Umenie byť pokorným
Jednu krásnu februárovú nedeľu sme sa vydali na cestu do Tatier zdolať Slavkovský štít. Keďže je slabšia zima, tak nám z Horskej služby povedali, že vzhľadom na nedostatok snehu tam môžeme ísť aj napriek sezónnej uzávere. Ráno sme vstali ešte za tmy a vyrazili autom zo Žiliny do Starého Smokovca. Keď vyšlo slnko nad horami, videli sme ich v plnej kráse. Nezakrýval ich žiadny oblak, viditeľnosť bola výborná a my sme sa už tešili ako budeme stáť na vrchole a pozerať sa na celú tú nádheru z vtáčej perspektívy.
Začali sme šlapať, išlo sa veľmi dobre. Výhľady sme mali nádherné a ja som fotila, aby som to všetko zachytila. Išli sme v zostave 4 chlapi a 2 ženy. Najprv sme išli lesíkom a potom sme vyšli do pásma kosodreviny. Tam už začalo mierne pofukovať. Cestička bola mierne namrznutá, tak sme si obuli mačky, vytiahli paličky a išlo sa nám výborne.
Akurát ten vietor nás začal znepokojovať. Užívali sme si však naďalej krásne výhľady a zimnú turistiku. Ako sme sa dostali mimo kosodreviny na holú pláň išlo sa čoraz ťažšie. Mali sme silný protivietor a ja ako útle žieňa som začínala mať pocit, že ma sfúkne z kopca. Raz za čas to utíchlo a vtedy sa nám išlo dobre a hovorili sme si aké je to tam krásne.
V tej chvíli sa ale do nás oprel taký prúd vetra, že nám zobral slová spred úst a my sme padli na kolená a držali sa najbližšieho kameňa. Terén začal byť trošku náročnejší a v kombinácii s vetrom to prestala byť sranda. Posledný krát som sa pozrela na vytúžený vrchol a povedala som mojej kamarátke Majke: „Toto nemá význam, ja to otáčam, idem dole.“ Ona sa na mňa pozrela a neprotestovala. Vedela, že nemôžem ísť sama dolu a už pred výstupom sme sa dohodli, že keď to jedna nebude zvládať pôjdeme dolu obe.
Počkali sme chalanov a oznámili im, že my už sa na to necítime a za ten vrchol nám to nestojí. Schválili nám naše rozhodnutie, ale oni chceli ísť ešte ďalej. Mali so sebou aj cepiny, ktoré sme my nemali, čo im dodávalo pocit istoty. Tak sme sa rozlúčili a s Majkou sme začali klesať dolu. Išlo sa však horšie ako nahor. Vietor sa do nás opieral a raz to bolo také silné, že som skríkla a spadla na zem. Mala som pocit, že kamarátka už letí dole, ale našťastie to ustála. Vtedy som vyriekla takú krátku prosbu: „Pane prosím ochráň nás aj chlapov, ktorí ešte odvážne stúpajú smerom k vrcholu. Daj im múdrosť, aby sa aj oni otočili v správnej chvíli. Amen.“ Vstala som a pokračovala ďalej. Celá cesta bol taký jeden veľký boj s vetrom, ale našťastie sme to zvládli a dostali sme sa bezpečne nadol. Verím, že Boh nad nami držal ochrannú ruku. Keď sme boli v lese zavolala som chalanom, že či už sú na vrchole a ako to zvládajú. Priateľ mi povedal, že vietor zosilnel asi 5-krát oproti tomu, ktorý sme zažívali my vo chvíli keď sme sa otočili.
Chlapi sa tiež rozhodli, že to nemá zmysel hrotiť a šli naspäť bez dosiahnutia cieľa. Boli len okolo 100 metrov od vrcholu, ale som rada, že sa vrátili. Nestálo to za to.
Všetci sme sa natešení stretli v Starom Smokovci a boli sme radi, že sme to prežili. Bol to krásny výlet, počas ktorého sme sa veľa naučili – hlavne pokore a rešpektu k horám.
Pokora je poznanie, kedy si naplno uvedomíme kým sme. Nepokladáme sa ani za väčšieho ani za menšieho, než akými sme v skutočnosti.
Myslím, že každý z nás si uvedomil, že sme slabší ako víchrica a nad počasím nemáme moc. Mám pocit, že najviac nehôd v horách sa stáva kvôli tomu, že ľudia majú málo pokory. Často si namýšľame, že sme lepšími, akými sme v skutočnosti. Že zvládneme svojimi schopnosťami a možnosťami situácie, ktoré sú nad naše sily.
Keď sa povie slovo pokora, nie každý vie, čo si má pod tým slovom predstaviť. Biblia nám na mnohých miestach zdôrazňuje, že máme byť pokorní. Že je to dobrá vlastnosť. Malo by to byť naše „oblečenie“ ako hovorí Pavol v liste Kolosenským 3, 12: „Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť , POKORU, krotkosť trpezlivosť.“ Byť pokorným, neznamená si sypať popol na hlavu, chodiť vo vrecovine a hovoriť o sebe akí sme slabí a neschopní . Mali by sme si slobodne uvedomovať svoju hriešnosť, nedokonalosť a chyby, ale zároveň vedieť o svojich talentoch, prednostiach a dobrých vlastnostiach, ktorými nás obdarováva Boh. Nepokladať sa ani za lepšiu ani za horšiu aká som. Pozrieť sa do zrkadla a povedať si: „Toto som ja. Mám vlastnosti a prednosti, ktoré sú super a som rada, že som taká v týchto veciach. Naopak sú oblasti v mojom živote, ktoré treba zmeniť, a na tých musím popracovať.“
Je ťažké odhadnúť svoje schopnosti. Niekedy sa preceňujeme, inokedy podceňujeme. Priateľ sa mi smeje, lebo pred skúškou z Farmakológie som mu hovorila, že to určite nezvládnem. A bola som o tom skalopevne presvedčená. Do školy som išla s tým, že som sa na to vôbec necítila a hovorila som si, že skúška je od slova skúsiť. Ráno som to všetko vložila do Božích rúk a On mi dal taký neskutočný pokoj do srdca. Skúšku som dala nakoniec za A a sama som tomu neverila. Do indexu som sa musela pozrieť asi 5-krát aby som si bola istá, že to nie je sen. Ďakovala som Bohu a bola som šťastná.
Mojím mottom v živote je, že cesta je cieľ. Je dôležité vedieť, aký máme cieľ a kam kráčame, ale na druhej strane nezabudnúť sa ani učiť a tešiť sa počas cesty. Boh nás práve počas cesty životom učí neskutočne veľa vecí. Večný život je odmena, ktorá nás čaká za to, čo absolvujeme tu na Zemi. Niekedy prežívame ťažké chvíle a inokedy zas všetko ide hladko. Nech, ale prežívame čokoľvek nezabúdajme na Hospodina a na Jeho dobrodenia.
„Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ Jakub 4,6