Trinidad y Jesús
Rano nas cakal sprvu zamraceny den a zdalo sa, ze bude take o nicom pocasie. Hodili sme do seba rychle ranajky, batohy nechali na recepcii a vybrali sme sa hladat zastavku, z ktorej chodia busy do nedalekeho Paraguaya. Mali sme nejake zarucenue informacie, kde by to asi malo byt, ale ako to uz pri zarucenych informaciach byva, tam to nebolo. Tak sme sa pustili dalej a trufol som si opytat sa jeden milo vyzerajucej pani, ze ako to je s tymi busmi. Teta zjavne nema zhovorciveho manzela takze nam s ochotou porozpravala co si ona o tych busoch mysli a kde by asi tak teoreticky mohli stat. Ja som jej vehementne prikyvoval a svoju vseobecnu znalost jazykov som daval na vedomie hlasitym "si, si, naturalmente, gracias" ale nerozumel som tej osobe ani hovno (teta Liptakova, Tinka ma neustale karha za takyto slovnik slovami "Daniel, mind your language" ale ja som tej pani fakt nerozumel ani hovno !").
Tak sme sa s milou tetou rozlucili a pobrali sa smerom k hluciku ludi, stojacich pri ceste. Okolo siel nejaky chalan, ktory sa pri nas pristavil vidiac nase zmatene tvare a celkom peknou anglictinou sa nas opytal, ci nam moze pomoct. Tak sme mu vyklopili nasu vec a on ukazal smerom k hluciku ludi, ze tam pride ta nasa elektricka zvana Tuzba. Nespustiac oci z Tinkinych oci (no, povedzme si uprimne, Tinka ma oci trochu vyssie) sa nas opytal odkial sme a ked sme mu povedali, ze zo Slovenska prekvapil nas otazkou "Jak se mas ?". Tak sme sa v dobrom rozisli a Tinka len pre seba skonstatovala, ze bol zenaty...
Netrvalo dlho a dorazil krivkajuci autobus, mierne po zarucnej dobe (asi tak 15 rokov) plny ludi smerujucich do rovnakeho ciela ako my. U vodica sme si kupili listky a usalasili sme sa kazdy na jednej nohe krcovito sa drziac rukadla. Medzitym uz bolo jasne, ze pocasie vobec nebude proti nam a naopak uz v autobuse sme zacali pocitovat pribudajuce stupne.
Dorazili sme k rieke Parana, ktora je prirodzenou hranicou medzi Argentinou a Paraguayom v tejto casti. Cely obsah autobusu sa doslova vyrutil smerom na malu budovu obdalec a kedze nie sme ziadne becka, snazili sme sa drzat tempo s utekajucim davom a coskoro sme sa ocitli pred imigracnymi uradnikmi. Nasledovalo obligatne vysvetlovanie, ze nie sme Slovinci ale Slovaci a po chvili vahania sme dostali vystupnu peciatku z Argentiny a nasledovali sme dav na zastavku autobusu. Zasa sme sa natlacili dovnutra a cez most s krasnym nazvom Puente Internacional San Roque González de Santa Cruz sme sa dostali cez rieku Parana na uzemie republiky Paraguay. Zasa von z busu, strucne vysvetlenie, ze nie sme Slovinci, vsupna peciatka do pasu a pod ho do busu.
Spokojne sme sa viezli smerom k mestu Encarnacion, ktore lezi od hranice len 12 km. Dostali sme sa do mesta a s udivom sme sledovali tie mnozstva stankov s roznym tovarom. To mesto je jeden velky blsi trh, cele ulice su len obchody a stanky. Neviem preco sme ocakavali, ze konecna zastavka bude na autobusovej stanici a ked sa autobus podozrivo vyprazdnil a my sme sa vliekli ulicami uz len velmi matne pripominajucimi mesto, opytal som sa vodica, ze kedy dojdeme na tu autobusovu stanicu. A on, ze sme ju uz presli ale nech sa nebojime, on ma hned obdalec konecnu a ked sa otoci povie nam, kde mame vystupit. O chvilu zastal pri okraji cesty, vymenil tabulu s cielom cesty, otocil voz a zasa sme si pozerali tie iste stanky v meste lenze v opacnom poradi. Nakoniec sme teda po hodinovej prehliadke paraguayskeho cierneho obchodu vystupili na autobusovej stanici. Opytali sme sa prveho vodica, ktoreho sme zbadali ci ide do dedini Trinidad a on nam oznamil, ze odchadza za 5 minut. Vyborne nacasovane. Tak sme sa ho opytali, ze kde je nejaka zmenaren kedze sme nemali paraguayske guarani ale len dolci a argentinske pesos (no, nasli by sa aj nejake tie SKK/CZK). Vodic len ukazal smerom ku vchodu do stanice kde na navlas rovnakych drevenych stolickach sedeli oficialny vekslaci, kazdy v rovnakej kriklavo zltej veste. Boli sme uz v Argentine upozorneni na to, ze v Encarnacion v sobotu nenajdeme otvorenu ziadnu zmenaren a ze vekslaci su jedina moznost. Nemali sme z toho dobry pocit ale ujo nam vyplatil presne tolko penazi, kolko sme ocakavali.
Hned sme si bezali kupit vodu, dostali sme poriadne chladenu, za ktoru sme zaplatili asi tri krat viac ako stala, ako sme neskor zistili a nasadli sme do busu. Dedina Trinidad je od mesta Encarnacion vzdialena sotva 30 km ale jazda trvala nekonecnu hodinu. Pocas jazdy pristupovali predavaci s kosikmi plnymi cerstveho peciva tak sme si kupili bolo celkom fajn.
Jedna tetuska, ktora sa chystala vystupit sa nas opytala ci ideme do Trinidadu a my ze hej. Tak nam pokynula aby sme sli a to uz nam daval znamenie aj konduktor. Ocitli sme sa na prasnej ceste a tetuska nam vysvetlila kadial mame ist a este nam poradila odkial sa dostaneme do nasej dalsej cielovej stanice. Po cervenej ceste sme sa dostali ku komplexu jezuitskej misie, z ktoreho ostali dnes uz len zrucaniny. Komplex sa nachadza na rozlahlej zelenej ploche a je to carovne pokojne miesto, kde sa clovek moze prechadzat cely, den posediet si a len tak rozmyslat o zivote, alebo ako my, o jedle. Objavili sme aj nejaky pomarancovnik a Tinka odkmasla jeden plod, tak sme ho ochutnali. Nebol nejak velmi sladky ale osviezil.
Len tak sme sa potulovali po ploche posiatej roznymi stavbami, ktore kedysi plnili svoje funkcie v jezuitskej misii. Stretli sme nejaku skupinku spanielskych turistov a dne vesele japonky. Bolo dost horuco ale po ruke bol vzdy nejaky ten tien.
Po prijemne stravenom case sme sa rozhodli pokracovat k dalsej jezuitskej misii, ktora sa nachdza v dedine Jesus, asi 12 km od Trinidadu.
Isli sme podla pokynov tetusky, ktoru sme stretli rano a dostali sme sa az na zastavku kde uz cakal na autobus jeden chlapik, ktory mi na privitanie podal ruku, takze vlastne kamos. Stravili sme tam tusim 30 minut, vzduch pol horuci a tazky a pod Tinkinim perom padlo dalsi 5 sudoku. Vyzeralo to dost beznadejne a ani ujko zjavne nemal tusenie kedy a ci vobec nejaky bus ide. Aj zopar busov zastavilo, ale vsetky sli inde ako sme my chceli.
Nakoniec slo okolo auto so starym osuchanym napisom TAXI. No, auto je trochu silny vyraz na tu kopu plechov, ktora sa utu podobala len jedinou zachovanou suciastkou, ktorou bol znak Chrysler. Opytal som sa chlapika sediaceho za niecim co vzdialene pripominalo volant, ze ci by nas nezobral do Jesus a on si zapytal 40 000 Guarani, co je na nase pomeri sice malo ale na paraguayske vela. Po dohode s Tinkou som suhlasil, kedze ina moznost nebola. Chlapik nas poprosil o 5 minut strpenia a na chvilu ufujazdil. Tinka prehodila, ze sa siel domov pochvalit aky dobry business urobil. O pat minut sa skutocne objavil a my sme sa nasukali do tej kopy plechov. Chlapik si to namieril na benzinovu pumpu a potom sme sa uz trepali nechutne zlou cestou do dediny Jesus. Tinke na chvilu doslo zle z benzinovych vyparov a obaja sme celu cestu hypnotizovali to radoby auto aby sa nerozpadlo.
Nakoniec sme dorazili az pred branu velkeho parku, kde sa rozpristieraju pozostatky dalsej jezuitskej misie. Sice mensie ako tie v Trinidade ale s uplne inym charakterom. Aj z tychto murov dychal pokoj a mys me si tam celkomn dobre oddychlu. Trochu nas desilo, ako sa dostaneme nazad ale to sa vyriesilo ked sme zasa natrafili na dve vesel japonky. Opytal som sa ich ci s nimi mozeme sharovat taxi a oni ze jasne. Tak sme sa este trochu pokochali krasnymi pozostatkami historie a spolocne sme sa vybrali na spiatocnu cestu v o cosi kvalitnejsom taxiku. Cesta bola dlha ale aspon celkom pohodlna. Mile japonske devy, ktore pracuju v Paraguayi ako dobrovolnicky, od nas nechceli za taxi ziadne peniaze takze sme to napokon mali gratis.
Kedze Encarnacion je v okoli znamy ako miesto, kde sa da dobre najest, este pred odchodom sme sa usadili v osumelej restauracii kde sa nas ujal velmi prijemny panko, ktory nasu rec otipoval na ukrajinsku.
Vybrali sme si z ponuky extremne lacnych jedal nejake kura s hranolkami a ujo nam o chvilu doniesol kazdemu polovicu kurcata a kopec hranoliek, zvlastny druh zemiakov a pomarance. Dostali sme na stol liter Coca Coly a ako starter nejake pecivo s pomazankou. Jedlo bolo skvele a obsluha tiez. Ujo sa stal razom Tinkinym oblubenym paraguaycom. Pocas jedenia k nam postupne pristupovali rozni predavaci a tak bez toho aby sme museli niekam chodit, sme mohli nakupovat. Kupil som si zarucene prave CD s vyberom paraguayskych piesni za nejakych 30 korun a hodinky za 120 korun - ale pozor, prave Oniretky ! Ako Tinka skonstatovala, nieco ako Rolexky.
Ked sme sa dobre najdeli, chytili sme bus nazad do Argentiny a na paraguayskej strane sme ziskali bez problemov vystupnu peciatku do pasu. Na argentinskej vznikol problem pri nasom obligatnom vysvetleni, ze naozaj nie sme slovinci ale Slovaci. Ked uz trvalo dost dlho, co sa obe imigracne uradnicky natahovali ako nase udaje zaznacit do systemu, jedna z nich na vysvetlenie skonstatovala,ze "Viete, vasa krajina neexistuje". No mne budes hovorit, caja - myslel som si.Mile tety odovzdali nase pasy inemu uradnikovi a ten zas inemu, po nejakych 20 minutach sa toho zasa ujala jedna z imigracnych pracovnicok, tentoraz uz v inej kancelarii a niekam zurivo telefonovala. Po celom tom hodinovom humbuku vysla vitazoslavne z kancelarie s nasimi pasmi, ze je vsetko Ok a uz vedia ako to zaznacit v pocitaci. Takze sme dostali vstupnu peciatku a bolo.
Busom sme sa odviezli nazad do Posadas a odtial zasa taxikom na autobusovu stanicu. Cakala nas dlha cesta do Buesnos Aires ale celkom sme sa na nu tesili, kedze sme si uz na Slovensku kupili listky na dobru spolocnost Via Bariloche, ktora ma excelentny servis.
Autobus prisiel na cas a odchadzal dokonca v predstihu. A jednalo sa o vskutku prijemnu cestu. Ako Tinka skonstatovala; "Konecne cestujem v prvej triede". A skutocne, kvalita cestovania bola u nas nevidana. Dvojpodlazny autobus bol vybaveny pre absolutne pohodlie cestujucich. Kazdy sme mali k dispozicii siroke sedadlo, ktore sa velmi jednoduchym sposobom premenilo na postel. A to doslova. Este aj ja som sa na nej dokazal vystriet. Dostali sme kvalitne teple deky a vankuse. O nase pohodlie sa cely cas starali dva stewardi, ktori sa pozdavali hlavne nedaleko mna sediacej/lezices starsej pani, ktorej manzel pracuje na holandskej ambasade v Buenos Aires a tak ona rozhodne trva na tom, ze nasa rec ma velmi blizko ku holandskej. No ked myslis, teta..
Hodinu po odchode sme dostali najskor studene predjedlo v podobe sunky, syra, z cvikly urobeneho kvietku a rizota a potom aj teple jedlo - lasagne alebo cosi podobne. K tomu vyborny broskynovy kompot. Stewrd nam ponukol kolu, sprite, vodu, cervene a biele vino.
Po veceri sa podavala kava a kolaciky.
Neskor pustili anglicky film so spanielskymi titlukami a ponukali sampano. Kedze sme si ale obaja s Tinkou pred tym slahli Zodiac, tak sme alkohol odmietli. Tinka klasicky posledne hlasky spojenia Dobru noc uz predniesla v hlbokom spanku a ja som z postele sledoval ubiehajucu cestu kedze tie nase postele sa nachadzali hned vpredu na hornom poschodi.
Rano naservirovali ranajky a onedlho sme sa ocitli na autobusovej stanici Retiro v Buenos Aires.
Komentáře
Přehled komentářů
No presne ako Ťa poznám, spýtame sa niekoho na cestu, prejdeme 20 metrov a spýtame sa niekoho iného. Hlavne, že sa teta vykecala a mala dobrý pocit, že pomohla:) Aj ten ujo, s tým šrotom mi pripomenul jednu našu podobnú príhodu v Egypte. Nech mu je zem ľahká.
No a najlepšia je tá veta, že:"Vaša krajina neexistuje". Až teraz si vlastne uvedomujem, prečo sa používa v spojení s našou krajinou slovo "ZVIDITEĽNOVAŤ SA".
dočkala som sa
(magocka9, 11. 6. 2007 8:27)skoro po prebdenej noci :):)konečne správy. Lepšie som si začiatok týždňa nevedela predstaviť.Škoda, že ste išli tak naložení, mohli ste zobrať nejaké materiály na zviditeľnenie našej mláčky. Potom by ste po kulturákoch premietali, že je nás síce pár, ale nezlomili nás ani veľmoci /rimania, sovieti atď/no nevadí, stačí ak spoznajú vás dvoch - vy ste celkom dobrá vzorka - myslím. Ako čítam naozaj viac idete na štyroch ako na dvoch, takže asi hadíky odpočívajú. Nech vám to vydrží dokonca. Teším sa na ďalšie postrehy a vlastne je to aj preto, že viem, že ste v poriadku.
Joj, stále je to napínavejšie...
(Orso, 11. 6. 2007 23:25)