9. ...a tak teda žili...
9. ...a tak teda žili...
Ginnerva Molly Weaseyová sa s tichým stonom posadila do kresla pred kozubom, zavŕtala sa do podušky podopierajúcej chrbát a otvorila učebnicu Transfigurácie pre 7. ročník. Bola zmrznutá ako cencúľ a to aj po pol hodinovej horúcej sprche. Metlobalový tréning bol tvrdý, ale zápasy sa hrali za každého počasia a tak sa nemohla vyhovoriť a odložiť ho. V snehovej fujavici, ktorá udierala na okná veže nevidela ani na dorážačku, nie to ešte na malú a veľmi rýchlu Zlatú strelu. Kým sa im podarilo prehodiť cez obruče niekoľko dobrých záberov vyzerali ako partia lietajúcich snehuliakov. Oheň v kozube plápolal, rozohrieval jej ubolené telo a tak sa pomaly uvoľňovala. Chvíľkami namrzene preletela pohľadom spoločenskú miestnosť a vždy sa viac a viac pri tom mračila. Zamyslene civela na stránku v knihe a podvedome sa hrala s prsteňom zaťažujúcim jej ruku.
„Tak nám to konečne prezraď , Ginny, koľko fľaštičiek Elixíru lásky si potrebovala, kým ti Anton navliekol na prst túto skalu,“ ozval sa vedľa nej vysoký hlas jej ročníkovej spolužiačky a najväčšej bolesti v zadku, Romildy Vane. Ostatné siedmačky sa práve usádzali do divánu a zvyšných kresiel pred kozubom a zvedavo si ju premeriavali. Ginny sa vzpriamila, pohrdlivo ohrnula nos a zaborila do nej pohľad ostrý ako dýka.
„Neviem o čom rozprávaš,“ odsekla s posmechom.
„Vyhýbaš sa odpovedi na otázku!“ obvinila ju priamo a škľabila sa na ostatné dievčatá. Tie samozrejme horlivo prikyvovali.
„Tss! Ja nepotrebujem používať elixír na to, aby si ma chlapec všimol,“ odfrkla prehodiac si vlasy padajúce jej do tváre na chrbát. Niekoľko očí sledovalo ťažký červený vejár, ale Romilda sa nenechala zmiasť.
„Nie? Prečo si teda liala tie litre elixíru do Pottera? To množstvo mu celkom určite rozložilo mozog na kašu. Sa nečudujem, že bol taký tupý,“ zavrčala posmešne. „Keby nemal Grangerovú, ešte bývajú všetci traja v stane niekde v lese. Ale počula som, že ťa niekto videl, ako si aj jej niečo liala do tekvicovej šťavy. Čakáš ďalšiu skalu od nej?“
„To sú všetko výmysly!“ Ginny sa napriamila a jej oči vrhali na Romildu zúrivé blesky. „Ja nie som tá, ktorá otrávila môjho biedneho brata elixírom ukrytým v čokoláde. Mohol zomrieť, vieš to?“
„Keby nebol taký idiot, nič sa mu nestalo,“ zatrepala Romilda netrpezlivo rukou. „Čokoláda nebola pre neho a nemusel ju jesť. Ja som sa už práve nemohla viac pozerať na to, ako Harry klesá hlbšie a hlbšie do pasce, ktorú si mu ukuchtila.“
„Ona nič neukuchtila,“ chichotala sa jedno z dievčat. „V Elixíroch je tesne pod priemer a tento elixír je vysoko nad jej schopnosti. „Kradla to zo Slugyho kabinetu. Videla som, ako jej Ronald niečo potajomky dával a po hodinke už mala znovu novú fľašu v stolíku.“
„Samozrejme, že to nevarila sama, ktovie čo za brečka by z toho vyšla, keby sa pokúsila,“ odmávla ju Romilda a na perách jej hral zlomyseľný úškľabok. „Tie obvykle rozumnejšie dve časti Zlatého tria boli v tom roku neobvykle pripečené. Overila som si, aby Grangerová určite počula, že Potterovi niekto chce dať Elixír lásky, ale ona sa správala celý rok, akoby jej vybrali mozog a nahradili ho krupičnou kašou. Dala som Potterovi čokolády, ale skončili v bezodnom žalúdku Ronalda. A potom, namiesto toho aby ho Potter odviedol k Pomfreyovej, vliekol ho k Slughornovi.
„A tam skoro zomrel!“ zvolal Ginny. Výkrik upozornil zvyšok spoločenskej miestnosti, že pred kozubom prebieha niečo dôležité , a tak všetci stíchli a začali počúvať.
„Povedala som ti, keby nebol taký idiot, nič sa nestalo. Ja som do tých čokolád na rozdiel od teba dala len elixír pochádzajúci z predajne tvojich bratov. Mal účinkovať len niekoľko minút, aby sa nemohlo nič stať a všetci sa mohli dobre pobaviť. Keby Harry alebo Ronald prišli za mnou bola by som ich dobre vysmiala a odviedla do nemocničného krídla. Tam by som s pomocou Pomfry do oboch naliala Vyrovnávajúci elixír a varovala ich, aby si dávali lepší pozor. To by zrušilo účinok elixírov, ktoré si do Pottera liala ty a jemu by sa pekne doširoka otvorili oči.“
„Prečo si to potom neurobila?“ zachrčala Ginny cez hnevom stiahnuté hrdlo.
„Starec prekážal,“ pokrčila plecami Romilda a povzdychla si. „Zakázal nám hovoriť Harrymu o tvojich aktivitách a brebtal pri tom o nejakom ,Väčšom dobre.´ Naozaj nechápem čo dobre to mohlo urobiť, že mal ,Chlapec ktorý žil´ namiesto jasného mozgu zahmlené blato. Podľa Dumbyho na ňom záviseli životy nás všetkých a on bol vďaka tebe tupý ako stovka rúra. Išiel akoby mal na hlave natiahnuté veľké čierne vrece a vpredu len malý dvojcentimetrový otvor. Videl nič, počul nič a nemyslel. A to všetko kvôli tebe!“ zabodla obviňujúco prst smerom k Ginny a mračila sa. „No a teraz, keď máš konečne zbierať úrodu tvojich dlhodobých machinácií, odrazu ho odhodíš ako starú handru a skočíš po Goldsteinovi. Tak? Čo sa stalo tvojej večnej láske k Potterovi?“ spýtala sa a nakloniac hlavu nad plece zvedavo očakávajúc odpoveď.
„Nemá ani floka,“ ozvalo sa od schodiska na ktorom boli pousádzaní mladší študenti. „Počul som, že ho goblini za vykradnutie banky počas vojny obrali o všetko čo nebolo prilepené.“ Spoločenskou miestnosťou zašumel tichý a miestami aj hlasnejší smiech a líca Ginny sa zapálili krvavým rumencom. Všetci na ňu civeli s prižmúrenými očami a videla, ako sa im v hlavách liahnu tie najhoršie myšlienky.
„Tak tá tvoja večná láska nebola k Harrymu, ale k hromadám galleónov v jeho klenbách?“ vydýchla Timea s očami prilepenými na veľký diamant na jej snubnom prsteni.
„Nemusíš odpovedať,“ mávla rukou Romilda vstávajúc z kresla, „všetci sme pochopili, že Anton má väčšie a stabilnejšie kopy tvojej ,večnej lásky´ bezpečne uložené a nikým neohrozované. Teraz odchádzam na krátku prechádzku, pretože sa mi z teba zdvíha žalúdok ,“ prehlásila s tvárou skrútenou v grimase odporu ,zavesila sa do najbližšej z kamarátok a otočila sa k východu. Ginny bola sinavá zlosťou.
„Len mi závidíš , Ronda! “ Romilda stuhla na mieste a potom sa s tvárou stuhnutou do kamennej masky otočila a na perách jej vykvitol zlomyseľný úškľabok.
„Závidím ti? Naozaj? A čo také by som ti mala závidieť?“
„Chcela si Pottera pre seba a nemohla si vystáť skutočnosť, že on chcel mňa. Bola si tak ako aj ostatné dievčatá oslnená jeho slávou a bohatstvom.“
„Oslnená,“ Romilda pomaly prikývla, „máš pravdu, to je ten správny výraz. Musím ťa sklamať, ja som nebola oslnená ničím o úbohom hrdinovi z predmestia. Ale ty...ty áno. Ty si taká malá, bezvýznamná myš, ktorá hľadá pre seba ten najväčší kus syra. Škaredá myš, ktorá sama nedokáže nič a tak si hľadá niekoho, kto by ju preslávil bez toho, aby k tomu musela nejako prispieť. Myslela si, že zavesením sa na Pottera získaš slávu a rozpoznávanie, že ťa zasype zlatom a budeš si žiť po celý tvoj život ako prasa v žite?“
„Ja nie som škaredá!“ syčala Ginny , vypla neexistujúcu hruď a hodila hlavou prehadzujúc ryšavé vlasy cez plece. „Chodila som s viac chlapcami za rok, než ty počas siedmych!“ Úškľabok na tvári Romildy sa rozšíril a oči jej oči sa rozsvietili škodoradosťou. Mala Ginny presne tam, kde ju chcela mať. ,Ách! Teraz to bude zaujímavé´, povzdychla si spokojne a až sa triasla očakávaním konečného víťazstva nad osobou, ktorú z duše neznášala.
„Nie? Tak sa na to pozrime,“ zapriadla sladko pristupujúc bližšie k ryšavému dievčaťu trasúcemu sa zlosťou. ,Weasleyovci boli vždy takí dráždiví a nestabilní´, pomyslela si a zovrela rúčku prútika pevnejšie v ruke , keď okolo nej zakrúžila. „Tvár samá peha, nos príliš dlhý a ústa ako rana sekerou,“ vypočítavala nahlas pútajúc na seba čo najviac pozornosti. Nebolo to potrebné, pretože všetci aj tak pozorne počúvali každé jej slovo. „Nemám nič proti červenovláskam , ale farba tvojich vlasov je skutočne otrasná,“ poznamenala, keď chytila do prstov jeden dlhý , červený prameň a vzápätí ho zhnusene odhodila škľabiac sa, akoby si namočila prsty do niečoho výnimočne odporného. „Musím však priznať, že majú výbornú kvalitu a aj uspokojivú dĺžku. Ale to je asi tak všetko, čo na tebe môžem ohodnotiť kladne. Postava viac chlapčenská, žiadne prsia, žiadne boky a ani zadok. Keby si nemala dlhé vlasy tak poviem, že si siedmy Weasley brat. A aby si sa nemýlila,“ švihla rukou, aby na okamžik zastavila výbuch, ktorý prichádzal, „tí chlapci, sa s tebou vláčili nie preto lebo si krásna, ale preto, lebo si ochotná. To vieš, na niekom si to musia nacvičiť,“ doložila, potom sa bleskove posunula pár krokov bokom a vytiahla prútik, aby sa mohla brániť prípadnému útoku.
Spoločenskou miestnosťou po jej posledných slovách preletel kolektívny neveriaci výdych a vzápätí sa niektorí začali neovládateľne chichotať. Ginny bola červená ako paradajka a sotva sa vládala nadychovať, ako soptila zúrivosťou. ,Takto ju ešte nikto neponížil. Ako sa opovažuje tá škaredá, malá slizká potvora! Keby tu boli jej bratia, neodvážila by sa otvoriť ústa!´ jačala v duchu. ,Tí by jej ukázali! Aj Harry by sa jej zastal, aj Ron, aj dvojčatá!´ Vzápätí jej hnev o niečo poklesol, pretože si znovu uvedomila, že dvojčatá už nie sú dvojčatá, že tam je už len George a Fred je len namaľovaný na plátne obrazu. ,Hýbe sa, lieta, smeje sa, hovorí, ale nie je skutočný. Nemôže sa jej zastať a povedať tejto zlomyseľnej babe, že nemá pravdu. Ona je ich princezná, to najkrajšie dievča v celej galaxii!´
„Ako sa opovažuješ!“ zavrešťala, vytiahla prútik a vrhla sa na Romildu. Nestihla sa pohnúť ani pár centimetrov a množstvo rúk ju zovrelo brániac jej v pohybe. Niekto je vytrhol z ruky prútik a nech sa metala koľko chcela, nedokázala sa uvoľniť. Nikto si nevšimol, že v obraze zavesenom nad krbovou rímsou sa dve postavy, ktoré doteraz pozorne načúvali dianiu zdvihli z deky rozloženej v tráve, poďakovali dievčaťu, ktoré im na rozlúčku veselo zamávalo a zamračené zmizli za okrajom rámu.
Stratford – Bones Manor
Počas jej štúdií v Rokforte bola Zuzana zaradená do Biflomoru , ale to vôbec neznamenalo, že nebola odvážna. Bola a mohla to dokázať niekoľkými jazvami z finálnej bitky pri Rokforte. Repertoár jej kliatob bol vďaka tréningom s jej tetou skutočne obsiahly a ona to v boji plne využila. Ale prísť sem, na miesto kde zahynula takmer celá jej rodina, bola náramne zložité a stresujúce. Bola tu len jeden jediný krát a potom trpela celé mesiace hrôzostrašnými nočnými morami.
Stála na okraji majetku tesne za líniou bývalých ozubí, oči pevne stisnuté a zúfalo zhlboka dýchala, aby sa upokojila. Hana stojaca vedľa nej ju jemne hladila po chrbte a tesne pod závanom šepkala bezvýznamné frázy, len aby ju odviedla od predstavy ,Fiendfyre´ plápolajúceho dovysoka a požierajúceho statok s ľuďmi horiacich v ňom. V tú noc tam zahynuli rodičia a obaja jej starší bratia. Nezostalo po nich úplne nič a ich hroby na rodinnom cintoríne boli prázdne.
Medzitým sa Aura ohľaduplne vzdialila a túlala sa vysokou trávou a burinou porastenými zvyškami múrov. Občas hodila skúmavý pohľad k obom dievčatám a potom znovu pokračovala v hľadaní základného kameňa. Keď si všimla, že sa medzi rastlinami nachádza veľa takých, ktoré sa používajú pri vytváraní elixírov siahla do taštičky visiacej jej na boku a vytiahla veľký prútený kôš sa strieborným kosákom. Kým sa Zuzana odvážila otvoriť oči mala prehľadaný takmer celý pozemok, vyznačené miesto, kde bol zakopaný kameň a takmer plný kôš odborne zozbieraných byliniek.
„V poriadku,“ s povzdychom vyhlásila Zuzana a zdvíhajúc hlavu otvorila oči. „Som pripravená. Poďme nájsť kameň,“ vyzvala priateľku a opatrne sa rozhliadla okolo seba.
„Myslím, že Aura ho už našla,“ zašomrala Hana, ktorá po celý čas zvedavo pozorovala , ako sa Aura plavne presúva pomedzi vysoké byle a občas niečo z toho odstráni a hodí do koša zaveseného na chrbte. „A popri tom ešte stihla zozbierať za kôš zložiek do elixírov.“ Zuzana prekvapene zdvihla obočie a pozrela na dievča, ktoré im teraz mávalo spomedzi zelene.
„Ja som vždy tvrdila, že mala byť v Bystrohlave,“ vyhŕkla, keď vykročila cez vysokú trávu rozhŕňajúc ju pred sebou rukami. „Nemali by sme to najskôr pokosiť?“ spýtala sa , keď vstúpila na zhorenisko, ktoré sa takmer strácalo pod porastmi . Len sem tam bolo vidieť zvyšok ohoreného múra. Aura už prútikom vyčistila miesto a teraz so zvrašteným obočím skúmala pôdu premeriavajúc si pozemok od jedného konca k druhému.
„Vedela si, že váš statok bol postavený na križovatke dvoch magických potokov?“ spýtala sa, keď sa k nej dievčatá konečne dostali. „Ale oba sú tak jasné, že aj Dumbledore by musel žmúriť a to sa vyhlasoval sa najjasnejšieho z jasných,“ šomrala pochechtávajúc sa a mávala rukami v smere línií. „Trochu nevyvážené, ale ťažko ich pohaniť, ak to nemohli vidieť. Kameň je priamo v strede prekríženia. Som celkom zvedavá, aké ochrany sú na ňom,“ zvolala a švihla prútikom. Hlina sa vyhrnula a na dne pomerne veľkej jamy sa objavil šedý balvan, na ktorom boli vyryté znaky. Nebolo dobre vidieť aké, pretože im vadila hlina prilepená do spár.
„Musíme ho vytiahnuť a trochu očistiť,“ usúdila Hana vyťahujúc vlastný prútik. „Vingardium Leviosa!“ zanôtila pri ukážkovom švihu a zdvihu , ktorý opísal koniec jej prútika. Balvan sa trochu neochotne pohol a potom pomaly vyplával z jamy. Hana ho riadila na voľné priestranstvo a ďalším švihnutím ho zbavila zvyškov pôdy. Aura a Zuzana sa okamžite sklonili , aby si bližšie preštudovali ochranné runy.
„Danu, Algiz, Ognios, Isa...,“ šepkala Aura prechádzajúc ukazovákom po vyrytých obrazcoch.
„Othala, Dagaz, Eihwaz, Fehu,“ pokračovala Zuzana a so šťastným úsmevom vzhliadla k Hane. „Je tu všetko potrebné, aby sme mohli majetok vzkriesiť.“
„No...keď to už máme vonku, niečo by som pridala,“ poznamenala Aura zamyslene. Zišiel by sa tu Ansuz a niekoľko ďalších na špecifickejšiu ochranu, ako napríklad proti ohňu a prírodným živlom Kaunaz a možno Gebo.“
„Bude tam celá zostava,“ uškrnula sa Hana, keď Aura ťahala z taštičky súpravu na rytie. „Vidím, že si vždy pripravená na čokoľvek.“
„Rok v stane s dvomi nestabilnými pubertiakmi a neustále v pohybe jedného naučí,“ šomrala Aura , vytiahla rydlo a drevený tĺk. O chvíľku boli staršie runy poopravované a nové naznačené. Podala nástroje Zuzane a kývla hlavou. „To musíš ty, ty si majiteľ a musíš do toho súčasne liať svoju mágiu . Kameň musí vedieť, ku komu patrí.“
Kým Zuzana pracovala, posadili sa dievčatá vedľa jamy a Aura sa znepokojene obzerala okolo. Hana ju chvíľku pozorovala, ale nakoniec to nevydržala a štuchla do nej .
„Čo si ako na tŕní, všetko ide vynikajúco. Nečakala som, že ho nájdeme tak skoro,“ ukázala na kameň okolo ktorého lietali odštepy a opatrne si odsadla ďalej.
„Neviem čo čakať, keď Zuzana naleje na kameň krv. Nemám ani najmenšiu predstavu, čo sa bude diať a čo máme urobiť. Nerada by som sa ocitla zabudovaná do niektorej zo stien, podláh alebo stropu,“ vysvetľovala mračiac sa. To okamžite dostalo pozornosť oboch dievčat. Hana sa nadvihla a Zuzane sa tĺčik skĺzol.
„Aúúú!“ zavila a strčila si poranený prst do úst zazerajúc obviňujúco na Auru. „Ako to, že nevieš? Myslela som, že ty vieš vždy všetko. Čakala som, že za tých niekoľko mesiacov od nášho prvého rozhovoru budeš o celom rituály vedieť každú podrobnosť.“
„Hmmm! Zdá sa, že niekto sa postaral, aby sa nič také v Anglicku nikde nevyskytlo,“ odfrkla a zamyslene si trela koreň nosa. „ A nezabúdaj, že som v učení. Otec mi veľa voľného času nenechal a aj teraz už chystá výpravu za jadrami do prútikov. Nemala som možnosť navštíviť niektorú z knižníc na kontinente , tak budeme musieť improvizovať. Ale , možno náš problém vyriešia metly,“ precedila bolestivo cez zuby a znovu siahla do taštičky. Obom dievčatám vyliezli oči o kus mimo tvárí.
„Metly? Ty nenávidíš lietanie!“
„Ja, ale ak núdza príde, všetko je lepšie než byť trvalou ozdobou tvojho statku.“
„Vieš iste, že by to bola ozdoba?“ zapárala Hana šantivo a chmatla po metle, ktorá sa objavila prvá. „Fíha! Nimbus 2001?“
„Ah, samozrejme, čo si čakala? Firebold?“ pokrčila plecami Zuzana a vrátila sa k práci. „Nezabudla si na ten Elixír? Tých rún tu je požehnane a nechce sa mi zomrieť na vykrvácanie.“
„Aha?“ štíhla ruka sa znovu norila do bezdnej taštičky a chvíľku v nej šmátrala. „Kam som to len dala,“ šomrala si pod nos potopiac sa hlbšie. Už jej netrčalo von ani plece, ale vtedy sa na jej tvári objavil spokojný úsmev. „Tu je to, vedela som, že tam mám ešte jednu sadu!“ Pomaly ťahala ruku von. Najskôr sa ukázali rúčky dvoch chýbajúcich metiel a až potom hrubý elastický pás, ktorý jej ovíjal zápästie. Hana priskočila a pomohla jej to všetko vytiahnuť von. Zuzana medzi tým dokončila rytie, láskyplne vyčistila kameň od zvyškov a vyhrnula rukáv habitu.
„Čakaj!“ zastavila ju Aura ukazujúc na jamu . Namierila prútik do jamy, trochu ju prehĺbila a spustila kameň dolu. Zuzana sa zmrštila, ale potom len pokrčila plecami a kým Aura ukladala veci späť do tašky, hľadala žilu, ktorá bude najvhodnejšia. „Tu máš Elixír, mala by si ho vypiť radšej teraz. Ten druhý si necháme na neskôr,“ počula trochu vzdialený hlas Aury , pocítila v dlani malú fľašku a do nosa jej udrel silný pach.
„Tak málo?“ čudovala sa zdvíhajúc ju k perám, ale Aura sa len smiala.
„Robím silné koncentrácie, tak by som nestrácala čas, lebo ti začnú žily praskať tlakom nadmerného množstva krvi. Zuzana sa rýchle podriadila a nasekla žilu na zápästí. Tmavo červená krv sa rýchle vyhrnula a stekajúc jej po ruke čľapkala na kameň zapĺňajúc priehlbiny a jarky vytvárajúce ochranné runy. Obe jej spoločníčky nasadli na metly a vznášali sa vedľa nej pripravené na čokoľvek.
„Coorio Magis stemma Bones et rehabilitatio topanta cui huit violenter exstringuo!“ skandovala Zuzana sledujúc, ako sa povrch kameňa pokrýva jej krvou. Každá runa, ktorá už bola plná sa rozžiarila jasným bielym svetlom a postupne sa k nej pridávala ďalšia a ďalšia, až sa na to nedalo pozerať.
„Nasadni na metlu!“ počula hlas a cítila, ako jej do ruky tlačia tvrdú rúčku. Myknúc pohľad mimo oslepujúcej žiary prehodila nohu ponad ňu a vzniesla sa niekoľko centimetrov nad pôdu. Krv neustále vytekala a ona začínala vidieť trochu rozmazane. Žiara vychádzajúca z jamy sa stávala takmer neznesiteľná a odrazu sa svetlá prúdiace z jednotlivých rún spojili a z jamy vytryskol mohutnú prúd mágie. Aura schytila Zuzanu za rameno a strhla ju prudko bokom, aby ju to nezasiahlo. Vzápätí začali stúpať rýchle hore mimo múrov statku a s vyvalenými očami sledovali, ako sa priestor pod nimi rozmazal, zavlnil a v ďalšom magickom výbuchu z ničoho povstal priestranný zámok presne taký, ako bol v čase pred jeho zničením .
„Wau!“ vydýchla Aura, keď sa jej konečne podarilo zaklapnúť čeľusť. „To bolo rýchle,“ nadchýnala sa pozerajúc na priateľky s hrdosťou v očiach.
„Už môžem prestať krvácať?“ ozval sa vedľa nej slabý hlások a Zuzana sa povážlivo zakymácala.
„Ach! Samozrejme, prepáč,“ vykríkla a švihnutím prútika vyliečila ranu na jej zápästí. „Tu máš ďalší ,Krv doplňujúci elixír´. Vypi to hneď teraz, si bledá ako duch,“ podotkla a strčila jej do ruky ďalší flakón, podoprela ju na metle a začala klesať k zemi priamo k hlavnému vchodu do statku. Hana ešte chvíľku s poklesnutou sánkou zízala na dom, potom sa pomaly spustila dolu a zliezla z metly.
„Neuveriteľné! Keby som to nevidela na vlastné oči, tak ti neuverím ani za sto rokov,“ hovorila krútiac hlavou.
„Kameň je v najnižšej izbe pod základmi domu. Podľa Farisa je potrebné ochrany raz do roka obnovovať. Mali by sa toho zúčastňovať hlava rodiny a jeho dedič,“ vysvetľovala Aura ešte stále podopierajúc vyčerpanú Zuzanu.
„Viac krvácania?“ zaškľabilo sa dievča a vykročilo k dverám.
Dom bol nádherný, ale takmer prázdny. Pri dôkladnej prehliadke však priamo nad základným kameňom našli obrazovú galériu Zuzaniných predkov a niekoľko hrubých kníh viazaných v dračej koži. Zuzana ich úctivo zdvihla, pritisla k hrudi a z očí jej tiekli potôčiky sĺz.
„Rodinné zaklínacie knihy a kroniky,“ zakrákala cez hrdlo stiahnuté dojatím a pohladkala hrboľatú , trochu odrenú kožu. „Myslela som, že sú navždy preč.“
„Je dobre, že nie,“ potvrdila Hana a s úsmevom mávala postavám na obrazoch, ktoré sa pomaly začínali znovu pohybovať. Aura stála uprostred miestnosti , mračila sa a o niečom veľmi úporne premýšľala.
Ministerstvo mágie – úradovňa ministra- Londýn
Minister mágie Kingsley Shacklebold sedel za svojim písacím stolom, hojdal sa na stoličke a zamyslene nadhadzoval v ruke strieborný sikel. Bol to celkom obyčajný sikel a na prvý pohľad na ňom nebolo nič zvláštneho. Nič okrem toho, že ho sám minister pred pol hodinou našiel na ulici. Len tak si tam ležal potom, čo niekomu vypadol z vrecka. Niekto ho proste stratil a on, minister mágie ho našiel. ,Všetko čo je stratené patrí tomu, kto to nájde´, myslel stále dookola nadhadzujúc a znovu chytajúc do dlane mincu. ,Stratené a nájdené´, vírilo mu v hlave a vtom mu napadla myšlienka, ktorá ho takmer omráčila. Predné nohy stoličky prudko dopadli s buchnutím znovu na dlážku, Kingsley vytriešťal oči na mincu a pohyboval perami, akoby chcel niečo povedať, ale odrazu stratil hlas a nedokázal zo seba vytlačiť ani hlásku.
„Stratené a nájdené!“ vykríkol, keď sa konečne spamätal a dokázal sa nadýchnuť natoľko, aby aj jeho hlasivky dostali nejaký vzduch a mohli fungovať. „Riešenie! Našiel som riešenie našej finančnej krízy!“ zakričal a vyskočil zo stoličky odhadzujúc ju až k múru a zvieral mincu pevne v hrsti.
„Percy!“ zakričal k dverám a keď sa vo dverách ukázala ryšavá hlava zdvihol víťazne päsť do vzduchu. „Pozvi všetkých vedúcich oddelení na krátku pracovnú poradu. O pol hodinu ich chcem mať všetkých v zasadačke!“ Weasey k nemu hodil zvedavý pohľad, ale poslušne zmizol tak rýchle , akoby ho odvialo tornádo. Minister sa znovu posadil, položil sikel pred seba na stôl a škeril sa naň ako blázon.
O pol hodiny vošiel do zasadačky, kde už okolo dlhého stola sedeli všetci vedúci oddelení , postavil sa do jeho čela a udrel päsťou po leštenom dreve. Všetci prekvapene nadskočili a zízali na odrazu veľmi energického muža a striebornú mincu, ktorú pridŕžal ukazovákom.
„Čo je to?“ spýtala sa opatrne Pia Prostová z Oddelenia vzťahov s verejnosťou a ukázala na mincu. „Vyzerá to ako sikel.“
„To je sikel!“ zahrmel minister , vzal mincu a podržal ju medzi dvomi prstami ukazujúc ju dookola. „To je veľmi mimoriadny sikel, pretože nám pomôže vymotať sa z našich najväčších problémov.“
„Je čarovný?“ spýtal sa zvedavo jeden z nevýslovných naťahujúc krk, aby lepšie videl. „Bude sa sám deliť a zázračne naplní ministerské pokladne?“
„Ha! To by bol ten lepší prípad, ale nie takú moc nemá. Jeho výnimočnosť je v tom, že som ho dnes dopoludnia sám osobne našiel ležať stratený na ulici.“
Teraz boli všetci vrátane nevýslovných nevýslovne zmätení. Civeli chvíľku na mincu, akoby im mala zodpovedať na všetky otázky, ktoré im vírili v hlavách, chvíľku na ministra skúmajúc či sa od tlaku vyvíjaného na neho náhodou nepomiatol. Ale minca stále vyzerala ako obyčajná, trochu ošúchaná minca a minister bol naopak veľmi dobre naladený a vyzeral, akoby vyhral prvú cenu v lotérii.
„Nerozumiem,“ hlesol pán Cornet. „Ako môže jeden nájdený sikel vyriešiť naše problémy?“
„Stratené veci patria tomu, kto ich nájde,“ vyhlásil dôrazne minister očakávajúc, že všetci pochopia smer jeho myšlienok.
„Ach,“ zvolala Elena Etgombová „ale to je len jeden sikel. Pochybujem, že ich na ulici leží viac. Ľudia majú teraz málo peňazí a dávajú si na ne pozor. To bola skôr vzácnosť, že sa vám podarilo nájsť tento.“
„Už rozumiem,“ muž v kapucni stiahnutej hlboko do tváre zdvihol ruku k zátylku, akoby zo zvyku, ale rýchle ju znovu spustil. „Myslíš , že stratené mince nás zachránia? Spoločenstvo čarodejníkov nie je veľké a pochybujem, že nám to naplní pokladňu.“ Všetci znovu upriamili pozornosť na mincu v ministrovej ruke a postupne začali krútiť hlavami.
„Nie, nerozumiete!“ Kingsley sa teraz hneval. „Táto minca je len príklad, že ľudia po celom svete strácajú množstvo hodnotných vecí. Vecí, ktoré sú vyrobené zo striebra, zlata , platiny a drahých kameňov.“
„Možno,“ prikývol znovu Nevýslovný, „ale znovu platí, že magické spoločenstvo na ostrovoch nie je veľké a určite tých vzácnych stratených vecí nebude dosť. Skôr by som povedal, že ich bude celkom málo.“
„Stačilo by, keby sme našli jednu z Riddlových schovávačiek,“ odfrkol Cornet. „Som si istý, že naša pokladňa by praskla vo švíkoch.“
„Možno, ale na to sa nemôžeme spoliehať a máš pravdu, že toho na našich magických uliciach nebude ležať veľa. Ale kto hovorí, že to musí byť magické zlato? Muklov je mnohonásobne viac než nás a neustále strácajú svoje peniaze a cenné predmety. Ak si dáme trochu pozor, celkom ľahko ich môžeme získať. Stačí niekoľko silných čarodejníkov a vyzývacie kúzlo.“
„Bohovia, on má pravdu. Pre nás to naozaj je celkom jednoduché,“ šepkala Pia vytriešťajúc oči na ministra a po tvári sa jej začal rozlievať potešený úsmev. „Zlato ako zlato. Magické či nemagické, stále to bude zlato, alebo striebro a to sa dá roztaviť a premeniť na galleóny a sikle. Budeme môcť prijímať nových zamestnancov a financovať sociálne programy a ...,“ jej hlas bol stále jasnejší a všetci na ňu prekvapene pozerali, usmievali sa alebo krútili hlavami. Diskusia, ktorá sa vzápätí rozhorela bola veľmi búrlivá, ale pretože nikto nemal lepší nápad a nemali veľa iných možností, rozhodli sa vyskúšať to.
Grimmauldovo námestie číslo 12 – Londýn
„Tomu neuveríte,“ vzdychal Harry vešajúc plášť do vstavanej skrine vedľa vchodových dverí. Sírius zvedavo zdvihol obočie v očakávaní neuveriteľnej historky z trénovania kadetov v Akadémii aurorov a ochotne otvoril dvere do chodby vedúcej ku kuchyni odkiaľ sa liala vábivú a chutná vôňa pečeného mäsa. Harry vkĺzol do papúč a unavene hopkal dolu schodiskom.
„Prečo?“ Regulus zdvihol hlavu a zvedavo si unaveného mladíka premeral.
„Viete si predstaviť, že dnes sme celý deň nacvičovali ,Accio´ ? Všetci, celá Akadémia a plus k tomu ešte aj väčšina zamestnancov Ministerstva!“ vyhlásil Harry dramaticky a unavene sa zosunul na stoličku vedľa stola. Pred ním sa okamžite objavil plný tanier a vysoký pohár naplnený zlatistým mokom. Okamžite po ňom siahol a zhlboka sa napil. „Všetci museli zvládnuť kúzlo mimoslovne a na konci dňa nás testovali, ako ďaleko s ním dosiahneme.“
„Prečo všetci musia vedieť privolávacie kúzlo?“ nechápal Sírius pridajúc sa k nim pri stole.
„Nemám potuchy, ale bol to priamy príkaz samotného ministra.“
„Zaujímavé,“ mračil sa Regulus zobkajúc kúsky do zlatista vypečeného mäsa, ktoré s chirurgickou presnosťou rozkrájal a teraz ich jeden po druhom napichoval na vidličku vyberajúc vždy ten najkrajší.
„Čo ste privolávali?“ Sírius si Harryho zvedavo obzeral opretý pohodlne do stoličky a v rukách krútil pohár so zvyškom piva.
„Našťastie len vankúše, inak som samá modrina,“ odvetil chlapec s povzdychom a krútil hlavou. „Lietalo to tam krížom krážom a dostal som pekných pár zásahov priamo do tváre.“
„Je zaujímavé, že sme dnes strávili s Kingom väčšinu dňa a nepovedal o tom ani slovo,“ dumal Regulus. „Prečo práve ,Accio?´ “
„Boli ste na Ministerstve? Načo? Povedal si,“ Harry sa otočil k Síriusovi a husté obočie sa mu zježilo, „že dnes musíte otvoriť Black Manor.“
„King volal krátko po tom, ako si odišiel,“ vysvetľoval Sírius hojdajúc sa na stoličke, ktorá nesúhlasne vŕzgala. „Chcel vedieť, ako sme sa dostali spoza závoja a či Kreacher nemôže odtiaľ vytiahnuť tých, ktorí tam ešte zostali.“
„A môže?“
„Žiaľ nie, ale práve teraz je na misii,“ zaškľabil sa Regulus a odstrčil tanier. „Hľadá domácich škriatkov , ktorý prežili vojny a bude ich učiť ako dostať spoza závoja všetkých, ktorí sú už vyliečení. Zvyšok musia urobiť nevýslovní. Minister ich už niekoľkých rozohnal po najznámejších knižniciach Európy hľadať správne informácie o Závoji. Vyzerá to tak, že tu sa už žiadne , okrem tým ktoré vie Kreacher, nenachádzajú. Niekto ich všetky odstránil.“
„Všetci vieme kto,“ odfrkol Harry znechutene a pustil sa do jedla. Nestihol prehltnúť ani prvý hlt, keď sa oheň v kozube zazelenal a kuchyňou sa rozľahlo naliehavé volanie.
„Harry Potter!“ Harry sa prekvapene pozrel na kozub a keď v ňom videl hlavu riaditeľky McGonagallovej, zdvihol sa od stola a pristúpil bližšie.
„Čo sa deje, Minerva. Si nejaká rozstrapatená.“
A skutočne. Pevný drdol, do ktorého si riaditeľky vždy stiahla husté prešedivené vlasy, bol roztrasený, niekoľko prameňov sa uvoľnilo a viselo jej okolo tváre.
„Ešte aj ty mi to pripomínaj,“ zavrčala rozhnevane zastrkujúc si ich za uši. „Musíte ich zastaviť,“ prikázala pozerajúc sa na všetkých prísne, akoby ich karhala za nenapísanú domácu prácu.
„Koho?“ zmetene odtušil Harry prehliadajúc medzi rozhnevanou riaditeľkou a chichúňajúcimi sa bratmi, ktorí stáli v pozadí a dobre sa bavili.
„Jamesa a Lily!“ vyštekla Minerva netrpezlivo sa vrtiac, pretože táto forma komunikácie vôbec nebola pohodlná a boleli ju kolená.
„Ocko a mamička?“ Harry na ňu vytriešťal nedôverčivo oči. „Oni sú v Rokforte? Ako sa tam dostali? Vy ste im tam zavesili jedno z voľných pozadí?“ otočil sa k Síriusovi, ale ten len pokrútil hlavou a škľabil sa ako rarach.
„Nie, oni presvedčili Pineasa, aby ich pustil do obrazu. No a potom to už bolo jednoduché,“ odvetil krčiac plecami. „Čo robia?“ spýtal sa pristupujúc ku kozubu bližšie a netrpezlivo čakal na odpoveď. Nemusel čakať dlho, pretože rozzúrená Minerva čakala len na to, aby mohla vyrozprávať všetko, čo sa za posledné hodiny dialo v jej škole.
„Spočiatku nerobili veľa len trochu vynadali Albusovi a potom sa stratili medzi ostatnými obrazmi. Ale pred pár hodinami sa vrátili do riaditeľne a celkom vážne sa pustili do Albusa. Musel pred nimi utiecť, ale oni ho naháňajú po celej škole a keď ho dostihnú...,“ hovorila tak rýchle, až sa skoro udusila.
„Oni čo?!“ vykríkol Harry a oči sa mu rozsvietili ako žiarovky. „Ja dúfam, že mu dobre vyprášia habit! Nič iné si nakoniec ani nezaslúži. Sedel si v tom kresle ako nejaký svätec bezpečný pred každým, pretože bol len obraz. Som rád, že ho má konečne niekto možnosť trochu prehnať. Možno si nakoniec uvedomí, čo všetko na tomto svete urobil zle!“
„Ale oni ho vždy zbijú,“ namietala Minerva rozhorčene, ale všetci traja mladíci sa len smiali.
„No a? Keď som mu hovoril, že to Dadly robí mne, ani ma nepočúval. Prečo by som mal teraz ja počúvať. Nech si to len užije, oni do neho celkom určite nekopú,“ odfrkol Harry a vrátil sa k stolu.
„Vidím, že tu sa pomoci nedočkám,“ povzdychla si zdráhavo sťahujúc sa z ohňa.
„Netráp sa, Minerva. Albus pozná školu lepšie, než ktokoľvek iný, on sa im schová v nejakom zastrčenom obraze. No a pobyt mimo ho možno trochu poučí,“ upokojoval ju Sírius, ale neprestával sa škľabiť.
„Nemyslím si to,“ vzdychala riaditeľka. „Všetci študenti im ukazujú kde je a výborne sa bavia na tom, keď dostane výprask, alebo behá od obrazu k obrazu. Niektoré z obrazov ho dokonca nechcú ani pustiť dnu,“ doložila strácajúc sa z plameňov.
„Tak mu treba, vôbec ho neľutujem,“ frflal Harry s ústami plnými zemiakov, namáhavo prehltol a pozrel na Síriusa. „Nevedel som, že sa môžu dostať aj do iných obrazov a nie len do svojich vlastných prázdnych pozadí.“
„My tiež nie, ale ako sa ukázalo, funguje to celkom dobre.“
„Chcel by som vidieť, ako ho preháňajú, ale Ginny by zase všetkým povedala, že som tam prišiel kvôli nej. Vždy sa snaží všetko prekrútiť tak, ako to vyhovuje jej.“
„Hlavne, že to už vidíš. Mohlo by byť horšie a mohol by si byť s ešte stále s ňou,“ odvrkol Sírius a z nechuťou začal umývať taniere naukladané vo výlevke šomrúc si čosi nevychované popod nos.
„Harry! Harry!“ krik z poschodia ich všetkých prinútil siahnuť po prútikoch . Bežali hore schodiskom, div si nohy nepolámali skôr, než si uvedomili, že v dome okrem nich nikto nebol a hlas patril Jamesovi.
Harry poblednutý a vydesený zabrzdil oprúc sa rukami o stĺpik kozuba a prskal v snahe lapiť dych. Sírius s Regulusom sa zrazili vo dverách bývalej knižnice a teraz, keď si uvedomili že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, sa váľali od smiechu.
„Harry, našli sme to! Ja som vedela, že bude mať pravdu!“ nadskakovala Lily tlieskajúc rukami. „Okrem toho, že sme sa náramne pobavili, sme to aj našli. Vedela som, že sa tam nakoniec bude chcieť schovať.“
„Kto! Čo ste našli?“ pľul Harry medzi trhanými nádychmi a zvalil sa do kresla. Švihnutím prútika zapálil v kozube oheň a v očakávaní hľadel na rodičov.
„Albusovu tajnú knižnicu! Aura mala pravdu keď hovorila, že ich nedokázal zničiť,“ James sa oprel o rám, pritiahol si hľadiac dolu na syna.
„Tá knižnica je obrovská, zaberá skoro celé podzemie pod zámkom, ale keby som ju na vlastné oči nevidela, tak sa budem do krvi hádať, že tam nič také byť nemôže.“
„Sú tam tony prachu,“ pokrčil nos James. „Všetky stratené informácie nájdete tam. Dúfam, že to pomôže.“
„Ale, ako nájdeme vchod? Tou cestou ako vy tam nemôžeme ísť,“ mračil sa Harry, ktorého staré knihy príliš nezaujímali.
„Prinútime Albusa, aby nám ukázal normálny vchod,“ uškrnula sa Lily krčiac plecami.
„Ako? Je to obraz! Ak nám to nebude chcieť povedať, nepovie a my s tým nebudeme môcť nič urobiť.“
„Ako si počul, nie sme takí bezmocní, ako by sa mohlo zdať. Ak nepovie, no...hon na Albusa môže pokračovať, až kým si to nerozmyslí,“ zamrmlal James.
„To je výborné, aspoň už nemusí chodiť pre informácie za tým talianskym mazalom,“ šomral Sírius a Harry sa prudko narovnal prebodávajúc ho pohľadom.
„Čo tým myslíš? Ja ťa znovu varujem, Sírius! Aura nie je dievča na hranie. Ak ju oklameš urobí z teba osobu stredného rodu,“ syčal zúrivo.
„Kto hovorí, že sa hrám,“ mračil sa jeho krstný otec a po očku pozoroval výraz na bratovej tvári. Regulus si pokojne sadol na gauč, pohodlne sa oprel a spokojne si vydýchol.
„Si od nej o dvadsať rokov starší!“ dobiedzal Harry a stále viac sa mračil.
„Len na papieri, ale fyzicky som v najlepšom veku a pred sebou mám najmenej stopäťdesiat zdravých rokov.“
„Možno,“ pripustil Harry pomaly nespúšťajúc z neho oči. „Ale len ak prestaneš piť ako dúha a behať za každou sukňou , na ktorú položíš oči. Je len šťastie, že už nemôžeš behať po štyroch.“
„Staré historky,“ mávol rukou Sírius. „Od môjho uzdravenia mám oči len pre tú jednu sukňu a aj ona to konečne uznala.“
„To myslíš vážne?“ zhíkol Harry a vyzeral ako balón, z ktorého niekto náhle vypustil všetok vzduch. „Ak sa nič nepokazí, bude mať tento dom do konca roka novú pani.“
„Ach,“ vzdych kĺzajúci z Harryho pier bol takmer nečujný, ale vlčí úsmev na Síriusovej tvári sa ešte viac rozšíril, keď so zúženými očami hľadel na dvoch mladíkov sediacich pred kozubom. Jeho odpovede boli dostatočne neutrálne, ale súčasne dostatočne sugestívne, aby vyvolali požadovanú reakciu. Sírius bol rozhodnutý, pokiaľ ani jeden z tých dvoch neurobí krok, požiada Auru o schôdzku on.
Bývalý Malfoy Manor – grófstvo Wiltshire – Anglicko
Kingsley Shacklebold , súčasný a celkom určite aj budúci, minister pre mágiu sa skláňal nad plánmi magickej dediny a spokojne sa usmieval. Rekonštrukcia magickej spoločnosti sa konečne pohla vpred a toto bol jej prvý krok.
„Zámok sme strhli dolu a skontrolovali sme každý štvorcový centimeter pôdy. Je to tam dokonale čisté,“ hlásil hlavný kliatba drvič oprašujúc si vlasy posypané prachom. „Našli sme tam niekoľko tajných schovávačiek. Boli tam uložené prastaré pergamenové zvitky a niekoľko uzamknutých kufrov. Všetko sme nedotknuté poslali rovno Oddeleniu záhad, nech sa s tým pohrajú. Bill poslal správu, že v Rokforte sa im podarilo otvoriť Dumbledorovu schovávačku, ale dvaja jeho muži skončili u Sv. Munga. Nevýslovný z Oddelenia záhad celkom onemel nad množstvom kníh, ktoré tam starec ukryl. Len sa tam krajom prešli a našli zaklínacie knihy šiestich rodín, ktoré s ním celkom určite nemali nič spoločné. Ako sa k nim dostal je úplná záhada,“ dokončil krútiac hlavou.
„Podľa všetkého ich ukradol,“ povzdychol si Kingsley krútiac hlavou pri myšlienke na muža, ktorého celé roky celkom mylne považoval za vzor cti a spravodlivosti.
„Taký silný mág a tak skrútený, že keby prehltol klinec, vyjde z neho vývrtka,“ uškrnul sa hlavný architekt ministerstva , Dolby Fayer urovnávajúc okraje plánu. „Nikdy som sa netešil stretnutiam s ním. Z toho jeho blikania v očiach ma vždy rozbolela hlava.“
„To nebolo z blikania,“ povzdychol si Kingsley, „počul som, že bol majster v Legillimency a neustále čítal povrchové myšlienky ľudí, s ktorými hovoril. To blikanie malo za úlohu odviesť pozornosť .“
„Preto on sa toľko vypytoval! Človek podvedome odpovedá na otázku aj keď nie nahlas. Vždy ma prekvapovalo, ako veľa vedel. Tak preto všetci stále hovorili, že Dumbledore vie o všetkom. Kradol ľuďom myšlienky z hláv, knihy z knižníc a peniaze z klenieb,“ šomral Dolby a zamračene civel na plánik. „Budeme mať dosť na realizáciu?“ pozrel nedôverčivo na ministra, ale ten len mávol rukou a prikývol.
„Akcia ,Accio´ mala nečakane dobré výsledky. Môžeme postaviť nielen túto, ale ešte ďalšie dve dediny, plne platiť všetkých zamestnancov a možno postupne niektoré oddelenia doplniť do plného stavu.“
„Čo robíte s tými malými kamienkami z prstienkov a náušníc? Sú to len odštepy z väčších kusov, aj keď vybrúsené do tvaru.“
„Väčšinu z toho kúpil Ollivander a mal záujem aj o zvyšok toho, čo nájdeme. Väčšie kusy zakúpili klenotníci.“
„Ollivander? Načo sú jemu drahé kamene?“ pýtal sa Dolby , ale Kingsley len pokrčil plecami a rozhliadol sa okolo seba porovnávajúc krajinu s plánom.
„Je to pekný kus zeme, nečudujem sa, že si tu Malfoyovci vybudovali sídlo. Žiaľ pre nás príliš honosné a príliš nepraktické sídlo. Tieto domčeky budú vynikajúce. Dostatok miesta pre početnejšiu rodinu, bezpečný priestor pre deti na hranie a škola , aby sa naučili všetko, čo budú potrebovať skôr, než dostanú ich listy z Rokfortu. Zistil som, že úroveň nášho vzdelania počas „panovania“ Dumbledora úžasne poklesla a budeme toho musieť veľa doháňať, aby sme sa aspoň čiastočne vyrovnali svetovým štandardom,“ frflal a premiestnil sa k budove rozľahlého poľovníckeho kaštieľa, ktorý stál neďaleko okraja lesa. Dolby sa len usmial, zbalil plán a nasledoval ho.
Ministerstvo mágie – Finančné oddelenie - Londýn
Štvorice hľadačov sa postupne vracali späť do magického sveta obťažkané drobnosťami stratenými v nemagickom svete. Prstienky, náušnice, retiazky s príveskami vážiace niekoľko gramov, drobné mince a občas pokrčené a špinavé papierové peniaze, ktoré vyžadovali opatrné čistenie, kým sa opäť vrátili do obehu v niektorom zo Londýnskych klenotníctiev. Aj tam sa totiž nachádzalo zlato, ale teraz nie nájdené, ale riadne kúpené za nájdené peniaze.
„Vedela som, že ľudia strácajú peniaze, ale celú peňaženku?“ krútila hlavou Karla, najnovšie pridanie k Harryho tímu. Do Anglicka sa prisťahovala len pred niekoľkými týždňami a na ministrovom nápade sa výborne zabávala dovtedy, kým sama nebola pridelená k jednému z tímu hľadačov. Potom vec prestala byť strandovnou a stala sa pre ňu veľmi bolestivou skúsenosťou. Veď nie každý má reflexy hľadača. ,Accio´ ovládala a bola dosť silná čarodejnica na to, aby vytiahla stratené veci zaryté do vrchnej vrstvy pôdy. Čo neočakávala bolo, že ich k nej poletí súčasne také množstvo. Všetky proste nemohla chytiť, ani keby sa prevrhla. A tak do nej tie, ktoré nechytila udreli. Po prvom týždni jej koža vyzerala ako surrealistický obraz , pretože nie všetky modriny sa hojili rovnako rýchle.
„Je tam nejaká identifikácia?“ zaujímala sa Leny a opatrne očisťovala niekoľko pokrčených bankoviek, ktoré na ňu vystrelili z kanála. Podzemie Londýna by mohlo byť veľmi zaujímavým miestom pre hľadačov , ale nikto sa neponáhľal spomenúť to vedúcim tímov. Hoci s bublinou okolo hlavy by to nemuselo byť také zlé.
„Okrem peňazí a kreditných kariet tu nie je nič.“
„Chudák, teraz musí mať hlavu v smútku,“ poľutovala neznámeho majiteľa , peniaze pridala na kôpku ostatných a karty švihnutím prútika zmizla. „Tie sú nám nanič, aj tak sú už dávno zablokované. Okrem toho, my nie sme zlodeji a nepôjdeme mu vybrakovať účet.“
„Niečo zaujímavé?“ vyzvedal Harry, ktorý práve vstúpil do miestnosti trúc si rameno. V ruke niesol taštičku vybavenú rozšíriteľným kúzlom, ktorú používal na zber nájdených cenností.
„Čo sa ti stalo? Si zranený?“
„Nie, len modrina,“ usmial sa keď videl starosť v Karliných očiach. „Jedna z mnohých, ale Aura varí vynikajúcu mastičku, ktorá ich ľahko odstráni.“
„To si mohol povedať skôr, že máš taký dobrý liek,“ durdila sa Lena. „Môj trup vyzerá ako mapa sveta. Väčšina je modrá, časť zelená s veľkými fľakmi žltej. Možno neskôr, keď už budeme mimo mesta dokážem chytiť všetko, čo poletí mojim smerom, ale teraz je toho proste priveľa naraz.“
„To by nás malo tešiť,“ uškieral sa vysýpajúc miešok do pripraveného boxu. „Čím viac, tým lepšie a časť z toho sa ocitne aj v našich mešcoch ako galleóny, sikle a knuty. Videl som goblinov, keď im minister priniesol prvý roztriedený zber. Nechceli veriť, že sme to všetko skutočne našli na mestských uliciach a parkoch.“
„By si mal vidieť, s čím prišli tímy čistiace najznámejšie pláže,“ podotkla Karla a s povzdychom sa spustila na stoličku trúc si unavené svaly na nohách. Ešte nikdy tak veľa nechodila, ako v minutých dňoch a preťažené svaly sa veľmi nahlas sťažovali.
Trvalo im to ešte hodinu, než všetko vytriedili , zapísali do denníka a odovzdali na finančnom oddelení ministerstva. Až potom ich deň skutočne skončil a mohli ísť domov. Lena s Denisom , štvrtým členom ich tímu , sa ponáhľali domov a Harry s Karlou sa rozhodli pred odchodom, zastaviť sa v Deravom kotle na pohár horúceho maslového piva.
Deravý kotol- Šikmá ulička – Londýn
Hostinec bol skoro plný a veľa ľudí len tak postávalo okolo výčapu a rozprávali sa s Tomom. Dve nové čašníčky pobehovali po lokáli , roznášali taniere s jedlom a spratávali špinavý riad. Deravý kotol bzučal spokojnými zákazníkmi a Tom sa široko uškieral s ústami naplnenými novými bielymi zubami. Harry hľadajúc miesto niekoľko sekúnd rozjímal nad tým, ktože donútil starého Toma navštíviť Sv. Munga a dať si konečne zuby do poriadku. Keď sa im podarilo nájsť dve voľné miesta v rohu , okamžite tam zapadli , pohodlne sa usadili a objednali pivo.
„Uf! Už sotva stojím na nohách,“ sťažovala sa Karla vystierajúc si nohy pod stolom. „Až teraz som si uvedomila, že čarodejníci nie sú zvyknutí tak veľa chodiť. My sa viac premiestňujeme než chodíme a je to poznať. Celé telo ma bolí. Dnes znovu budem musieť užiť elixír proti bolesti. Teba svaly nebolia?“
„Ani nie, ja mám kondičku z trénovania. Ale keď som začínal Akadémiu, sotva som sa po prvých dňoch priplazil domov a to som si myslel, že som v dosť dobrom tvare po roku v pohybe z Riddla.“
„Ty si naozaj porazil toho Tmavého Lorda?“
„Musel som,“ pokrčil plecami Harry a povzdychol si, keď sa ho čašníčka pri kladení pohára na stôl pokúšala oslniť širokým úsmevom a výstrihom, z ktorého jej takmer vypadli prsia Harrymu priamo do tváre. Znechutene sa uhol, poďakoval jej za pivo a viac jej nevenoval ani jediný pohľad. Karla, ktorá to pobavene sledovala krútila neveriacky hlavou. „Kríženec zabil mojich rodičov a nedal mi pokoja, až kým som ho neskolil. Ale, musím sa priznať, že to bola skôr náhoda, než moja neuveriteľná zručnosť v boji. Verila by si, že som hodil Experiarmus voči Avade? Keby sa neboli stretli, sedí tu teraz Voldemort a ja ležím šesť stôp pod kytičkami.“
„Páni,“ hlesla Karla, oči široké a čeľusť jej poklesla úžasom, „to bola skutočne neuveriteľne šťastná náhoda. Ja byť tebou , už by som to viackrát neskúšala. Také niečo sa nemusí podariť dvakrát v jednom živote. Mohlo by ťa to stáť život.“
„Viem a preto sa snažím neliezť smrteľným kliatbam do cesty,“ prikývol ochutnávajúc pivo.
„Správne, hoci pochybujem, žeby ten...ako si ho nazval...Voldemort chcel sedieť so mnou za jedným stolom. Obaja moji rodičia sú nemagickí a počula som, že o také čarodejnice nestál.“
„Nie, to naozaj nie,“ smial sa Harry. „Iróniou bolo, že jeho otec bol tiež nemagický a z toho pochádzala celá jeho nenávisť k ľudstvu, lebo ho obyčajný mukel odmietol uznať ako syna. Ale moja najlepšia priateľka má tiež oboch rodičov nemagických. Sú zubári, ale musia sa ukrývať, kým sa tu trochu na Riddla nezabudne. Hodne mi pomohla a bez nej by som tu dnes celkom určite nesedel.“
„Tak ty si naozaj slávny? Nie je to nepríjemné? Čítala som, že fanúšikovia vedia spôsobiť niekedy veľa nepríjemností. Hlavne dievčatá...,“ mrkla na neho uličnícky a zasmiala sa po pivovej peny, keď sa znechutene zaškľabil.
„Áno, ale napriek tomu, že som mal v živote veľa smoly, stretlo ma aj jedno šťastie. Celý ten humbug o ,Chlapcovi, ktorý žil´, zinscenoval môj bývalý riaditeľ školy , ktorý mi postupom času ukradol takmer celý dostupný majetok. A keďže sme v rámci odstraňovania Voldyho museli vykradnúť jednu z klenieb Gringott , goblini vzali zvyšok toho ako kompenzáciu za stratenú česť a draka , na ktorom sme odleteli.“
„No, v tom veľa šťastia zrovna nevidím,“ odfrkla Karla.
„Počkaj, hneď uvidíš,“ usmieval sa krútiac pohár v ruke. „ Dievčatá sa na mňa začali lepiť hneď, ako som vstúpil do čarodejníckeho sveta. Žiaľ aj niektorí chlapci, viď ,môj takzvaný najlepší priateľ, Ronald Weasley´ . Bol som mladý, naivný a vyhladovaný pre afekt, ktorý mi rodina mojej tety nikdy neponúkla a tak som im skočil na lep. Pravdaže, pomohli tomu aj niektoré elixíry a kúzla, ktoré ma mali udržať hlúpeho a povoľného. Ale všetko skončilo , moja najlepšia priateľka Hermiona zistila, že nás oboch takto spracovávali a začala variť Vyrovnávajúci elixír, aby nás zbavila všetkých jedov. Trochu to pomohlo, ale mám ešte dlhú cestu pred sebou, než sa toho všetkého zbavím úplne.“
„Opäť opakujem, žiadne šťastie tu nevidím. Jediné je, že sa ti podarilo to prežiť. Spomínaná kombinácie je celkom smrteľná a vyzerá to, že s tebou do budúcnosti nejako nepočítali.“
„Nie, prežil som napriek ich spojeným snahám, ale prišiel som o majetok. Môj verejný obraz bol, že som niekto, kto sa váľa v prepychu a miluje svoje obrázky v novinách. A tak to väčšina z tých dievčat očakávalo odo mňa, hoci ja som úplne opačný typ osoby. Keď to zistili, trochu ich to zabrzdilo. Nie všetky, samozrejme,“ odfrkol šľahnúc pohľadom po čašníčke, ktorá sa na neho ešte stále uškierala od výčapu. „Potreboval by som ochranku,“ doložil mykajúc podnetne obočím ku Karle, ktorá sa mu otvorene smiala.
„Auror potrebuje ochranku?“
„Iste, od žien ma najlepšie môže chrániť práve žena. Tá vie všetky ich fígle a tak ju nič neprekvapí.“
„A čo tvoja najlepšia priateľka?“
„Hermiona? Tá má priveľa práce a myslím, že môj krstný otec prilepil svoje prelietavé bulvy k jej sukni. Nie žeby sa mi to práve páčilo, mám rád oboch a zarmútilo by ma keby sa zranili, ale konečne ho niekto zaujal dosť na to, aby premýšľal ako dospelý muž. Hoci, keď nad tým tak uvažujem, možno to spôsobil ten závoj a vyliečil ho aj zo záletníctva. Inak z neho Hermiona urobí eunucha a môže sa prihlásiť do zboru spievať soprán. Tak...pozícia je otvorená.“
„Ponúkaš?“
„A keby, vzala by si?“
„Vieš o tom, že som od teba o nejaký ten rok staršia?“
„A to vadí? Aspoň niekto z nás by mal rozum. Ono to ešte chvíľku potrvá , než aj ja dospejem, musela by si mať so mnou trochu trpezlivosti,“ žobral hľadiac na ňu s nádejou. Dievča sediace vedľa neho si hrýzlo spodnú peru a mračilo sa pri myšlienkach, ktoré sa jej miešali za vysokým, rovným čelom, ale nakoniec sa usmiala a krčiac plecom trochu prikývla.
„Môžeme to skúsiť,“ odsúhlasila a Harryho oči sa radostne rozžiarili.
Na druhej strane hostinca, trochu krížom od stola kde sedeli Harry a Karla, sa štvorica mladých ľudí v tom okamžiku tiež usmiala.
„Sírius, nie je pekné odpočúvať,“ Aura sa mračila, ale Sírius len triasol hlavou a škeril sa ako rarach.
„Je mojou svätou povinnosťou vedieť, čo sa odohráva v živote môjho krstného syna,“ vyhlásil nabubrene, ale okamžite sa ticho , trochu štekavo rozosmial. „Inak by sme sa o tom vôbec nedozvedeli,“ vysvetlil, keď sa stretol so zvedavým pohľadom peknej blondínky, okolo ktorej ovíjal ruky jeho mladší brat . Zuzana sa trochu otočila, aby mala lepší výhľad a po chvíľke pozorovania šťastnej dvojice váhavo prikývla.
„Možno, ale povedal si mu , že chodíš s Aurou? A ty...,“ obrátila sa k priateľovi, „povedal si mu, že spolu chodíme?“ Obaja mladíci sa na seba pozreli a s úškľabkom potriasli hlavami.
„Samozrejme že nie, to je prekvapenie,“ vyhlásil Sírius , objal Auru okolo pása a pritiahol si ju bližšie k sebe. „Okrem toho, v poslednom čase ho takmer nevidíme. Budeme si ho musieť asi objednať, inak zabudneme ako vyzerá.“
„Má veľa práce,“ obhajovala priateľa Aura. „Varím stále väčšie kotle krému proti podliatinám a aj tak sa stále sťažuje, že ho má málo.“
„Možno sa delí so zvyškom tímu,“ nadhodila Zuzana a Aura váhavo prikývla.
„No...teraz sa už asi bude, ale pre istotu dám variť kotle dva. Prehľadávať ulice pre stratené veci je evidentne nebezpečná práca,“ povzdychla si, ale kútikmi úst jej neustále pošklbávalo potlačovaným smiechom.
„Dôležité je, že to prináša také dobré výsledky a podľa Kinga sa pokladnica veľmi uspokojivo napĺňa.“
„Minister je veľmi spokojný s výsledkami akcie a zadal nám množstvo práce pri stavbe troch nových magických osád. Bude príjemné mať viac možností pri hľadaní bývania a stretávania sa, než len Šikmú uličku a Rokvill. V každej osade bude aj obchodné a spoločenské centrum a základná škola,“ informovala ich Zuzana.
„Už rozhodli o názvoch?“ zaujímala sa Aura, ktorá teraz bola vzdialená od centra diania a nové správy sa k nej dostávali sporadicky.
„Nie, dohodli sa, že nechajú rozhodnúť obyvateľov. Keď sa domy zaplnia, vyzvú ich aby si zvolili názov pre ich obec.“
„Počul som,“ pridal sa Regulus, „že tvoj otec podstatne prispel pri napĺňaní pokladnice. Načo vám bude toľko polodrahokamov?“
„Nie je ich až tak veľa,“ odmávla ho Aura . „Sú to šeplety a pri ich triedení som si pripadala ako Popoluška nad miskou maku zmiešaného s popolom. Okrem toho, je to investícia skôr do budúcnosti. Museli sme ich kúpať v silnom slanom náleve, sušiť na slnku a potom ich otec uložil do zeme tesne nad magický potok, aby sa očistili a nabili. Až po niekoľkých rokoch ich budeme môcť použiť pri výrobe prútikov a myslomís.“
„Tak, kde si dáme rande nabudúce?“ pýtal sa Regulus, keď si všimol, že sa hostinec pomaly vyprázdňuje a Harry s Karlou sú už tiež dávno preč.
„Pošlem patronus,“ zívla Aura. „Mám strašne veľa práce, ale môžeš sa zastaviť, pár minút si pre teba iste nájdem,“ usmiala sa na Síriusa, ktorý prikývol a držal jej kabát.
„My sa stretneme v knižnici zajtra a tam sa dohodneme bližšie,“ rozhodla po troche rozmýšľania Zuzana. „Tú Dumbledorovu schovávačku neroztriedime ani za desať rokov. Harryho rodičia by mali dostať Merlinov rád prvej triedy za to, že ho donútili otvoriť to,“ šomrala a tiež potajomky zívla. Dni teraz boli veľmi krátke, pretože boli naplnené zaujímavou prácou. Ale únava ju napriek tomu začínala doháňať. Potrebovala by trochu viac spánku a niekoľko chvíľ pre seba, ale to počká. Pred nimi bol život, ktorý vždy chceli a tak ho teda žili.
KONIEC
Komentáře
Přehled komentářů
I když je mojí prioritou slash a snarry,dnes jsem se dostala při projíždění stránek k tvojí povídce.Asi proto,že je úplně jiná,mě neskutečně bavila.Je sice fakt,že některé pasáže mohly být víc rozvinuté a tak je poznat,že jsi chtěla povídku co nejdříve ukončit.Nad jedním tvým nápadem jsem si mohla jen povzdychnout. Škoda,že nemůžeme používat acio. Tolik stracených věcí(mimo jiné i moje naušnice). Tak jednoduchý nápad a zachránil kouzelnický svět!! Ještě musím napsat,že je mi líto,že přestáváš psát. Škoda,snad bude jednou líp a ty se k psaní vrátíš!!!!!!
Děkuji
(soraki, 13. 5. 2016 19:32)Děkuji, Sirael, za další skvělou povídku. Ty nikdy nezklameš a já se stále opakuji, tvé odlišné pohledy mně neskutečně baví! A jdu na další povídku (ano, dlouho jsem tu nebyla, no občas má člověk více starostí než radostí, což ty víš a znáš nejlépe)
COO :-O
(Fido, 16. 4. 2016 18:52)
KONIEC
až dnes jsem si všiml toho posledního řádku .... TO JAKO NEBUDE pokračovat ... proooč :((((
Honička :)
(Fido, 26. 2. 2016 22:26)
chtěl bych to vidět ve filmu ... honička po obrazech a vyprášení kožichu pleticháře :)))
díky
Ďakujem
(ebrova, 26. 2. 2016 18:00)Ďakujem z a poviedku, škoda, že je už koniec... teším sa ale na novú
====
(weras, 28. 2. 2018 17:39)