2. Bezpeční
2. Bezpeční
Sídlo rodiny Robart – Helena – Montana - US
„Konečne,“ ozval sa takmer nečujný šepot od rozsiahleho kríka, ktorý ukrýval väčšiu časť priečelia domu. Hermiona ukrytá pod Harryho plášťom neviditeľnosti pozrela na prútik ležiaci na jej otvorenej dlani a jeho špička teraz mierila priamo na dom. Vchod bol chránený pergolou, ktorá sa tiahla pozdĺž celej dĺžky prednej steny a podopierali ju vyrezávané drevené stĺpy. Tmavo fialové kvety vistérie omamne voňali vo vánku teplého podvečera, keď váhavo natiahla ruku a stlačila zvonček. Čakala len niekoľko sekúnd, než sa dvere otvorili a tmavovlasá žena sa prekvapene rozhliadala okolo.
„Nikto tu nie je, musel si sa zmýliť,“ zavolala dnu ponad plece a už sa chcela otočiť a zatvoriť dvere, keď niečo začula.
„Mami... .“ tichý šepot ju zastavil uprostred pohybu. Prižmúrila oči, mierne naklonila hlavu tekajúc pohľadom po ulici . , Len jeden človek na celom šírom svete mal právo nazvať ju týmto slovom. Jej jediná dcéra, jej dlho očakávaná dcéra.´
„Hermiona?“ zašepkala, otvorila dvere viac a keď cítila, ako sa o ňu niečo otrelo, preletel jej tvárou nádherný, šťastný úsmev. Potom ich rýchle zatvorila , zaistila retiazkou a udýchane sa o ne oprela sledujúc, ako sa pred ňou zjavuje tenká, vychudnutá postava dievčaťa s hustými kučeravými vlasmi a najkrajšími tmavo hnedými očami na svete. Skôr, než ju stihla objať objavil sa vo dverách izby plešivejúci muž v domácom odeve a papučiach, a keď mu oči dopadli na návštevníčku, zarosili sa slzami.
„Mia? Boh, Mia!“ zvolal v kŕčovitom šepote , rýchle prekonal vzdialenosť, ktorá ich delila a prudko ju zovrel v náručí. „Dieťa, si chudá ako trlica. Kosti na tebe len tak hrkocú,“ mrmlal odmietajúc ju pustiť. Ale ani ona sa nesnažila vymaniť sa z jeho objatia. Skôr sa k nemu tisla a z očú sa jej liali potoky sĺz.
„Ocko,“ fňukala ticho a potom sa otočila k žene. „Mami, ja som taká šťastná, že ste obaja v poriadku. Tak veľmi som sa bála, že to nebude fungovať a že vás nájdu.“
„Fungovalo to presne tak, ako sme sa dohodli,“ matka ju jemne vytiahla z otcových rúk a obalila do svojich. „Nevieš si ani predstaviť ako som rada, že ťa vidím. Celý čas som bola polomŕtva strachom,“ šepkala jej do ucha jemne ju kolíšuc.
„Poď, poď ďalej, musíš nám toho veľa porozprávať,“ otec len nerád prerušil ich objatie a ťahal ich obe do izby pevne zatvárajúc dvere za sebou.
Bola takmer polnoc, kým im to všetko porozprávala. Kým dokončila, päste jej otca boli pevne zovreté, matka ju pevne zvierala v náručí a po lícach jej tiekli potoky sĺz.
„Odprevadiť dieťa do boja je jedna z najťažších vecí, ktoré môžu rodičov postihnúť. Vedeli sme, že ťa nemôžeme zastaviť. To jediné nás donútilo súhlasiť s tvojim plánom. Nechceli sme byť tvojim slabým miestom a tak sme odišli, ale každú sekundu sme mysleli na teba a dúfali, že budeš v poriadku.“ Hermiona zotrela slzy zakrývajúc si pri tom tvár obidvomi rukami.
„Preto, práve preto som vám navrhovala, že vám utriem z mysle spomienku na mňa. Čo keby som to nebola prežila? Stále by ste čakali a trpeli.“
„Ty si naša dcéra a to je naša povinnosť a naše privilégium trpieť . A my to, pretože ťa milujeme. My obaja nechceme zabudnúť ani na okamžik , že existuješ, že ťa máme. Aj keby to malo byť spojené s utrpením,“ šepkala jej matka do ucha a hlas mala surový od preliatych sĺz.
„Vedomie, že všetko naše a aj tvoje utrpenie bolo zbytočné...,“ tvár jej otca stvrdla a ruky sa kaderili do pästí. .
„Nie, nie tak to nie je!“ Hermiona takmer vyskočila z koženej pohovky. „To, že sa mi podarilo tak rýchle rozlúštiť hádanky, ktoré nám Dumbledore zanechal zachránilo množstvo životov.“
„Dieťa, počúvaš čo hovoríš? V živote som nepočul väčší nezmysel. Ktorý vodca zanechá po sebe svojim vojakom hádanky, keď mal celý rok na to, aby im povedal pravdu a mohol vám všetko veľmi uľahčiť? Okrem toho, uvedomuješ si, že tie stratené životy sú krvou na jeho rukách? Nie ty, nie Harry a určite nie Ron sú zodpovední za to, koľko životov bolo v tomto nezmyselnom konflikte stratených. Čo je to za bláznivú spoločnosť, ak čaká so založenými rukami na spasiteľa?“
„Čarodejníci?“ nadhodila matka s povzdychom.
„Preháňate,“ Hermiona sa zamračila a vyrovnala sa v matkinom náručí. „Aj nemagická spoločnosť má tento biedny zvyk čakať na spasiteľa. V histórii je na to množstvo dôkazov a to, že ho v súčasnosti vymenili za návštevníkov z kozmu, ktorí vyriešia všetky svetové problémy, je len jeden variant toho.“ Otec na ňu chvíľku mlčky hľadela potom s povzdychom krátko prikývol.
„Iste, vojna teda konečne skončila a to znamená, že sa môžeme vrátiť domov? K našim predchádzajúcim životom a aj našim menám.“ Hermiona sa trhla a tvár sa jej bolestne skrútila.
„Vieš , ocko... to by nebol až taký dobrý nápad.“
„Prečo nie? Už sa nebojuje, alebo áno?“
„Nie, to nie , ale...,“ odmlčala sa hľadiac na ruky , ktoré sa jej trochu triasli.
„Ale?“ zdvihol obočie a spýtavo na ňu hľadel.
„Vieš, ja som bola medzi čarodejníckou populáciou dobre známa, pre moje priateľstvo s Harrym. To zo mňa a cezo mňa aj z vás robilo primárne ciele pre Riddleho Smrťožrútov. V poslednej bitke mnoho z jeho nasledovníkov zahynulo, mnohí skončili v Azkabane, ale mnoho z nich uniklo a mám obavu, že budú hľadať odškodnenie a pomstu. Moja úloha vo vojne po boku Harryho je tiež všeobecne veľmi dobre známa a tak...,“ povzdychla si a ospravedlňujúco na neho pozrela spod spustených viečok.
„A tak si opäť cieľ a my spolu s tebou?“ matkine oči sa široko rozovreli zdesením a jej ruky okolo nej sa zovreli tesnejšie. „Zostaň tu, ja ťa už nikam nepustím! Urobila si už pre nich dosť. Ja naozaj nepochopím, ako mohli rodičia detí, ktoré bojovali sedieť doma so založenými rukami a nerobiť nič! Mali byť tam s ich deťmi a čeliť zloduchovi spolu s nimi,“ kričala a hlas sa jej lámal zadržiavaným plačom.
„Nemôžem,“ Hermiona sa odhodlane narovnala a prudko potriasla hlavou. „Neukončila som školu a okrem toho, Harry ma ešte stále potrebuje.“
„Aj my ťa potrebujeme,“ prerušil ju otec mračiac sa, „ale chápem tvoju potrebu ukončiť tvoje magické vzdelanie. Vrátiš sa do školy?“
„Nie! Príliš veľa spomienok a nie všetky z nich sú práve dobré. Ministerstvo mi umožní robiť záverečné skúšky už pred koncom tohto roka a pán Ollivander mi ponúkol učenie. Radšej by som sa učila Elixíry, ale s mojim nemagickým pozadím ma nikto z majstrov do učenia nevezme.“
„A tomu pánovi Ollivanderovi to nevadí?“
„Neviem, možno,“ pokrčila plecami, „ ale on si myslí, že mi dlhuje za záchranu jeho života z rúk Riddla. Viem, že jeho zdravie sa prudko zhoršuje a hľadal niekoho, komu by odovzdal vedomosti nahromadené počas desaťročí výroby prútikov. Viem, že oveľa radšej by mal Lunu, ale tá sa musí postarať o Quibbler. Jej otec je vážne chorý a vydávanie časopisu jej zaberie väčšinu voľného času. Okrem toho mi ponúkol aj učenie výroby mysľomís. V Európe existujú len dvaja výrobcovia a tak to je veľmi exkluzívna ponuka, ktorú nechcem znehodnotiť.“
Ich rozhovor pokračoval ešte takmer hodinu, než sa úplne vyčerpaní pobrali do postele. Rodičia boli šťastní, že majú ich dcéru späť hoci len na pár dní a boli rozhodnutí využiť každú minútu z času, ktorú môže s nimi stráviť .
Grimmauldovo námestie číslo 12 – Londýn
Hermiona odcestovala už pred tromi dňami a Harry sa márne pokúšal vytriediť aspoň časť z jeho šestnásť rokov odopieranej pošty. Obrovské poštové vrecia vrchovato napchaté listami zapĺňali každú izbu niekoľko poschodového domu. Harrymu sa pred tou potopou podarilo uchrániť len dve spálne , časť knižnice a pracovňu. Záplave samozrejme unikla aj kuchyňa, ale suterén a podkrovie boli tiež do prasknutia narvané ďalšími vrecami s balíčkami a darčekmi, ktoré vďačná čarodejnícka pospolitosť posielala ich malému hrdinovi po celé roky napriek tomu, že sa im nikdy neozval a za predchádzajúce dary ani len nepoďakoval. Roztriediť ich bude trvať roky a to aj pri veľmi účinnej pomoci Hermiony, ak sa ešte niekedy vráti a bude ochotná priložiť ruku k dielu.
Pracovňa rodinného domu Blackovcov bola jediná miestnosť v dome, ktorá vytrvale odolávala akýmkoľvek pokusom členov Rádu, ba i samotného Dumbledora , o vstup. Sírius im napriek ich vytrvalým požiadavkám vstup tiež nikdy nepovolil a tak všetko zostalo tak, ako to bolo toho nešťastného dňa, keď odišiel zachrániť svojho krstného syna z rúk Smrťožrútov. Izba bola zariadená sparťansky. Oproti dverám stál veľký písací stôl s dvomi radmi veľkých zásuviek po bokoch. Bol to prekrásny kus vyrobený z tmavého, lešteného mahagónu a kreslo, ktoré k nemu patrilo bolo úžasne pohodlné. Harry podozrieval, že bolo ošetrené viac než jedným kúzlom, ktoré umožňovali majiteľovi stráviť v ňom dlhé hodiny bez toho, aby ho bolelo celé telo. Harry sa tešil na chvíľu, keď bude môcť stôl poriadne preskúmať, ale teraz pred ním stála oveľa naliehavejšia úloha. Doslova stála! Bolo to obrovské poštové vrece , ktoré pretekalo nedoručenou poštou. Boli v ňom len listy skladaného i stočeného pergamenu. Na niektorých viseli veľké pečate, iné boli omotané obyčajným kúskom povrázku, ale všetky obsahovali poďakovanie za oslobodenie od strachu, ktorý visel nad hlavami čarodejníckeho ľudu pre viac než desaťročie. A takých vriec bolo v dome nerátane.
Sadol si stolu, pohladil lesklú dosku a zamyslene žul peru oceňujúc pohľadom obsah poštového vreca. Niekoľko listov, ktoré už otvoril boli datované krátko po smrti jeho rodičov a spievali ódy na jeho hrdinstvo. Trpký úškľabok a neveriace krútenie hlavy boli jedinou možnou reakciou na nekonečnú hlúposť a necitlivosť ľudí, ktorí ich písali. ,Čo za hrdinstvo asi mohol ukázať poldruha ročný chlapec? Biť Voldemorta špinavou plienkou?´ Ale napriek tomu vedel, že potrebuje na tieto listy nejako reagovať. Bolo fyzicky a teraz aj finančne nemožné odpovedať na každý a najradšej by to všetko spálil v kuchynskom sporáku, ale kdesi na zadnej časti jeho hlavy sa ozývala masochistická zvedavosť, ktorá ho nútila čítať ich. A tak stál teraz na druhej strane jeho kresla veľký papierový box, ktorý mu Hermiona skôr než odišla očarovala a na doske stola pred ním bol čistý blok pergamenu a okúzlené pero . Stačilo ho postaviť na pergamen a ono písalo všetko, čo povedal. Triedenie mohlo začať.
„Eliot Logman, 5. November 1981, poďakovanie,“ povedal nahlas, keď pohľadom zbežne preletel text. Zatiaľ, čo pero zapísalo meno pisateľa a dátum, kedy bol odoslaný, čítal slová vďaky. V jeho mysli ich okamžite smeroval k jeho rodičom, pretože patrili im a len im. Oni hrdinsky bojovali a oni obetovali svoje životy, aby on a všetci títo hlupáci mohli žiť. S odporom napísaným všade po tvári odhodil list do boxu a siahol po ďalšom, keď sa mu nad hlavou ozvalo niekoľko ostrých zapraskaní a tlmený výbuch. Mykol hlavou, pozrel hore k povale izby a potom s prútikom v ruke vybehol na chodbu. Ešte ani neprekročil prah, keď počul krik prichádzajúci z podkrovia.
„Pán Weaselly nemôže vstúpiť, pán Harry zakázal vstupovať!“
„Odstúp škriatok, ja môžem ísť kam sa mi chce a ty mi nemôžeš prekážať! Vieš kto ja som? Ja som vojnový hrdina! Ja som porazil strašného Voldemorta a ...,“ zvyšok vety zanikol v obrovskom grgnutí a následnom rade nie tak celkom zrozumiteľných nadávok. Harry bral schody po dvoch a smykom zastavil na poslednom odpočívadle udýchane sa pridržiavajúc zábradlia. Niekoľko krokov od neho sa kýval Ron a mával prútikom na dvere vedúce do podkrovia.
„Koho že si to porazil óóóóó...hrdinský Ronald Weasley? Že som si akosi nevšimol,“ vyrazil pomedzi trhané nádychy a zamračil sa.
„Čo? Ja som že...,“ Ron habkal otáčajúc sa k Harrymu prútik kŕčovite zovretý v pästi. Jeho tvár bola karmínovo červená a ušiam chýbal len stupeň do vzbĺknutia. Opieral sa o stenu a aj tak sa celkom povážlivo kymácal. Harry si stlačil koreň nosa nad okuliarmi a zaškrípal zubami.
„Ty si opitý, Ron! Čo tu robíš?“
„No a? Nemôžem navštíviť priateľa hrdinu?“ bľabotal ryšavec a jeho kalný pohľad sa znovu zastavil na dverách. „Prišiel som...,“ zamračil sa dvíhajúc prútik v širokom geste pri ktorom takmer vypichol Kreacherovi oko, „pomôcť otvárať poštu.“
„Tu?“ Harry ukázal na dvere a potom bleskovým pohybom vykrútil prútik z Ronovej päste. „Pracovňa je o dve poschodia nižšie. Nemusel si sa trmácať až sem hore,“ doložil zastrkujúc si ho za opasok. „A tie dvere neotvoríš. Tie zamykala Hermiona, aby si si náhodou neublížil.“ Ron sa pri počutí jej mena mykol a začal ticho a nezrozumiteľne šomrať. Harry začul niekoľko sprostých nadávok, ktoré sa predtým v Ronovom slovníku neobjavovali a prekvapene si ho premeral. Až teraz si všimol, že jeho habit bol špinavý, akoby sa váľal v priekope a z rozstrapatených vlasov mu trčali pierka. Vyzeral skôr ako vrabec, ktorého pošramotil kocúr a nie ako malý a klzký predátor, na ktorého odkazoval Kreacher. Okrem toho, Ron nikdy nebol malý a klzký, ale skôr veľký a neohrabaný a teraz značne nemotorný. S povzdychom a pokrútením hlavy švihol v jeho smere prútikom. „Sorbius!“ Biele svetlo zalialo Rona a zlikvidovalo každú molekulu alkoholu nachádzajúcu sa v jeho organizme.
„Čo ...čo si urobil?“ zakoktal, triasol hlavou a fialovel zlosťou. „Vieš čo ma to stálo, dosiahnuť túto úroveň otupenia? A ty mi to zničíš jediným mávnutím prútika.“
„Nemám silu dohadovať sa s tebou keď nie si schopný vybľabotať súvislú vetu a ani ťa vliecť dolu týmito schodmi,“ odsekol Harry, otočil sa mu chrbtom a kráčal dolu. Ron zostal stáť na hornej plošinke a veľmi rýchle pracoval k epickému výbuchu. Harry si ho nevšímal a mieril späť do pracovne. Keď sa za ním ozval dupot a vŕzganie drevených schodov usmial sa, prekročil prah pracovne, ale vzápätí sa otočil a zamračil sa. „Och! Zabudol som,“ usmial sa okúňavo, znovu vyšiel na chodbu a otvoril vedľajšie dvere vedúce do knižnice. Bola to veľká miestnosť so stenami ozdobenými vlysmi doplnenými kvetinovou štukatúrou. Na strope boli namaľované výjavy z bitiek, na ktoré už ľudia dávno zabudli a na oknách viseli biele záclony doplnené ťažkými tmavo modrými zamatovými závesmi. V jednom kúte izby sa uchovali rady políc naplnených knihami, ktoré sa podarilo zachrániť a vedľa nich stál obrovský box, v ktorom boli zničené knihy čakajúce na láskavú ruku, ktorá ich dá dohromady a znovu scelí. Hermiona nevyhodila ani jediný list popísaného a potlačeného pergamenu v nádeji, že z nich ešte niečo urobí. Zvyšok miestnosti zapĺňali obrovitánske poštové vaky, z ktorých sa valili listy.
„Naozaj chceš všetko toto hovno prečítať?“ Ron sa zaškľabil a kopol do najbližšieho vreca. Zvrchu spadlo niekoľko listov pergamenu a kotúľali sa po malom voľnom priestore pred dverami.
„Samozrejme,“ odvrkol Harry strkajúc ich naspäť, „to je najmenej, čo môžem urobiť. Nikto z týchto ľudí nevedel, že som poštu nedostával a asi si o mne myslia, že som namyslený a nevychovaný idiot.“
„To zaberie roky,“ odfrkol Ron pohŕdavo otáčajúc sa naukladanej pošte chrbtom.
„Možno, ale budem mať predsa pomocníkov, ktorý ten čas podstatne skrátia,“ nadhodil a starostlivo si premeriaval priateľa s prižmúrenými očami. „Sľúbili ste, že mi pomôžete...,“ dodal a sledoval, ako sa Ron ženie dolu ku kuchyni. Kráčal za ním trochu pomalšie a rysy jeho tváre stemneli a stvrdli. Zastavil sa vo dverách kuchyne a neveriacky civel, ako Ron netrpezlivo otvára dvere na skrinkách a čosi si ticho šomre.
„Hmmmmh..! Kde je...,“ zavrčal , otočil sa k Harrymu a nechápavo na neho vyvaľoval oči.
„Čo?“
„Jedlo, nič tu nie je!“ jačal a vrhol sa k chladničke, otvoril ju a civel na poloprázdne regály. „To je všetko, čo máš?“
„Hovoril som ti už viac krát, že si na jedlo budem musieť zarobiť,“ zavrčal a pribuchol dvere, z ktorých sa valil do kuchyne studený vzduch. „Uvedom si, že nemám žiadnu kvalifikáciu a za umývanie riadu v nočnej prevádzke neplatia veľa. Môj rozpočet je veľmi obmedzený, ale nehladujeme. Zarobím dosť pre nás oboch.“
„Pre vás oboch?“ Ronova sánky klesla nepôvabne na hruď.
„Pre mňa a Kreachera. On tiež potrebuje jesť,“ Harryho tón sa stával úsečný a netrpezlivý. Neplodný rozhovor s Ronom mu uberal zo vzácneho času, ktorý mohol stráviť oveľa lepšie. ,Možno by mohol chvíľku spať´, povzdychol si pri myšlienke a unavene zvesil ramená.
„Ale, čo budem jesť? Som hladný, priamo hladujúci,“ skučal Ron trúc si brucho v mieste , kde sa nachádzala bezodná diera , ktorú on nazýval žalúdkom.
„Môžeš jesť doma. Tvoja matka má celkom určite pre teba pripravenú večeru,“ pripomenul mu .
„Bah! Mamine jedlá sú všetky teraz presolené od neustáleho plaču. Na chvíľku prestane, ale potom pozrie na Georga a vzápätí kvíli ako banji. Objednali sme pre ňu Fredov portrét do obývacej izby a dúfame, že to pomôže obom.“
„Ja tiež a keď bude maliar potrebovať spomienky na neho vieš, kde bývam. Hermiona tiež pridá svoje. Čím viac, tým lepšie, ale nikto ho nevedel lepšie, než George. Ako sa má? Nevidel som ho už pár dní a keď nad tým tak premýšľam, nikoho z vás som nevidel. Dokonca ani Ginny. A to tvrdí, že je moja priateľka.“
„George nie je dobre. Fred bol časť jeho , jeho polovica a tá teraz chýba,“ šomral Ron ťažko vzdychajúc. „Chýba nám všetkým, ale jemu najviac a Ginny odišla na leto k priateľke.“
„Odišla k priateľke? Na celé leto? Prečo mi nič nepovedala? A ktorá priateľka ju pozvala na celé leto? Poznám ju?“
„Hej! Pŕŕŕŕŕ, muž, stoj! Pomalšie ja môžem zodpovedať len na jednu otázku v čase. Ginny sa pred pár dňami stretla v Šikmej uličke s Alicou Goldstein. Bola v Bystrohlave, ale priatelili sa spolu od druhého roku. Keď Voldemort začal tie útoky v našom šiestom roku, celá rodina Goldstein sa presťahovala do Talianska. Majú tam nejaký zámok, alebo čo a po celú vojnu sa tam ukrývali pred Smrťožrútmi. Alica a Ginny boli celé natešené, že sa stretli a keď ju Alica pozvala stráviť s ňou pár týždňov , neváhala ani okamžik. Človeče..., “ povedal a jeho oči dostali hladný, hoci trochu zasnívaný vzhľad, „ musí to byť fajn mať toľko peňazí, že môžeš bývať v zámku. Goldsteinovci sú strašne bohatí.“
„Neviem,“ precedil cez zaťaté zuby Harry a pokrčil plecami. „Nedostal som možnosť zistiť, aké to je byť skutočne bohatý, pretože som musel zaplatiť vojnu medzi Dumbledorom a Riddlom. Poznanie, že som bol len jeden z mnohých a ostatní dopadli ešte horšie to nerobí ľahšie. Ale predpokladal by som, že ma Ginny oboznámi so svojimi plánmi na leto. Ešte pred pár dňami odo mňa očakávala zásnubný prsteň a teraz sa ani neobťažuje oznámiť mi, že ju niekoľko týždňov neuvidím? Je to len pár dní, čo mi tvrdila, že chce so mnou stráviť zvyšok jej života a teraz jej nestojím za pár minút z toho?“ počas reči Harryho hlas silnel, až kým sa nezmenil na krik. Ronova tvár postupne znovu červenela a jeho uši plápolali.
„To stačilo!“ zareval odrazu a chmatol po prútiku, ktorý Harry položil na kuchynský stôl. „To je moja sestra, o ktorej tu hovoríš!“
„A to je moja priateľka, o ktorej tu hovorím!“ odsekol Harry rozhnevane. „Alebo by som mal povedať bývalá priateľka?“
Obaja chlapci stáli proti sebe s prútikmi v ruke. Ich tváre plápolali hnevom a z očí im sršali blesky. Do tejto atmosféry sa v kozube odrazu objavili zelené plamene a zavalitá postava pani Weasleyovej vystúpila von.
„Harry, drahý, nevieš, kde by mohol byť Ronald? Všade ho hľadám!“ kričala ešte skôr, než sa stihla rozhliadnuť po miestnosti. Ruky s prútmi pripravenými na boj klesli a obaja chlapci sa na ňu zamračili. Vtom jej pohľad padol na strateného syna a celá tvár sa jej rozžiarila. „Ronald! Kde si bol po celú noc a celý deň? Vieš, ako som sa bála, že sa tu niečo stalo? To mi nemôžeš robiť! Ja nemôžem stratiť ďalšieho syna. Ja nemôžem stratiť ďalšie dieťa!“ kričala a divoko ho objímala v drviacom objatí, ktoré mu vytláčalo vzduch z pľúc a oči z lebky.“
„Mami, nemôžem dýchať,“ zaskučal a začal bojovať proti jej rukám. Po niekoľkých napätých sekundách ho pustila, ale neprestávala ho držať. Obrátila sa k Harrymu a zamračila sa na neho.
„Mohol si nám dať vedieť, že Ronald spí dnes u teba, nemuseli sme sa tak báť,“ obvinila ho s hlasom surovým plačom. Harry stuhol a svaly na jeho čeľusti sa napli.
„Nespal,“ povedal pokojne zhlboka dýchajúc, „prišiel sem len pred niekoľkými minútami. Neviem kde bol, ale podľa stavu jeho habitu, povedal by som, že spal v priekope,“ doložil a jeho horná pera sa skaderila pohŕdaním. Ron na neho hodil neveriaci pohľad, potom sa zamračil a končeky jeho uší znovu zaplápolali hnevom. Skôr však, než stihol zase vybuchnúť, matka ho drapla za ruku a ťahala ku kozubu.
„Poď, pripravila som ti tvoje obľúbené klobásky a slaninku s čerstvým chlebom. Len pred pár minútami som ho vytiahla z pece,“ mámila ho za sebou a on s predstavou voňavej potravy pred očami nevzdoroval a nechal sa odvliecť. Ani jeden z nich nepredĺžil pozvanie k stolu k Harrymu, ktorému pri jej slovách počuteľne zaškvŕkalo v žalúdku. Keď zelené plamene v kozube odumreli stisol pery a potom s povzdychom pokrčil plecami.
„Toľko o ich pohostinstve a nezištnej láske k chudobnému, vyhladovanému dieťaťu. Od prvej minúty v ich dome to bolo až veľmi zištné,“ šomral si popod nos a potom si spomenul na ich prvé stretnutie. ,Hlúpe , dôverčivé dieťa, ktoré nevedelo nič o mágii , mimo tých niekoľko stránok z učebníc, ktoré si tak nábožne čítal počas leta pred nástupom do školy. Ako mohol vedieť, že čarodejníci cestovali inak než zvyšok nemagického sveta? Prečo by podozrieval, že stretnutie čistokrvnej rodiny na vlakovom nádraží je skôr rarita než pravidlo. A to hlučné porušenie utajenia uprostred desiatok muklov len preto, aby si ich všimol. Teraz vedel! Vedel a jeho duša bola ešte smutnejšia znalosťou, že v skutočnosti na ich tak hlučne manifestovanej láske nebolo nič skutočné. Všetko to bola lož a studená vypočítavosť. A on? On bol tak hladný pre afekt, že im to zhltol aj navijakom. Posraný Dumbledore a jeho machinácie! Teraz už nepotrebuje jeho potvrdenie aby vedel, že to bola jedna z nich. Ale nakoniec boli jeho obeťami všetci, on a aj Weasleyovci. V zbytočnom a nezmyselnom boji stratili Freda a nakoniec aj vyhliadku na jeho bohatstvo, ktoré im Dumbledore celkom určite prisľúbil. Všetci, celá magická spoločnosť stratila len preto, aby sa bastard Dumbledore mohol cítiť vládcom.´ Odvrátil pohľad od kozuba , sklonil hlavu a vrátil sa do pracovne, aby triedil listy, ktoré nikdy nemali byť čítané a na ktoré nikto nikdy nemal odpovedať.
Sídlo rodiny Robart – Helena – Montana - US
„Jedz!“ matkina ruka pohladila huňatý neporiadok, ktorý Hermiona nazývala vlasy a pristrčila k nej tanier voňavých palaciniek poliatych javorovým sirupom. Hermiona vytreštila oči ešte neostré nedostatkom spánku a spýtavo na ňu pozrela. ,Ešte nikdy sa na ich stole neobjavilo také kalorické a sladké jedlo. Mame museli zuby tŕpnuť, keď to varila.´
„Si v poriadku, mami? Toľko cukru som u nás nikdy nevidela ani na Vianoce, nieto na obyčajné raňajky.“
„Musím ťa trochu vykŕmiť, pokiaľ mám možnosť,“ odsekla lejúc do pohára hustý pomarančový džús. „Ako dlho tu môžeš zostať?“ Hermiona zamyslene žula palacinkovú báseň vychutnávajúc si každú sekundu a pokrčila plecami.
„Nemala by som tu zostávať príliš dlho, je to nebezpečné, ale...,“ túžobný pohľad vyslaný k matke, ktorý potom skĺzol na jej sotva načatý tanier, „celkom určite niekoľko dní. Od budúceho týždňa začínam učenie a chvíľku mi potrvá, než zametiem stopy. Musím sa vracať cez Austráliu a pre istotu urobím niekoľko zachádzok,“ premýšľala nahlas a matka ju pozorovala s upreným, stráženým pohľadom. Slzy, ktoré sa jej tlačili do očí starostlivo zaháňala, aby dcéru nerozrušila. Nenávidela mágiu s vášňou, pretože im ukradla ich jediné dieťa. Od okamžiku, keď sa na ich prahu objavila smiešne oblečená žena a odovzdala jej pozvanie do tej ich školy, začali Hermionu strácať. Jej dieťa tam bolo zranené fyzicky aj emocionálne a oni o tom nemohli nič, len ju podporovať v jej snahách a hľadať spôsob, ako ju z toho sveta vytrhnúť a vrátiť späť. To bolo až kým konflikt v magickom svete nezačal naberať na obrátkach. Hermiona sa nedokázala otočiť chrbtom k jediným priateľom, ktorých v jej krátkom živote mala a tak bojovala po ich boku až do konca. Ale ako sa zdalo, ešte stále nebol koniec. Ešte stále nad jej hlavou visel Damoklov meč a na jej chrbte bol nakreslený veľký červený terč. ,Kedy sa to všetko konečne skončí?´ pýtala sa sama seba v duchu, ale na jej tvári sa namiesto toho objavil krátky úsmev.
„Tak, povedz, ukradol niektorý z tých čarodejníkov srdce môjho dievčaťa? Možno jeden z tvojich priateľov o ktorých si nám toľko rozprávala,“ nadhodila sadajúc si k stolu. Hermiona sa uškrnula a dôrazne potriasla hlavou.
„Ani nápad! Hoci...,“ chvíľku váhala, ale potom po nevýraznom pokrčení pliec pokračovala, „chvíľku, teda pár rokov som si myslela, že Ron by mohol byť ten pre mňa.“
„A nie je?“
„Vyzerá to tak, že nie.“
„Prečo? Čo sa stalo?“ spýtala sa s účasťou , ale v duchu si odľahčene vydýchla. Ronald bol skutočne maximálne nevyhovujúci kandidát na jej zaťa a rozkol vítala s úľavou.
„Stal sa takmer ročný pobyt v stane s tými dvomi. Harry ešte ako tak vzhľadom hladinám jeho stresu, ale Ronald bol absolútne nekonečný. Neustále ufňukaný, nespoľahlivý , lenivý a zbytočný. Nechal nás uprostred misie a odišiel sa domov vykŕmiť, pretože sme nemali dostatok potravy naplniť bezodnú dieru v jeho bruchu. Musela som niečo jesť, aby som mala silu premýšľať a bojovať,“ povedala obranne, ale matka sa nechápavo mračila.
„Prečo ste hladovali? Myslela som , že s mágiou nič také nie je potrebné.“
„Pretože som zanedbala naučiť sa také kúzla, ktoré by nám zabezpečili dostatok potravy kdekoľvek sme boli,“ odpovedala a na lícach jej vyskočili tmavo červené škvrny.
„Počkať, prečo ty? Nebola si tam predsa sama, prečo nie chlapci?“
„Pretože Harry je skôr muž činu. Vrhnúť sa po hlave bez premýšľania do nebezpečenstva, to je jeho parketa, ale vyčistiť kúzelne oblečenie, alebo riad, alebo...,“ zmĺkla a hodila rukou.
„A Ronald?“ mamin hlas bol tichší a oveľa mäkší keď videla, ako sa jej dcéra na okamžik zamyslela.
„Ronald...,“ Hermiona zatriasla hlavou a jaj oči znovu nadobudli iskru, „ Ronald dokáže skutočne myslieť len na tri veci...jedlo, metlobal a teraz je to jeho sláva a sex.“
„To sú štyri,“ podotkla matka s úškľabkom.
„Tak neviem, v jeho hlave sa to nejako spojilo,“ odfrkla Hermiona, vstala a odložila tanier do výlevky. Od vchodu sa ozvalo buchotanie a jej otec s kvapôčkami potu na čele sa zvalil do najbližšej stoličky.
„Uf! Zavrel som ordináciu na pár dní a odvolal všetkých pacientov. Veronika im teraz všetkým odosiela náhradné termíny,“ kývol manželke a usmial sa unavene na dcéru. „Večer naložíme auto a pôjdeme na chatu. Požičal som si ju cez tri osoby a tak budeme mať istotu, že ťa tu nikto neuvidí. Budeš bezpečná.“
„Ďakujem, ocko. Dôležité je, že vy budete bezpeční. “
„A keď už sme pri tom,“ zotrel si pot vlhkým uterákom, ktorý mu podala manželka a zosunul sa hlbšie do stoličky naťahujúc nohy pod stolom, „prevod peňazí cez niekoľko bánk vo Švajčiarsku cez Austráliu a Bahamy bol úspešný a nikto nechytil stopu. Myslím, že sme v tomto ohľade boli trochu paranoidní, ale istota je guľomet. Odpredanie ordinácií v Londýne prebehlo bez povšimnutia a peniaze prišli na náš účet anonymne. Čo urobíme s domom?“
„To nie je jednoduché rozhodnutie,“ povzdychla si. „Všetky veci sú v úschovni, ale dom sa nedá predať a ani sa v ňom nedá zatiaľ bývať. Neviem, či to kedy bude možné. Od dňa, čo ste odišli sa ho pokúsili vypáliš šesť krát. Položila som naň tie najsilnejšie ochranné kúzla, ktoré sa mi podarili nájsť bez ohľadu na ktorej strane mágie sa nachádzali a uchránila som ho len tak tak. Uvažovala som, že prijmem ponuku elektrárenskej spoločnosti.“
„Elektrárne? Čo oni s domom?“
„Nepotrebujú dom, ale pozemok. Potrebujú miesto na novú trafostanicu pre novú štvrť, ktorú začnú stavať na druhej strane údolia. Kabeláž pôjde zemou a tak bude bezpečná pred nejakými zatúľanými Smrťožrútmi.“ V kuchyni sa na chvíľku rozhostilo ticho. Obaja rodičia zvažovali ponuku a nakoniec otec prikývol.
„To by mohlo byť naše jediné riešenie, ako sa toho zbaviť.“
„Ale, kde budeš bývať ty?“ ustarane sa jej spýtala matka žmoliac si ruky.
„U Harryho,“ odvetila pokojne. „Pri ukladaní poštových vriec sme uchránili dve spálne. Jednu pre neho a druhú pre mňa. Rozumie, že som v tej istej situácii ako on a tak ponúkol.“
„Nie je to ideálne riešenie,“ mračil sa otec. „Slobodné dievča v jednom dome so slobodným chlapcom...,“ nadhodil, ale Hermiona okamžite nesúhlasne zaodŕhala.
„Nie horšie, než bývať v jednom stane,“ hodila rukou, ale matka zamračene krútila hlavou. „Nemáš pravdu, ľudia budú hovoriť a nie v tvoj prospech.
„Okamžite, ako Rita zistí našu finančnú situáciu, mnohí pochopia a tí čo nie... nech ti trhnú pravou zadnou. Nestarám sa o nich, nestoja mi za jedinú myšlienku.“
„Ľudia dokážu byť zlí a ich jazyky jedovaté,“ upozorňovala ju matka a Hermiona len s povzdychom prikývla.
„Viem že, užila som si toho celkom dosť a ak sa nenaučím nevšímať si, čo si o mne ľudia myslia, neprežijem tam ani rok. Proste to budem ignorovať. Ja viem, že nerobím nič zlé a to je podstatné.“
„Prajem si, aby ti to vydržalo,“ mama ju potľapkala po ruke a otec sa zase mračil.
„Tvoja klenba v banke,“ nadhodil opatrne, „ mala si tam veľa?“
„Nie, pár galleónov, väčšinu som vybrala, keď sme sa pripravovali na jazdu. Musela som nakúpiť rôzne prísady do elixírov a knihy, ktoré som nenašla v Harryho knižnici. Vyprázdnila som aj librový účet a väčšinu hotovosti ukryla v bezpečnostnej schránke. Najviac rozhodnutím goblinov utrpel Harry. Toho ošklbali úplne dohola. Čo neukradol Dumbledore, to vzali oni.“
„Ako prežijete bez pracovného kontaktu s bankou?“
„Trochu sme nad tým s Harrym špekulovali a uzniesli sme sa, že si plat, akýkoľvek to bude necháme vyplácať priamo na ruku a v dome vybudujeme bezpečný trezor, kde budeme peniaze držať. Možno dva, pre každého jeden,“ odvetila a oči jej svietili. „Máme dosť priateľov, ktorí nám libry premenia na galleóny, aby sme mohli nakupovať v oboch svetoch. Aspoň spočiatku. Neskôr uvidíme , ako to budeme zvládať.“
„Hermionka, vieš, že teraz už môžeš vyberať peniaze aj z odkazu, ktorý ti zanechali moji rodičia,“ pripomínala matka. „Nie je to malá suma, nemusíš hladovať.“
„Nebudem, mamička. Sľubujem, nebudem,“ usmiala sa objímajúc matku pevne. Boli živí a boli bezpeční. To bolo v tomto okamžiku všetko, na čom jej záležalo.
Komentáře
Přehled komentářů
Čudujem sa, že si dala Harrymu toľko trpezlivosti, aby ich oboch nevyrazil a nezakázal im vstup...
co napsat
(Fido, 17. 6. 2015 7:01)
super
trochu mi vadí (ne to není to správné slovo) ... nejsem zvyklý na anglické názvy postav, věcí ... ale to se poddá
díky
Tak popojedem
(soraki, 16. 6. 2015 21:14)
Kapitolu jsem četla už včera, no nedostala jsem se ke komentu, až dnes... jsem tak šťastná, že Hermiona našla rodiče! A taky, že Harry začíná vidět pod pokličku nejen Ronovi - jupí, mám z toho takovou škodolibou radost :-D. A těším se, až se Hermiona vrátí a začnou s Harrym pracovat nejen na poště.
Děkuji, Sirael, že stále píšeš, i když to občas není jednoduché
:-)
(mami, 24. 6. 2015 9:51)