3. Rodina pribehne
3. Rodina pribehne
Pobrežie Severného mora neďaleko Westerhever - Severné Nemecko
Tábor ukrytý pod prevísajúcimi vetvami stromov bol tichý. Stany sa jemne kolísali vo vetre vejúcom od mora a prinášajúcom pach rozkladajúcich sa chalúh , ktoré príliv vytlačil vysoko na piesočné duny tiahnuce sa kam až oko dovidí po oboch stranách zálivu. Ich vrcholky boli porastené trsmi trávy, ktorá sa urputne lepila k piesku každým korienkom, spevňovala pôdu a pomáhala ostatným rastlinám zakoreniť a vzdorovať neustálym nárazom vetra a vody. Zmiešaný les, ktorý rástol neďaleko od pieskovej pláže bolo dostatočne hustý na to, aby ukryl aktivity skupinky čarodejníkov dočasne obývajúcich tri jednoduché stany. Ich škvrnité , hnedo zelené zafarbenie a niekoľko vhodne zvolených kúziel, ich dokonale ukrývalo pred zrakmi náhodných okoloidúcich muklov a strážcov národného parku rozkladajúceho sa na neďalekom súostroví. Na malej čistinke medzi stanmi horel oheň, okolo ktorého ležalo niekoľko hrubých kmeňov. Nad ním bol zavesený kotol v ktorom bublala hustá polievka. V jednom zo stanov sa odrazu ozval šramot, potom tiahly ston a o niekoľko sekúnd z neho vyliezol vysoký červenovlasý muž zvierajúci v ruke veľkú drevenú lyžicu a zamieril priamo k ohňu. Lyžicou zamiešal obsah kotla potom ochutnal trochu polievky , uznanlivo zachrochtal a poobzeral sa okolo ostražitým pohľadom.
„Polievka je skoro hotová,“ oznámil smerom k stanu a jeho pohľad pozorne prehľadával priestor nad korunami stromov a pásy pobrežia, ktoré videl pomedzi konáre. „Počítam, že sa chlapci čoskoro vrátia.“
„A ja dúfam, že budú mať lepšie správy než my,“ zašomral jeho spoločník zložito vyliezajúc cez malý stanový otvor . Jeho mohutná postava s rozsiahlymi ramenami sa ním len ťažko predierala a neustále hrozilo nebezpečenstvo, že na ňom celý stan zostane visieť ako bizarný plášť. „Už sa tu motáme týždne a nie je po ňom ani vidu ani slychu. Začínam si myslieť, že sme urobili celý rad mylných predpokladov, “ vrčal a hlasno čuchal vo vetríku prinášajúcom k nemu vôňu jedla. „Vonia to lepšie, než to vyzerá,“ vyhlásil, keď sa nahol nad kotol a kritickým okom zhodnotil jeho obsah.
„Chutí to ako ambrózia, “ uškieral sa ryšavec a siahol po prútiku. „Budeme jesť tu?“
„Zbytočná otázka , Bill. Žiadna z izieb nie je dosť veľká pre nás všetkých a okrem toho...,“ odrazu sa odmlčal, zaklonil hlavu a pozrel cez vetvy k oblohe. „ostatní práve prichádzajú.“ Ešte to ani poriadne nedopovedal a cez dieru v zeleni preletela prvá metla. Muž sediaci na nej pôvabne zabrzdil, prehodil nohu cez rúčku a zoskočil dolu. Vzápätí za ním sa cez zeleň drala ďalšia metla a nad korunami stromov sa ozvalo tiahle húkanie.
„Pohnite riťami, do zátoky práve vplávala výletná loď. Každý posraný mukel má na tvári prilepený fotoaparát . Ak sa naše fotky objavia v muklovkých novinách, ministerstvo nás roztrhá na cucky,“ hrmel hlboký bas a medzi stanmi pristávali ďalší čarodejníci, zoskakovali z metiel a uhýbali pred tými, ktorí sa rútili dolu popri kmeňoch vysokých stromov.
„Charlie znie ako Maďarská ostrochvostka,“ pokrútil hlavou Bill, vyzval zo stanu hlboké misky, lyžice a voňavé bochníky čerstvo upečeného chleba. „Nie dobrý podpis.“
„Súhlasím,“ prikývol svetlovlasý chlapík opierajúc metlu o strom. Zhodil z pliec sivý plášť a krútiac sa preťahoval si nohy a chrbát ubolený od dlhého sedenia. „Prehľadali sme väčšinu oblasti a nič. Zajtra by sme sa mali presunúť severnejšie..,“ pozrel na Charlieho , ktorý práve zostúpil z metly a s povzdychol ju oprel medzi ostatné. „Začína to byť nepohodlné letieť tak ďaleko a máme už len týždeň. Potom sa väčšina z nás musí vrátiť do práce.“
„Bolo by to jednoduchšie, keby sme sa mohli premiestňovať,“ frflal mladík s ostro rezanými črtami tváre a hustými, dlhými vlasmi, ktoré mal zviazané na temene vo voľnom chvoste. „Mám na zadku otlaky veľkosti Londýna.“ Čistinou sa niesol tlmený rehot a huhlanie, ktoré skôr potvrdzovalo sťažnosť.
„Neskuč, Edie,“ zavracal ho Bill utierajúc si slzy smiechu a podával mu plnú misku horúcej polievky. „Otlaky sú stále menšie zlo než zlámané kosti.“
Po večeri muži posedávali okolo ohňa , vymieňali si postrehy a doberali sa navzájom. Táborom znel občasný smiech a tiché kliatby, keď slová zadreli hlbšie pod kožu obete niektorého zo žartov. Charlie sedel na kmeni stromu, lakťami sa opieral o kolená a zízal na plamene poskakujúce v miernom vánku. Myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou boli ťažké ako kamene a len namáhavo ich valil okolo tej najťažšej. ,Jeho rodina bola v troskách! Jeden z nich zomrel a zostala po ňom diera, ktorá sa nedala ničím vyplniť. Jeho rodičia sú na pokraji psychického rozpadu, jeho brat a švagriná prišli o prácu a rodina bola kompletne vypovedaná zo spojenia s nejakou pobočkou Gringott na svete len preto, lebo uverili propagande šialenca túžiaceho po absolútnej moci. Mnohí z jeho priateľov a spolubojovníkov zahynuli v boji, ktorý sa ukázal byť zbytočným a ich smrť sa tým tiež stala zbytočnou obeťou. Odteraz naozaj nezáležalo na tom, na ktorej strane konfliktu čarodejníci stáli, všetci boli obeťami. Dvaja hlavní protagonisti boli tiež mŕtvi a im neostávalo nič iné, len vstať na nohy a vytriediť neporiadok, ktorý narobili. Možno keby našli toho prekliateho draka...,´zastonal v duchu a privrel oči vzývajúc božstvá v nádeji na nejakú pomoc.
„Hej! Počúvajte!“ ozvalo sa odrazu z jedného zo stanov. Charlie zdvihol hlavu a s prekvapením sa otočil. Stanový dielec sa s plesnutím rozletel a jeden z jeho mužov vyliezol von mávajúc zloženými novinami. Muž prebehol k ohňu, sadol na najbližší kmeň a začal nahlas čítať.
Záhadné prepadnutie- beštia na jazere Nisser
Jazero Nisser je jedným z mnohých veľkých jazier na juhovýchode Nórska. Na jeho brehoch nájdete niekoľko neveľkých fariem. Jednou z nich je aj farma Gunnara Borga. Farmár každé leto zvykol držať malé stádo oviec na vzdialenejšom konci svojich pozemkov. Každý deň po obede ich obvykle skontroloval a niekedy , keď bolo okolo viac práce, prespal v malej chate postavenej pri ovčinci. Pred dvomi dňami sa vybral opraviť ohrady a keď sa večer nevrátil jeho rodina predpokladala, že nestihol prácu dokončiť a prespal v chate. Keď sa však neukázal ani ďalší deň začali ho znepokojení synovia hľadať a na ich veľké znepokojenie , nenašli nielen svojho otca, ale ani ovce. Chata i ohrady boli zničené a niesli stopy po urputnom zápase. Šéf policajného oddielu, ktorý ohliadal miesto skonštatoval, že farmár sa bránil útoku neznámeho tvora, ktorého stopy tam našli na niekoľkých miestach. Časti chatky, ohrád a niekoľkých stromov boli ohorené a mnoho stromov naokolo bolo polámaných. Pátranie po nešťastnom farmárovi a beštii, ktorá ho prepadla stále pokračuje.
Od jazera Nisser vám prináša správy Sigurd Ullman.
„Máme ho!“ zvolal Stev a svetlo modré oči sa mu rozsvietili. Bill hodil jediný pohľad na noviny v jeho rukách ,uľahčene sa uškrnul a vlnou prútika uhasil oheň.
„Balíme a premiestňujeme sa k jazeru Nisser .“
„Premiestňujeme sa?“ spýtal sa s trochou nedôvery v hlase Ed a siahol po novinách, ktoré Bill teraz zvieral v hrsti. Rozprestrel ich a po perách mu preletel chápavý úsmev. „Ach! Už rozumiem, oni tam dali obrázok,“ zatiahol a cvrkol do papiera prstom.
Nasledujúce minúty boli závanom aktivity. Napriek malému priestoru muži pracovali veľmi efektívne a rýchle. Každý z nich veľmi dobre poznal svoje miesto v tíme a o chvíľu už tábor neexistoval a pod previsnutými vetvami stromov ho pripomínali len tri trochu zľahnuté fľaky trávy a sčernetý kruh v mieste, kde pred tým bolo ohnisko. Zbalené a zmenšené stany zmizli v Charlieho taške, ktorú mal prehodenú cez plece. Zmenšené metly si každý starostlivo zasunul do vlastného vrecka, aby ich pri premiestnení náhodou nevytratili a potom sa jeden po druhom s tichým treskom premiestnili.
Ľavý breh jazera Nisser – Nórsko
Večerné šerá konečne pokryli miesto drámy, ktorá sa tu nedávno odohrala . Ohorené klady neveľkej chaty, rozlámané ohrady a stromy zlámané v polovici boli jedinými svedkami toho, ako sa tam za sprievodu tlmeného treskotu postupne objavili muži zahalený v čiernych plášťoch. Každý z nich sa ostražito rozhliadol okolo seba v okamžiku, keď sa jeho noha dotkla zeme. Bill bol medzi prvými a s prútikom v ruke širokým gestom kontroloval okolie hľadajúc nejakých ľudí, ktorí by ich mohli pozorovať.
„Nikto tu nie je,“ upokojoval Charlieho, ktorý ich hnal pod ochranu lesa.
„Teraz. Pri tomto jazere býva celkom dosť ľudí a my naozaj nepotrebujeme viac pozornosti, než nám už získal drak, ktorý tu poľuje.“
„Tak teraz na chvíľku nebude,“ smial sa Ed mávajúc k ohoreným rozvalinám. „Záleží na tom, koľko tých oviec v skutočnosti stihol zožrať než sa rozutekali. Nezabudni , že tu bol farmár, ktorý si bránil majetok a tak im dal férovú šancu zachrániť si život.“
„Ale je viac než pravdepodobné, že sám o ten svoj prišiel. Ten utečený drak je zmiešané plemeno medzi Maďarskou ostrochvostkou a Nórskym ostnáčom. A práve tí sú známy tým, že ak majú príležitosť, radi si pochutnajú práve na ľuďoch. Veď uznaj, človek je oveľa chutnejší a nemusí si robiť starosti s huňatou srsťou,“ táral Ed, ale poslušne sa rozplynul s tieni , ktorý vrhali husté koruny lesných stromov.
„Pete, pohni kostrou, času je málo,“ poháňal ich Charlie nemilosrdne šmátrajúc vo vrecku koženého kabátca, kam si uložil zmenšenú metlu.
„Málo času?“ posmieval sa Pete huhňavo a mraštil obočie napínajúc zrak, aby si v tej tme nerozbil hlavu o nejaký previsnutý konár. „Máme pred sebou celú noc a už sa nemôžem dočkať, kedy zaľahnem do kanafasu. Ale som zvedavý, ako v tejto tme postavíme tábor a neupozorníme popri tom na seba pátracie čaty.“
„Nemaj obavy,“ odsekol Charlie zväčšujúc metlu. „Stany zostanú bezpečne v mojej taške a na ten kanafas si ešte niekoľko hodín počkáš. Musíme prehľadať oblasť jazera skôr, než sa drak presunie. Ak sa zdvihne hore zase nám zmizne. Tento polostrov sa skladá zo skál, stromov a vody. Osídlenie je riedke a ak nejaký ten človek zmizne, nemusíme sa to hneď dozvedieť. Tento krát sme mali šťastie, ale to sa už nemusí zopakovať.“
Muži sa predierali pomedzi stromy a sem tam sa ozvalo tichá nadávka, keď sa niektorý z nich zaprel o konár, alebo potkol na vyčnievajúcom koreni. Charlie ich hnal, ale aj tak im to trvalo takmer pol hodiny, než sa ocitli na úzkom pieskovom pruhu, ktorý sa zvažoval pozvoľna do tmavej vody. Všetci vytiahli metly , zväčšili ich a boli pripravení na akciu.
„Bill, vezmi si piatich chlapov a presuňte sa na spodný koniec jazera. Ja s ostatnými pôjdem hore a stretneme sa niekde uprostred v prípade, že sa nám ho nepodarí nájsť. Ak ho uvidíte, pošlite ostatným patronus a čakajte. Nech vás nikoho ani nenapadne hrať sa na hrdinu. Tento hybrid je skutočne zlomyseľná beštia a ľudské mäso si dá s radosťou ako zákusok ak mu dovolíte, aby sa dostal k vám príliš blízko. Budeme musieť pracovať spoločne, inak ho nedostaneme,“ varoval ostatných nasadajúc na metlu. Muži sa začali presúvaj k jednému alebo druhému z bratov, keď sa Ed náhle v polovici kroku zastavil a zarazene pozrel na Charlieho.
„Hej! Ako ho vôbec v tejto tme nájdeme?“
„Mesiac svieti ako lampáš a obloha je bez mrakov. Okrem toho, všetci si teraz nasadíte okuliare očarované na nočné videnie,“ prikázal sucho vyťahujúc z vrecka svoje a hneď si ich založil prejdúc ponad ne prútikom a zaisťujúc ich kúzlom tak, aby sa mu pri pohybe hlavy nekĺzali z nosa. Keď sa rozhliadol, noc sa náhle premenila na biely, len trochu menej farebný deň. Ale rozlíšenie bolo fantastické a obava, žeby mohli pri tom prehliadnuť také obrovské zviera, bola úplne zbytočná. Preletel pohľadom po mužoch a keď sa uistil, že každý má okuliare na tvári prehodil nohu cez metlu a vykopol. Metla vystrelila šikmo hore a za ním v rýchlom slede nasledovali ostatní. Keď sa po chvíli obzrel videl, že Bill a jeho skupina sa už blížia s spodnému koncu jazera. Skôr než otočil hlavu späť sa skupina vejárovito rozdelila a otočila metly letiac pomaly späť lavírujúc tesne nad vrcholkami stromov. Zovrel metlu pevnejšie a pridal na rýchlosti. Vietor mu svišťal v ušiach, ale počul, že muži z jeho skupiny sú tesne za ním. Sotva dosiahli horný okraj jazera mávol rukou a aj jeho skupina sa vejárovite rozdelila. Najskôr prepátrali oblasť , kde bolo jazero skoro prehradené veľkým ostrovom . Muži leteli nízko nad stromami a chvíľami sa zdvíhali do väčšej výšky, aby sa trochu rozhliadli. Neprehľadali ešte ani tretinu, keď sa k nim od pravého brehu hnalo šesť striebristých pásov, ktoré sa premenili na šesť striebristých vlkov.
„Našli sme ho,“ oznamoval Billov hlas. „Je pod stromami , kde voda dosahuje líniu stromov. Z vody mu trčí len hlava a kúsok krku.“ Vlci sa po doručení správy rozplynuli a za sebou zanechali šiestich rozškľabených čarodejníkov, ktorí teraz priľahli na metly a vysokou rýchlosťou leteli tesne nad hladinou vody k spodnému koncu jazera.
,Konečne!´ jediné slovo žiarilo v Charlieho hlave, keď sa rútil vzduchom pritlačený k rúčke metly a vietor sa pokúšal odtrhnúť mu oblečenie z tela. ,Možno odteraz sa jeho rodina znovu začne vzmáhať, aj keď rana, ktorú vytvorila Fredova smrť sa nikdy nemusí zahojiť´, pomyslel si a začal brzdiť. Nad hladinou vody sa na metlách vznášalo šesť čiernych postáv a napäto sa pozerali k brehu. Charlie zamieril priamo k Billovi a s prižmúrenými očami prehľadával každý milimeter brehu až kým ho neuvidel. Veľká biela hlava, z ktorej na všetky strany trčali výrastky, ležala na brehu pokrytom kameňmi napoly schovaná pod previsnutými konármi obrovského smreku. Telo draka sa ukrývalo vo vode, ktorá ho nadnášala a súčasne mu chladila kožu podráždenú slnečnými lúčmi.
„Mali sme obrovské šťastie, že Richard letel tak nízko, inak ho minieme. Tie vetvy ho skoro celkom zakrývajú,“ syčal Bill a snažil sa odhadnúť veľkosť draka podľa veľkosti jeho hlavy. Charlie len nedbanlivo pokrčil plecami a uškrnul sa. „Bojím sa, že keď na neho zaútočíme v tejto pozícii, zmizne nám do vody,“ pokračoval Bill, zamračil sa a opatrne vyletel kúsok vyššie, aby si draka mohol lepšie prezrieť.
„Ďaleko by nedoplával. Je nás dosť na to, aby sme pokryli jeho možný rádius. Problém je, že vo vode je chránený pred väčšinou použiteľných kliatob. A za tých niekoľko týždňov, čo sa tešil zo slobody mu koža znovu zosilnela a po celom tele má rôznofarebné fľaky. Škoda, že sa bude musieť vrátiť späť do podzemia. Bolo by zaujímavé zistiť, akú farbu má v skutočnosti,“ povzdychol si Paul vznášajúci sa tesne vedľa Billa. Charlie natiahol krk a so záujmom si draka prezeral. Po chvíli však rezignovane pokrčil plecami a zahryzol sa do pery zužujúc pri tom oči.
„Myslíš, že ak by sme všetci naraz hodili na neho ,Contraho´ , že to bude fungovať?“ Bill chvíľku premýšľal a potom rozpačito pokrčil plecami.
„Neviem, ešte nikdy som to neskúšal. Ale ak áno, stratí sa nám v jazere alebo v lese a už ho viac neuvidíme. V malom prevedení má oveľa viac možností zmiznúť.“
„A oveľa viac predátorov, ktorý ho dokážu zožrať skôr, než ho znovu nájdeme,“ uchechtol sa popod nos Paul a jeho metla sa triasla, keď sa smial predstavám miniatúrneho draka, ktorý je naháňaný rôznymi zvieratami žijúcimi v lese.
„Drobca by sme mohli chytiť do siete,“ navrhol Ed pokusne a Charlie po chvíľke premýšľania súhlasne prikývol.
„V poriadku,“ ukázal na Eda, Steva a Paula. „Vy traja pôjdete spredu a natiahnete magickú sieť po celom tom kuse pobrežia poza stromy, aby sa nám náhodou niekam nezatúlal. Dávajte pozor na plamene . Aj v mini prevedení môžu byť veľmi nebezpečné. A jeho uhryznutie je jedovaté, tak mu nestrkajte prsty do tlamy . Proste, držte sa v úctivej vzdialenosti a nechajte to na odborníkov,“ upozorňoval a pokynmi rozmiestňoval mužov tak, aby obkolesili draka zo všetkých strán. Potom zdvihol prútik a spoločne s ostatnými začal tkať takmer neviditeľnú magickú sieť. Len jemné zlatisté záblesky označovali jej existenciu. Po chvíli sa jej spodná časť stratila vo vode a ukotvila sa na dne. Vlna Billovho prútika ustálila horný okraj a na jeho pokyn všetci zdvihli prútiky a zamierili ich na hlavu spiaceho draka.
„Contraho!“ kliatba zahrmela v tíšine jazera ostro ako šľahnutie bičom a dvanásť svetlo modrých lúčov sa vrezalo do bledej kože tesne pod rohatým hrebeňom vyčnievajúcim z vody. Drak tom okamžiku otvoril veľké, svetlo žlté oči, zareval a vzopäl sa do výšky rozprestierajúc krídla. Voda , ktorá ho predtým celého pokrývala vystrekla vysokým oblúkom dohora a padajúc späť zaliala všetkých čarodejníkov sediacich na metlách nízko nad hladinou. V nasledujúcej sekunde obrovský drak doslova zmizol, akoby sa vyparil.
„Kde je!“ zvolal Charlie a dlaňou si stieral vodu z tváre.
„Tam,“ ozvalo sa sprava, „pozrite ho Drabca, ako si to metelí. Keby tam nebola sieť, mali by sme hlavy v smútku!“ Mini dráčik už spozoroval prekážku brániacu mu v úteku a vyrazil priamo hore k hladine.
„Pozor! Chce uletieť!“ zaznelo varovanie a Billov prútik v tom istom okamžiku opísal široký kruh zaťahujúc horný okraj siete súčasne so spodným. Sťahujúca sa sieť zrazila vzlietajúceho dráčika naspäť do vody, ale Bill už stihol uzatvoriť oba okraje. Nad hladinou sa ozvalo niekoľko zaujúkaní, niekoľko oddýchnutí úľavy a na tvárach mužov sa začali objavovať spokojné úsmevy.
„Pekný úlovok,“ zajasal Ed a Charlie vytiahol z vrecka galleón. Nadhodil si ho v dlani a chytajúc ho vo vzduchu podletel bližšie k sieti. Len tesne sa vyhol tenkému prúdu ohňa, ktorý dráčik vychrlil a prilepil ho k hornému okraju siete.
„Gringott!“ vyvolal , dotkol sa ho špičkou prútika a so spokojným zadosťučinením sledoval, ako sieť aj s dráčikom zmizla ťahaná prenášadlom priamo do hlbín bankového podzemia.
„A ideme domov!“ zvolal Stev. „Tešte sa muklovia, v jazere už nežije žiadna beštia, ktorá by vás mohla zožrať!“
„Ja by som to netvrdil tak nahlas,“ odfrkol si Ed. „Keď sme leteli nad tou vodou, videl som niečo podozrivo podobné stádu Kelpie. Tak to zožratie je viac než aktuálne,“ dodal vyťahujúc starý výtlačok Denného Proroka. Udrel po ňom prútikom , pevne zovrel rúčku metly a natiahol ruku pred seba. Po niekoľkých sekundách sa noviny rozsvietili modrým svetlo a Ed zmizol v medzipriestore. Ostatní ho rýchle za sebou nasledovali aktivujúc vlastné prenášadlá. Nad jazerom znovu zavládlo ticho a mier, ktoré prerušil šepot prichádzajúci spomedzi stromov na brehu.
„Videl si to?“ neveriacky sa spýtal mladý muž a uštipol sa do stehna len aby sa presvedčil, že nespal a naozaj videl tucet chlapov letieť na metlách a loviť v ich jazere. Jeho spoločník mal ešte stále pootvorené ústa a oči vyvalené ako golfové loptičky mu liezli z jamiek.
„To...to je nemožné, však!“ napoly sa pýtal, napoly tvrdil a hlavou mu leteli všetky staré legendy a rozprávky, ktoré kedy počul.
„Myslíš, že nám to niekto uverí?“
„Celkom určite nie,“ ozvalo sa za ich chrbtami, „hlavne, ak si to nebudete pamätať.“ Muž v čiernom plášti s kapucňou, ktorá mu zakrývala väčšinu tváre na nich namieril drevenú tyčku a ostro ňou mávol. „Obliviate!“ povedal tesne pod závanom a keď videl, ako sa v ich očiach objavil sklovitý výraz, spokojne sa usmial. „Zobudil vás vrtuľník letiaci nad jazerom . Ste unavení a vrátite sa spať. Zajtra ráno táto udalosť bude len časť vašich snov,“ presviedčal ich a znovu mávol prútikom. Vzápätí na to sa, šomrúc si popod nos o nedbanlivých Angličanoch, premiestnil späť do magickej časti Oslo napísať správu.
Podzemie hlavnej budovy Gringott banky – Šikmá ulička - Londýn
Zamračený goblin ,oblečený v tunike doplnenej kusmi dračej kože a s mečom cez chrbát, si skúmavo premeriaval dvoch červenovlasých čarodejníkov stojacich pred ním. Obaja stáli pokojne vracajúc mu pohľad bez mihnutia oka. Po tvári goblina sa mihol pobavený úškľabok a jeho oči sa zúžili.
„V poriadku! Drak sa vrátil na svoje miesto tak, ako sme požadovali. Vy...,“ pichol kľukatým prstom k Billovi, „a vaša manželka sa môžete vrátiť na svoje pôvodné pracovné miesta. Vaša klenba a klenby vašej rodiny boli obnovené v pôvodnej výške,“ pozrel pri tom na Charlieho, ktorý si uľahčene vydýchol. „Mimo vášho najmladšieho brata, samozrejme. On bude mať päť ročný zákaz vstupu do priestorov banky a všetkých našich pobočiek, a obchodovania s bankou. Klenbu si bude môcť otvoriť až po uplynutí toho času.“ Znovu sa pichľavý pohľad zavŕtal do Billovej tváre, než zase prehovoril. „Vaše pracovné miesta sú obnovené od zajtra. Pripomínam vám, že netolerujeme nepresnosť,“ vyhlásil, otočil sa a spolu s ochrankou , ktorá ho mlčky sprevádzala zmizol za najbližšími dverami.
Bratia chvíľku mlčky civeli na dvere, potom pozreli na seba a keď Bill mykol hlavou k východu, kráčali von bok po boku.
Šikmá ulička – Londýn
„To išlo lepšie, než som očakával,“ syčal Bill cez stisnuté zuby a zamieril k miestu, kde si pred vypuknutím vojny otvorili obchod so žartovnými predmetmi jeho dvaja mladší bratia. Z dvoch bratov zostal len jeden a obchod bol teraz zatvorený. Obchodovať bez bankového kontaktu bolo takmer nemožné a uvoľnenie spod vypovedania dalo rodine viac možností postaviť sa znovu na nohy. Aj keď len finančne, ale aj to vzalo veľa pnutia z každého z nich.
„Bolo mi toho draka ľúto, ale rodina vždy pribehne prvá,“ pritakal Charlie, vytiahol z vrecka kľúče a začal otvárať drevené okenice na obchode. Bill zatiaľ odstraňoval ochranné zaklínadlá a kontroloval každé z nich, či s nimi niekto neoprávnene nemanipuloval. Zvonček nad dverami veselo zacinkal a zatuchnutý vzduch dlho nevetranej miestnosti sa vyvalil von.
„Purgo atmos!“ obchodom sa prehnalo menšie tornádo, ktoré osviežilo ovzdušie, odstránilo prach , ale nepoškodilo predmety povykladané na regáloch. Bill pomaly nasal vzduch a prikývnuc vstúpil dnu. Charlie mu kráčal v stopách a obzeral sa skúmavo okolo.
„Ten obraz by mohol ísť na túto stenu,“ ukázal na stenu bez políc neďaleko predajného pultu, „a prázdne rámy rozmiestnime v byte , dolu v prípravni a doma v obývacej izbe. Je dobre, že nám goblini vrátili klenby. Teraz budeme mať na ich zaplatenie a nemusíme si požičiavať ani knut.
„Ian nám prázdne rámy doslova vnútil zdarma s podmienkou, že portrét zavesíme do obchodu . Vieš koľko ľudí prišlo v tejto nezmyselnej vojne o jedného , alebo o niekoľko členov rodiny? Mať ich aspoň na obraze je síce malá, ale predsa len nejaká úľava. A mama s Georgom to skutočne potrebujú ako soľ.“
„Naozaj mu tam namaľoval habity na prezlečenie?“ spýtal sa Bill vykúkajúc z otvorených dverí .
„Nielen to, na každom je v inom prostredí a vyzerá to tak, akoby obraz bol pokračovaním miestnosti, v ktorej je zavesený. Ian je veľmi nadaný maliar a toto bude najlepšia reklama pre neho,“ vykladal Charlie a rovnal na policiach škatule s krikľavými obrázkami svalnatých mužov objímajúcich polonahé ženy. S podozrením si prezeral množstvo položiek v krikľavo ružovej farbe a krútil hlavou nad flakónmi s Elixírom lásky. „Tieto budeme musieť skontrolovať,“ ukázal na ne s grimasou na tvári a nakukol za plentu oddeľujúcu predajňu od prípravne.
„Tu sú!“ zvolal Bill a doširoka otvoril dvere mužom, ktorí medzi sebou vznášali niekoľko veľkých portrétových rámov.
„Tak, kam to dáme?“ bodro volal vyšší z nich a jeho oči rýchle prehľadávali steny.
„Ahoj, Ian!“ Charlie mu s úsmevom zamával a ukázal na stenu, ktorú vybrali pre portrét. „Tu to bude najlepšie. Uvidí na celú predajňu a aj na všetky dvere,“ odôvodňoval a maliar s úsmevom prikývol.
„Veľmi dobre. Roger, dvojku prosím hore a poriadne ho zaisti, nech to nespadne,“ obratne vytiahol spomedzi rámov jeden a jeho spoločník ho vzniesol k stene.
„Takto?“ spýtal sa obzeraj sa na bratov, ale tí len s pootvorenými ústami civeli na plátno, odkiaľ na nich doširoka škľabil ich mladší brat.
„Áno, to je dobre,“ prikývol po chvíľke Bill a jeho prútik ustálil obraz na stene, kým ho Roger neupevnil.
„Nebudem tam dávať neodstrániteľné lepidlo, pretože predpokladám, že obchod bude takto krátko po vojne doslova dunieť a George bude čoskoro potrebovať väčšie priestory. Potom ho môžeme upevniť trvanlivejšie,“ vysvetľoval Ian a ťahal jeden z rámov za plentu a dolu schodmi. Charlie prehltol hrču, ktorá sa mu utvorila v krku , mrkal potláčajúc zradné slzy , vyčaril na perách úsmev, ktorý už dávno nedosahoval jeho oči a prikývol.
Po upevnení posledného rámu v Nore Ian portrét aktivoval a so spokojným úsmevom sledoval, úžas na tvárach jeho zákazníkov. Fred bol na obraze doslova ako živý. Časovo náročné a drahé štúdium nových maliarskych techník a kúziel sa mu začínalo vyplácať.
ostrov Biely roh - nezistiteľné územie medzi pobrežím Talianska a ostrovom Elba
„Toto je ostrov, Ginny,“ Alica rozhodila rukami a zatočila sa okolo. Spodný okraj jej ľahučkého, hodvábneho habitu zavíril okolo jej nôh a dlhé rukávy bohato riasenej blúzky sa jej vyhrnuli vysoko nad zápästia, keď zopäla ruky nad hlavou a so smiechom v svetlo belasých očiach pozrela na ňu.
„Ostrov? Táto veža je vysokánska a sotva dovidím k obzoru? Aký veľký ten ostrov v skutočnosti je?“
„Dosť veľký pre naše potreby a dosť malý na to, aby neprekážal v premávke lodiam. To čo vidíš nie je obzor, ale more. Od západu ho tienia vrchy, ale východná strana od pevniny a zálivu je otvorená. Sú tam pekné pláže a chodíme sa tam kúpať.“
„More...,“ Ginny si túžobne povzdychla, „ešte nikdy som sa nekúpala v mori.“
„Ale...,“ Alica sa mierne zamračila pátrajúc v pamäti, „hovorila si, že ste boli celá rodina v Egypte.“
„No áno, ale to boli len staré hrobky a piesok. Chlapci sa dostali aj k moru, ale mňa mama nepustila. Vraj je to pre mladú čarodejnicu nevhodné vyzliekať sa pred toľkými ľuďmi. Čo si obliekate na kúpanie?“ spýtala sa a v očiach jej zasvietila čistá zvedavosť.
„Plavky!“ Alica sa uškrnula a pomykala zmyselne obočím. „Tu sa to tak prísne neberie. Množstvo muklovských žien chodí po plážach len v návlekoch a hore bez.“ Ginnine oči sa prekvapením vyduli a obočie vyskočilo hore. „Naše sú oveľa skromnejšie, ale aj tak sú zvodné ako peklo,“ dokončila a pozrela cez zábradlie balkóna k hlavnej budove. „Mali by sme ísť dolu, čoskoro bude čas na večeru a musíme sa preobliecť,“ utrúsila , keď kritickým okom prehodnotila ich oblečenie. „Rodičia sú v tomto strašne staromódny a trvajú na formálnom oblečení. Jedlo je u nás strašne trápna záležitosť, ale dá sa to vydržať. Väčšinu roka som aj tak v škole,“ rapotala a nevšimla si, že Ginnine oči sa postupne ešte viac panicky rozširovali.
„Formálne oblečenie?“ zakrákala cez stiahnuté hrdlo a pozrela vydesene na najkrajší habit, ktorý vlastnila a bola naň patrične hrdá. Ale s Aliciným sa samozrejme nadal porovnávať . „Alica, ja...,“ tvár jej očervenela a čelo sa jej náhle pokrylo potom. ,Toto je čo som už nikdy nechcela zažiť. Takto sa cíti chudobný človek medzi boháčmi,´ úpela v duchu a pevne stisla viečka, aby potlačila slzy, ktoré sa jej tisli do očí. Nevidela, ako sa priateľka na ňu s porozumením pozerá . Vedela veľmi dobre, ako veľmi Ginny nenávidela chudobu jej rodiny. Oblečenie nakupované v starinárstve, učebnice používané jej staršími bratmi, pokrivené a oblámané brká, taška opravovaná toľko krát, že ,Reparo´ už nemalo na čom držať a zoznam nemal konca. Ginny sa sťažovala zriedka, ale jej pohľad, ktorým si prezerala výklady a povzdych, keď od nich odchádzala hovoril viac.
„Netráp sa, môj šatník preteká oblečením. Máme takmer rovnaké postavy a ja mám oveľa viac šiat, než kedy budem môcť nosiť. Než by na ne prišiel rad, vyšli by z módy. Vyberieš si, čo sa ti bude páčiť a keď to trochu upravíme, budeš ako z cukru.“ Ginnine oči sa prudko otvorili a obočie sa prudko stiahli nevôľou. ,Áno, bolo to trápne , že si nemá čo obliecť, ale ona nechcela byť pre priateľku dobročinným prípadom.´
„Alica, vieš, že to nemôžem prijať...,“ začala, ale tá ju len s diabolským úškľabkom na perách objala okolo pása , hodila rukou a viedla ju z veže.
„Ale môžeš, prečo by si nemohla? Sme priateľky, či nie?“ počkala si na zdráhavé prikývnutie a pokračovala. „Nato sú priatelia, aby si pomáhali. Niekedy , keď to budem potrebovať, pomôžeš ty mne,“ tíšila Ginnine obavy a oči jej svietili škodou.
Alica neklamala. Jej šatník bol obrovský a skutočne praskal vo švíkoch. Keď z neho spoločnými silami všetko povyťahovali, izba bola zavalená hromadami šiat všetkých možných farieb a materiálov. S prútikmi v rukách a úsmevmi na perách ich začali triediť. Niečo išlo späť a iné položky Ginny skúšala a Alica upravovala. Napriek Ginninmu odporu hromada oblečení, ktoré sa mali presťahovať do jej šatníka veľmi rýchle rástla.
„Alica, to stačí!“ protestovala, keď sa obliekala do nádherného fialového habitu s kvetmi vyšitými zlatou niťou, ktoré lemovali všetky okraje.
„Ani nápad! Ešte sú tu toho tony , čas na večeru sa však neúprosne blíži a my sme ešte stále nenašli habit, ktorý by sa hodil. Tento je fajn, ale hodí sa skôr na ples,“ krúžila okolo nej poklopkávajúc si špičkou prútika po perách. „Trochu zmenšíme živôtik a samozrejme zmeníme farbu. Fialová sa naozaj nehodí k tvojej farbe vlasu,“ šomrala a rázne začala mávať prútikom. Ginny cítila, ako sa látka okolo jej trupu sťahuje, až kým nedosadla, ako druhá koža. Ďalším mávnutí sa fialová zmenila na zelenú a na Alicinej tvári sa objavil spokojný úsmev. „Fantastické! Vyzeráš v nich ako víla!“ zvolala a zatočila sa s priateľkou pred zrkadlom.
„To nemôžem prijať,“ stonala Ginny. „Tie šaty iste stáli množstvo peňazí. Čo na to povedia tvoji rodičia?“
„Nič! S mojimi vecami si môžem robiť čo chcem a teraz aspoň budem mať dôvod ísť nakupovať nové oblečenie,“ pokrčila ľahostajne plecom a z hromady šiat vytiahla ďalšie. „Poď, tieto ti budú sedieť a náhodou sa hodia aj ako oblečenie k večeri.“ Rozprestrela svetlo modrý habit z ľahučkého materiálu a hodila ho k Ginny, ktorá na ňu hľadela so zúfalstvom. Chcela všetky tie šaty, ale po celý jej život jej rodičia vtĺkali do hlavy, že si musí za každú cenu uchovať hrdosť.
,Chudoba cti netratí, ale kto povedal, že ja chcem byť chudobná a ešte k tomu aj cnostná? A ako to mám , pre Merlina urobiť, keď všetky tie habity sú také nádherné?´ stonala v duchu a jej odhodlanie odmietnuť sa pomaličky drobilo na márne kúsky.
„Mipsy!“ volala Alica nevšímajúc si jej duševný boj a neprestávala sa hrabať v ďalšej hromade. Vedľa rozľahlej postele so svetlomodrými závesmi sa s ľahkým lupnutím objavil domáci škriatok oblečený do elegantnej uniformy a teraz vyvaľoval oči na neporiadok, ktorý v izbe vládol. „Odnes tieto habity,“ ukázala na hromadu, ktorú už Ginny odskúšala, „do zelenej hosťovskej izby a zaves ich do šatníka. Tieto...,“ ukázala na oveľa väčšiu hromadu, „vrátiš naspäť do môjho a tieto necháš tak, tie ešte musíme roztriediť. Ale to môžeme urobiť až po večeri. Potom mne a Ginny pomôžeš s prípravou na večeru. Musíme sa ponáhľať, aby sme to stihli. Otec nemá rád , keď prídem neskoro,“ obrátila sa k Ginny a s prekvapením zdvihla obočie. „Na čo čakáš? Obliekaj sa, máme už sotva čas, aby sme urobili na ňom úpravy a trochu sa zušľachtili. Dnes sa ešte podelíme o priestor, aby si vedela čo a ako, ale od zajtra už budeš vládnuť vo svojej izbe. Matka ti po večeri pridelí jedného zo škriatkov, tak nebudeš musieť čakať, kým bude škriatok pomáhať niekomu inému,“ vysvetľovala a neprestávala prehrabovať hromady naukladaných habitov.
Ginny sa trochu omámene znovu preobliekla a po drobných úpravách oblečenia zasadla pred zrkadlo. Mipsy, ktorá už upratala dve vysoké kopy šiat do rozdielnych šatníkov sa chopila kefy , hrebeňov a vláseniek, aby z jej tuhých, rovných vlasov vykúzlila očarujúci účes. Ginny sa starostlivým, ale trochu dotieravým rukám škriatka podvedome vyhýbala a Mipsy ju karhala ako malé a neposlušné dieťa. Alica, ktorá to všetko pozorovala s pobaveným úškľabkom na tvári si v duchu blahoželala a potľapkávala sa po pleci.
Prvá spoločná večera s rodinou Goldsteinovcov prebehla v pokojnej, ale prísne formálnej atmosfére. Obaja rodičia sedeli na opačných koncoch dlhého jedálenského stola. Alica a Ginny sedeli niekde uprostred vedľa seba a na náprotivnej strane sedel Alicin brat Anton, na ktoré si Ginny mdlo spomínala zo školy. Tiež bol v Bystrohlave ako Alica, ale o dva roky vyššie. Teraz navštevoval univerzitu v Ríme, kde študoval ekonomiku a právo. Obe, veľmi náročné disciplíny mu zaberali väčšinu jeho času a domov chodil len výnimočne. Občas, keď si naberal jedlo z mís, ktoré im servírovali domáci škriatkovia, sa na Ginny ponad stôl usmial, ale inak sa venoval svojmu tanieru. Po zákusku sa okamžite ospravedlnil a vrátil sa do svojej izby študovať. Ani dievčatá sa pri stole nezdržali oveľa dlhšie a hneď, ako sa za nimi zatvorili dvere jedálne, rozbehli sa uvoľnene k hlavnému schodisku.
„Vidíš?“ Alica sa hodila na voľný kúsok postele a rozhodila ruky. „Hovorila som ti to! Ale neboj sa, to je len počas jedál, inak sú celkom normálny.“
Ginny sa opatrne usadila do kresla a uhládzala si habit na kolenách. Hlavou jej vírilo tisíc otázok, ale váhala vysloviť ktorúkoľvek z nich, aby Alicu neurazila.
„Prečo je vaša jedáleň taká obrovská, keď ste len štyria? Keby ste chceli spolu hovoriť, nepočuli by ste sa,“ začala pokusne s tými menej dotieravými a dúfala, že možno neskôr s priateľky vydoluje odpovede aj na tie zvyšné.
„Pri jedle sa nehovorí,“ odfrkla Alica a pohľadom prechádzala hŕbu šiat ležiacich vedľa nej. „Okrem toho, mávame často hostí a niekedy je stôl dokonca krátky a škriatkovia ho musia predlžovať . Tie časy mám najradšej,“ povzdychla si zasnene. „Vtedy celý zámok hučí smiechom a je veselo. Inak tu zdochol pes,“ ohrnula nos a lenivo sa prevalila ťahajúc kopu k sebe. „Mali by sme s tým začať, lebo budeme hore do rána.“
„Alica, nemusíme...,“ Ginny znovu zružovela a nervózne si žmolila ruky. „Aj tak mám teraz určite v dostatok habitov na celý pobyt. Viem, že mi chceš pomôcť, ale toto je priveľa.“
„Ááááále, nemôžeme ťa nechať v starých habitoch. Čo by si ľudia pomysleli, že budúca Lady Potter , manželka slávneho premožiteľa strašnejšieho Temného Lorda je oblečená v handrách.“
Teraz už Ginnine líca doslova plápolali. Pevne zovrela pery a zahryzla si do jazyka, aby kamarátke štipľavo neodsekla. ,Nazvala môj najlepší habit ,handrou´!´ soptila v duchu a zovrela ruky do tesných pästí. ,Nemôžem síce poprieť, že Aliciným habitom sa ani zďaleka nemohol vyrovnať, ale predsa...,´ tu sa jej myšlienky zastavili, lebo pred tvárou sa jej objavil svetlo zelený habit tak nádherný, že jej doslova vyrazil dych. „Ach!“ zastonala a trasľavou rukou sa dotkla striebornej výšivky. Drobné kvietky pokrývali takmer tretinu povrchu živôtika a dopĺňala ich jemná čipka zo strieborného pavučinového hodvábu. Sukňa doslova tiekla ako voda dolu a široké rukávy mali vysoké manžety s množstvom strieborných gombičiek. Manžety a spodný lem habitu bol tiež vyšívané a dotvárali celkový vzhľad oblečenia. Ak ešte mala nejaký kúsok vzdoru a hrdosti, ktorá jej bránila prijať tento veľkorysý dar, tak pohľad na tento habit po ich zmietol do nenávratna.
„Tak...,“ Alica sa vzpriamila , so záujmom si priateľku premerala a v očiach jej svietila zvedavosť, „prečo na tvojom prste nevidím obrovskú zásnubnú skalu? Písala si mi, že Potter sa celkom určite vysloví hneď, ako sa zbaví Temného Lorda.“ Ginnine líca znovu vzplanuli ešte temnejším rumencom. Sklonila hlavu a potom ňou odmietavo zatriasla.
„Nie...vieš, my sme sa určitým spôsobom rozišli...hneď po Dumbledorovom pohrebe. Ale to len preto, aby ma chránil!“ zvolala, trochu vzdorovito pozrela na priateľku a potom si povzdychla. „On...on sa tak zmenil. Nesmeje sa, nehovorí so mnou a vôbec mu už nerozumiem. Myslela som, že po vojne bude všetko jednoduché. Že sa vráti ku mne a budeme spolu šťastní, ale potom Fred zomrel a Harry...,“ hodila rukou a začala rozopínať šaty, ktorým sa ešte pred chvíľkou tak tešila. Odrazu pre ňu stratili všetku príťažlivosť.
„Tak preto si tak rýchle súhlasila s pobytom v tomto bohmi zabudnutom zámku?“
„Áno, ja...ja asi potrebujem čas premyslieť si, čo v skutočnosti chcem. Možno môj sen stať sa Lady Potter, manželka ,Chlapca, ktorý žil´, bol naozaj len detským snom. ,Chlapec, ktorý žil´ a skutočný Harry Potter sú tak veľmi odlišné osoby, že teraz neviem či naozaj chcem, aby sa môj sen vyplnil.“ Ginnin pohľad sa na chvíľku zastavil na jej vlastnom habite zhúžvanom na zemi a potom sa presunul k tým , ktoré ešte stále ležali na Alicinej posteli. ,Áno, hlavne ak cenou za splnenie tohto sna je chudoba,.´ pomyslela si s povzdychom, ale vzápätí hrdo zdvihla hlavu a pozrela priamo na priateľku. „Okrem toho musím myslieť na rodinu. Už je na čase, aby sa naša rodina konečne povzniesla na úroveň, ktorá jej medzi ostatnými čistokrvnými čarodejníkmi právoplatne patrí. Sen je sen, ale rodina pribehne. “
Komentáře
Přehled komentářů
Vojna veľa zmení, ale podstata človeka zostáva... Vidina lepšieho, hojnejšieho života zaslepí. Otázka je, či bude skutočne šťastná.
Draka vrátili, tak by mal na ťom teoreticky Harry a Hermiona tiež profitovať, či vôbec nepociťujú aspoň trochu morálnu potrebu do toho balíka zahrnúť aj ich?
A čo zvyšok kúzelníckeho sveta, tí sa tiež len prizerajú a nevadí im, že ako nakoniec dopadol? ...a ako môžu dopadnúť?
:-)
(Janka, 17. 9. 2015 21:16)Je to zajímavý pohled na poválečné období pro Harryho a spol, i kdy Ginny a Ron nejsou zas takovým překvapením (asi je nemáš ráda, že? :D). Budu rda, když budeš pokračovat, zajímá mě, jak to dopadne s Harrym a Hermionou, přpadně jestli jim pomůže někdo z rodiny Weaslyových, jako že George Harrymu dluží (ten 1000 galeonů z turnaje) :-)
Sirael,
(soraki, 19. 8. 2015 14:11)zlatíčko, dlouho ses neozvala, daří se ti dobře (tedy v rámci možností)? Moc na tebe myslím...
Re: Sirael,
(soraki, 16. 9. 2015 9:11)už my na mysl jde to nejhorší... prosím, jsi alespoň trochu v pořádku?
Hmm
(Lily, 28. 8. 2015 10:50)Koukam že jsem zase zapomněla komentovat.. To je tím jak příběh zhltnu pozdě v noci.. Nechce se mi to nechat na ráno a pak to takhle dopadá..
Re: Hmm
(Lily, 28. 8. 2015 10:52)
Jej kde je zbytek komentáře????
Doufám že alespoň ty ho vidíš...
Aha
(Soraki , 25. 7. 2015 20:24)Takže kluci chytili draka a tím,že ho vrátili,se jim zpřístupnil trezor, no,to je chytré! to by se mohlo zavést i v reálném světě ;-). A Ginny se mění na vychytralou, nebo se můžeme těšit na nějaký zvrat v její hlavince? neskutečně jsem si početla. Děkuji
:-)
(mami, 2. 10. 2015 16:37)