Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 1 kapitola )
Moje deti
Šesťdesiatdva dátumom označených záznamov, zápisy bez časového upresnenia, úvahové state — to všetko tvorí knihu Moje deti od Eleny Maróthy Šoltésovej (1855—1939). Autorka v nich odhalila a natrvalo zvečnila svoje súkromie, vrúbené čarovným pôvabom hravého detstva i zúfalou beznádejou a bolesťou.
Roku 1879 skrsla v Šoltésovej jedinečná myšlienka: zachytiť citový, duševný a fyzický vývoj svojich detí. Dňa 28. septembra toho istého roku vzniká prvý zápis. Postupne k nim pribúdajú ďalšie, pomaly sa vytvára cyklus komicko—vážnych postrehov, úvah a zamyslení.
Ako sa dozvedáme z neskorších autorkiných poznámok, písala ich s úmyslom zachovať pre deti milú spomienku na detstvo. Zámer sa však splnil len čiastočne. Na sklonku roka 1884 zomrelo staršie z detí. Ubolená matka časť denníka uverejnila v národnom almanachu Živena II. Opísala v ňom veľmi citlivo a pôsobivo utrpenie malého dievčatka, ktoré statočne bojovalo so zhubnou chorobou, až kým jeho srdce neumlčala smrť.
Po dcérkinej smrti Šoltésová v písaní denníka pokračovala. Zachytávala v ňom vývin veselého, dobrodušného syna Ivana od jeho detských a školských liet až po vek dospelosti. Denníku zverovala všetky jeho šibalstvá, žiacke povinnosti, chlapčenské šarvátky i zaľúbenosť. Netušila, že jej osud uštedrí ďalší úder a že do denníka bude musieť vpísať aj Ivanov skon.
Moje deti sa zrodili z radosti a zo žiaľu. Prosté ľudské šťastie a bolesť, ktorými sú popretkávané od prvého do posledného riadku, urobili z nich dielo nadčasovej platnosti. Patria medzi to najcennejšie a najpôvodnejšie, čo vzniklo v našej národnej literatúre.
Úvod
Utrpeniu vyhnúť a v blaženosti žiť je prirodzenou žiadosťou človeka —— v utrpení tápať a blaženosť temer nepoznať je zväčša jeho údelom.
E. M. ŠOLTÉSOVÁ
V tejto knihe obsiahnuté sú zápisky o mojich dvoch deťoch, začínajúce sa roku 1879, keď sa v iných literatúrach ešte nezjavovali diela, podobným spôsobom stopujúce vývin detskej duše. Boli, počnúc rokom 1912, uverejňované vo viacerých ročníkoch časopisu Živena. Že som ich, pôvodne len pre rodinný kruh určené, po smrti detí spracovala na uverejnenie, to nájde azda svoje ospravedlnenie v samom ich obsahu.
Mnohí im pripisujú značný vychovávateľský význam, ale kto by v nich hľadal nejaké zvláštne vychovávateľské metódy alebo spoľahlivé pravidlá, cítil by sa veľmi sklamaným, keď ich prečíta. Tu sa matka len usiluje vyznať v povahách svojich detí, aby s úspechom mohla výchovne vplývať na ne. Nie pravidlami, lež citovým i umovým porozumením. I omylov je dosť, aké udávajú sa i bedlivým vychovávateľom.
Iste je v nich niečo na nasledovanie a niečo pre výstrahu.
Či budú so záujmom čítané?
Mnohými azda. Niektorým iným možno budú miestami prikaždodenné a i nudné. Toľko však dúfam, že nielen zahovoria k srdcu matiek i všetkých priateľov a vychovávateľov mládeže, ale i prispejú k pochopeniu detskej duše.
Druhá časť diela, písaná po smrti dcéry, rozprávajúca už iba o synovi, o jeho vývine, chorobe a smrti, nie div, že vytvorila sa prisubjektívne a podľa toho nesmie si nárokovať taký široký záujem ako prvá — ale je vzatá zo života práve tak ako tá, preto i má tu tiež svoje oprávnené miesto. Veď i okrem mňa je mnoho matiek, ktoré tiež verne vychovávali svoje deti pre život a museli ich oddať smrti, i majú preto na celý život ťažký žiaľ.
Ale mne okrem žiaľu, ktorý so mnou pominie, ostali tu i tieto moje zápisky o deťoch, ktoré až po ich smrti dosiahli svoj vlastný význam. Keď som ich prvotne písavala, zdalo sa mi, že to robím z čírej materskej záľuby; teraz však nehľadano objavuje sa mi, že boli písané nie tak pre vtedajšiu, ako pre dnešnú dobu, ktorá dieťaťu a poznaniu jeho duše venuje takú pečlivú pozornosť, akej nikdy predtým nebývalo.
Knihy, zdá sa, majú svoje osudy, už keď sa tvoria.
ELENA MARÓTHY ŠOLTÉSOVÁ
Prvá časť
DROBNÉ OBRÁZKY Z MATKINHO DENNÍKA
28. september 1879
Dnes má naša Elenka tri roky a je už veľmi múdre dievčatko, že mi je často na počudovanie, ako rastie jej detský rozumček. Keby som si bola aspoň len od teraz roka zapisovala, čo všetko odvtedy narozprávala, bola by to zaujímavá ukážka, ako si detská prostota zbiera z obkľučujúceho ju sveta vedomosti pre život z vlastného vrodeného popudu. I umieňovala som si koľko ráz, že už sa musím dať do toho zapisovania, ale ťažšie je to uskutočniť, ako som sa nazdala. Musela by som vždy zápisník v ruke nosiť a nemať inej roboty ako počúvať a zapisovať Elenkine reči a nezodpovedateľné otázky. Ale roboty mám vždy plno, v poslednom roku najmä i môj maličký Ivan berie ma tak do nároku, že vôbec neostáva mi prázdnej chvíle ani na čítanie, tým menej na písanie. A čo som niekedy večer, keď deti pospali, sprobovala z Elenkiných slovných prejavov zaznačiť, to ma celkom neuspokojilo, detská originalita vypáchla z toho pred mojím perom, muselo by sa to písať hneď na samo počutie:
Mala som tak robiť, kým tu ešte nebolo Ivana, ktorý sa narodil, keď Elenka mala dva i štvrť roka. Dotiaľ bývala zväčša pri mne, držiac sa mi šiat alebo ruky. Iba keď sa ukázal otec, hneď prešla odo mňa k nemu a žiadala, aby ju bral na ruky. A on i vždy bol hotový zabávať sa s ňou, i najlepšie rozumel jej slovám, a keď jej niečo zaspieval, zatíchla i z najväčšieho plaču. Vtedy navyťahoval zo svojej pamäti všelijaké detské spievanky a ona si zachovala každý nápev, kým na text jej jazýček nebol ešte dosť obratný. Prekvapila nás potom tým, že nápev prvých spievaniek, ktoré počula od otca, druhého dňa prespevovala si na text: „Danajto, Danajto, Danaj — Danaj —Danajto –“ s variáciami podľa potreby slabík. Danajto — Dunajko bol umelý biely psík, pripevnený na doštičke s kolieskami, ktorého spomedzi všetkých svojich hračiek mala najradšej, i cez deň sa s ním bavila, i na noc si ho k sebe brávala do vozíka. Jeho meno teda slúžilo jej i za text k jej prvým spevným pokusom a jej detským hláskom znelo to veľmi milo. Pravda, ešte zábavnejšie bolo, keď sa už i do pravého textu pustila, čo išlo dosť rýchlym postupom. Nestačili sme sa spamätať z prvého prekvapenia, už sme ju počuli spievať: „Pestociv tutintu, z—ámav si chubtintu“ (Preskočil krtinku, zlámal si chrbtinku —) a potom už nasledovali rýchlo za sebou všetky, čo sa ich naučila od otca i od svojej čulej, spevavej varovkyne. Ľudia sa čudovali, keď počuli prespevovanie tej drobnej speváčky jej slabým, ale detsky milým hláskom — a i nám samým zdala sa byť zavše akýmsi zázračným dieťaťom. Ale tohto roku už nespieva pri novej varovkyni, iba niekedy s otcom, keď sa na to zvláštne nastroja.
Ináč teraz i maličký braček púta ako našu, tak i jej pozornosť, aj on sa pýta k nej, aj ona dodieva do neho, žiadala by si, aby sa už vedel s ňou baviť. I ja by som nedbala, keby to už bolo.
V októbri 1879
Veľmi by sa žiadalo zaznačiť si všeličo o deťoch. Teraz, keď nastal studený, vetristý čas, že musia viac doma bývať, núka sa na to čo deň viac látky.
Elenka, verná dušička, nedávno sa rozpomenula na svojho Dunajka — ktorého meno už čisto vyslovuje — musela som jej ho vytiahnuť z jeho letného odpočinku a ona si ho vodieva, už chromého, priviazaného na špagátiku, po izbe na prechádzku. Z opatrnosti však iba vtedy, keď bračeka tu niet, lebo keď raz v jeho prítomnosti vyviedla si takto Dunajka, Ivan, do všetkého samý oheň, temer sa k nemu hodil z rúk varovkyne, chcel si ho vziať, a Elenka kričala o pomoc v strachu, že jej ho celkom doláme. Mali sme potom roboty utíšiť jednu i druhú stránku, Ivana inými, menej vzácnymi hračkami, a Elenka sa upokojila, keď si Dunajka uložila do čínskej debnice z čaju pod písací stolík, odkiaľ si ho vyťahuje, iba keď je Ivan s va—rovkyňou niekde v pomocníckej izbe.
On, hoci ešte ani nevraví, ani nebehá, vie už svojou živosťou doviesť do pohybu alebo do zmätku celú domácnosť. Často nemám ani noci pokojnej pri ňom, prebudí sa veľmi ľahko,
hneď by sa chcel zabávať a dá sa ťažko uspať. Keď sa tak prebudí čo len dva razy cez noc, je moje spanie celkom pokazené, vstanem nevyspatá. Ale vo dne pre jeho detskú milotu zabudnem na všetko nepohodlie a s rozkošou sa ním zaoberám.
Elenka si vie zväčša sama nájsť zábavky. Keď už preberie všetky hračky, chytí sa do obrázkových knižiek, ošúchaných od častého prezerania, a prichádza ku mne rozpovedať mi všelijaké svoje domysly o tom, čo je tam zobrazené. Inokedy zas berie pred seba nejaké tlačivo, napríklad cenník na nejaký tovar, rozloží si ho na stoličku a pilno sa prizerá tučno tlačeným písmenám. Láme si hlávku, čo ktorá znamená, pripodobňujúc jednotlivé ktorýmsi známym jej predmetom, a chodí za mnou, vysvetľujúc mi výsledky svojho bádania. Keď ju potom poučím, že to, čo ona bakuľkou nazvala, je j, čo stolčekom, je h, čo stolíkom, je T, čo hadíkom, je s, a podobne, ona zas chodí za mnou, aby som ju preskúšala, či si dobre zachovala patričné písmená, vnucujúc ma do učiteľskej úlohy, či chcem, či nie.
I do začiatkov počtovania sa už dávnejšie voviedla. Raz si doniesla zo sklepu niekoľko pestrých porcelánových gombíkov na rozmnoženie svojho hračkového inventára a ukladajúc si ich na stoličke do riadku, na každý poznamenala: „Aj tu bubac, aj tu bubac“ (bubac = gombík), — a keď už boli všetky rozložené, zdvihnúc tvár, s uveličením v hlase i pozore vyriekla: „Móóc bubace!“
„A koľko ich je všetkých?“ zastavil sa pri nej otec.
„Aj tu bubac, aj tu bubac,“ začala znova.
„Jeden gombík, dva gombíky,“ ukázal jej otec, odtiahnuc najprv jeden gombík, potom spolu dva od ostatných.
Ona to hneď pochopila, lebo keď sa jej otec, pristrčiac odtiahnuté naspäť, spýtal, ako to bolo, ona pohotovo:
„Jeden bubac, dva bubace!“ zopakovala príklad odtiahnutím gombikov. To bol začiatok, a odvtedy pokračovala príležitostne v známosti počítania.
Niekedy sa sestrička s bračekom spolu rozkošne bavia, o chvíľu sa však už hašteria, ona zrozumiteľnými slovami, on svojou nezrozumiteľnou a veľmi prudkou rečou, pri ktorej i z očiek sypú sa iskry. Pri týchto výstupoch, či sú zmierlivé, či svárlivé, nič si tak nežiadam, ako aby som vedela, keď už nie maľovať, aspoň natoľko kresliť, žeby som si mohla tie dve fígúrky so všetkým ich nevypočítaným živým pôvabom položiť na papier, lebo samé slová, čo tu píšem, sú len slabým tieňom toho, čo sa mi ponúka na zobrazenie. Ale nutká ma to do písania, teda píšem.
V novembri 1879
Mne sa zdá môj malý chlapček neopísateľne milo smiešnučký, keď sa začne z dlážky dvíhať a stavať na svoje hrubé nôžky, a keď sa mu to horko—ťažko podarí, s natešeným úsmevom pozrie na mňa, zvestujúc svojím neobratným jazýčkom: „Bába, bába!“ Ja ho pochvaľujem, on vystrie ku mne rúčky — a v tú chvíľu: bum! proti svojmu úmyslu sadne si na dlážku, až to zduní. No netratí trpezlivosti k ďalším pokusom a pozdejšie si pomôže tak, že sa chytí veľkej, ale ľahkej trstenej stoličky a tisnúc ju pred sebou, cupká udatne po izbe. Zrazu sa behom zaženie ku kútiku, kde sa baví Elenka so svojimi bábami. Ona vyskočí, zastane pri vchode, ktorý tvoria uhly písacieho a šijacieho stolíka, a rozprestrúc si oboma rukami šatôčky, chráni si svoj „kostol“ (tak si ten kút nazvala) pred zurvalcom—bračekom. Ako opravdivá mamička chráni si svoje „deťúrence“ pred nebezpečenstvom a na to nepamätá, že tým mu vystavuje svoju vlastnú hlávku, ktorej pred uhlami stolíkov operadlom rozohnanej stoličky bol by sa dostal poriadny úder, keby ho mamina ruka nebola zachytila.
O chvíľu malý Ivčo už mal cez hrdlo prehodený špagát, ktorý bol priviazaný k drobnému hračkovému vozíku. Bol teda zapriahnutý a konal službu koníka. Ako sa knísal napred svojím neistým krôčikom, tak i vozík, potrhávajúc sa, podával sa za ním. On podchvíľou zvedavo a trocha i bojazlivo obracal naspäť tváričku, aby videl, či vozík ozaj poslúcha.
Elenka však, pre neistotu situácie, nedala sa nijako nakloniť posadiť niektoré zo svojich deťúreniec do vozíčka. Napodiv starostlivá a opatrná mamička!
Keď jej Ivčo svojou všetečnou rúčkou zasiahne do hračiek, hneď kričí na ratu a odháňa ho. On sa nenaľaká. Zastane si podľa možnosti pevne, podíva sa meravo na ňu, zdvihne pästičku ako na úder — až sa konečne hlasno rozosmeje. Jeho smiešik je chytľavý, o chvíľu sa už obaja do chuti chichocú a Elenka s prevahou veku i múdrosti obráti sa ku mne: „Mama, však je ten Ivan smiešny!“
Niekedy, keď jej urobí priveľkú protiveň pri hračkách, chytí ho za obe ručičky a ťahá ho, sama račkujúc, preč od nich. Chvíľu to strpí, ale ako sa spamätá, aj on sa vzoprie, začne vo svojej reči hundrať, vymykne sa jej i ponáhľa sa naspäť, znovu šarapatiť. Ona si, nebožiatko, nevie rady s ním a začne kričať: „Ivan! Jejejejejúúj!“ a my jej už potom priskočíme proti nemu na pomoc.
„Ja poviem Ježiškovi, že si mi pumpu pokazil, čo mi doniesol — ty! Už ťa nechcem!“ hreší ho, keď vidí, že jej je na malej plechovej pumpe pokazená cieva. Pritom okázalo odstúpi od neho, aby videl, že s ním pretŕha všetko priateľstvo. Na neho to však nemá želaný účinok: poberie sa rýchlo za ňou, aby jej dokázal, že jej on svoju blízkosť môže i nanútiť, zastane pred ňou samou, zvesí hlávku a spod obŕv meria ju spurným pozorom. Takto si on pantomimicky pomáha, keď jazýček ešte neslúži. Vôbec je veľký grimasniar a komediantík, najmä rád vysiela spod zveseného obočia strašné pohľady.
Keď sa povadia, a hoci i pobijú, hnev dlho nedržia. Čosi—kamsi ich už vidím, ako sa držia za rúčky a — tancujú. Elenka už aspoň tak, ako ten zurvalec, čo vyskočí na palec, ale Ivanove nôžky vo vyšliapaných kapčekoch sa od zeme nikam nepohnú, len vrchným tielkom sa usilovne nadhadzuje a očká mu svietia od radosti a uveličenia.
Ak sa niekedy prihodí, že Elenku musím ostrejšie pre niečo pokarhať, Ivčík ľútostivo kuká na ňu a nakrivuje svoje dosť veľké ústka na plač. Len čo však prísny tón prestane, vyjasnia sa mu očká a milý, dobrý úsmev rozhostí sa mu po malej, pohyblivej tváričke, na ktorej hneď vyrazí sa každé vnútorné hnutie. „Rád som, že je tomu už koniec,“ čítam z nej.
V decembri 1879
Môj Ivčík mi všetko donesie, kde čo nájde, každou vecou chce sa mi privďačiť. Tak napríklad nikdy nepremešká doniesť mi kefu na šaty, keď ju niekde popadne. Chytí ju vždy za škutinku do svojich nemotorných prštekov a opatrne sa s ňou kníše ku mne, usilujúc sa čím skôr mi ju dodať, čo sa mu však nie vždy podarí, lebo niekedy pri samom cieli stratí rovnováhu, lupne dolu stehienkami a kefou narobí veľký hurt. Potom už stenajúc a hmkajúc mi ju podáva, lebo ani cez tú katastrofu nevypustil ju z rúčky.
Keď mu Elenka niekedy, dosť zriedka, dá svoju bábu na bavenie, nevie, čo si má s ňou počať. Na chvíľku sa jej prizrie, potom, ďaleko vystrúc ručičku, drží ju za nohy dolu hlavou a poberie sa s ňou ku mne, položí mi ju na lono, vyzývajúc ma svojím spôsobom „hm, hm, hm“, aby som sa jej ja zaujala, keďže on sa nerozumie do toho. Celkom mu chýba zmysel pre báby. Elenka naproti tomu sa vždy veľmi láskavo a verne o ne stará, šetrne zaobchádza so svojimi „.deťúrenci“ a i od nás všetkých požaduje podobnú šetrnosť. Ak by sme ju nezachovali, veľmi ťažko by to niesla.
Nedávno, keď prišiel k nám Lilge—Osikovský, usadili sme ho na stoličku, na ktorej boli predtým rozložené Elenkine báby, ktoré som však ja medzitým už bola odtiaľ odpratala. Tu vybehne zrazu ona zo svojho „kostola“, kde bola v zábavke pohrúžená, a letí rukami do sediaceho hosťa, súrne ho zháňajúc zo stoličky, lebo že on sedí na jej bábach a že sa tie tam podusia. Márne bolo moje volanie, že sú báby zachránené hentam: báči Lilge musel, či chcel, či nie, vstať zo stoličky, aby sa už do plaču nastrojená Elča mohla na vlastné oči presvedčiť, že ani jednej z jej bábok nehrozí zadusenie.
Je to u detí radosti, najmä u Ivana, keď Mariena večer donesie do izby vaničku na kúpanie! Naskutku sa on poberie k vaničke, spustí sa k nej na kolienka a s veľkou námahou a stenaním voštverá sa do nej. Potom je už blažený, zdvihne sa na nôžky a začne svoj obvyklý tanec, to jest usilovne sa nadhadzuje vrchným tielkom, nezdvihnúc nôžok odo dna vane. Pritom pokrikuje a cvičí svoj neohybný jazýček. „Ľaľá, ľaľá“, vyspevuje si, „mama!“ volá s huncútskym úsmevom, plným očakávania, či ho pochválim. I bzučí si: „zzá, zzá, zzzzz,“ čo je teraz u neho veľmi obľúbené. Von z vaničky ho dostaneme až vtedy, keď už Mariena ide s teplou vodou a treba ho zobliekať, pričom je náramne nedočkavý, aby sa len čím skôr dostal do vody. A tam ešte len nastane čliapkanie, plieskanie, smiech a pokrikovanie. Ale tiež temer nikdy neobíde sa bez veľkého žalostného plaču, keď ho konečne vezmeme z vaničky, utierame a dávame do postele.
Elenka si to už vždy tichšie a rozumnejšie vybaví.
Keď mu je niečo, je zlej vôličky, alebo ospanlivý, hneď sa ku mne pýta. Ak ho nevezmem, žalostne plače, nakrivujúc kútiky úst. Chodí za mnou svojím knísavým krôčikom a z celej jeho zarmútenej tváričky hľadí jediná žiadosť: dostať sa ku mne. Rozumie sa, že potom už odložím všetku prácu, vezmem si ho s jeho uľútosteným srdiečkom do náručia a priviniem pevne k sebe. Vtedy sme obaja spokojní.
Dnes sa mu, neboráčikovi malému, zle povodilo — pre vlastnú všetečnosť. Keď som bielila jabĺčka pri zásuvkovej skrini, Elenka si ta dopratala stoličku a vyštverala sa na ňu, aby sa mi mohla dívať a šarapatiť. Potom sa už aj Ivčík načahoval, a aby sa nadvýšil, vytiahol si zásuvku nočnej skrinky a vešal sa na ňu. Tá sa mu však navážila a iste bola by s celou ťarchou padla na neho a v zásuvke zavrznuté pršteky možno i presekla, ale som našťastie ešte stačila zachytiť a ochrániť ho aspoň od najhoršieho. Pršteky mu odrelo, plakal veľmi a dlho, kým som mu ich hojila a obväzovala. Elenka sa tiež naľakala a oplakávala ho. On, ubolený a uplakaný, položil si hlavičku na moje plece a konečne zaspal.
Teraz nosí do bielych babiek poviazané ručičky, pozerá si na ne a akosi stiesnene sa im usmieva. I on sa už musí priúčať nerestiam tohto sveta.
No užialenosť u neho netrvá dlho: už (na druhý deň totižto) zabúda na boľavé pršteky a vyvádza svoje žartíky. Bežkal za dvere k uteráku a začal si ním bez všetkej potreby utierať tvár, ale tak, že spoza neho kukal na mňa, huncútsky sa usmievajúc, i porúhal sa mi, ako odkašlávam, lebo mám hrdlo zapálené. Potom mu zrazu prišlo čosi na rozumček: vzal svoju drobnú vreckovú šatôčku, doknísal sa s ňou ku mne a pretiahol mi ju niekoľko ráz popod nos celkom vážne a snažne, to jest poutieral mi nos tak, ako ja jemu zvyknem. Ja som sa hlasno rozosmiala, on celkom vážne odišiel za svojou prácou.
O chvíľu mi už prišiel rozpovedať niečo dôležité, rýchlo a strmo „hm, hm, hm!“, pričom mi uprene a prísne hľadel do
očí. Žaloval sa tým čosi na Elenku alebo na Marienu — iste mu urobili nejakú protiveň — a hľadal u mňa zadosťučinenie, nabádajúc ma k prísnosti.
Vo februári 1880
Neviem, čo by som za to dala, keby som mohla verne znázorniť pohyby a posunky môjho malého Ivana — a nadovšetko ešte jeho hlások, jeho spôsob vyslovovania svojich čudných, samotvo—rených slov a reči, keby som mohla zachytiť a podať s celým tým nevýslovné milým a rozkošným dojmom, akým účinkuje na mňa! No to je číra nemožnosť, takého opisovateľa niet. Musel by to byť dosiaľ ešte nevídaný umelec—špecialista.
„Zzá“ (Zuza),“ „ziza, ziz“ (žiža) a „dziza, ciza“ (nejaká kožušinka, zajačí chvostík a podobné) vysloví všetko šušľavo, a predsa s istým rozdielom. Ochotne prisviedča „,hem“ alebo „hej“ a energicky protestuje „nija“ alebo „nije“. No to je nič proti tomu, čo narozpráva vo svojej vlastnej reči, ktorá sa dá ťažko spísať. „Dibus putoj budubududoj, abutititít, bujabudita, butubutu, ďorďor, depti—aputisti, paputistasita, anťaťa—arťa ( r tupo vyslovujúc), dombiote tápta—pojde, aposepabosa ( s tupo, s podloženým pod zuby jazýčkom), habudisbudis, hepti—hemti, jir—did“— a podobné, sú asi jeho najvyberanejšie slová a vety.
Ráno, keď sa dobre vyspatý prebudí, ešte ani oči neroztvorí, už začne švitoriť ani vtáča. Vtedy je vždy neopísateľne milý. Žmurkajúc dvíha sa vo vozíku, umiestenom medzi koncami našich postelí, kuká do jednej i do druhej, vešajúc sa na záhlavie, usmieva sa nám sviežimi líčkami a naradostenými očkami, i pozdravuje sa nám: „Pá, pá!“ Keď mu pritom vozík uteká spod nôžok, musí otec skákať z postele a brať Ivča k sebe, aby nevypadol. Potom sa už miesi po posteli i po otcovi a tára, melie jazýčkom, až sa celá izba veselo ozýva, kým ho neprídem vziať obliekať, umývať — čo niekedy neobíde sa bez plaču a protestu z jeho strany.
Keď otcovi v zimný a daždivý čas nachystáme k posteli čižmy s dutými sárami, malý Ivan vezme z nich jednu (temer je toľká ako on sám) cez poly do náručia a so svojím obvyklým, „hm, hm, hm“ dvíha a núka mu ju do postele, skracujúc mu ranné pohodlie. Keď sa mu, krátkemu kazisvetovi, konečne dá nakriatnuť a vstane i vezme si od neho čižmu, to Ivan istotne pochytí drahú tiež cez poly a vandruje s ňou po izbe vo svojej krátkej košieľke. Čižma sa mu kĺže, on sa celý ustene od na— máhania, aby ju udržal — a otec, o jednej „bôte, druhej nôte“ môže čakať na posteli.
I „na schovávanku“' sa hrajú otec so synom. Keď sa otec skryje niekam za pec alebo za dvere, Ivan ho čosi—kamsi nájde a je smiechu a kriku dosť. Keď však otec má hľadať Ivana, nemôže ho nijakovským činom nájsť. Ale Ivan nemá radosti z otcovho nezdaru i všemožne sa usiluje byť mu na pomoci. Chodí za ním a snažne hmkajúc moce sa mu popod nohy. Keď ten ani na to nedbá, ale popod stoličky, ba i v stolíkových zásuvkách vyhľadáva Ivana: „Kdeže je ten môj Ivan — kde?“ Ivan oboma rúčkami chytí ho za nohavice a potrháva ho — potom ho otec už musí „nájst“, či chce či nie. A tvárička malého sa uškerí v radostnom smiešku, rád je, že vypomohol otcovi. Sú to slávne schovávanky!
A aj s loptou sa tí dvaja hrajú extrafajne. Ako ju Ivan dostane do ruky, hneď ju hľadí pod zásuvkovú skriňu zakotúliť. Potom už „hm, hm,hm“, podáva otcovi ometačku škutinkou do ruky, aby jej poriskom vykutal loptu. Keď sa otec so sebazaprením pokrčí a začne vykutávať, malý spustí sa na kolienka, pritkne hlavu celkom k zemi, kuká pod skriňu a kričí: „Dijá? dijá?“ čiže kde je? Keď ju šťastlivo dostanú, Ivan sa uškŕli a povie: „Pus, pus—hé, pus—hé“ svojou smiešnou, plnoústou výslovnosťou. Toto „pus—hé“ najradšej upotrebuje miesto všetkých ostatných dlhších rečí.
Loptu znova zakotúli, otca nahovára na spoluúčinkovanie, znova nastane krčenie sa, kutanie, vyvolávanie — i znova radosť, keď sa lopta nájde.
Niekedy, keď sa deti hrajú s Marienou, Ivanovi sa znevidia tie ženské rozhovory, on sa odrazu vylúči z grupy a z akéhosi prostučkého rozmaru bežká do kúta k peci. Tam si sadne, tučné nôžky vystrie pred seba a usmievajúc sa pozerá po nás.
Inokedy vytiahne z vozíka svoju malú hlavničku, hodí ju na dlážku a pozorne sa na ňu ukladá. No jednako nikdy neutrafí, len nohy dopadnú na ňu, hlávka a chrbátik na holú dlážku —ale on je spokojný, kuká na nás jedným očkom, či vidíme jeho pohodlie, a usmieva sa blažene… Ešte ťažšie triafa, keď sa chce uložiť na drobnú bábäciu perinku. I desať ráz znova oprobuje, i nepodarí sa mu. Celá zábava nám je na neho sa dívať. I keď sa niekam usádza, pri všetkej pozornosti vždy pomimo sadne. Učí sa na svojej škode.
A čokoľvek robí, chce, aby sme sa i my všetkého toho zúčastnili. Keď svojimi nemotornými prštekmi horko—ťažko zavesí nitku na drôtik, alebo zloží spolu dve polovice škrupiny z orecha, položí pečiatku na kefu, poleno na truhličku a podobne, pri všetkom žiada, aby sme sa na jeho zábavku dívali. Už i s Elenkinou bábou pekne tancúva a natešený hľadí na nás, či to vidíme.
Keď ho všetky zábavky omrzia, nechá tak hračky i Elenku i Marienu, pribežká ku mne a položí si na moje lono hlávku, na ktorú tvrdé, tmavohnedé vlásky priliehajú ako strieška. Keď ho Mariena volá naspäť, odporujúc krúti ňou a kričí hnevno: „Né, né! né!“ Zatým pozrie svojimi milými očkami do mojich a ešte raz pokrúti hlavou akoby na ubezpečenie, že neodíde odo mňa. Vtedy ho priviniem k sebe a nedala by som si ho za celý svet. Myslím, že je tváričkou nie práve krásny, ale mne tá tvárička jednako vidí sa byť najkrajšou na celom svete — ani si jej inakšej nežiadam. A vidím, že si ho aj iní obľubujú. Kto ho pozná, každý ho rád vidí — on si nechtiac získava srdcia.
Ale má on i svoju temnú stránku: je prudký, vie sa zlostiť. S Elenkou sa často pohašterí, Marienu okrikuje a i na nás sa hnevá, keď nerozumieme, čo si od nás pýta alebo čo nám vo svojej reči hovorí. I dupká od zlosti hrubými nôžkami a zatína päste. Teraz ešte, pravda, je viac smiešny pri tom ako protivný, ale ja sa už často so starosťou zamyslím, ako by bolo v budúcnosti najlepšie premáhať túto jeho hnevlivosť. Nakrátko bitkou? Viem, že sa celkom bez nej nezaobídeme, ale ona všetko nenapraví. Len cesta k jeho srdcu aby mi vždy bola otvorená…
A ani nie všetko je zlosť, čo sa zlosťou vidí, len akési chlapčenské zurvalstvo. Nedávno vzal otcovi z ruky strieborný peniaz a s celou silou i chuťou hádzal ho o zem a potom šliapal a dupkal po ňom. Keď sme mu ho chceli vziať, pustil sa do zlostného kriku a znova skákal po ňom, akoby sa bol chcel na ňom za niečo vyvŕšiť. Tak tiež urobil so starými kartami, ktoré mu, cez poly poprehýnané, Mariena stavala do radu. Díval sa zboku na to, potom odrazu nakosil po nich svojou nemotornou nôžkou, a keď všetky porúcal, poskákal po nich obidvoma. Mariena ich znovu stavala, on jej pomáhal — potom ich zasa porúcal a pošliapal, zurvalec malý.
Dupkáva od zlosti; vtedy je smiešny. Ale dupkáva i od radosti — pritom drobnými krôčikmi poskakuje a očká sa mu smejú — vtedy je premilý.
Keď od pece, okolo ktorej sa tmolil a do popola štuchal, prišiel ku mne s výrazným pohľadom a svojím „hm, hm, hm“, čosi žiadajúc odo mňa, a keď som mu hneď neporozumela, už sa začal hnevať. Keď som však zbadala, že má na boku kabaničky ako nejakú šabľu zakvačené poleno, a oslobodila ho od neho, naskutku sa mu tvárička vyjasnila, ako keď slniečko zasvieti. Hneď mi začal klbko dvíhať, ktoré sa z podnože ševky bolo na dlážku zošmyklo. O chvíľku spadlo zas a ďalej sa odkotúľalo, on bežkal za ním a trpezlivo ho naspäť donášal — až sa od veľkej ochoty napokon sám celý chlapček do bavlny zasnoval, a zasa mama musela vypomáhať.
V apríli 1880
Moje deti dostali novú spoločnicu, ktorú okrem otca a mamy denne vídajú okolo seba: mladuškú, bieluškú tetu Belku, ktorá sa nám tu dlhšie pobaví.
Ustavične ju znepokojujú. Ak robí ručnú prácu, Elča okolo nej miništruje a zahŕňa ju svojimi nemožnými a nevyčerpateľnými otázkami tak, že naša Belka má poriadne cvičenie vtipu, keď jej chce na ne ako—tak odpovedať. No toho vtipu je našťastie u nej nadostač. Niekedy sa i poškriepia a povysmievajú sa navzájom.
Ak chce Belka čítať, sú jej hneď obe detské hlávky tam nad knihou. Elča žiada, aby jej rozprávala, čo tam vyčítala, a Ivčo kričí: „Dijá bába?“ čiže pozerá obrázky v knihe a tľapká rúčkou po nej. Elenka ho haruší a odtíska, on sa stavia a dupká nôžkou — hneď by sa pobili. Belka merí, tíši patáliu a stará sa zachrániť knihu pred poškodením. Miesto nej berie do ruky šlabikár a ide im, hádam už po desiaty raz, prečítať zaujímavú históriu o Bielke a Marienke. Elča nedbá, že ju vie už naspamäť, počúva pohrúžene a predpovedá, čo teraz má prísť. Ale Ivčo im ustavične kazí zábavu, zahrabáva im listy, krčí tváričku do smiešika a kričí: „Hapté! Hapté! Bábä! Bábä!“ I musia čítanie tak nechať pre toho nevzdelančeka malého, ktorého ešte ani Bielka ani Marienka nezaujíma. Elenka hundre, teta Belka ho ešte i vybozkáva — kým sa jej, krútiac hlavou, nevytrhne z rúk.
Prechádzala som sa po izbe. Ivan pri otcovom stolíku pozeral „báby“ z veľkej knihy a za každou novou bábou sa ku mne obracal a všelijako ma nabádal, aby som mu išla pomáhať obdivovať, lebo chce povedať o každej svojej radosti. A keď ešte našiel tam na jednej strane i kone, i psíka, už sa celý začal mrviť. Ďubkal na ne prštekom, pozeral na mňa a kričal: „Hi, hi, hi! Havo, avo, avo!“ Belka, usilujúc sa všemožne napodobniť jeho hlások, porúhala sa mu: „Hi, hi, hi!“ On sa naskutku odtrhol od obrázkov, nasršený pribehol k nej, zastal si tesno pred ňu a: „Nia! Nia! Nia!“ veľmi dôrazne zadal svoj protest proti takému neúctivému chovaniu sa voči nemu.Zatým, nadureno zazerajúc, vrátil sa k svojimi obrázkom i zasa si pokrikoval: „Hi, hi, hi!“ lebo chcel dokázať, že sa nedá pomýliť. No aj Belka sa mu zasa porúhala, a on ju zas išiel k poriadku upraviť —i čudujem sa, že od slov neprešiel i k skutku, lebo to z neho vystane. Niekedy má také netolerantné chvíle, že sa mu ani prihovoriť nesmieme, hneď nás okríkne, že: „Nija!“ (nie). Niekedy sa nám i vyhráža, že: „Dán ta“ (dám ťa). Keď sa ho opýtame: „Komu ma dáš?“ on odsekne: „Des!“ (zjesť).
Teraz to šťastnejšie dopadlo, lebo keď o chvíľu, zanechajúc obrazy, začal drobnou bábäcou lyžičkou z drobného bábäcieho tanierika strebať čosi namysleného dobrého a my sme ho oslovili, aby i nám dal, hneď ochotne začieral lyžičkou do prázdneho tanierika a nakŕmil najprv mňa, potom cupkal k tete Belke, potkýnajúc sa o všetko, čo mu stálo v ceste, lebo si pod nohy nehľadel, len na lyžičku, ktorú už zďaleka tete ponúkal, že: „Hm, hm, hm!“
Z kuchyne ozýval sa hlučný smiech a chichot, slúžky museli mať nejakú dobrú zábavku. Belka a ja sme šili a otec naprával akúsi chybu na ševke. Zrazu sa dvere naširoko roztvoria, Mariena posotí nám dnu Ivana — a my sme sa tiež všetci razom rozosmiali. Okolo úst i po celých líčkach bol lekvárom zamazaný, i po čele jednotlivé flajstríky, ba ešte i vo vlasoch. A z tejto čudnej strakatiny jeho živé očká v najnevinnejšom udivení pozerali na nás, od smiechu výskajúcich, čo sa nám robí. Išiel hneď rovno k ustupujúcemu pred ním otcovi a zamazal mu ševku zalekvárenou rukou. Z druhej, do pästi stisnutej, ako šteť trčali mu čeľadné rezance — holé a obžuvané. Ako na ne pozrel, razom ohlásila sa jeho vždy pohotová žičlivosť: začal nás nimi radom ponúkať. Keď však od všetkých dostal košík, celkom pokojne si ich popchal do úst a žviachal plnými, umazanými líčkami, až ich i prekonal. Tým bol koniec veselej histórie a nastala plačlivá: umývanie celej hlávky, odpredu i odzadu.
No hneď zasa nastúpila radosť, lebo na Elenkin zákrok začali sa deti vystrájať na prechádzku. Ja som im vykladala potrebné veci zo skrine, medzi inými i čistý podbradník pre Ivana, i podala som mu ho do umytej rúčky. Prichvaľoval si ho chvíľu, cmukajúc naň, že „c—c—c—c—c“ — ale zrazu mu čosi skrslo v hlávke, pobral sa chytro, chytro a — z celej chuti utieral, šúchal ním popolievanú dlážku, až stenal od usilovnosti a krčenia sa môj čistotymilovný synček.
Z prechádzky doniesol nájdené staré bičisko a všetko chcel ním trepať — ešte i nás. Nechcel nám uveriť, že nás to bude „bó“, až keď sme na ňom chceli próbu urobiť.
Potom radšej zriekol sa bičiska, pochytil svoj popolkavý klobúčik, položil ho na zem, predúpil vrch dnu a — začal mieriť, že si naň sadne. Vtom však Belka vyskočila a vychytila klobúk. Ivan sa hlasno rozosmial a popchol preč, až mu nôžky v povetrí lietali.
Z prechádzky prichádza domov vždy hladný. Už hore schodmi vykračujúc pohovára si: „Hemene, hemene d'á mama“ (i mne dá mama — jesť totižto) — tak sa mu už jazýček rozväzuje. Dnes, keď prišiel, Elenka spala na diváne, prehovárala som ho teda, aby dočkal s jedením, kým sa ona prebudí, že budú spolu jesť. Ale jemu sa to nevidelo. Vzal moje kľúče, chytil ma za ruku a viedol ma k písaciemu stolíku. Tam mi tisol ruku k známemu priečinku, kde cez zimu bývali jabĺčka. Otvorili sme ho, ale tam sa nám veru ukázala smutná prázdnota. Jabĺčka sa minuli, iba jedno—jediné, ostatné, sme vykutali. Hneď mi ho i tisol do ruky, že „hm, hm, hm“, to jest obieľ mi ho, mama. Prekrojila som ho napoly a jednu polovicu som mu obielila a podala; na druhú som povedala, že bude Elenke. On však i tú snažne pýtal, že „dan“; keď ju dostal, hneď sa s ňou poponáhľal k Elenke a všelijako hmkajúc, tisol jej ju do tváre, ku stene obrátenej. Musela som ju ísť zachrániť od prajného a ochotného bračeka. Potom sa len načiahol cez ňu, položil jej jabĺčko pred samý nos, aby si ho hneď našla, ako sa prebudí, a uspokojený odišiel, pilno objedajúc svoju polovičku. Keď sa pozdejšie prebudila, i ona svoju užila, potom sa hrali spolu. On ju napodobňoval, a ona jeho, pričom ľstivo pokukávali na seba. Napokon chytili sa navzájom za hlávky a stisli spolu tváričky a rozosmiali sa.
Keď ona, ľahká ako strnádka, skáče, chce i on. Ale on ešte nevládze. Len podvihne jednu nôžku, podhodí sa a dupne ňou — a očká mu svietia od radosti, že tak výborne vyskočil. Keď on lupne na zem a vystrie nôžky pred seba, ona skočí k nemu a urobí to isté. Zrazu sa podvíhajú, chytia sa za ruky a tancujú od obloka k peci i naspäť, až im sukničky odskakujú. Ak Elenke povieme, že je ona už priveľká, aby Ivana napodobňovala, hneď si žiada, keby len aj ona „.zmalela“. I všetko sa jej teraz len „malilililičké“ páči. Niekedy nám donekonečna „liličká“.
V máji 1880
Dnes popoludní sedela som sama v izbe, Belka čítala v prednej, otec, ako vo sviatok (sú Turíce), šiel sa niekam prejsť s Osikovským. Konečne vpálila do mojej samoty malá Elča. Vrátili sa z prechádzky, ale Ivan s Marienou zostali v subjektskej.
„Mama moja, kde je teta Belka?“
„V prednej izbe.“
„I ja idem k nej.“
Ja, chcejúc Belku trochu zachrániť od nepokoja, ktorému je vždy vystavená, prerečiem:
„Nechoď, Elča moja, mne by bolo smutno bez teba, aj by som plakala.“
Nejdem, mama moja, už nejdem — len neplač!“ uspokojovala ma naskutku, porozkladala si svoje hračky a bavila sa,
zhovárajúc sa so svojimi „deťúrenci“. O chvíľu však prišla sama Belka k nám a volala Elenku. aby šla s ňou do prednej dívať sa von oblokom. No Elča o tom ani počuť! Ona nemôže ísť, lebo mame by bolo smutno, mama by plakala — tým odrazila pevne všetko lákanie. Ani mne sa nedala prehovoriť, až keď som i sama šla s nimi, privolila ostať s tetou v prednej, no jednako si vraj podchvíľou mamu pripomínala, či jej je nie smutno, kýmkoľvek sa nevrátili ku mne do našej izby. Takého je ona verného srdiečka.
Pozdejšie bavili sa s Ivanom s dvoma veľkými drevenými guľami, ktoré im otec zaopatril. Keď ich pokotúľali po celej izbe a spod postelí navykutávali, riešila Elča, že gule už ustali, i uložila ich pod perinku, do Ivanovho vozíka. Potom vtisli sa obaja k vozíku medzi konce postelí a ho potískali hore—dolu, hore——dolu. Vtom práve došiel otec a zadiveno ostal stáť vo dverách.
„Čože vy to robíte, detičky moje?“
Elča chytro, chytro v tej istej chvíli:
„Uspávame Guľka a Guľku, otecko môj.“
Guľku a Guľka ona považovala ako seba a Ivana. Ona si vôbec ani predstaviť nevie, že by niekde mali inakším poriadkom deti, ako chlapčeka a dievčatko, alebo dievčatko a chlapčeka.
Teraz večer, prv ako sme lampu zažali, zasvietil nám do izby mesiac. Elenka hneď bežala na „biele miesto“, kde sa jeho svetlo od dlážky odrážalo, kľakla si tam a zvedavo upierala svoje veľké, jasné oči naň. Potom nasledovala záplava otázok o mesiaci: Skadiaľ prišiel sem a kam ide? Či je on pod oblakmi, či nad nimi? Či je zo zlata? Či je i viac mesiačikov v tom svete a či sa spolu schodia a podobne.
Po obede učil otec Elenku poriadne kráčať. Držal ju za ruku a prechádzal sa s ňou vo vymeranom tempe na „jeden—dva, jeden—dva“ po dlhej subjektskej izbe, v ktorej i obedúvame.
Malý Ivčík tiež nechcel zaostať: pevne sa chytil svojou malou rúčkou o prst slobodnej otcovej ruky a usilovne drobčil za nimi — taký smiešny malý prívesok, ktorého nikto na to nevyzval, ani si ho nik nevšímal.
Aj inokedy, keď sa otec po obede prechádza po subjektskej, Ivo sa mu pilno prizerá. Keď si myslí, že už vie, ako to treba, pustí sa v malej vzdialenosti za ním. Ako sa otec pri obloku i zasa pri dverách zvrtne, tak i malý za jeho chrbtom sa pousiluje. Napokon si ho otec všimne, vezme ho za rúčku a pekne sa spolu prechádzajú, čo je tomu kratučkému — súdiac z natešeného výrazu jeho tváričky — veľmi po vôli. Keď otec už chce odísť do sklepu, on hneď zasa pchá svoju rúčku do jeho a pobáda k ďalšej prechádzke.
Keď otec odišiel, dívali sa deti von oblokom. Tam pred sklepom videli malé dedinské dievčatko samotné sedieť na vozíku, pred ktorým trpezlivo stáli zrobené dedinské koníky. Ivana tie zaujímali, pokrikoval na ne: „hi! hi!“, až sa dievčatko trochu placho obzrelo hore. Po chvíli mu však prišiel otec a podal mu pekný žltý rožok, čo mu kúpil hen od predavačiek. Ono si ho vzalo, odlomilo si z neho menší koniec a väčší si schovalo pod šatku na lone. Elča ho veľmi pilno pozorovala a náramne bola zvedavá, komu ten väčší kúsok necháva. O chvíľu však vyšiel zo sklepu otec dievčatka, vysadol na vozík, pohol koníky — a so všetkým činom zmizli nám z očí, zašli za uhol do priehrady.
Moja smiešna Elča pustila sa do žalostného plaču za nimi, tak ju zaujali. Ivan sa začudovane poobzeral po nás a opytoval sa: „Dijá? Dijá?“ i odrazu pohrozil sa smerom za zmiznuvšími: „Ňaňo! Ňaňo!“
Celý zohavený mi je môj malý chlapček. Tváričku má zapuchnutú a zachrastavenú. I na hlave a po celom tele miestami má chrasty. V noci je mrzutý, zle spí, už dávno sme sa pri ňom dobre nevyspali. Vo dne je však napodiv trpezlivý a dobrý. Baví sa pekne, poriadne so všetkým, čo pred seba vezme. No vždy najradšej pozerá so mnou „báby“ vo veľkej knihe — z nej poznáva svet.
Elenka mu celý deň rozpráva o žabke, ktorú ráno v záhradke videla. Žabka od strachu pred Elenkou skočila ku plotu, kde boli mravce. Tie ju celú obsadli, prilipli na ňu, a ona potom zúfalo poskakovala po záhradke, kým ich zo seba nestriasla. Toto celý deň zaneprázdňovalo moju Elenku, ešte nám i skákať začala ako žabka.
V júni 1880
V kuchyni na rošte nad sporákom osúšajú sa, jedna vedľa druhej, dve drobné topánočky—ťapušky. Smiešny, umazaný párik. Keby vedeli vravieť, rozprávali by o dnešných dobrodružstvách môjho Ivana, nôžky ktorého väzeli v nich, kým nenabral na každú pol funtíka blata.
Dobrodružstvá začali sa tým, že ráno, keď vyšiel na dvor na čerstvé povetrie a videl pri magazíne naše matrace po debnách na slnci rozložené, hneď išiel sa po nich vyvaľovať a hádzať okolo seba kamienkami, idúcky nazberanými. Pritom pokrikoval na H—ovie morky a sliepky: „Ene, bl—la, bl—la, poď!“ vyslovujúc to „bl—la“ veľmi smiešne, na ten spôsob, že predieva jazyk von a dnu, drnkajúc ním o vrchné zuby a vrchnú peru. K tomu si treba predstaviť jeho nenapodobiteľne milý hlások, ktorým sa takto usiluje napodobniť moriakovo vŕkanie. Keď mu na všetko priateľské pozývanie ani morky, ani sliepky nechceli prísť, hrozil sa im: „Ňoňo, bl—la, ňoňo!“ že sa mu ten neohybný jazýček ustavične premieľal von a dnu. Hneď potom vyvolával H—ovho paholčeka Adama, s ktorým sa už oboznámil: „Ab—ďam! Ab—ďam!“
Zrazu zazrel otca vyjsť z drevárne. Tvárička sa mu radosťou rozsvietila, zomlel sa dolu z matraca a hybaj krížom cez blato k nemu — zanechávajúc všade po sebe šliaček v podobe malých, blatom sa zalievajúcich jamiek. Kým sa Mariena, ťažký to kus, za ním zviechala, už bol pri otcovi a núkal sa mu hore. Ale ten ho veru nevzal, pre zablatené topánočky, ktoré Mariena papierom ošuchovala. Tak len pešo pobral sa za otcom ku sklepu. Tam mu Mariena dala loptu, on si ju na preddomí kotúľal a bežkal za ňou tak rýchlo, že sa mu nôžky ledva dotýkali kamenného dláždenia — až ho doviedla do Sch—ovie dvora. Tam však zazrel čosi, čo jeho pozornosť od lopty odvrátilo: dve drobné, žlto opáperené kačičky. Cupkal hneď k nim a chmatol rúčkou po nich, ale mu ušli, pištiac od strachu. On rovno za nimi, cez blato a kalúžky. No sám jednako nebol by došiel cieľa, ale prišla mu znenazdania pomoc. Sused H.. s úsmevom dívajúci sa na tú naháňačku, chytil jedno z kačíčeniec a položil ho Ivanovi do ruky. Ten si ho nežne privinul ručičkou k sebe a nespúšťajúc z neho oči, pozorne niesol ho domov ku sklepu, kde predo dvermi stál otec. Zastal si tesne pred neho a pozerajúc na neho i na svoju pištiacu korisť, začal veľmi dôležito vysvetľovať: „Bode, bode — bode!“
Ináč nevedel si rady s kačičkou, placho a nežne zaobchádzal s ňou, ale jednako ťažko ho bolo presvedčiť, že ju musí zaniesť naspäť, odkiaľ ju doniesol, a tam vypustiť. Len keď počul psa zabrechať, pohrozil sa mu, že: „Ňoňo, avo, ňoňo!“ a odvrátil od kačičky pozornosť.
Po toľkých dobrodružstvách prišiel domov vyhladnutý, až zo schodov volajúc na mňa: „Mama — ene — aba!“ (Mama, i mne chleba!) Keď som s úžasom zhíkla na jeho topánočky, ťažké od blata, zastal si predo mňa, upierajúc na mňa zrak, v ktorom odrážalo sa všetko, čo by mi bol chcel povedať, jazýčkom však vyrazil len toľko: „Mama, ťap, put, ava!“ Ostatok dorozprávala Mariena, kým ho preobúvala do suchých topánočiek, a niečo doplnil pozdejšie otec.
Preto osúšajú sa teraz tie dve drobné topánočky—ťapušky nad sporákom.
Keď som prišla domov z kostola a išla som do kuchyne, zbadal ma môj Ivčík, baviaci sa s Marienou v susednej subjektskej izbe, i hneď pricupkal ku mne so zrejmou radosťou, že ma zasa vidí, vystieral hore ručičky a ponúkal mi červené poľné klinčeky, chumáčik ktorých držal v každej rúčke: „Ňa, mama, ňa!“ Bol chutný na odmaľovanie, v ružových vystrihnutých šatoč—kách, s holými tučnými ručičkami. Tváričku má bielu, vynovenú, s chrastami zliezla mu z nej i predošlá ohorená kožtička. Len tielko ho ešte zavše svrbí, a kde sa nedočiahne poškrabať, príde si to o mňa alebo o stolec, na ktorom sedím, počochrať, ako robievajú prasiatka.
Pridružila sa nám Belka a pýtala si od neho tie klinčeky. „Ale ňo!“ okríkol ju a sponáhľal sa podať mi poza ňu celý chumáčik. Pýtala si z druhej rúčky, ale i tie chytro, chytro dopratal mne a jej odsekol: „Nija!“ až jej ľúto prišlo. Ona je k nemu veľmi dobrá, a on často odpudlivý k nej.
Keď prichádza domov z bludárenia, zavše mi nadstaví tváričku na pobozkanie, bozká ma dva razy a s úsmevom počúva, ako mu to cmukne. Hneď nadstaví mu tvár i teta Belka, žiadajúc si
tiež podiel z jeho nežnosti. On sa jej prísne, skúmavo podíva do očí a rozhodne vyriekne: „Né!“ Ak si ho chce podkúpiť, sľubujúc mu, žráčikovi malému „aba“, ktorého mu mama už nechce dať, dupne ešte i nôžkou, až má rovnováhu stratiť, a podkúpiť sa nedá. Zato však niekedy dobrovoľne dá zasvietiť lúčom svojej milosti i na „titu Bľu“, keď ju pekne i potuľká, i pobozká. A keď k tomu ešte nežným hláskom doloží: „Mja, mja!“ (moja), tým zahojí všetku ľútosť, zavinenú predošlou zurvalskou odpudlivosťou.
Keď nám Elenka priveľmi šarapatila pri šití, náprstky, ihly rozvlačovala, poslal ju otec, aby si šla do sklepu vypýtať pre seba primeraný náprstok a našim aby už potom dala pokoj.
Prekvapene pozrela na otca, oči sa jej ešte väčšími zdali ako obyčajne, uveličeno sa usmiala a slávnostne pobrala sa dolu schodmi. Mariena s Ivanom zvedavo zhurtovali tiež za ňou a napokon i otec pobral sa za svedka k veľkej udalosti.
O chvíľu navrátila sa celá výprava. Popredku Elča, červená od vzrušenia, ukazovala nám novosťou sa jagajúci mosadzný náprstoček, máločo väčší od včelej bunky v plášti, nastoknutý na prostrednom prste ľavej ruky. A hneď išla vyťahovať bábäcie šatočky, že ich ide šiť. No od nej odtiahla našu pozornosť hlasno sa smejúca Mariena s Ivanom na rukách — a pozrúc na neho, tiež sme sa museli rozosmiať. On totižto tiež doniesol si „kúpu“ zo sklepa: držal v ústach fajočku, nastoknutú na krátkej, ale v pomere k tomuto fajčiarovi jednako priveľmi dlhej trúbeli, i pipkal si z nej celkom vážne. Po nás pozeral akosi karhavo, že sa veru nemáme na čom smiať. Keď sa Mariena postavila s ním pred zrkadlo, aby sa mohol vidieť v tomto vystrojení, jeho viac zaujala zásuvka zrkadla ako vlastný obraz. Začal sa prehŕňať medzi hrebeňmi a fajočka voľne oháňala sa mu pod nosom — čo bolo tým smiešnejšie. Zavše i sám fľochol do zrkadla na toho mladulinkého starého pánka tam, ale si ho zvláštne nevšímal.
Ja by len rada vedieť, či hrá komédiu povedome, keď k svojim smiešnym kúskom strúha takú vážnu tváričku, a či je to všetko nevypočítané.
Elenka sa medzitým trápila navliekaním nite do ihly. Keď sa jej to horko—ťažko podarilo, sadla si na stolček a šila, „šlingovala“ bábine šaty krížom—krážom, niekde celú hviezdu navyšívala, pričom sa však podchvíľou zlostila a jujkala, lebo sa jej z tej zamotaniny nechcela dať ihla vyťahovať. Keď sa jej námaha náležite spríkrila, dala si to všetko, i s náprstkom, uložiť do kasne, k maminmu šitiu. Myslím, že ono dlho zostane tam na pokoji — sotva sa mojej Elči zachce znova tej roboty.
V júli 1880
Raňajší obrázok.
Ráno sa Ivčo vždy včaššie prebudí ako Elenka, a ide k otcovi do postele. Keď sa tam naprehadzuje, nagymnastikuje a narozpráva hrôzu všeličoho, až sa hory od toho zelenejú, zošuť—melí sa dolu vo svojej obkratnej košieľke a „zháňa“ po izbe. Ide znepokojovať Elenku, spiacu na diváne, oznamujúc nám, že „Aľa puvá“ (búva) a nedbá zákazov, nemá pokoja, kým ju nezobudí.
Zrazu zamieri k otcovej posteli, zastane si dôrazne, zdvihne bosú nôžku čo najvyššie, že sa holým kolienkom temer búši do briadky alebo do nošteka, a tľap! dupne ňou na dlážku čo najťažšie, pozrúc prísne na otca, ležiaceho ešte v posteli. To znamená, že otec musel niečo povedať, čím sa malý krátkokošeliarik cítil urazeným. Tak i vo dne hocikedy, čo my ani nevieme, že sme mu niečo preprášili, príde nás pokarhať a potrestať svojím zdrvujúcim dupnutím, ku ktorému niekedy ešte i doloží: „Ňoňo!“
Elenka, kľačiaca na diváne, veľkými, jasnými, vyspatými očami sa rozhliada po izbe, a chcej—nechcej, rozchichoce sa na tej smiešnej figúrke pred otcovou posteľou.
Ja, so svojou toaletou úplne hotová, odídem variť raňajky i pošlem Marienu deti obliekať. Ale to je vždy podujatie spojené s veľkými prekážkami. Ani jedno nechce sa jej dať ani myť, ani obliecť; čosi—kamsi obe sú za mnou v špajze a kuchyni, Elenka v dlhej, Ivčo v krátkej košieľke, obaja bosí, tmolia sa okolo mňa, zavadzajúc mi na každom kroku.
Elenka ide hneď niečo „pehónať“ (prehŕňať) a brať všetko do ruky, čo dočiahne. Ivan trepoce rúčkami ako húsatko krídelkami a pozerajúc žiadostivo na potravinovú skriňu, nalieha: „Ene aba, ene aba“ — lebo som im odtiaľ dávala nedávno koláčik, ktorý jemu preveľmi chutil. Ako sa minul, môžem mu čokoľvek iné ponúkať, on krúti hlavou a hnevno volá: „Ňo! No! Ňo!“, každé „,ňo“ osobitne, silno a so zlosťou vyrážajúc. Je teraz i vôbec dráždivejši ako inokedy, lebo je nie celkom zdravý. Má bolesti a ťažkosti so zúbkami.
Elenka jedenia nepýta, lebo vie, že jesť nedostanú, kým nemajú ústa vymyté a kým sú nie oriadení. Vezme mi teda radšej holbu z ruky, do ktorej som chcela hrachu nabrať, že naberie ona. I hneď obe detské hlávky naklonia sa nad priečinok s hrachom a štyri rúčky naberajú milý hrach po jednom zrnku do holby, čo im trvá veľmi dlho. Ivčík sa svedomite zohne a bežká za každým hráškom, ktorý mu von vyskočí. Ja medzitým pri pokoji skončím si prácu v kuchyni, a teraz už neodbytne nastane riadenie detí pri mojej pomoci a pod mojím komandom, ktorému jedine sa podrobujú.
Elenkine bujné, lesklé vlásky česať a pozapletať je najdlhšia i najviac rozčuľujúca robota, pri ktorej býva i plač. No napokon je prekonaná i táto úloha, vezmem si Ivana, otec Elenku za ruku a ideme cez kuchyňu do subjektskej raňajkovať. Ja, sediac za stolom, Ivča už držím si na lone, ale Elenka sa otcovi cestou vytratila: išla za tetou Belkou do prednej izby. Ivčík, utúlený u mňa ako vtáča v hniezde, poobzerá sa po izbe, potom do mojich očí, odtiaľ ku dverám a začne vyvolávať: „Poď, tita! Aľa poď!“ Keď len nejdú, prejde k vyhrážke: „Ňoňo, ňoňo!“ a zas uprie svoje múdre očká do mojich, vyrážajúc tým pozorom svoje pohoršenie nad neriadom, že sa „tita“ a „Aľa“ ešte na raňajky nedostavujú. Niekedy mu z tých očiek hotové pomysly vyletajú, také sú na prerečenie.
„Poď tu, poď tu!“ pozýva hneď priateľsky Belku a Elču, ako sa zjavia vo dverách.
Po raňajkách zaraz berú sa deti preč, len preč z domu, na prechádzku, po bludárení. Keď sa už šťastne dostanú za uhol domu, do priehrady, chytia sa za rúčky a ponáhľajú sa o závod ťahajúc Marienu za sebou. Ak si niečo zabudli a my voláme na ne z obloka, Ivčo, ako pichnutý, pobehne ďalej, zvrtne hlávku a ponad plece chvatne odsekne: „Nie!“ lebo sa bojí, že ho chceme zavolať naspäť. Ak znova voláme, on zdvojnásobí i zdôrazní svoj protest: „Nija! Nija!“ Dívam sa za nimi a nemôžem od nich odtrhnúť oči, kým nezájdu na zákrutu vpravo alebo vľavo.
Domov prídu, až keď ich únava, horúčosť a hlad doženú. Rozumie sa, že s heslom: „Ďá mama aba, ene, aba!“ Zato však sa mi Ivčo tiež vždy nejakým kvietikom i všelijakými čudnými nálezmi z cesty privďačí. S prázdnou rúčkou nepríde nikdy.
Večerňajšie udalosti.
Je deväť hodín, a Ivan nechce vedieť o tom, že je už čas ísť spať. Mariena síce všelijakými, zajtrajška sa týkajúcimi sľubmi ho dostala, že sa dal zobliecť a do vozíka uložiť — veď i ona večer chce mať kúsok slobodného času — ale jemu je ešte nie do spania, práve mu akosi všetky mušky ožili. Sadá si, načahuje sa, vozík pod jeho nepokojnými pohybmi praská — a ani neviem, ako sa stalo, ale už počujem za svojím chrbtom (sedím totižto pri stolíku a chcem trochu čítať) cupkanie jeho bosých nožičiek. Čuším, robím sa, že neviem o ničom, a on chodí vo svojej krátkej košieľke a vyhľadáva všade Elenku, ktorá sa s Belkou díva von oblokom v subjektskej.
„Aľa! Aľa! Dejie?“O chvíľu zasa! „Bľa, Bľa, poď! Tita, poď! Dezejie? Pá, pá!“ Tak ich vyvoláva a vábi svojím premilým hláskom a nenapodobiteľnou výslovnosťou.
A tie napokon i prišli, keď počuli, že učni zamykajú sklep — a potom už Ivča darmo by sme boli posielali naspäť do vozíka. Vyvlečie z neho len perinku, hodí si ju na dlážku a seba na ňu. „Poď tu, Aľa!“ ťapka dlaňou vedľa seba. Keď si Elenka sadne k nemu, on vyskočí, ťahá spod nej perinku, vlečie ju k peci a hodí sa na ňu. Potom zas Elenka ide ju spod neho vyťahovať. Robia pri tom krik, akoby ich bolo zo štvoro. Hašteria sa. Belka ich súdi a urovnáva. Otec, odchádzajúci do kasína, im nakladá, aby šli spať. O chvíľu už stoja naprostred izby, Elenka predrieka Ivanovi slová, on sa díva pozorne do jej tváre a svedomite usiluje sa všetko za ňou povedať, lenže mu niekedy niečo veľmi smiešne vypáli a Elenka sa rozchichoce. No on je spokojný s výsledkom, tmavé očká svietia mu od uveličenia z bielej tváričky.
Konečne, konečne tíši sa rozjarenosť, môj malý samopašník má sa okolo mňa, bozkáva mi i ruku, i šaty, kde ich zachytí, a ukladá si hlavičku na moje lono. Zmilujem sa teda nad ním, beriem si ho celého a pritúlim k sebe. On sa spokojne učuporká a už sa mu i zastierajú oči viečkami, tmavé mihalnice v polkrúžkoch uložia sa okolo nich, celá jeho hlávka zaťažie mi na hrudi. Medzitým teta Belka zobliekla Elenku, lebo tiež začala sa umdlená ukladať na perinku na dlážke. Pekne ukladali hábočky kúsok po kúsku na stoličke pri diváne, na ktorom čosi—kamsi kľačí šťúpla Elča s hrubým vrkôčikom vlasov na chrbátiku a so zloženými rúčkami prosí Ježiška, aby dal dobrú noc oteckovi, mame, starému oteckovi atď. atď., celej rodine. Keď dovŕši: „aj Ivanovi“, vtedy už i ukladá hlávku s hrubým vrkočom na podušku a zaviera veľké oči.
Ivana kladiem do vozíka, naprávam na bôčik, a on teraz dá so sebou všetko robiť, nekričí „nija“, ani „ňoňo“, ani nôžkou nedupká, môj zurvalček malý. Odkresliť bolo by ho, keď sa takto nehýbe. Hlávka s tvrdými vláskami v profile, ústa pootvorené, briadka vysunutá.
Kde sú teraz utajné tie čujné, bystré dušičky mojich detí? V akej to väzbe? Pravým božím zázrakom je také dieťa. Že telo rastie a podľa zákona prírody sa vyvíja, to chápem. Ale kde sa vzala dušička? — Odkiaľ ten jej každodenný zázračný prírast? — Tie zvláštne osobné vlastnosti, ktoré sa ukazujú a pomaly upevňujú? Zdá sa, že my rodičia ani pri najbedlivejšom vychovávaní ich nevládzeme ani vyvolať, ani zapudiť… my len s údivom pozorujeme, ako sa odhaľujú — dobré i zlé — a azda, azda môžeme dobré napomáhať, zlé kliesniť. Či ozaj len na to zveril nám ich Ten, od koho pochádzajú? Šťastie, že toľko lásky pridal k tomu. Bez nej úloha rodiča nebola by možná.
Boli sme i s Belkou na vychádzke v Jasene, pod Lyscom na Jazovčí, pri robení sena. Tam sme v štále i nocovali, pred východom slnka volali a po mnohom túlaní sa lúkami i lesom, telesne ustatí, ale duševne osviežení dojmami z krásnej, tajomnej prírody, vrátili sme sa šťastne domov.
Deti, rozumie sa, hneď nás obklopili, Elenka neodbytnými otázkami, ako to tam bolo, či druhý raz i ju so sebou vezmeme atď., a Ivan sa len hneď ku mne driapal, tešiac sa: „Mama, mama, mama!“ Otca, ktorý zaostal kdesi s mužskou kompániou, opätovne vyvedúval: „De apa?“ a „De je ecec?“ Ale keď Belka na pozdravenie nežne priklonila sa k nemu tvárou, tu on, zurval malý, okríkol ju svojím tupo vysloveným „säse?“ (zasa?) — a hneď i pritľapkala sa jeho malá, mäkká dlaň, isteže nie s priateľským úmyslom, k jej bielemu lícu.
Užasli sme. Kde to videl? Ako sa opovážil? Ale situácia bola taká komická, že sme nemohli z toho robiť otázku, len sme sa razom hlasno rozosmiali. A aj on, lotrík malý, uškŕlil sa i začal nás ďalej zabávať, že sme zo smiechu nevychodili. Makový koláčik, čo sme deťom doniesli, mu náramne chutil. Keď mu sadla naň mucha, odháňal ju „máš, muša!“ alebo „buš, buša!“ svojím nenapodobiteľným šušlavým spôsobom. Keď som mu koláčik v dobrom úmysle na dvoje prelomila, aby si s ním lepšie poradil, nahneval sa a kričal; keď mu ho Belka chytro, chytro nitkou zviazala, hneď sa mu smial a dobrá vôlička už sa navrátila. Zo tri razy ma naviedol, aby som mu ešte dala z neho, ťahajúc ma za ruku, ak tú nedočiahol, za šaty k nemu, nahovárajúc ma svojím neodolateľne milým hláskom: „Mama, poď tu, poď tu!“
Keď žalúdoček uspokojil, rozprával nám, čo všetko videl, kým sme neboli doma. Že „teľä“ (teľa), „tašišä“ (kačica), „lbla“, „mú“, „hi“ atď., i všeličo ešte chcel vysvetľovať, že, „enten, enten, ejejten“, a hneval sa, keď sme to nerozumeli. No zasa dobrá vôlička prevládla, začal cupkať nôžkami a drnčať si svoje tvrdé d—d—d—d—d—d—d—d—, ktoré takým drobným, hustým riadkom, ani perličky, vie sypať z úst, že je to na počudovanie. Márne sa Elenka usiluje napodobniť ho v tom — ani nik iný to nevie. Pritom vždy spustí hlavu a briadku zaprie do hrdla — čo mu dodáva akéhosi zurvalského vzozrenia. Keď tento svoj samovynájdený kumšt, cupkajúc nôžkami i drnčiac si, vyvádza pred sklepom na ulici, pristavujú sa všetci, čo tade idú, a s úsmevom dívajú sa na toho krátkeho komediantíka, čakajúc, kedy sa už potkne a spadne pri tom drobčení. No jemu sa to ani raz neprihodí.
O chvíľu ho Elenka pochytila za rúčky a tancovali spolu. Čosi—kamsi sa jej však vytrhol a začal sólo—tanec, robiac okľuky okolo nej. Keď mu i toho bolo dosť, pustil sa do svojej samotvornej gymnastiky, ktorá najviac v tom záleží, že sa postaví na vyhliadnuté miesto, hupkom sadne na zem i hupkom vyskočí, vyhľadá iné miesto, sadne, lupnúc stehienkami, vyskočí, prehýna a prehadzuje sa s podivuhodnou zručnosťou a silou. Takto nás zabáva, pričom mu tmavé očká huncútsky svietia z malej, bielej tváričky.
Po raňajkách v subjektskej dívali sa deti s Belkou von oblokom. Od susedov vyšiel Nácko, mladý šuhaj, a svižkajúc si tenkou paličkou, blížil sa k nášmu sklepu. Môj Ivan naskutku zatúžil po paličke. „Daj, daj!“ volal a Belka ho musela dobre držať, aby sa pre paličku nezhodil dolu. Ale keď Nácko na jeho dajkanie nepočúval, rýchlo skrsla v jeho hlávke akási obchodná špekulácia. Vystrel rúčku, v ktorej držal ešte okružok chleba od raňajok, von oblokom. „Mám aba, ňadaj!“ — okružok z jeho ruky už padol na dláždenie pred sklepnými dvermi. Nacko sa obzrel a keď sa dozvedel, o čo ide, ponúkal hore paličku. Ale keďže ju nedočiahli, šiel s ňou ďalej sľubujúc, že ju druhý raz dá Ivanovi. Ivan bol s tým uzrozumený, ale Elenka spustila gajdy pre nezdarený kšeft — keďže Ivan i kúpnu cenu zaplatil i kúpu jednako nedostal. Uspokojila sa však, veď Ferko zo sklepu vyšiel a zdvihol okružok chleba, že ho donesie hore.
Popoludní šli sme sa prejsť k Turcu. Môj Ivčik je vtedy celý šťastný, keď i my ideme s nimi niekam do poľa. Po všetkých sa obzerá, pokrikuje, smeje sa a stavia sa hneď medzi otca a mamu, tisnúc svoje rúčky vpravo—vľavo do našich. Marienu strašne ohŕda a okrikuje, len čo sa mu priblíži. Elenka zas o Trefa, nášho čierneho psa, má starosť, aby sa nestratil. Chodí za ním a vyvoláva ho: „Telofaj — Ondunaj!“ keď niekam zabehne, kde ho nemôžeme vidieť.
Ako sme sa blížili k železnici, zrazu začal si Ivčo vykrúcať svoje rúčky z našich i pustil sa behom cez kamenčie a trávu smerom ku strážnickému domcu. Nestačili sme sa spamätať, už bol vprostred kŕdľa husí, rozháňajúc ich na všetky strany. Mali sme len robotu zadržať Trefa, aby mu nešiel pomáhať.
Náramne bol smiešny ten piadimužík medzi gágajúcimi a sipiacimi husami, lebo guráž bola pri tom omnoho väčšia ako sám človek.
V Turci sa deti nekúpu tak rady ako doma vo vaničke. „Veľkej vody“ sa boja. Len pri brehu sme ich vydrhlili a vyumývali. Pri obliekaní samopašili, hádzali Trefovi kamienky do vody, po ktoré nechcel ísť, váľali sa po plachte na brehu a — Elenkin výmysel — sprobovali si uhryznúť palčeky na nohách. Uhryznutie to bolo neškodné, ale dostať si palček do úst krátkemu Ivanovi, iste pre napapané bruško, išlo ťažko a so stenaním. No prekonaná konečne i tá bravúra.
Na spiatočnú cestu pribrali sme si i pekné malé dievčatko: Vieročku H—banovú, ktorú, tiež pre okúpanie, jej tata doviedol na Turiec, a nájduc nás tam, zveril ju na našu opateru. Doma potom môj malý gavalierik veľmi sa mal okolo nej. Hladkal ju po líčkach a láskavé hľadel jej do očí, hoci je o hlavu menší od nej. Núkal ju svojím koláčikom i šiel jej miešať nakrájané mäso, čo mala na tanieriku. Pre zábavku sa
i produkoval, ako vie Trefa packať, zurval malý. Vôbec na všetok možný spôsob sa jej zaliečal a bol pritom náramne smiešny i milý.
Na obed pochutil Ivanovi kalerábik, ktorým som ho ja pri stole kŕmila. „Aďa daj“ (ešte daj), nahováral ma plnými ústami — ale i misa, i tanier už vyprázdnený. Napomenula som ho teda, aby si tetu Belu zaprosil, žeby mu ešte z kuchyne doniesla, a nedôverujúc jeho zdvorilosti, začala som mu predriekať: „Teta Bela, prosím –“
„Daj papu!“ pretrhol ma, nedajúc mi dopovedať. Pokrútila som hlavou, že nie tak, ale takto: „Teta Bela, pro –“
„Daj!“ poponáhľal sa zasa s tým, čo mal za hlavné pri celej povedačke. Moje zdvorilostné okolky mal za veľmi zbytočné a hlavnú vec dopovedať mi nedal, lebo myslel, že to lepšie vie. A už veru toho veliteľského dôrazu, aký pridal svojim krátkym slovám, by sa u mňa sťažka našlo. Dlhá bola naťahovačka, kým sme ho primäli, že povedal: „Posém papu.“
„Nedá mama,“ povie smutne, keď mu niečo odopriem. Ale hneď potom doloží milým hláskom: „Poťom, pťom dá mama.“ To je, že mu pozdejšie dám. „Dau apa“ alebo „ecec dau“ — pochváli sa, keď mu otec niečo dal.
„Ké—pápoke, poke—poke—pápoke,“ tára často, ako sa obadal, že k už vie čisto vypovedať. Na husi vyvoláva:
„Gá — gága!“
„Dije daľa?“ opýtal sa ma. Hneď som nerozumela, čo je „daľa“, pokrčil sa a ukázal na drevenú guľu pod posteľou.
„Pásom cé,“ (píšem c) oznamuje nám, keď čiara ceruzou po papieri. „Tájam“ je vstávam. A najnovšie je „bojém, bojém“ — že sa bojí, čo ho iste Mariena naučila.
„Ajijaj!“ alebo len „ajaj!“ odsekne mrzuto, keď niekto žiada od neho niečo, čo nechce splniť. „Atilití, tilitití“ si vyspevuje, keď je dobrej vôličky.
Keby som si len mohla nejakým spôsobom zachovať obrá—
zok tej jeho živej miloty, jeho pozor, hlások i posunky — čo by som za to dala! Ale keď ho za hodinu nevidím, už si ho neviem verne predstaviť. Škoda—preškoda!
Napoludnie Ivan pýtal sa „ole“ ku mne; chce len s nami jesť, nerád sa dá Mariene kŕmiť. Ja som mu i sľúbila, že ho vezmem, ak bude dobrý a poriadny. Vtom však prišla Mariena, uchytila ho nasilu a chcela ísť s ním do kuchyne. Ale on spustil veľký krik a lomoz, keďže mal už odo mňa sľúbené, že ho vezmem. I vzala som si ho teda. Prvé, čo zatým urobil, bolo, že chytro zvrtol hlavu naspäť k Mariene a sponáhľal sa jej zakričať: „Maš, Maľa, maš!“ (Marš, Mara, marš!) — aby sa mu len čím skôr stratila z očí a neopovážila sa chcieť ho brať. Keď už bola na odchode, ešte doložil, že „ťala babka“, i viac jej čosi vo svojej reči nadohováral a hlas mu bol od rozčúlenia akýsi ako zachrípnutý.
Keď si vtom uľahčil, nastalo utíšenie a pritúlil sa ku mne. No už o chvíľku mu čosi prišlo na rozumček. Zdvihol hlávku a uprúc náramne vážny, vnikavý pozor do mojoj tváre, rozprával mi žalostným hlasom: „Holí, hoľolo, hoľoľo — —“ a len vždy uprene díval sa do mojich očí, či to bude mať na mňa očakávaný účinok. Iste počul na svojich potulkách, ako si ľudia rozprávali, že humná horeli, a zo všetkého utvoril si pochop, že je to čosi strašné, keď horí, preto i mne to v takom spôsobe podal.
Oživol zasa, keď sme už všetci sedeli okolo stola a on sa, ako obyčajne, schuti napchával jedením, majúc vždy, ešte plnými ústami, starosť o ďalšie, že „aďa daj!“ Potom, pozerajúc po všetkých nás, so zrejmým uspokojením konštatoval: „Aj papá ecec (otec), aj papá mama, aj tita, aj Aľa.“ Vtedy je šťastný, keď sme všetci spolu, a najmä ešte keď sme zjednotení v takom príjemnom zaneprázdnení, ako je jemu papanie.