravený na to, aby mi povedal, že žiaľ nemá pre mňa riešenie. Avšak predtým sa spýtal jednu nevinnú otázku. „Koľko máš rokov?“ Ja som mu povedala, že 16, a že cestujem úplne sama. To už som nevydržala a rozplakala sa. Pozrel sa na mňa a povedal mi nech idem s ním. Predrali sme sa cez všetkých ľudí a priviedol ma do kancelárie Eurostar. Pýtal sa ma na to, aký je môj plán. Odvetila som mu, že neviem, že chcem ísť proste domov. Predsa musí existovať nejaký spôsob. Dôležité bolo pre mňa aby som sa dostala na „pevninu“ mimo Britských ostrovov. Obvolal všetkých, čo mohol a zistil mi, že je pre mňa miesto vo vlaku. Povedal mi však, že mi ho nedá pokiaľ si nekúpim lístok z Bruselu do Frankfurtu. Našli sme nejaký spoj na internete a kúpili ho. Vytlačil mi lístky a odprevadil ma na miesto odchodu vlaku. Už vtedy som ďakovala Bohu. Lístok do Bruselu som dostala zadarmo. Vlak meškal a vedela som, že nestihnem ten do Nemecka. Pán z Eurostaru mi však povedal, že to nevadí, že mám nasadnúť na vlak do Kolína a vysvetliť im situáciu. Mali by to pochopiť. Keď vlak prišiel nasadla som a s prekvapením som zistila, že sa nachádzam v Business class.

Od vyčerpania som hneď zaspala a zobudila som sa až vo Francúzsku, čo som spoznala podľa francúzskych nápisov.

Vedela som, že moja cesta po Európe sa práve začala. Nasadla som na vlak do Kolína a potom na ďalší do Frankfurtu. Mala som síce pri sebe kreditnú kartu, ale tá mi v Nemecku vôbec nefungovala. Nemala som pri sebe žiadne eurá a bola som strašne hladná. Zažila som, čo je to byť bez peňazí a bez jedla . Nejaká pani z Talianska, ktorá sa ocitla v podobnej situácii ako ja sa nado mnou zľutovala a dala mi pár eur. Stále som komunikovala s rodičmi, a tí mi hľadali ďalšie vlakové spoje. Tatino už bol pripravený, že ak sa niekde „šprajcnem“ príde po mňa autom. Cieľ bol, dostať sa aspoň do Viedne. Vo Frankfurte som nasadla na vlak do Mníchova. Ako som spomínala, kreditka mi nefungovala, takže mi naparili vo vlaku poriadnu pokutu za to, že som nemala lístok, a že som si ho nemala ako kúpiť. Našťastie ma z neho nevyhodili, lebo vedeli o situácii v Londýne. Poslali len faktúru domov. V Mníchove som si našla vlak do Salzburgu a nasadla naň. Bola som unavená a vyčerpaná. Cestovala som už vyše 24 – hodín vkuse. Mala som takú skúsenosť, že sprievodca vo vlaku sa so mnou vôbec nechcel rozprávať po anglicky. Stále na mňa hovoril po nemecky. Keď som mu po tretí krát povedala, že neviem ani jednu vetu po nemecky, pochopil a začal plynule s angličtinou. Prišlo mi to také trošku komické.

Ako sme sa blížili k Rakúskym hraniciam naskytol sa mi najkrajší východ slnka v mojom živote. Bol to spôsob, akým mi Boh povedal, že celý ten čas pri mne stál, a že sa o mňa aj napriek všetkým útrapám postaral. Splnil svoj sľub. Usmiala som sa a slzy šťastia mi začali stekať po tvári.

Zo Salzburgu som išla posledným vlakom do Viedne, kde už ma čakal Tatino. Mal so sebou moju fenku Žofku, ktorá mi v Anglicku veľmi chýbala. Keď som vystúpila z vlaku pustil ju z vodítka. Bola taká šťastná, že na mňa vyskočila. Ja som od toho celého vyčerpania spadla na zem, ale vôbec mi to nevadilo. Bola som naplnená všetkými možnými emóciami. Tatino ma postavil na nohy a pomohol mi k autu. Po ceste sme sa zastavili na obed. Dala som si teplú polievku. Hoci nebola nejaká výnimočná, bolo to pre mňa v tej chvíli najlepšie jedlo na svete.

Doma ma čakala mama s tortou a kvetami. Bol to ako návrat strateného syna. Všetci ma vítali a boli radi, že ma vidia. Za tú cestu to rozhodne stálo. Keď som si to potom spočítala, trvala celkom 56 hodín.

Ďakovala som Bohu za to, že splnil svoj sľub, ktorý mi dal pri počúvaní tej pesničky na letisku. Do troch dní som bola doma, tak isto ako Ježiš do troch dní zvíťazil nad smrťou. Bolo to tak symbolické a krásne.

Preto aj vy, ak sa cítite, že sa nachádzate v situácii, ktorá nemá riešenia, tak vedzte, že Boh má pre Vás cestu. Možno nedosiahnete cieľ presne takým spôsobom, akým ste plánovali, ale dosiahnete ho a počas cesty sa toho veľa naučíte. Ako sa hovorí: „Niekedy je cesta dôležitejšia ako cieľ.“ V mojom prípade bol ten môj cieľ veľkou motiváciou a zároveň odmenou, keď som ho dosiahla.

„Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.“ Matúš 6, 34

Amen